Adaptácia seniorov v zariadeniach sociálnych služieb: Štúdie a možnosti

Starnutie populácie je celosvetový trend, ktorý si vyžaduje zvýšenú pozornosť a adekvátne riešenia v oblasti sociálnych služieb. Adaptácia seniorov v zariadeniach sociálnych služieb je komplexný proces, ktorý ovplyvňuje kvalitu ich života. Tento článok sa zameriava na štúdie a možnosti v tejto oblasti, pričom zohľadňuje vzdelávanie seniorov, terapeutické techniky a úlohu sociálnych pracovníkov.

Demografické zmeny a potreba vzdelávania seniorov

Demografický vývoj populácie jasne ukazuje, že počet seniorov rastie nielen na Slovensku, ale aj v iných členských štátoch Európskej únie a rozvojových krajinách. Podľa údajov Eurostatu (2014) sa v rámci Európskej únie za posledných päťdesiat rokov zvýšila priemerná dĺžka života v priemere o desať rokov, pričom v roku 2012 dosiahla úroveň 80,3 rokov a podľa predikcie bude naďalej stúpať. Tento jav je daný najmä medicínskym a technickým pokrokom, ktorý zvyšuje kvalitu života. Preto je potrebné vnímať starnutie populácie ako prirodzený jav.

Vzdelávanie sa dlhodobo vníma ako ľudská potreba a nie je považované len za profesijnú záležitosť. Predstava, že vzdelávanie je doménou detstva a mladosti, je prekonaná. Neoddeliteľnou súčasťou je potreba celoživotného vzdelávania a učenia seniorov. Vzdelávanie seniorov poskytuje široký priestor pre uplatnenie vedomostí a znalostí pedagogicko-sociálneho charakteru.

Vzdelávanie seniorov v zariadeniach sociálnych služieb

Celoživotné vzdelávanie sa stalo významnou spoločenskou tematikou vyspelej európskej spoločnosti. Potreba rozširovať vlastné vzdelanostné platformy sa dotýka aj seniorskej populácie. Edukácia seniorov je vnímaná ako celoživotná výchova a je nevyhnutnou súčasťou života moderného človeka súčasnej doby. Vzdelávanie klientov vyššieho veku by malo napĺňať vzdelávacie potreby podľa ich osobných záujmov. Aj v tomto prípade je edukácia cieľavedomý proces so svojím poslaním, smerom a výchovným cieľom. Pomocou vzdelávacieho procesu je možné ovplyvňovať vzorce správania, hodnotovú orientáciu či postoje klientov vyššieho veku. Vzdelávanie predstavuje významný prostriedok k obohateniu života postproduktívnej generácie.

Od polovice 20. storočia sa začala uplatňovať samostatná veda, gerontagogika - teória výchovy a vzdelávania pre starých ľudí a ľudí v starobe. V dnešnej dobe sa na túto vedu prihliada ako na edukáciu seniorov, preseniorskú edukáciu a proseniorskú edukáciu.

Prečítajte si tiež: Metódy na uľahčenie adaptácie seniorov

Mühlpachra (2004, s. 122) zdôrazňuje, že sa ,,vzdelávanie v staršom veku stáva nutnou podmienkou pochopenia života v stále meniacom sa svete. Podľa výskumných pozorovaní sa preukázalo, že aj starší ľudia majú dostatočný kapitál pre učenie sa a vzdelávanie. Fyzická výkonnosť postupne s vekom klesá a ubúda, psychická výkonnosť - pri správnej stimulácii - je stále na vrchole. Vzdelávanie seniorov je potrebné vnímať ako formu socioedukatívnej intervencie. Vzdelávanie ako prostriedok k riešeniu spoločenských problémov nie je novým poznatkom. Napríklad už Sokrates stotožňoval nevedomosť so zlom a Komenský uvádzal, že vzdelávanie by malo byť pre každého. Ani vzdelávacie potreby starnúcej generácie by nemali byť opomínané, nakoľko ,,človek sa učí, pokiaľ žije.“ Vyspelé štáty Európy sa začali vzdelávaniu tejto skupiny venovať až v 80. rokoch 20. storočia. Postupne sa začala rozširovať ponuka vzdelávacích programov a dôraz je čoraz viac kladený na kvalitu života v séniu. Obdobie vyššie veku je vnímané ako obdobie výziev a nových príležitostí. V 90. rokoch dochádza k rozvoju proseniorskej edukácie (Benešová, 2014). Vzdelávanie seniorov predstavuje ,,špecifickú a relatívne samostatnú sféru vzdelávania dospelých.“ (Šerák, 2009, in Špatenková, Smélaková, 2015, s. 71).

Koncept aktivizácie a sebarealizácie

V kontexte sociálnych služieb sú vzdelávacie aktivity ponímané ako jedna z alternatív aktivizácie seniorov. Potenciál sebarealizácie v neskorších fázach ontogenézy by nemal byť v žiadnom prípade podceňovaný, práve naopak, môže byť facilitovaný vzdelávaním, ktoré napomáha rozvoju osobnosti, integrácii celoživotných skúseností, naplňuje ich sebaaktualizáciu a podobne.

Primárnou premisou akýchkoľvek vzdelávacích aktivít zameraných na klientov vyššieho veku je fakt, že jedinec je schopný sa učiť vo všetkých životných etapách, vrátane staroby. Uvedené tvrdenie je vnímané ako východisko všetkých vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu. Netreba zabúdať, že vzdelávanie v tomto veku života človeka má určité špecifické atribúty. Významnú a východiskovú úlohu v oblasti vzdelávania seniorov zohráva otázka motivácie a dostatočnej zainteresovanosti. Práve v tomto smere nachádza uplatnenie sociálny pracovník.

Sociálny pracovník či sociálny pedagóg by sa mal usilovať o poskytovanie informácií o aktívnom starnutí a taktiež o možnostiach vzdelávania. Tiež by sa mal zamerať na odbúravanie negatívnych stereotypov o starnutí a podporovať realistický obraz staroby. Vzdelávanie seniorov je samostatná sféra edukácie dospelých, ktorá má spoločné atribúty so záujmovým vzdelávaním, ako je napríklad dobrovoľnosť, orientácia na voľný čas, saturácia individuálnych potrieb a zároveň má niektoré charakteristické vlastnosti a to motívy, ciele, a odlišuje sa najmä vyhradením zameraním sa na osoby v postproduktívnom veku.

Ciele a prínosy vzdelávania seniorov

Šerák (2009) upozorňuje na to, že edukačné aktivity zamerané na seniorov by mal mať záujmový a neutilitárny charakter kvôli meniacim sa demografickým situáciám, vďaka ktorým nadobúda stále väčší význam i ďalšie profesijné vzdelávanie starších osôb, napríklad rekvalifikačné a kvalifikačné vzdelávanie. Edukácia má vysokú individuálnu ľudskú i spoločenskú hodnotu. Prináša výhody jedincovi v akomkoľvek veku, pričom v každej etape života má vzdelávanie iný rozmer a cieľ. Vo vyššom veku vzdelávanie nevybavuje jedinca informáciami pre dobývanie sveta, ale stáva sa procesom, ktorý zmysluplne kultivuje čas jedincov v seniorskom veku. Pri vzdelávaní klientov vyššieho veku by malo ísť najmä o bežný život, mali by získavať poznatky o tom, čo je im v živote blízke a to čo môžu ešte využiť. Cieľ vzdelávania súvisí so znalosťami potrieb seniorov - zistenie oblastí záujmov napomáha vytvárať programy vzdelávania šité na mieru. Vzdelávacími aktivitami môžeme napríklad prispieť k adaptácii, napomôcť pri orientácii v nových situáciách, vďaka vzdelávaniu dostáva senior informácie o dianí okolo seba, má možnosť samostatne sa rozhodovať a nebyť závislý na svojom okolí. Edukácia klientov sociálnych služieb napomáha pri hľadaní nových istôt, nového zmyslu žitia a nových postojov k životu a preto sa musí tento fakt premietať pri koncipovaní a realizácii vzdelávacej politiky (Palán, Langer, 2008).

Prečítajte si tiež: Psychológia adaptácie v starobe

Konkrétnymi prínosmi vzdelávania klientov v poslednej životnej etape je prispievanie k mobilizácii intelektových a kognitívnych funkcií, k upevňovaniu fyzického a duševného zdravia, či k posilňovaniu sebadôvery a tým aj k životnej spokojnosti, pomoc pri orientácii v dnešnom rýchlo meniacom sa svete.

Oblasť vzdelávania seniorov je nezvyčajne široká a netvorí žiaden jednotlivý a vzájomne previazaný systém. Môže mať charakter neprofesijného všeobecného seniorského vzdelávania. Najčastejšie ide napríklad o výučbu počítačovej gramotnosti, trénovanie pamäte. Marhánková (in Šucha, Charvát, Řehan eds., 2011, s. 39) uvádzajú, že zásadnú úlohu zohrávajú ,,vzdelávacie aktivity ponúkané v centrách pre seniorov.“ Zároveň dodávajú, že subjektívny význam týchto aktivít prekračuje úzko vytýčený koncept celoživotného vzdelávania. Vzdelávacie aktivity predstavovali dôležitý mechanizmus štrukturácie času, budovanie sociálnych väzieb a v neposlednom rade významný zdroj sebanaplnenia a sebavedomia. Czesana, Matoušková (2006) vo svojom výskume uviedli, že seniori, ktorí sa počas jedného roka sústavne zúčastňovali cyklu vzdelávacích príležitostí pre nich určených, záujmové vzdelávanie hodnotili kladne a videli v ňom zmysel. Ďalej uviedli, že vzdelávaním kvalitne trávia svoj voľný čas, každá vzdelávacia činnosť im priniesla nové informácie a vzdelávanie taktiež vnímali ako istú spoločenskú udalosť.

Formy vzdelávania seniorov

Spektrum alternatív vzdelávania z pozície gerontagogiky je veľmi široký. V zariadeniach sociálnej starostlivosti je poskytované osobám so zníženou sebestačnosťou, kde sa stáva okrem iných pomocných činností jeden z nástrojov podporujúcich zapojenie sa do bežného života. Aktivity s hernou povahou majú stimulujúci účinok pre ďalšiu hernú aktivitu. Treba mať na zreteli, že každé vzdelávanie by malo mať vytýčený cieľ. Vzdelávajúci, teda v našom prípade klient sociálnych služieb by mal vedieť, prečo sa vzdeláva a z akého dôvodu. Bez stanovenia cieľa býva cesta úspechu nielen vo vzdelávaní neistá. Vzdelávanie klientov sociálnych služieb je dôležité najmä pre rozvoj komunitného života. ,,Človek zostáva sociálnou bytosťou, jej život je automaticky spojený s procesom učenia“ (Kopecký, 2004, s. 87). Seniori by mali mať možnosť výberu aktivít vo vzdelávaní. Jedinci, ktorí sú vo svojej podstate menej aktívni, potrebujú ponuku. Bez ponuky a možnosti výberu by mohol jedinec upadnúť do nudy a postupne až do depresie. Ponuku rôznorodých aktivít v oblasti vzdelávania by mala ponúkať inštitúcia jednak pre klientov sociálnych služieb priamo v pobytovom zariadení, ale táto možnosť by mala byť ponúkaná i seniorom v domácom prostredí, hoci je to obťažnejšie, nakoľko to buď neumožňuje zdravotný stav, vzdialenosť do zariadenia či zlá ekonomická situácia z dôvodu zníženej životnej úrovne.

Zásady edukácie seniorov

Vo vzdelávacom procese seniorov musia byť dodržané určité zásady edukácie.

• Zásada ľudskosti - orientovaná na osobnosť vzdelávaného, jeho ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodnutie a vlastný rozvoj. Pri vzdelávaní je podporovaný morálny aspekt, úcta, vzájomný rešpekt, komunikácia a rovnosť vo výchove a vzdelávaní klienta sociálnych služieb a sociálneho pracovníka. Významnú zložku tejto zásady tvorí empatia, umenie načúvať, podpora seniorov, dôvera v spolupráci, prosociálne správanie. Zásada ľudskosti akceptuje telesné, psychické i sociálne zmeny seniorov.
• Zásada vedeckosti - všetky sprostredkované informácie musia byť v zhode s vedou, vedeckým poznaním z danej oblasti a musia byť založené na pravde. Nevyhnutnou podmienkou sociálneho pracovníka je neustále osvojovanie a rozvíjanie poznatkov na báze súčasného vedeckého poznania. Relevantné je profunditné poznanie teórie aplikovateľnej na vedeckej činnosti, v prenose vedomostí a rozvíjaní schopností.
• Zásada primeranosti - týka sa konania sociálneho pracovníka v oblasti výchovy a vzdelávania. Nejasnosti musia byť vysvetľované s ohľadom na vek, individuálne zvláštnosti a schopnosti daného jedinca. Musia byť do úvahy brané uvedené ukazovatele a ich recipročný vzťah, t.j. kto uskutočňuje vzdelávanie, aký obsah zvolí, pre koho je vzdelávanie určené, aké prostriedky má vzdelávateľ k dispozícii, aký je jeho cieľ, aký spôsob na dosiahnutie cieľa zvolí a kedy sa edukácia zrealizuje. Pre dosiahnutie vytýčeného cieľa je smerodajný aj premyslený prejav v harmónii so zásadami výchovy a vzdelávania, ako napríklad používanie spisovného jazyka, vyvarovanie sa používaniu cudzích odborných výrazov. Obsah, rozsah a spôsob edukácie musí korešpondovať so stupňom telesného, psychického a citového rozvoja účastníkov edukácie. Nevyhnutné je mať aj základné vedomosti z oblasti andragogiky.
• Zásada aktivity a angažovanosti - je založená na tom, že vzdelávateľ má pôsobiť tak, aby pozitívne motivoval aktivitu všetkých zúčastnených. Aktivita samotných účastníkov, teda seniorov, znamená vyššiu efektívnosť osvojovaných vedomostí, lepšie zapamätávanie a transformáciu do postojov a konania.
• Zásada motivácie - senior musí byť motivovaný a aktívny aby hľadal poznatky, objavoval ich samostatnou, uvedomelou, tvorivou a poznávacou prácou.

Prekážky vo vzdelávaní seniorov

Pri realizácii a organizácii edukačných aktivít zameraných na túto cieľovú skupinu sa musia organizátori ako aj sociálni pracovníci vyrovnať s celou radou prekážok, ktoré nesúvisia len s involučnými procesmi v starobe, t.j. napríklad vizuálnymi a auditívnymi problémami účastníkov. Zapojenie do vzdelávacích aktivít vyžaduje od účastníkov investíciu nielen vo forme mentálnej energie. Množstvo a charakter tejto investície sa diferencuje v závislosti od edukačných programov. Motivácia, stimulácia, podpora a iné atribúty determinujúce učenie môžu byť u rôznych seniorov rôzne.

Prečítajte si tiež: Štúdia o adaptácii seniorov

Prekážky môžu byť informačné (neschopnosť) alebo organizačné (ponuka vzdelávacích aktivít, obsah, kvalita a časový harmonogram, priestor a podobne). Práca so seniormi nesie so sebou mnoho špecifík. Sociálni pracovníci v zariadeniach pre seniorov by mali poznať zmeny, požiadavky a isté riziká, ktoré so sebou nesie klient vyššieho veku.

Vzdelávanie je možné považovať za jednu z možností zmysluplného a kvalitného trávenia voľného času v poslednom období života. V súčasnej spoločnosti mizne tradičné poňatie lineárneho modelu životnej dráhy jedinca a to vzdelávanie - práca - dôchodok (odpočinok), ale naopak, tieto fázy sa v priebehu života prelínajú. Vzdelávanie by nemalo byť vnímané ako len nutná príprava na výkon budúceho povolania, ale malo by sa stať permanentným a dobrovoľným javom celého života jedinca, teda aj v období staroby. Vzdelávanie seniorov sa permanentne rozvíja a rozširuje. Funkcie vzdelávania pokrývajú veľkú časť potrieb seniorov súčasnej doby a z toho dôvodu je edukácia pre klientov vyššieho veku veľkým prínosom.

Terapeutické techniky v zariadeniach sociálnych služieb

Oblasť kvality života seniorov v inštitucionálnej starostlivosti je ústrednou témou pre zainteresovaných odborných zamestnancov sociálnych služieb. Snahou je dosiahnuť optimálnu udržateľnosť, prípadne aj zvyšovanie kvality života seniorov. V sociálnej praxi sa aj prostredníctvom štandardov kvality sociálnych služieb vytvára dostatočný priestor pre využitie vybraných terapeutických techník. V tomto zameraní odbornej činnosti ide najmä o kompetencie sociálnych pracovníkov a inštruktorov sociálnej rehabilitácie.

Starnutie obyvateľstva vyvoláva potrebu starostlivosti o seniorov aj v inštitucionálnom prostredí. Zároveň rezonuje otázka udržateľnosti kvality života seniorov s rešpektovaním ich optimálnych potrieb s akceptáciou zdravotného stavu ako dôsledku starnutia. V súčasnosti prebieha v zariadeniach sociálnych služieb uplatňovanie štandardov kvality sociálnych služieb, čo je výnimočný podnet pre skvalitňovanie poskytovaných sociálnych služieb, ktoré významne ovplyvňujú aj kvalitu života seniorov.

Sociálna rehabilitácia a terapeutické techniky

V kontexte uvedeného procesu je potrebné upozorniť na oblasť procedurálnych podmienok pri poskytovaní sociálnej služby a to najmä v súvislosti s využitím terapeutických techník v inštitucionálnej starostlivosti o seniorov.

Predpokladom využívania terapeutických techník je podľa Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách definovanie pojmu sociálna rehabilitácia, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca prostredníctvom rozvoja zručností a aktivácie schopností v rámci sociálnej práce. Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorej cieľom je pomáhať jednotlivcom, ktorí majú rôzne typy obmedzenia, ktoré im neumožňujú dosiahnuť alebo udržať optimálnu úroveň ich telesných, zmyslových, rozumových, duševných alebo sociálnych funkcií. Ide o multidimenzionálny proces, ktorý sa zameriava na zlepšovanie kvality života jednotlivcov v jej komplexnosti v rámci rozvoja alebo udržateľnosti bio - psycho - sociálnej ale aj spirituálnej integrity jedinca. Kuzman, Palavra (2019) uvádzajú, že sociálna rehabilitácia v sebe zahŕňa rôzne stratégie, zásahy a podporné opatrenia na dosiahnutie sociálnej inklúzie, participácie a zvýšenia kvality života. Sociálna rehabilitácia je teda proces v ktorom sa umožňuje klientovi - teda aj seniorovi udržať si dobrý zdravotný stav a sociálne fungovanie.

V rámci sociálnych služieb sa sociálna rehabilitácia realizuje prostredníctvom nácviku rôznych zručností na prípadné používanie pomôcok, na sebaobslužné činnosti, priestorovú orientáciu a samostatný pohyb. Formy sociálnej rehabilitácie môžu v sebe zahŕňať socioterapiu, prípadovú sociálnu prácu a terapie ako napr. ergoterapiu, muzikoterapiu a arteterapiu. (Mátel, Schavel, 2013). Metódy sociálnej rehabilitácie sú zamerané na reedukáciu smerom k zlepšeniu jednotlivých funkcií, kompenzáciu, rozvoj nepoškodenej oblasti a schopností jednotlivca, spôsobov vyrovnávania sa so zmenami v súvislosti so starnutím. Techniky, ako je hovorené slovo, podpora a rozvoj motorických funkcií a orientácie, rehabilitácia pracovných a sebaobslužných zručností, relaxácia a povzbudzovanie súťaživosti, sú tiež súčasťou sociálnej rehabilitácie. (Štefánková, Hulínová, 2016).

Sociálnu rehabilitáciu v zariadeniach sociálnych služieb spravidla poskytujú sociálni pracovníci, asistenti sociálnej práce, špeciálni pedagógovia a inštruktori sociálnej rehabilitácie. Vacková (2020) uvádza, že je dôležité, aby pracovník v oblasti sociálnej rehabilitácie bol vyškolený v konkrétnej činnosti - terapii, ako je napr. Sociálna rehabilitácia je dôležitou súčasťou sociálnej práce, ktorej cieľom je zlepšiť životy jednotlivcov, posilniť ich schopnosti a umožniť im plnohodnotnú integráciu do spoločnosti. Jej dôležitosť spočíva v tom, že ponúka klientom prostriedky a podporu na prekonanie ich obmedzení a rozvoj ich potenciálu. Sociálna rehabilitácia je súčasťou inkluzívneho a podporného prostredia, kde sa jednotlivci cítia akceptovaní, rešpektovaní a majú možnosť rozvíjať alebo udržiavať svoje schopnosti a talent. Vzhľadom na rôznorodosť a komplexnosť klientov, ktorí vyhľadávajú, alebo im je poskytovaná sociálna rehabilitácia, je dôležité, aby sa prístupy a metódy prispôsobili individuálnym potrebám a situáciám. Nástrojom pre dosiahnutie týchto cieľov sú aj samotné terapeutické techniky.

Pojmové vymedzenie terapeutických techník

Pojmové vymedzenie terapeutických techník nie je ujasnené a aj v tomto príspevku priznávame určitú nejednotnosť vo vymedzení tohto pojmu na Slovensku. V praxi sa často vyskytujú aj v súvislosti s využívaním terapií v sociálnej oblasti pojmy ako expresívne terapie, projektívne techniky, činnostné terapie, podporné terapie, terapeutické metódy, terapie v pomáhajúcich profesiách, pričom ide o identický charakter, spoločný obsah a cieľ. Princíp terapie nie je v sociálnej praxi vnímaný komplexne teda nie ako liečba napr. v psychoterapii a alebo v psychiatrickej praxi. Nie je teda možné hovoriť o liečbe prostredníctvom terapie ale o technikách, ktoré sa v terapeutickej praxi používajú ale bez vytvorenia terapeutického vzťahu (môže ísť skôr o dôveru) a liečebného efektu. V sociálnej praxi ide o činnosti, ktoré majú podporovať alebo udržiavať optimálnu kvalitu života seniorov vzhľadom k ich zdravotnému stavu a kvalite života, v našom prípade často podmienené vývinovým obdobím starnutia.

Pojmová nejednotnosť a využívanie terapií v sociálnej praxi by si vyžadovalo precízne zadefinovanie a zjednotenie vzhľadom k teoretickému vymedzeniu, ako aj k samotnej sociálnej praxi. Aj z tohto dôvodu sa v súčasnosti prikláňame k pojmu terapeutické techniky. Medzi najčastejšie používané terapeutické techniky v rezidenciálnej sociálnej starostlivosti o seniorov patria tie ktoré sa využívajú napr. reminiscenčnej terapii, ergoterapii, terapii hrou, arteterapii, muzikoterapii a pohybovej terapii.

Medňaská (2014) hovorí, že v období starnutia má svoje postavenie aj umenie (v našom prípade najmä využitie prvkov arteterapie alebo napr. muzikoterapie), ktoré je jednou z ciest udržiavania sociálnych a spoločenských väzieb. Každý druh umenia má podľa nej svoje špecifiká, spôsob kontaktu s človekom a okruh svojich účastníkov.

Šoltésová, Bosá, Balogová (2016) poukazujú na fakt, že oblasti terapií, ako aj koncepty sociálnej práce sú často motivované či už liečebnou pedagogikou, psychoterapiou, psychológiou ako aj medicínou. Ich zahrnutím do sociálnej práce tak získavajú novú podobu, prispôsobenú na priamy výkon, ktoré sa ukazujú, ako efektívne a inšpirujúce. Kuzyšin, Legdan (2014) poukazujú na fakt, že sa nejedná sa o štandardné formy psychoterapeutických intervencií, napriek tomu že sa ukazujú byť čoraz účinnejšími pri práci s klientom. Ich tvrdenie korešponduje aj s našim vyjadrením, že z vedeckého hľadiska pri ich vymedzení narážame na ich teoretickú nejednotnosť, pretože existujú viaceré rôzne definície, ktoré si vzájomne často odporujú. Z jednej strany sa to považuje za nejednoznačnosť takýchto postupov, avšak na druhej strane to umožňuje podľa ich názoru systematizovať tieto postupy alebo ich časti pre reálne využitie pri práci s klientmi.

Úloha odborných zamestnancov a vzťah s klientom

V každom zariadení sociálnych služieb podľa Hrozenskej (2011) nájdeme špecializovaných pracovníkov, respektíve ergoterapeutov, ktorých snahou je v rámci možností aktívne napĺňať voľný čas seniorov. Účasť na týchto aktivitách je dobrovoľná, čo môže u niektorých klientov vyvolať skôr opačný účinok vedúci k úpadku do nečinnosti, samoty, pocitu opustenosti až depresii. Samotná terapia je potom jedinečná v tom, že je orientovaná na proces, v ktorom jeden človek odovzdáva postoje kongruencie, empatie a kladného prijímania a druhý človek tieto postoje prijíma. (Meador, Rogers, 1991). S uvedeným tvrdením sa stotožňujú aj autorky Šoltésová, Bosá, Balogová (2016), podľa ktorých sa terapia začína dôverou medzi odborníkom a klientom. Klient, aby mohol začať dôverovať odborníkovi potrebuje cítiť záujem pracovníka o neho, a to prejavom uznania a rešpektu. V sociálnej práci tento terapeutický prvok je vyjadrený najmä tým, že sa odborný zamestnanec zameriava najmä na posilnenie individuálnych zdrojov klienta, ako aj potenciálnych zdrojov, ktorých cieľom je získavanie nových, predovšetkým pozitívnych zážitkov.

Obdobie adaptácie seniora v inštitucionálnej starostlivosti má byť pre odborných zamestnancov výzvou uľahčiť mu túto cestu a pomôcť mu prispôsobiť sa novým životným podmienkam. Dôležité je dbať na to, aby sa nevytratila láska k človeku, neprehlbovala sa ich osamelosť a sociálna izolácia. Ku každému klientovi je potrebné správať sa s úctou a rešpektom. Je dôležité zdôrazniť, že pri poskytovaní sociálnych služieb sa musí navzájom prepájať profesionalita s odbornosťou všetkých zamestnancov v spojení s etickým rozhodovaním. Pri využívaní terapeutických techník je nevyhnutné aby sa medzi odborným zamestnancom a seniorom pozitívny vzťah. Základom vzťahu je efektívna komunikácia verbálna, ako aj neverbálna, prezentovaná primeraným tónom hlasu, pohľadom, gestami či mimikou, ktoré vypovedajú o vzťahu často viac než slovo. Medzi základné zásady efektívnej komunikácie so seniorom môžeme zaradiť uvedomenie - prijatie, pozdrav a oslovenie, vytvorenie vzťahu láskavosti a dôvery.

Problémy a výzvy pri využívaní terapeutických techník

Terapeutické techniky si nepochybne zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť nielen z teoretického, ale aj praktického hľadiska. Dostatočný počet vyškolených odborných zamestnancov v týchto technikách, stanovené jasné štandardy vykonávania týchto terapeutických techník by umožňovalo efektívnejšie vykonávanie činnosti a dovolilo by lepšie porozumieť klientovým potrebám. Zariadenia sociálnych služieb na Slovensku ich čoraz viac implementujú do svojho procesu, avšak pri ich samotnej realizácií narážame na niekoľko problémov, medzi ktoré môžeme zaradiť nedostatočné legislatívne ukotvenie, ktoré nešpecifikuje ich presné zaradenie a ich detailný popis. Zákon o sociálnych službách ich spomína iba okrajovo a definuje ich ako doplnkové činnosti. Ďalším problémom je nedostatok odborníkov, ktorí by zabezpečovali využitie terapeutických techník v praxi a samozrejme aj financovanie na vzdelávanie týchto aktérov. Podľa Kuzyšina a Legdana (2014) vzdelávanie v podporných terapiách (z nášho pohľadu terapeutických technikách) na Slovensku nie je systémovo usporiadané ani pevne ukotvené. V oblasti ďalšieho vzdelávania je niekoľko akreditovaných subjektov, ktoré ponúkajú vzdelávanie v terapeutických technikách arteterapie, ergoterapie, psychomotorickej terapie, dramatoterapie, terapie hrou, tanečnej a pohybovej terapie ako aj ďalších, ich obsahové zameranie ale aj úroveň vzdelávania môže byť podľa nášho názoru rôzna.

Úloha asistenta sociálnej práce

Absolventi študijného programu sociálnej práce spĺňajú kvalifikačný predpoklad na výkon odbornej činnosti asistenta sociálnej práce (Zákon o sociálnej práci 219/2014 Z.z., § 5, ods. 1, písm. b). a § 12 ods. Asistent sociálnej práce poskytuje odborné poradenstvo v oblasti dávok a príspevkov, náhradného výživného, dotácií na stravu a školské potreby, štátnych sociálnych dávok a poskytuje poradenstvo občanom v nepriaznivej alebo krízovej sociálnej situácii. Získava a spracováva podklady na rozhodovanie v správnom konaní o pomoci v hmotnej núdzi, o náhradnom výživnom, o štátnych sociálnych dávkach, sociálnych dávkach a o poskytovaní dotácií. Úzko spolupracuje so zahraničnými inštitúciami vo veci rodinných dávok a príspevkov poskytovaných podľa koordinačných nariadení EÚ. Vydáva rozhodnutia v správnom konaní v prvom stupni, overuje skutočnosti potrebné na posúdenie nároku na výplatu sociálnych dávok a vykonáva kontrolnú činnosť hospodárnosti a účelnosti využívania poskytnutých dávok.

#

tags: #adaptácia #seniorov #v #zariadeniach #sociálnych #služieb