Božie prikázania, rozvod, postoj cirkvi a úloha rodičov v kontexte rodiny

Domov a rodina sú základom pre rozvoj a formovanie človeka. Harmonické rodinné prostredie, založené na princípoch kresťanstva, je ideálnym miestom pre rast a šťastie. Žiaľ, realita mnohých rodín je poznačená konfliktmi a problémami, ktoré sú v rozpore s pôvodným Božím zámerom. Tento článok sa zaoberá postojom cirkvi k rozvodu, úlohou rodičov a významom rodiny v kontexte Božích prikázaní.

Rodina ako miesto obnovy Božieho obrazu

Domov predstavuje najdôležitejšie prostredie pre obnovu Božieho obrazu v človeku. V rodine nachádza otec, matka i deti priestor na plné vyjadrenie a vzájomné napĺňanie svojich potrieb - potrebu niekam patriť, milovať a byť milovaný, a dôverne sa poznávať. Práve tu sa formuje identita a rozvíja vedomie sebahodnoty.

Domov je taktiež miestom, kde sa vďaka Božej milosti uplatňujú princípy pravého kresťanstva a kde sa jeho hodnoty odovzdávajú z generácie na generáciu. Rodina má potenciál byť zdrojom ozajstného šťastia, no zároveň sa môže stať dejiskom nevýslovného utrpenia. Harmonický rodinný život je odrazom skutočne prežívaných kresťanských princípov a zjavuje Božiu povahu.

Je však poľutovaniahodné, že v súčasných domácnostiach sú takéto prejavy skôr výnimkou. Namiesto toho v mnohých rodinách dominuje zmýšľanie a zámery sebeckého ľudského srdca - hádky, spory, rivalita, hnev, neslušnosť a neraz aj krutosť. Tieto javy rozhodne neboli súčasťou pôvodného Božieho plánu. Ježiš povedal: „Od začiatku to nebolo tak.“ (Matúš 19,8)

Sobota a manželstvo: Pôvodné Božie dary

Sobota a manželstvo predstavujú dva pôvodné Božie dary pre ľudstvo. Ich spoločným cieľom je prinášať radosť z odpočinku a spolupatričnosti, bez ohľadu na čas, miesto či kultúru. Ustanovenie týchto dvoch inštitúcií predstavuje vrchol Božieho stvorenia zeme. Išlo o záverečné diela - tie najlepšie z „veľmi dobrých“ Božích darov ľudstvu pri stvorení.

Prečítajte si tiež: Cesta k premene

Ustanovením soboty dal Boh ľuďom čas na odpočinok, obnovu síl a spoločenstvo s ním. Prostredníctvom prvej rodiny položil Boh základ spoločenskej jednoty ľudí, vybavil ich zmyslom pre spolupatričnosť a možnosťou rozvíjať sa ako vyrovnané osobnosti v službe Bohu a blížnym.

Muž a žena na Boží obraz

V knihe Genesis 1,26-27 sa píše o stvorení ľudí: „Urobme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby… Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril.“ Výraz "človek" je tu použitý v rodovom zmysle, zahŕňajúcom muža a ženu. Text nenaznačuje, že by na Boží obraz bol stvorený len muž, a žena na obraz muža. Naopak, na Boží obraz boli stvorení obaja.

Tak ako Otca, Syna a Ducha Svätého súhrnne nazývame Bohom, podobne aj muž a žena tvoria zjednoteného „človeka“. Podobne ako v Trojici, aj oni majú tvoriť jednotu, hoci funkčne nie sú totožní. Ľudia sú si rovní v bytí a v hodnote, no nie v osobnostnej totožnosti. (Pozri Ján 10,30; 1 Kor 11,3.) Telesne sa dopĺňajú a funkčne spolupracujú. Obe pohlavia sú dobré (1. Mojžišova 1,31) a dobré sú aj ich rozdielne úlohy. Rodina a domov spočívajú na základe pohlavnej odlišnosti.

Boh mohol zabezpečiť život na zemi aj bez stvorenia muža a ženy, ako to vidíme pri nepohlavnom rozmnožovaní niektorých nižších foriem života. On však stvoril „dve jednotlivé bytosti, tvarom a vlastnosťami všeobecne totožné, pričom jedna bytosť má niečo, čo nemá druhá a v čom sa navzájom dopĺňajú.“ Svet, ktorý by pozostával výlučne len z ľudí jedného pohlavia, by nebol úplný. Pravé naplnenie sa môže uskutočniť len v spoločnosti, kde sú muži a ženy. Nejde tu o rovnosť, pretože obaja sú podstatne dôležití.

Adam, prvorodený, teda hlava ľudstva, si v prvý deň uvedomoval svoju jedinečnosť. Nikto sa mu nepodobal. „Ale pre človeka nenašiel pomoc, ktorá by mu bola roveň.“ (1. Mojžišova 2,20) Boh cítil tento nedostatok, preto povedal: „Nie je dobré byť človekovi osamote. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ (1. Mojžišova 2,18) Hebrejské slovo "neged", preložené ako "roveň", znamená "náprotivok", teda to, čo stojí "pred" niekým alebo niečím, to, čo je "naproti, oproti alebo voči" niekomu alebo niečomu. V tomto prípade teda osoba, ktorá mala stáť pred Adamom, alebo naproti nemu, mala ho dopĺňať, byť mu náprotivkom.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

„Vtedy Hospodin Boh dopustil na človeka tvrdý spánok“, vzal „mu jedno rebro“ (1. Mojžišova 2,21) a stvárnil jeho spoločníčku. Adam po prebudení okamžite poznal úzky a vnútorný vzťah, ktorý bol dôsledkom tohto zvláštneho stvoriteľského aktu. Zvolal: „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Menovať sa bude \'mužena`, lebo je z muža vzatá.“ (1. Mojžišova 2,23; pozri 1 Kor 11,8)

Manželstvo: Zmluva opustenia a spojenia

Z odlišnosti muža a ženy Boh stvoril jednotu. V šiesty deň stvoriteľského týždňa ustanovil manželstvo: dvoch jedincov stvorených na jeho obraz spojil, aby boli jedno. Odvtedy je manželstvo základom rodiny a spoločnosti. Biblia opisuje manželstvo ako rozhodujúci akt opustenia a spojenia: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ (1. Mojžišova 2,24)

Opustenie

Pre manželský vzťah je veľmi dôležité opustenie predošlých vzťahov. Manželský vzťah má byť náhradou za vzťah detí k rodičom. V tomto zmysle „opustenie“ vzťahu syna či dcéry k rodičom im dovoľuje „priľnúť“ k inému. Bez tohto procesu nieto v manželstve nijakého pevného základu.

Priľnutie

Hebrejský výraz, ktorý prekladáme slovom „priľnúť“, pochádza zo slova znamenajúceho prilepiť, pripútať, pripojiť, spojiť. V spodstatnelom tvare možno hovoriť o „zletovaní“ a „upevnení“ (Izaiáš 41,7). Tesnosť a pevnosť takéhoto spojenia ilustruje povahu manželského zväzku. Každý pokus zrušiť toto spojenie poškodí jednotlivcov takto úzko spojených. Tesnosť tohto ľudského zväzku zvýrazňuje skutočnosť, že tým istým slovesom sa vyjadruje zväzok medzi Bohom a jeho ľudom. „Jemu budeš slúžiť, k nemu budeš sa vinúť a v mene jeho budeš prisahať.“ (5. Mojžišova 10,20)

Zmluvný akt

V Písme sa o tomto záväznom sľube, ktorý dvoch ľudí spája, hovorí ako o „zmluve“. Tento výraz sa používa pre najslávnejšiu a najzáväznejšiu zhodu, akú Božie slovo pozná (Malachiáš 2,14; Príslovia 2,16.17). Vzťah medzi mužom a ženou má byť napodobením večnej zmluvy Boha s jeho ľudom, teda s cirkvou (Efezanom 5,21-33). Ich vzájomnú odovzdanosť musí upevniť vernosť a vytrvalosť, vlastnosti príznačné pre Božiu zmluvu (Žalm 89,35; Plač 3,23). Boh, príbuzenstvo, priatelia i spoločnosť dosvedčujú zmluvu, ktorú snúbenci medzi sebou uzatvárajú. Táto zmluva je potvrdená v nebi. „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ (Matúš 19,6) Kresťanská dvojica si uvedomuje, že manželským zväzkom sa zmluvne muž a žena zaviazali byť si vzájomne vernými, pokiaľ budú obaja žiť.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Jedno telo

Opustenie rodičov a zmluvné priľnutie k partnerovi vrcholí zjednotením, čo je určitým tajomstvom. Ide o jednotu v plnom zmysle - manželská dvojica žije spolu v hlbokom dôvernom vzťahu. Spočiatku sa táto jednota týka telesného spojenia manželstva. Okrem toho však ide o čo najhlbšie zjednotenie mysle a citov, ktoré umocňuje telesnú stránku vzťahu.

Spoločná cesta

Vzťah Boha k jeho ľudu vystihuje otázka: „Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?“ (Ámos 3,3) Táto Božia otázka platí aj pre tých, čo chcú byť jedným telom. Boh poučil Izraelcov, aby sa neženili a nevydávali s príslušníkmi susedných modlárskych národov: „Lebo by tvojich synov odvrátili odo mňa a oni by slúžili iným bohom.“ (5. Mojžišova 7,4; pozri Jozue 23,11-13) Keď Izraelci nedbali na tieto rady, zožali nešťastné následky (pozri Sudcov 14-16. kap.; 1. Kráľov 11,1-10; Ezdráš 9 a 10). Apoštol Pavol rozšíril túto zásadu: „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti? Alebo čo má spoločné svetlo a tma? Aká zhoda je medzi Kristom a Beliálom? Aký podiel má veriaci s neveriacim? A ako súvisí Boží chrám s modlami? A vy ste chrám živého Boha.“ (2 Kor 6,14-16; pozri v.17.18) Je zrejmé, že Písmo radí, aby sa veriaci ženili a vydávali s veriacimi.

Táto zásada zachádza ešte ďalej. Pravá jednota vyžaduje zhodu viery a skutkov. Rozdiely v náboženskej skúsenosti vedú k odlišnému životnému štýlu, čo môže v manželstve vyvolávať veľké napätia a rozpory. Ľudia by sa teda v snahe o jednotu, o ktorej hovorí Písmo, mali ženiť a vydávať vo vlastnom cirkevnom spoločenstve.

Stáť spolu

Ak sa chcú dvaja ľudia stať jedným telom, musia si byť navzájom bezvýhradne verní. Keď sa človek žení alebo vydáva, nasadzuje všetko i prijíma všetko, čo s partnerom prichádza. Tí, čo vstupujú do manželstva, osvedčujú svoju ochotu spoločne znášať zodpovednosť a stáť s partnerom proti čomukoľvek. Manželstvo vyžaduje aktívnu, vytrvalú lásku, ktorá sa nevzdáva. „Dve osoby sa delia o všetko, čo majú, nielen o svoje telo, či o svoj hmotný majetok, ale aj o svoje myšlienky a pocity, radosti a útrapy, nádeje a obavy, úspechy i zlyhania. Stať sa jedným telom znamená, že dvaja sa stanú jedno telesne, duševne i duchovne, a predsa zostávajú dvoma odlišnými osobami.“

Intimita

Stať sa jedným telom zahŕňa aj pohlavné zjednotenie: „Adam poznal svoju ženu Evu, ona počala a porodila.“ (1. Mojžišova 4,1) Vo svojej túžbe po spojení, ktorá mužov a ženy sprevádza od čias Adama a Evy, každá dvojica opakuje prvý príbeh lásky. Akt pohlavnej intimity je najbližším možným telesným spojením. Predstavuje blízkosť, ktorú dvojica môže prežívať citovo i duchovne. Kresťanská manželská láska by sa mala vyznačovať vrúcnosťou, radosťou a potešením (Príslovia 5,18.19). „Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené.“ (Židom 13,4) „Písmo nám jasne hovorí, že radostný sexuálny prejav lásky medzi mužom a ženou patrí do Božieho plánu. Podľa slov pisateľa listu Židom ide o niečo nepoškvrnené, nehriešne, neznečistené. V manželstve majú tieto prejavy miesto výsostne poctené - v istom zmysle je to svätyňa svätých, kde sa muž a žena súkromne stretávajú aby oslavovali svoju vzájomnú lásku. Tieto chvíle majú byť posvätné a zvlášť radostné.“

Biblická láska (Agapé)

Biblická láska je nepodmienečné, srdečné a obapolne dôverné odovzdanie sa, ktoré v manželstve pomáha všestranne sa na Boží obraz rozvíjať telesne, citovo, rozumovo a duchovne. Manželstvo prežíva rôzne prejavy lásky: láska má svoje romantické, vášnivé obdobia, okamihy citové, chvíle pohody, družnosti a uvoľnenej odovzdanosti. Je to však len láska agapé, o ktorej sa zmieňuje Nová zmluva - láska nesebecká, celkom nezištná, ktorá je základom pravej, trvalej lásky manželskej. Ježiš prejavil najvyššiu podobu tejto lásky, keď vzal na seba našu vinu i následky našich hriechov a šiel na kríž. „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Ján 13,1) Miloval nás napriek tomu, kam ho naše hriechy doviedli. Toto bola a stále je bezpodmienečná láska Ježiša Krista, láska agapé. O tejto láske apoštol Pavol napísal: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ (1 Kor 13,4-8) Ed Wheat hovorí: „Láska agapé je ponorená do zdroja večnej moci a môže pôsobiť aj vtedy, keď iný druh lásky sklame… Miluje bez ohľadu na okolnosti. Nech by ten druhý bol akokoľvek nemilý, agapé miluje ďalej. Agapé je láska taká bezpodmienečná, ako Božia láska k nám. Je to duševný postoj, založený na slobodnom rozhodnutí vôle.“

Osobná duchovná zodpovednosť

Aj keď uzavretím manželstva sa partneri vzájomne zmluvne zaviazali, zodpovednosť za vlastnú voľbu musí znášať každý jednotlivo (2 Kor 5,10). Niesť túto zodpovednosť znamená, že nikdy nebudú za to, čo ten či onen z nich urobil sám, zvaľovať vinu na druhého. Manželia musia niesť zodpovednosť aj za svoj vlastný duchovný rast. Nikto sa nemôže spoliehať na duchovnú zdatnosť druhého. No na strane druhej, vzťah každého z nich k Bohu môže byť pre partnera posilou a povzbudením.

Účinky pádu do hriechu na manželstvo

Znetvorenie Božieho obrazu v ľuďoch následkom hriechu poznamenalo manželstvo práve tak ako ktorúkoľvek inú oblasť ľudskej skúsenosti. Tam, kde vládla dokonalá láska a jednota, prenikli sebecké záujmy. Kto sa nedá viesť Kristovou láskou, toho ovláda predovšetkým sebectvo. Ono je spoločným menovateľom každého zlyhania kresťanov, pretože je zamerané proti všetkým zásadám evanjelijnej poddajnosti, ochoty slúžiť a štedrej obetavosti.

Adam a Eva svojou neposlušnosťou konali proti zámeru svojho stvorenia. Pred pádom do hriechu nemuseli pred Bohom nič skrývať. Po páde už nemali pôvodné radostné spoločenstvo s Bohom, ale ustrašene sa pred ním skryli v snahe utajiť pravdu o sebe samých a poprieť zodpovednosť za svoje činy. Premožení hlbokým vedomím viny, ktorej ich nijaké zdôvodňovanie nevedelo zbaviť, nemohli zniesť pohľad Boha ani svätých anjelov. Výhovorky a sebaospravedlňujúce zapieranie sa odvtedy stali spoločným príznakom ľudských vzťahov k Bohu.

Strach, ktorý Adama a Evu hnal do úkrytu, znetvoril nielen ich vzťah k Bohu, ale aj k sebe navzájom. Keď sa ich Boh pýtal, obaja sa chceli obhájiť obviňovaním jeden druhého. Ich obžaloby sú dôkazom vážneho zlomu vo vzťahu lásky, ktorý pri stvorení ustanovil sám Stvoriteľ. Boh po páde človeka do hriechu povedal žene: „Budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude vládnuť nad tebou.“ (1. Mojžišova 3,16)

Zámer tohto princípu, ktorý nezmenil základnú rovnosť muža a ženy, mal byť podľa Božej vôle blahodarný tak pre prvú dvojicu, ako aj pre všetky ďalšie manželstvá. Táto zásada bola však nanešťastie znetvorená. Odvtedy sa príznakom manželstva v celých dejinách stalo násilie, manipulácia a útlak osobnosti. Sebectvo veľkou mierou vytesnilo vzájomnú ústretovosť a úctu. Podstatou kresťanstva je život v sebazapieravom súlade, akým sa vyznačovalo manželstvo pred pádom, po ktorom bol súlad zmarený. Láska muža a ženy má prispievať k vzájomnému šťastiu. Každý z partnerov má dbať o blaho toho druhého. Majú tvoriť jednotu, pričom nikto z nich nemá stratiť svoju osobitosť, ktorú im dal Boh.

Odchýlky od Božieho ideálu

Polygamia

Ak jeden partner má niekoľko partnerov, podkopáva to jednotu a spojenie, ktoré Boh ustanovil prvým manželstvom v raji. V polygamii neexistuje nijaké opustenie všetkých ostatných. Aj keď Biblia opisuje mnohoženstvo ako určitú kultúrne podmienenú skutočnosť z doby patriarchov, z opisu je zrejmé, že takéto manželstvá Božím ideálom neboli. Rôzne vedľajšie zväzky v týchto manželstvách boli zatiahnuté do prudkých bojov, trpkých sporov a viedli k odcudzeniu (pozri 1. Mojžišova 16. kap.; 29,16-30,24), pričom ako zbrane sa používali deti na citové vydieranie iných členov rodiny.

Monogamné manželstvo umožňuje dvojiciam vedomie spolupatričnosti, čo posilňuje ich intimitu a jednotu. Uvedomujú si, že ich vzťah je jedinečný a že nikto iný nemá právo na to, čo je medzi nimi. V monogamnom vzťahu sa najjasnejšie zrkadlí vzťah medzi Kristom a jeho cirkvou, medzi jednotlivcom a Bohom.

Smilstvo a cudzoložstvo

Súčasné zmýšľanie i prax zľahčujú trvalé spojenie, v ktorom obaja partneri sú si jeden druhému telesne verní až do smrti. Písmo však pokladá každý mimomanželský sexuálny vzťah za hriech. Siedme prikázanie zostáva v platnosti bez akejkoľvek zmeny: „Nescudzoložíš!“ (2. Mojžišova 20,14) O nijakých bližších vymedzeniach či výnimkách tu nie je reč. Toto prikázanie je zásada, ktorá úzkostlivo chráni manželský vzťah. Celkový dosah biblického náhľadu na smilstvo a cudzoložstvo je v priamom protiklade k dnešnej zhovievavosti „súhlasiacich dospelých“ voči týmto neprístojnosti.

Postoj cirkvi k rozvodu

Rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre. Mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. V iných rodinách zavládla neistota a rozpaky, pokiaľ ide o vlastné úlohy, alebo dokonca pochybnosti a takmer nevedomosť o hlavnom cieli a podstate manželského a rodinného života.

Cirkev si uvedomuje, že manželstvo a rodina tvoria jedno z najcennejších bohatstiev ľudstva. Preto ponúka svoju pomoc a chce, aby jej hlas počuli tí, ktorí už poznajú hodnotu manželstva a rodiny a usilujú sa verne žiť v tomto duchu, ale aj tí, čo sú neistí a túžobne hľadajú pravdu, a napokon tí, ktorým sa nespravodlivo bráni, aby slobodne uskutočňovali svoje rodinné plány. Dôkazom hlbokého záujmu Cirkvi o rodinu bola Biskupská synoda v Ríme.

Synodálni Otcovia predložili rozsiahly zoznam návrhov, v ktorom zhrnuli výsledky svojich úvah, rozvíjaných v dňoch ich intenzívnej práce. Cirkev má prinášať evanjelium Ježiša Krista, ktoré je nemeniteľné a vždy nové, do samých rodín, čo žijú v podmienkach súčasného sveta a ktoré sú povolané, aby prijali Boží plán, ktorý sa ich týka, a aby žili podľa neho. V dejinných udalostiach sa prejavujú aj požiadavky a podnety Božieho Ducha.

Dnešným mužom a ženám, hľadajúcim odpoveď na problémy ich manželského a rodinného života, sa nezriedka ponúkajú predstavy a teórie, ktoré urážajú pravdu a dôstojnosť ľudskej osoby. Mnoho ľudí si už uvedomuje toto nebezpečenstvo, ktorým je ohrozená ľudská osoba, a starajú sa o šírenie pravdy. Kresťanskí manželia a rodičia môžu a majú poskytnúť svoj vlastný a nenahraditeľný prínos na vypracovanie opravdivého evanjeliového rozlišovania v rôznych situáciách a kultúrach, v ktorých muž a žena prežívajú manželstvo a svoj rodinný život.

Pozitívne a negatívne stránky postavenia rodiny v súčasnosti

Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu. Okrem toho si človek uvedomuje, aké je potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc, a znova objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

Na druhej strane nechýbajú ani príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt. V krajinách takzvaného Tretieho sveta často chýbajú rodinám také základné prostriedky pre život, ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých krajinách prílišný blahobyt a spotrebná mentalita, spojená s neistotou a úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. Život sa tak často chápe nie ako požehnanie, ale ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť.

Ako jeden z najpovážlivejších znakov tohto javu synodálni otcovia zdôraznili najmä rast počtu rozvodov a nadväzovania nového spolužitia zo strany samých veriacich a tiež uzatváranie iba občianskeho manželstva, čo je v rozpore s povolaním pokrstených veriacich, ktorí sa majú "sobášiť v Pánovi". Celej Cirkvi sa takto ukladá úloha hlboko uvažovať a usilovať sa o to, aby nová vynárajúca sa kultúra bola do hĺbky preniknutá evanjeliom, aby sa uznávali skutočné hodnoty, aby sa bránili práva muža a ženy a aby sa presadzovala spravodlivosť v samých spoločenských štruktúrach.

Pri budovaní tohoto humanizmu veda a jej praktické uplatňovanie poskytujú nové a nespočetné možnosti. Je teda zrejme nevyhnutné, aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovupochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti. Len vedomie o prvenstve týchto hodnôt umožňuje využiť nesmierne možnosti, ktoré dala človeku veda, a to tak, aby sa ich uplatňovanie zameriavalo na povznesenie ľudskej osobnosti v celej pravde, slobode a dôstojnosti.

Proti nespravodlivosti zavinenej hriechom, ktorý hlboko prenikol i do štruktúr dnešného sveta a často bráni rodine naplno rozvinúť jej život a základné práva, musíme sa všetci vzoprieť obrátením mysle a srdca a nasledovať Ježiša Krista v premáhaní vlastného sebectva. Vyžaduje sa stále a nepretržité obrátenie, ktoré síce vyžaduje vnútorný odstup od všetkého zla a prilipnutie k dobru v celej jeho plnosti, v skutočnosti sa však uskutočňuje postupne, čo vedie vždy o kúsok ďalej. Rozvíja sa tak dynamický proces, ktorý pozvoľne napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov a požiadaviek jeho definitívnej a absolútnej lásky do celého osobného a spoločenského života človeka.

tags: #bozie #prikázania #rozvod #postoj #cirkvi #rodičia