Žaloba o určenie platnosti po novom: Podmienky a postupy

Či už vám zamestnávateľ riadne neprepláca nadčasy, diskriminuje vás alebo neoprávnene ukončil váš pracovný pomer, nebojte sa ho žalovať. Aj keď sa môže zdať, že sa púšťate do boja so silnejším súperom, nemusí to byť tak. Horšie ekonomické aj právne zázemie zamestnancov zákony vyvažujú rôznymi uľahčeniami. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru sa navyše oplatí súdiť aj kvôli kompenzácii, ktorú môžete získať.

Pomoc zo strany súdu

Žaloba na zamestnávateľa nemusí nevyhnutne znamenať vysoké počiatočné náklady. Vo všetkých individuálnych pracovnoprávnych sporoch vám ako zamestnancovi patrí oslobodenie od súdnych poplatkov. Priplatíte si teda len vtedy, ak si na pomoc vezmete advokáta. Pokiaľ budete v spore úspešní, vrátia sa vám náklady na jeho odmenu v podobe priznanej náhrady trov konania. Zastupovať vás však môže aj odborová organizácia.

Súd by vám mal hneď pri prvom úkone poskytnúť pomerne rozsiahle poučenie, a to aj ohľadom dôkazov, ktoré musíte predložiť, ak chcete spor vyhrať. Ozrejmí vám tiež ďalšie možnosti účelného uplatnenia vašich práv. S dokazovaním by vám mal sudca čiastočne pomáhať počas celého sporu.

Žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru: Dôležité aspekty

Súdne konania, v ktorých sa zamestnanci domáhajú neplatnosti skončenia pracovného pomeru, patria medzi vôbec najčastejšie pracovnoprávne spory. Možno v nich napadnúť výpoveď, okamžité skončenie, skončenie v skúšobnej dobe ale aj dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Žaloby zamestnancov bývajú úspešné nielen kvôli nenaplneniu zákonných dôvodov pre prepustenie, ale aj kvôli formálnym pochybeniam zamestnávateľa alebo nesprávnemu doručeniu.

Lehota na podanie žaloby

Žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru musíte podať najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pomer skončiť. Na plynutie dvojmesačnej lehoty vo väčšine prípadov nemá vplyv ani tzv. ochranná doba.

Prečítajte si tiež: Sprievodca zrušením poistnej zmluvy

Výnimky z lehoty: Ochranná doba

Výnimkou je ochranná doba:

• pri dočasnej PN pre chorobu alebo úraz, ktoré ste si nevyvolali úmyselne ani nespôsobili pod vplyvom alkoholu či omamných alebo psychotropných látok,
• plynúca od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia.

V prípade ochrannej doby z uvedených dôvodov môžete podať žalobu do dvoch mesiacov odo dňa uplynutia jej posledného dňa; najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, ak by ste v ochrannej dobe neboli.

Kompenzácia: Náhrada mzdy

V súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru môžete od zamestnávateľa žalobou požadovať aj kompenzáciu v podobe náhrady mzdy. Táto vám môže byť za určitých podmienok priznaná až za 36 mesiacov. Aby ste však na ňu mohli pomýšľať v takejto výške, musíte okrem podania žaloby zamestnávateľovi zároveň oznámiť, že trváte na tom, aby vás naďalej zamestnával. Oznámenie urobte čo najskôr a kvôli potrebe jeho preukázania pred súdom ho ako písomnosť zašlite doporučenou poštovou zásielkou.

Náhrada mzdy sa vypláca v sume vášho priemerného zárobku, a to odo dňa, kedy ste zamestnávateľovi oznámili, že trváte na ďalšom zamestnávaní, až do dňa, kedy vám zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V mnohých prípadoch zamestnávatelia napriek oznámeniu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zamestnancom prácu nepridelia. Pracovníkom teda plynie doba, za ktorú si môžu nárokovať náhradu mzdy, hoci zamestnávateľovi neposkytujú nijaké relevantné plnenie.

Hranice náhrady mzdy

Náhradu mzdy spojenú s neplatným skončením pracovného pomeru a trvaním na ďalšom zamestnávaní súd priznáva v dvoch časových režimoch.

Prečítajte si tiež: Dlžník a postúpenie pohľadávky

Za prvých 12 mesiacov (tzn. 1 rok odo dňa, v ktorom ste zamestnávateľovi oznámili, že trváte na ďalšom zamestnávaní) sa náhrada mzdy priznáva bez korekcie zo strany súdu. Jej priznanie za kratšie obdobie môže nastať, ak:

• vám zamestnávateľ začne prideľovať prácu a vy tým pádom budete mať nárok na štandardnú mzdu,
• súd rozhodne, že pracovný pomer končí, prípadne
• pracovný pomer skončí (platne) inak než rozhodnutím súdu.

Za dobu presahujúcu 12 mesiacov odo dňa oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní môže súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy znížiť alebo ju vôbec nepriznať; maximálna hranica pre priznanie náhrady je už spomínaných 36 mesiacov. Súd bude pri rozhodovaní o znížení posudzovať napríklad aj to, či ste v danom období pracovali inde a aký príjem ste dosiahli.

Rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru

Dodajme, že v praxi môže nastať aj situácia, že súd o neplatnosti skončenia pracovného pomeru presvedčíte, ale on aj tak rozhodne o jeho skončení. Táto možnosť prichádza do úvahy, ak by od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby vás ďalej zamestnával. Zvyčajne ide o prípady, keď oprávnený dôvod pre skončenie pracovného pomeru naozaj existoval, ale zamestnávateľ pri rozviazaní pracovného pomeru pochybil v inej veci - napríklad vám riadne nedoručil výpoveď.

Následky netrvania na ďalšom zamestnávaní

Ak po skončení pracovného pomeru nebudete trvať na ďalšom zamestnávaní, nemôžete ani po určení jeho neplatnosti počítať s vysokou finančnou kompenzáciou.

Určovacia žaloba podľa Civilného sporového poriadku (CSP)

V rámci rekodifikácie civilného procesu bol pôvodný § 80 písm. c) OSP rozdelený na dve samostatné písmena. Podľa § 137 písm. c) CSP sa možno žalobou domáhať rozhodnutia o "určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu". Podľa písm. d) sa možno domáhať rozhodnutia o "určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu".

Prečítajte si tiež: Sprievodca zrušením poistky pre študentov

Podľa dôvodovej správy bolo záujmom zákonodarcu pri tomto rozdelení "vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej". Inými slovami, zámerom zákonodarcu bolo zrejme podľa písm. c) pripustiť len žaloby o určenie "práva", teda napr. vlastníckeho práva k veci, nie však právnej skutočnosti, teda napr. neplatnosti zmluvy. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú prípustné len vtedy, ak ich pripúšťa osobitný predpis, napr. určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, výpovede nájmu bytu podľa Občianskeho zákonníka, uznesenia valného zhromaždenia podľa Obchodného zákonníka alebo dobrovoľnej dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách.

V iných prípadoch by žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu malo byť neprípustné. Tento výklad potvrdzujú aj súdy (napr. "podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "právnu otázku nastolenú dovolateľom - žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ako žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ C. s. p. nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu a preto jej nie je možné od účinnosti C. s. p. vyhovieť, možno pokladať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2017, sp. zn. 6 Cdo 30/2018 a 5 Obo 12/2018", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).

Žaloby podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP)

Odpoveď súdov k prvej otázke sa javí byť pomerne jednoznačná. Určovacia žaloba podaná za účinnosti OSP sa v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzuje podľa OSP (napr. "súd musí úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 CSP) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v OSP v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. Bolo preto potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému postupu v ust. § 80 písm. c/ OSP", NS SR, sp. zn. 9 Cdo/7/2021; "V danom prípade predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie neplatnosti právnych úkonov uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, pričom žaloba bola podaná na okresný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku ( § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p.). V súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu žalobcom podanú žalobu považovali za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., podľa ktorého návrhom možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.", NS SR, sp. zn. 6 Cdo 30/2018; "Podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Táto právna úprava však nebola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinná a konajúce súdy tak musia úkony strán sporu ( § 470 ods. 2 C. s. p.) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v O. s. p. v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. … Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku", NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/2019).

Povinnosť súdu pri odstraňovaní nedostatkov žaloby

Druhá otázka je, či súdy majú žalobcovi v prípade podania žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právneho úkonu pomôcť tento nedostatok odstrániť. K tejto otázke som si vedomý len jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (budem vďačný za prípadné doplnenie). Vo veci pod sp. zn. 7Cdo/268/2019 išlo o žalobu podanú už za účinnosti CSP. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, ktoré v jej mene uzatvoril jej manžel. Súd prvej inštanciu žalobu zamietol, lebo sa nejednalo o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu v zmysle § 137 písm. d) CSP. A odvolací súd tento záver potvrdil.

Na dovolanie žalobkyne dovolací súd pripomenul, že "žalobkyňa je povinná svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný.) Je totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia" podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. … Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi)."

Alebo ešte inak povedané, súd je viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. V danej veci síce samotný petit smeroval k vysloveniu neplatnosti zmluvy (v zmysle § 137 písm. d/ CSP), ale z obsahu žaloby vyplývalo, že mohlo ísť aj o žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je (žalobkyňa nie je spoludlžníčkou spornej zmluvy) v zmysle § 137 písm. c) CSP.

Dovolací súd tak uzavrel, že "súd prvej inštancie mal za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobkyňu poučiť o vadách ňou podanej žaloby a vyzvať ju, aby ich v ním určenej lehote odstránila". Toto rozhodnutie je šetrné k podstate práva na súdnu ochranu. Je otázne, či by boli súdy rovnako ústretové, ak by nešlo o spotrebiteľa (aj keď kvalifikované právne zastúpenie mala žalobkyňa aj v tomto prípade). A je rovnako otázne, či táto ústretovosť bude ustupovať s tým, ako sa postupujúcim časom od rekodifikácie bude povedomie o novom režime určovacích žalôb rozširovať medzi právnickú verejnosť.

Každopádne odpoveď vyplývajúca z tohto rozhodnutia na druhú nastolenú otázku sa zdá byť, že ak z kontextu žaloby vyplýva, že ide o žalobu na určenie existencie, resp. neexistencie práva, hoci petit je formulovaný na platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu, je povinnosťou súdu postupovať podľa § 129 CSP a pomôcť žalobcovi odstrániť vady žaloby.

Princíp subsidiarity určovacej žaloby

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Príspevok analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe na Slovensku a vo viacerých európskych krajinách. Určovacia žaloba smeruje k určeniu práva alebo právneho vzťahu. Pri iných než určovacích žalobách však činnosť súdu pri určení práva nekončí. Vzhľadom na tento ohraničený záber určovacích žalôb tak vzniká dojem, že ostatné žaloby (žaloba na plnenie, právotvorná žaloba, príp. iná žaloba) majú niečo navyše. Inak povedané, má sa za to, že ochrana prostredníctvom inej žaloby má v sebe okrem určenia, o ktorom súd rozhodne ako o prejudiciálnej otázke, aj rozhodnutie o dôsledku, ktoré z tohto určenia plynie. Z tohto potom pramení predpoklad, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať tejto širšej (plnšej) ochrany, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení.

Historický vývoj princípu subsidiarity

Princíp subsidiarity sa v historickom vývoji vnímal v dvoch rovinách. Jeho prvotný význam vychádzal z už prekonaného názoru, že určovacia žaloba je len predproces, je len anticipáciou (predvídaním) žaloby na plnenie. Tento názor má svoj základ v texte ZPO (rakúskeho aj nemeckého), podľa ktorého právny záujem je daný, ak má byť právo alebo právny vzťah určený čo najskôr (alsbald). Tento názor potom pripisoval určovacej žalobe prejudiciálny význam v tom zmysle, že mala v určitých prípadoch umožniť vyjasniť vzťah ešte pred podaním žaloby na plnenie. Uvedené závery vychádzali z názoru, že cieľom civilného procesu je získanie exekučného titulu, teda získanie plnej ochrany prostredníctvom rozsudku na plnenie. Už Wach však namietal, že potreba uspokojenia uplatnená žalobou na plnenie sa zásadne líši od právneho záujmu na okamžitom určení. Tieto názory možno preto považovať za prekonané.

Princíp subsidiarity sa následne začal vnímať v trochu odlišnej rovine, a bol odôvodňovaný hospodárnosťou konania. Ak sa mohol žalobca domáhať plnenia, nebol dôvod na to, aby sa domáhal len určenia. Takto sa pomerne silno zakorenil v súdnej praxi germánskeho právneho systému. Napriek tomu už Kadel poukazoval na to, že s uznaním nezávislosti a rovnakého významu určovacej žaloby sa subsidiarita určovacej žaloby stále viac odmieta. Vo všeobecnosti je určovacia žaloba prípustná napriek prípadnej žalobe na plnenie, ak sa ňou sporná otázka vyrieši jednoduchšie, lacnejšie alebo lepšie ako druhou z nich.

Princíp subsidiarity v slovenskej súdnej praxi

Preferencia inej žaloby pred určovacou žalobou, spravidla žaloby na plnenie, je prítomná aj v našej súdnej praxi. Princíp subsidiarity síce nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale je skrytý v nedostatku naliehavého právneho záujmu. Podľa R 17/1972 platí, že „ak k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80 písm. V tomto kontexte treba pre úplnosť dodať, že s účinnosťou CSP právna úprava rozlišuje dve určovacie žaloby. Žalobu o určenie práva (§ 137 písm. c) CSP), pri ktorej žalobca musí tvrdiť a preukázať naliehavý právny záujem, ibaže tento vyplýva z osobitného predpisu, a žalobu o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP), ktorú môže žalobca podať len ak vyplýva z osobitného predpisu. Uvedená zmena tak redukovala možnosť žalovať o určenie právnych skutočností, najmä právnych úkonov. Vzhľadom na to, že prípustnosť žalôb o určenie právnych skutočností je jasne ohraničená, a teda je prípustná len na základe výslovného zákonného splnomocnenia, o princípe subsidiarity budeme hovoriť vo vzťahu ku „klasickej“ určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP. Pri nej je prípustnosť odvodená od naliehavého právneho záujmu.

Ciele princípu subsidiarity

Cieľom, ktorý sleduje princíp subsidiarity je dohliadať na to, aby súdna ochrana bola poskytovaná hospodárne. Korzonek uvádza, že je od žalobcu úplne iracionálne, ak môže žalovať viac (na plnenie), aby žaloval menej (na určenie). Princíp subsidiarity má tiež chrániť žalovaného pred viacerými súdnymi konaniami. Je zaujímavé, že pri ostatných žalobách sa na žalovaného takto neprihliada; súdy sa nezaujímajú, či je alebo nie je zaťažený neopodstatnenou žalobou. Pri iných žalobách sa totiž právny záujem prezumuje a ak je žaloba neopodstatnená, súd o nej vecne rozhodne tak, že ju zamietne. Určovacia žaloba je užitočný procesný inštitút, ktorého účelom je odstrániť neistotu v právnych vzťahoch. Poskytovať súdnu ochranu v podobe určovacieho rozsudku je možné len v prípade, keď je strana skutočne v stave právnej neistoty, len vtedy totiž určovací rozsudok skutočne potrebuje. Na identifikáciu toho, či je potreba určovacieho rozsudku skutočná slúži inštitút naliehavého právneho záujmu. Jeho účelom je zabezpečiť, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne, t. j. aby súdy neboli zaťažované nepotrebnými žalobami, a tiež, aby ani žalovaní neboli vystavení zbytočným súdnym sporom.

Výnimky z princípu subsidiarity

Princíp subsidiarity neplatí absolútne. Aj v slovenskej súdnej praxi sa možno stretnúť s rozhodnutiami, ktoré pripúšťajú určovaciu žalobu aj v prípade, ak je zároveň možné žalovať na plnenie. Rozhodnutie NS SR sp. zn. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obdo/51/2011: Zásadne platí, že možnosť podania žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej, tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov.

Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/392/2013: Žalobca síce mohol žalovať aj na splnenie povinnosti, v ktorom konaní súd otázku platnosti právnych úkonov mohol riešiť prejudiciálne, ako to uvádza odvolací súd, dovolací súd je však toho názoru, že v danej veci pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie.

Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, obdobne aj 4Cdo/49/2003 a 3Cdo/53/2007: „Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že určovacia žaloba je prostriedkom na odstránenie rozporov strán aj za stavu, ak už k porušeniu práva došlo. Potom platí, že určovacia žaloba nemusí stratiť zmysel ani v situáciách, kedy už právo bolo porušené (nebude teda plniť preventívnu funkciu) a žalobca má k dispozícii aj žalobu na plnenie. V rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 51/2011 išlo o určenie neplatnosti dražby a úverových zmlúv s tým, že bolo zistené, že žalobca sa po tomto určení bude domáhať voči žalovanému náhrady škody. Naopak, v konaní o neplatnosť odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení (sp. zn. 6 Cdo 392/2013) najvyšší súd konštatoval, že naliehavý právny záujem je daný, aj keď žalobca môže žalovať na plnenie (náhrada škody, odstupné, príp. V ostatných súdnych rozhodnutiach išlo len o dôsledok judikatórnej koláže, teda notorického opakovania všeobecných fráz o naliehavom právnom záujme.

Sociologický význam určovacej žaloby

V tejto súvislosti poukazujeme na významný sociologický význam určovacej žaloby, ktorý spomínal už Hora. Určovací rozsudok má totiž schopnosť vytvoriť priestor pre dobrovoľné plnenie. Určovacia žaloba práve tým, že nie je exekučným titulom, predstavuje svojím spôsobom miernejšie vyriešenie spornej otázky. Ak súd vydá určovací rozsudok o spornom práve alebo právnom vzťahu, možno predpokladať, že tento rozsudok bude vodidlom pre budúce správanie strán.

Potom sa vynára otázka, z akého dôvodu sa žalobcovi vlastne vnucuje spôsob, akým má uplatniť svoje právo na súde, teda, aký druh žaloby má zvoliť na ochranu svojho práva, ak aj určovacia žaloba je spôsobilá odstrániť neistotu a usporiadať vzťah medzi stranami. Odpoveďou býva to, že inak bude súdny systém a žalovaný zaťažený dvakrát, jedenkrát v konaní o určenie, druhýkrát v konaní o plnenie.

Kritické názory na princíp subsidiarity

Existujú názory, ktoré v subsidiarite určovacej žaloby nevidia zmysel. Gessel - Kalinowska uvádza, že zásada subsidiarity má svoje korene vo všeobecnej nedôvere voči zámerom žalobcu podávajúceho určovaciu žalobu v situácii, keď by bolo možné podať žalobu o plnenie. Z uvedeného sa potom vyvodzuje záver, že zámerom navrhovateľa nie je účinná ochrana jeho práv, ale niečo iné, čo nie je zahrnuté vo všeobecnom cieli občianskeho súdneho konania, a to je ochrana subjektívnych práv. Samotný cieľ navrhovateľa je tiež filtrovaný prostredníctvom objektivizácie jeho právneho záujmu. Podľa Gessel- Kalinowskej tento spôsob uvažovania doviedol výklad právneho záujmu k zásade subsidiarity, ktorá nie je expressis verbis zahrnutá v pozitívno-právnej norme, je čisto interpretačná. Uplatňovanie zásady subsidiarity vedie k tomu, že sa ochrana prostredníctvom určovacej žaloby javí ako prostriedok nápravy, ktorý je menej cenený ako iné a ktorý nie je prípustný v prípadoch, keď je k dispozícii širší prostriedok ochrany.

Ďalej takáto objektivizácia, ako uvádza Gessel-Kalinowska, akceptuje svojvôľu súdu, pričom nezohľadňuje to, že teleologicky nárok na určenie a nárok na plnenie pokrývajú rôzne potreby a vedú k dosiahnutiu rôznych cieľov, pričom zmier pri riešení sporu je možno jedným z nich. Toto pravidlo zbavuje žalobcu možnosti voľby medzi prostriedkami nápravy, ktoré mu zákon umožňuje, a prenáša na súd plnú voľnosť rozhodovania o tom, aké ciele má žalobca sledovať a aký procesný spôsob má zvoliť. Podľa nej takýto paternalistický prístup mohol byť pochopiteľný v devätnástom storočí, ale nemôže obstáť vo svetle dispozičného princípu ako jedného z nosných princípov moderného civilného procesu. Na súdne konanie treba pozerať ako na „územie strán“. Je to strana, ktorá disponuje s konaním, a to nielen v podobe začatia a možnosti ukončenia súdneho konania alebo určením skutkových otázok, ale mala by zahŕňať aj výber cesty, ktorá je pre ňu najvýhodnejšia. Sudca by mal byť v konečnom dôsledku viazaný návrhmi strán, najmä ak sú procesnej, a nie hmotnoprávnej povahy.

Kritické názory existujú aj vo Švajčiarsku. Podľa Bodmera určovacie žaloby očividne neslúžia len ako predpríprava pre vymáhanie plnenia. Preto by sa malo upustiť od konštatovania, že určovacia žaloba by mala byť ako subsidiárna neprípustná. Ak bola totiž určovacia žaloba využitá len ako predpríprava na žalobu na plnenie, táto žaloba je potom neprípustná z dôvodu nedostatku právneho záujmu, nie však z dôvodu subsidiarity. Právny záujem totiž nie je daný preto, že si žalobca zvolil neefektívny spôsob domáhania sa svojho nároku a teda jeho určovací nárok nie je potom hodný ochrany. S týmto vnímaním sa nemôžeme úplne stotožniť, pretože voľba určovacej žaloby môže byť efektívna, najmä ak dôjde k dobrovoľnému plneniu. V čase podania určovacej žaloby možno ešte ťažko odhadnúť, či tento spôsob ochrany bude efektívny alebo nie. S prístupom Bodmera sa nestotožňujú ani Bessenich a Bopp, podľa ktorých by mala byť určovacia žaloba prípustná dokonca aj v prípade, ak je iba prípravou pre budúcu žalobu na plnenie. Poukazujú na autonómiu žalobcu rozhodnúť sa ako bude postupovať, aby efektívne uplatnil svoje práva. Obmedzenie jeho autonómie podľa nich vlastne neexistuje.

#

tags: #ako #zalovat #o #urcenie #po #novom