
Tento článok sa zaoberá normou spisovnej slovenčiny a zásadami jej kodifikovania, pričom vychádza z rozsiahlych jazykovedných poznatkov a historických súvislostí. Skúma vývoj spisovnej slovenčiny, jej vzťah k nárečiam a iným jazykom, ako aj princípy, ktoré by mali byť zohľadnené pri jej kodifikácii. Dôraz sa kladie na dôležitosť rešpektovania používateľov jazyka a na potrebu harmonizácie teoretických poznatkov s jazykovou praxou.
Spisovná slovenčina zohráva kľúčovú úlohu v kultúrnom a spoločenskom živote Slovenska. Jej kodifikácia, teda záväzné stanovenie noriem, je nevyhnutná pre zabezpečenie jej stability, zrozumiteľnosti a funkčnosti. Kodifikácia by mala vychádzať z dôkladnej analýzy jazykovej praxe a zohľadňovať historický vývoj jazyka, ako aj jeho súčasné potreby.
Súčasťou vzťahu k spisovnému jazyku je aj láska k rodnému jazyku. Treba normovať s láskou, s hrdosťou na slovenský jazyk. Dobrá spisovná norma je systémová a všeobecne známa. Norma spisovného jazyka je demokratická a má v sebe životaschopné prvky.
Spisovná norma by mala byť systémová, ustálená, pružná a úplná. Systémovosť znamená, že jednotlivé zložky jazyka (hláskoslovie, morfológia, syntax, lexika) sú navzájom prepojené a tvoria ucelený systém. Ustálenosť zabezpečuje stabilitu jazyka a umožňuje jeho používateľom bezproblémovú komunikáciu. Pružnosť umožňuje jazyku reagovať na nové spoločenské a kultúrne podnety a prispôsobovať sa meniacim sa potrebám. Úplnosť znamená, že jazyk disponuje dostatočným množstvom výrazových prostriedkov na vyjadrenie všetkých potrebných významov.
Z hľadiska spisovnej normy je najdôležitejšou vlastnosťou spätosť zložiek. Len tá spisovná norma môže byť ustálená, ktorej systém nie je rozrušený protirečeniami; len takáto norma sa môže ľahšie vyrovnať s vonkajšími nárazmi.
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Spisovná slovenčina je založená na stredoslovenských nárečiach, ktoré tvoria jej základ. Nárečia sú zdrojom jazykového bohatstva a inšpirácie pre spisovný jazyk. Je dôležité, aby spisovná slovenčina nebola príliš vzdialená od nárečí, aby jej používatelia, ktorí hovoria nárečiami, nemali problém s jej používaním. Inak nie je spisovný jazyk správny.
Slovenský jazyk sa formoval v kontakte s kultúrami okolitých národov. Preberanie z češtiny malo tri vlny: prvá je spojená so 16. a 17. storočím, druhá s obdobím okolo Ľudovíta Štúra a Sama Cambela a časopisu Slovenská reč v 30. rokoch 20. storočia a napokon tretia s obdobím po roku 1918.
K preberaniu slov z češtiny mali autori rozdielne postoje. A. Bernolák v ostatnej tretine 18. storočia čerpal z domácich zdrojov a vo svojom Slovári české slová označil hviezdičkou. Tomu Ľ. Štúr v 19. storočí rátal so širokým preberaním slov z češtiny. S. Cambel na konci 19. a začiatku 20. storočia bol proti preberaniu cudzích slov. Obohacovanie slovnej zásoby a frazeológie sa má opierať o slovenské nárečia.
Vystúpenie puristov hodnotí E. Pauliny negatívne. Puristi na Slovensku prispievali k ustáleniu rozkolísaného spisovného úzu. Na hlasnom odmietaní purizmu sa zakladala kodifikácia slovenčiny z roku 1940.
Používatelia spisovný jazyk nielen prijímajú, ale aj spolutvoria. Autor predkladá otázku kritérií normotvornej práce. Vychádza z dvoch kritérií: 1. systém spisovného jazyka a 2. ohľad na používateľov.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Je dôležité, aby sa na kultivovaní spisovnej slovenčiny zúčastňovalo celé slovenské obyvateľstvo. Nestačí, aby spisovný jazyk ovládali iba majstri slova. Je potrebné, aby ho ovládali všetci používatelia v celom rozsahu používania spisovného jazyka. Treba sa obracať na ľudí, ktorí vedome pestujú svoj jazyk.
Pri kodifikovaní spisovnej slovenčiny je potrebné vychádzať z nasledujúcich zásad:
Netreba unáhlene kodifikovať javy, ktoré sa v jazyku objavujú len v obmedzenom rozsahu. Je potrebné počkať, kým sa tieto javy rozšíria a ustália.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe