Denný stacionár pre deti v Košiciach: Recenzie a realita

Detská onkológia v Košiciach praská vo švíkoch. Na neúnosnú situáciu upozorňujú rodičia chorých detí. Ročne tu totiž bojuje o svoj život približne stovka detí z celého Prešovského a Košického kraja.

Preplnené oddelenie a nedostatok súkromia

KOŠICE: Zrútila sa, kľakla a kričala. Celé oddelenie to počulo - opisuje psychologička Katarína Surová, ktorá sa venuje deťom s onkologickým ochorením a ich rodičom, jednu zo situácií na detskej onkológii v košickej detskej fakultnej nemocnici. Matke, ktorá sa práve dozvedela, že jej dieťaťu už lekári nevedia pomôcť, sa nedostalo ani najelementárnejšieho súkromia. Oddelenie je preplnené, rodičia chorých detí spávajú na provizórnych lôžkach pri posteliach svojich detí. „Chýba súkromie a intimita, ktoré sú tu tak veľmi potrebné. Predstavte si, že cestujete preplneným vlakom. Po vystúpení si vydýchnete a ste radi, že je koniec nekonečnej cesty. My vystúpime, ale naši pacienti tú možnosť nemajú, oni vystúpiť nemôžu,“ dopĺňa psychologička.

Väčšina detí v nemocnici strávi dlhý čas, často 30 až 40 dní vkuse. Rodič s dieťaťom príde na oddelenie nabalený s obrovským kufrom, v ktorom má všetko od oblečenia a obľúbených hračiek až po toaletný papier a varené jedlo. Na izbe však nemá šancu vyložiť si ani polovicu, pretože chýbajú skrine a odkladacie priestory. Ak by pridali skrine, museli by odniesť z izby jednu posteľ.

„Vetrať v izbách je problematické. Kým dieťaťu pri kúpeľni je horúco, to pod otvoreným oknom sa sťažuje na chlad. Riziko prechladnutia je pri oslabenej imunite obrovské. V izbách, ktoré boli pôvodne plánované pre dvoch pacientov, sú aj tri postele. Rodičia si večer rozložia staré prístelky vedľa svojich detí. Naskladať pípajúce pumpy s naloženými liekmi vedľa postelí, nočných stolíkov, polozbalených kufrov s osobnými vecami je náročné. A to už nehovorím, keď má prísť v noci sestrička skontrolovať lieky či podať ďalšie. Alebo ak dieťa ležiace na konci izby pod oknom potrebuje aj s pumpou prejsť v noci na toaletu. Nejde to bez toho, aby sa zobudili všetci na izbe,“ opisuje bežnú realitu.

Liečba je zdĺhavá, často bolestivá a nielen fyzicky, ale aj psychicky náročná. Na oddelení dieťa nemá šancu poplakať si či utiahnuť sa so svojím rodičom a nejako sa s tým bojom vyrovnať. „Súkromie nenájde na izbe ani na chodbe. Herňa je tiež multifunkčná. Mali by sa tam deti hrať, poprípade učiť, no aj tam jedia a tie, ktoré prišli na transfúziu či na jednoduchšiu chemoterapiu, tam sedia tiež a tečú im cytostatiká alebo plazma. Je to naozaj ťažké,“ hovorí.

Prečítajte si tiež: Denný stacionár Hlavná 17

Potreba denného stacionára a zlepšenie podmienok

Chýba denný stacionár, kde by sa mohla deťom podávať transfúzia a nemuseli byť kvôli tomu hospitalizované. Kapacitne nestačí čakáreň, pre lekárov a zdravotnícky personál väčšia ambulancia. „Pre deti s takmer žiadnou imunitou je to život ohrozujúca situácia. A to nehovorím o tom, že kým sa dieťa dostane na detskú onkológiu, musí prejsť celou nemocnicou, a tak nazbiera totálne plnú plejádu bacilov,“ poukazuje mamička. „Ministerstvo zdravotníctva aj napriek prosbám a urgenciám situáciu nerieši, peniaze na výstavbu nového oddelenia alebo aspoň na nevyhnutnú rekonštrukciu nedá,“ dodáva Vanda Felšoci. Mamičku si zaslúži mať pri sebe každé dieťa.

Primárka oddelenia detskej onkológie a hematológie Viktória Halušková konštatuje, že incidencia onkologických nádorov stúpa. Skôr sa podľa nej odhalia, a teda lieči sa aj viac detí. Súčasné priestory detskej onkológie v Košiciach už kapacitne nestačia pre celý Košický a Prešovský kraj. „V minulosti sa u nás neliečilo toľko detí. Navyše predtým slúžilo oddelenie iba na liečbu detských onkologických ochorení, časom pribudli aj hematologické a niektoré nezhubné onkologické diagnózy. Ale priestory zostali rovnako veľké. Vtedy to kapacitne vyhovovalo, teraz už nie,“ hovorí primárka.

Oddelenie má 15 lôžok a ideálne by bolo, ak by v každej izbe bolo iba jedno dieťa. Izieb je iba osem, pričom po vypuknutí ochorenia covid-19 museli dve izby vyčleniť pre takýchto pacientov. A niekedy tam je len jeden pacient, no izby sú riešené tak, že to blokuje aj druhú. „Máme teda osem izieb. Dve trojlôžkové, potom sú štyri dvojlôžkové a jedna jednolôžková. Pri tomto počte izieb by bolo optimálne mať osem až desať detí na oddelení. Každé dieťa má právo mať pri sebe rodiča. Aj keď má 18 rokov, to dieťa má rakovinu. My musíme tínedžerovi povedať, prepáč, si veľký, mamka musí ísť domov? Pretože ak je tu 15 detí, tak by malo byť aj 15 rodičov, navyše ešte aj personál, niekedy aj vyše 40 ľudí. A to všetko na 470 metroch štvorcových,“ konštatuje Halušková. „Tie deti bojujú o život a rodiča si zaslúži pri sebe každé,“ dopĺňa.

Problematické a náročné sú najmä noci. Podľa štandardu musí byť k lôžku prístup z troch strán pre prípad, že by bolo potrebné pacienta resuscitovať či podať mu pomoc. Na oddelení detskej onkológie a hematológie je dodržanie takýchto pravidiel často na hrane. „Trojlôžkové izby, čo máme, sú koncipované pôvodne pre dve lôžka. Rodičia nemajú pevné lôžka, ale rozkladacie postele. Večer si ich rozložia. Či malo dieťa dobrú noc alebo zlú, celú noc nespalo, vracalo, proste ráno mamka musí skoro ráno zložiť lôžko,“ opisuje primárka. Inak sa tam nedostane upratovačka, sanitárka na dezinfekciu alebo sestrička na nastavenie liečby, zapojenie pumpy, k odberom. Rodičia sedia na stoličkách od rána až do večera. „Niektorí pacienti tu nepretržite sú 30 až 40 dní. Mamka potrebuje spať, oddýchnuť si. V noci nespí neprerušene. Nemá si kde oddýchnuť, dieťa plače, v noci má teploty, vracia a podobne. Každé dieťa má iný nočný režim, iné rituály a vôbec nemajú súkromie.“

Personál sa snaží, aby mohlo na noc zostať aspoň desať rodičov, aj keď si uvedomuje, že noci sú veľmi náročné. Ostatní sú s deťmi cez deň a na noc, ak sú Košičania, idú domov. Lekári a sestričky často musia nájsť riešenie, kde kto bude spať, v akej izbe. Na oddelení sa liečia deti od novorodeneckého veku, ktoré potrebujú dojčiť aj počas noci, až po 19-ročných tínedžerov. S niektorými je tam mama, s inými deťmi zasa otec. „Je to taký tetris. Do úvahy musíme brať aj to, či je dieťa na chemoterapii alebo po ožarovaní, to nemôže byť s inými deťmi. Sú deti, ktoré sú pre nízky počet bielych krviniek ohrozené infekciami, mali by mať prísny neutropenický režim, mali by byť izolované. Na ôsmich izbách musíme hľadať najoptimálnejšie podmienky, koho kam a s kým dať,“ hovorí Viktória Halušková.

Prečítajte si tiež: Sprievodca denným stacionárom Piešťany

Pre stiesnené priestory musia niektorých detských pacientov, pokiaľ to ich zdravotný stav dovoľuje, „odsúvať“ aj o týždeň. Primárku to mrzí, prioritu majú deti s chemoterapiou, poklesom krviniek. „Onkologické deti majú prioritu, no je to na úkor iných diagnóz, ktoré znesú odklad,“ vzdychne si.

Projekt rozšírenia oddelenia

Projekt rozšírenia oddelenia existuje už približne dva roky, ráta s možnosťou nadstavby aj prístavby. Nemocnica by potrebovala minimálne 25 miliónov eur. Vedenie detskej fakultnej nemocnice vypracovalo a v rámci prioritizácie investícií predložilo ministerstvu zdravotníctva strategický projekt nadstavby poliklinickej časti. Koncepčne rieši zlepšenie podmienok pre deti a ich sprievodcov v súlade s dlhodobou víziou zdravotníckeho zariadenia, ktorou je poskytovanie vysokokvalitnej zdravotnej starostlivosti. Projekt sa bude uchádzať o prostriedky z plánu obnovy a odolnosti a nemocnica sa zapojí do výzvy po jej vyhlásení ministerstvom zdravotníctva.

„Projekt ráta s približne tisíc metrami štvorcových pre detskú onkológiu. Počítame so 17 lôžkami, s jedno- až dvojlôžkovými izbami, viac by sme ani nepotrebovali. Súčasťou projektu je totiž denný stacionár, ktorý nám chýba. Je veľa detí, ktorým by sme boli schopní podať liečbu ambulantne, napríklad vo forme krátkych infúzií alebo injekcií, alebo ak pacienti potrebujú len transfúziu. Ambulantné priestory nám to neumožňujú, a tak pacientov prijímame na 24 hodín na lôžko,“ opisuje problémy primárka.

Podobná situácia je aj pri malých deťoch, ktoré musia absolvovať magnetickú rezonanciu alebo CT vyšetrenie v narkóze. V prípade existencie stacionára by zostali v zdravotníckom zariadení približne šesť hodín a išli domov. Takto zostanú 24 hodín a blokujú lôžko. Aj pre pacienta a rodiča je lepšie, ak nemusí zbytočne tráviť čas v nemocnici. „Mali by sme menej detí na lôžkach, odľahčilo by sa nám. Sedemnásť postelí by stačilo, vedeli by sme to inak manažovať,“ poukazuje primárka.

V súčasnosti musia ísť rodičia s deťmi na detskú onkológiu cez celú detskú nemocnicu, prechádzajú okolo viacerých ambulancií, kde sú akútne choré deti, čo by sa po prestavbe zmenilo a oddelenie by malo samostatný vchod z parkoviska nemocnice. Súčasťou by bola aj herňa, relaxačná miestnosť pre rodičov, ale aj priestory pre psychológa. Na jednom mieste by boli obe ambulancie - hematologická aj onkologická, denný stacionár aj modernejšia lôžková časť.

Prečítajte si tiež: Kritériá prijatia do denného stacionára

Na oddelení v súčasnosti rodičia majú kuchynku, no len s chladničkou, mikrovlnnou rúrou a umývačkou riadu, variť sa tam nedá. Úplne chýbajú práčka a sušička. „Sušiť na izbách veci nie je povolené pre riziko výskytu plesní, tie onkologického pacienta doslova ohrozujú na živote. Ak je tu rodič niekoľko týždňov a nemá niekoho, kto by za ním chodil pravidelne a nosil čisté veci a jedlo, pretože je napríklad zo Sniny, má obmedzené možnosti. Vyperie si veci v umývadle a potom si ich zavesí na sušiak v priľahlom parku, ktorý tu máme. Ale čo v zime,“ pýta sa primárka.

Absencia súkromia a potreba psychologickej podpory

Absencia súkromia trápi aj psychologičku Katarínu Surovú, ktorej úlohou je sprevádzanie rodičov a detí onkologickým ochorením od začiatku až po úspešné vyliečenie alebo, žiaľ, koniec. Jej pracovňa sa však nachádza mimo oddelenia a je veľmi malá. „Hovorí sa, ako veľmi je psychika dôležitá a u nás na oddelení to platí niekoľkonásobne. Aj obyčajné veci ako kvalitný vankúš alebo zaliatie kávy dokážu s psychickým prežívaním rodičov a detí zázraky. Keď vojdete na izbu, kde ležia tri deti spolu s troma rodičmi a ja sa potrebujem s novým pacientom a jeho rodičom porozprávať, je takmer nemožné, aby sme boli osamote. Ostatné mamky by aj chceli odísť, ale keď ich dieťaťu tečie chemoterapia, je napojené na pumpy, nie je to možné, musia ostať pri ňom. A tak hľadám miesto na oddelení, kde by sme mali s rodičom trochu súkromia, no je to náročné,“ konštatuje.

„Nezriedka sa stáva, že dieťa je s rodičom hospitalizované aj dva mesiace nepretržite. Nie je to obyčajná hospitalizácia. Dieťaťu je často zle, zvracia, má bolesti hlavy, bruška, nevládze. Ako rodič takéhoto pacienta v noci spíte minimálne alebo vôbec a cez deň musíte fungovať naplno. Naši rodičia a deti si siahajú na dno svojich fyzických a psychických síl, mamky však nemajú centimeter štvorcový, kde by si mohli aspoň trochu osamote oddýchnuť, načerpať sily, v pokoji vypiť kávu. A keďže rodič je na oddelení pre dieťa jedinou známou osobou, prístavom bezpečia a istoty, ako psychológ si musím byť istá, že aj rodič to zvláda. Deti zrkadlia svojich rodičov, ak je mamka tenzná, plačlivá, nepokojná, negativistická, ťažko bude dieťa veselé, usmiate, v pohode.“

Na izbe, kde je šesť ľudí, je jeden televízor. Každý by pozeral niečo iné, no musia sa prispôsobiť. Niekto pozerá, študent strednej školy sa zas učí online so slúchadlami na ušiach a batoľa vedľa si džavotá. Nikto nemá súkromie. Rada by pracovala s deťmi a rodičmi skupinovo, no nemá kde. „Mohli by sme robiť nácvik relaxačných techník, ale tu to nie je možné. Dieťa by sa nevedelo sústrediť, uvoľniť, pretože na izbe a celkovo na celom oddelení je veľký pohyb, ruch, počuť plač iných detí. A na takéto techniky je potrebný pokoj a ticho,“ dodáva Katarína Surová.

Zvlášť citlivé sú pre deti a ich blízkych situácie v terminálnom štádiu. „Potrebujeme im umožniť návštevy príbuzných kedykoľvek, potrebujú sa rozlúčiť, neviete, kedy dieťa zomrie, chcete mu dopriať čo najviac času s príbuznými. Je tu s nimi mamka, ale ocko môže prísť až po práci, navštíviť dieťa chcú aj súrodenci a príbuzní. Nemáme takú izbu, ktorá by bola v tichšej časti oddelenia. Ak máme na oddelení umierajúce dieťa, atmosféra na oddelení je ponurá, všetci to cítia, boja sa, rodičia umierajúceho dieťaťa majú rôzne emócie, počuje to celé oddelenie,“ dodáva primárka Viktória Halušková.

Detská fakultná nemocnica a jej plány

Detská fakultná nemocnica ako špecializované pracovisko východného Slovenska pripravila pre detských pacientov moderný investičný projekt v rámci plánu obnovy a odolnosti. Cieľom je poskytnúť komplexné služby pre všetkých pacientov na jednom mieste. V prípade úspešnosti získa nemocnica dvojpodlažnú nadstavbu a prístavbu, priestrannejšie izby pre hospitalizované deti a ich sprievod, nové priestory pre oddelenie neonatologickej intenzívnej medicíny, ktoré sídli v prenajatých priestoroch Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, nové priestory pre oddelenie detskej onkológie a hematológie, Oddelenie detskej neurológie či fyziatricko-rehabilitačné oddelenie a nové pracovisko magnetickej rezonancie.

„Projekt pripravený bývalým vedením DFN v plnej miere akceptuje nové vedenie DFN a bude pokračovať v jeho plnení, pretože tento projekt je jednoznačne v záujme detského pacienta. Cieľom je poskytnúť komplexné služby pre všetkých pacientov na jednom mieste.

Psychiatrická starostlivosť o deti a dospelých v Košiciach a na Slovensku

Okrem onkologickej starostlivosti je dôležitá aj psychiatrická starostlivosť o deti a dospelých. V Košiciach pôsobí Denný psychiatrický stacionár pri I. Psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura. Tento stacionár je formou hospitalizácie, kde pacienti dochádzajú počas dňa, spravidla po prepustení z kliniky alebo na odporúčanie ambulantného psychiatra. Pacienti prichádzajú ráno, dajú si spoločné raňajky a porozprávajú sa. O pol deviatej začína komunita, čiže vizita s pánom doktorom a so špeciálnou pedagogičkou. Pacienti zdieľajú, ako sa cítia, ako spali a čo robili v priebehu predchádzajúceho dňa. Nasledujú rôzne aktivity - nácvik kognitívnych zručností, pohybové aktivity v telocvični, psychoterapie so psychológom, ale aj nácvik sociálnych zručností, keď chodievajú napríklad do divadla či na koncerty Štátnej filharmónie Košice. Nechýbajú ani výlety, arteterapia, muzikoterapia či kanisterapia. Každá aktivita má svoj terapeutický význam a pomáha pacientom napredovať.

Podľa špeciálnej pedagogičky Mgr. Marty Sabolovej, ľudia často dlho nevyhľadajú odbornú psychiatrickú pomoc kvôli stigmatizácii v spoločnosti alebo preto, že si myslia, že problém sám prejde. Pacientom s duševným ochorením pomáha začleniť sa do života aj tým, že s nimi chodí na koncerty, do divadla alebo pečie koláče. Svoju prácu berie ako poslanie. V stacionári cítia ľudia s psychiatrickými diagnózami prijatie, pomáha im. Za jeho bránami ich však čaká bežný život, kde na nich nemusí brať okolie ohľad, najmä ak nevie o ich problémoch.

Na Slovensku je situácia v oblasti detskej psychiatrie komplikovaná. Existuje len jedna liečebňa pre deti s psychiatrickými diagnózami, a to v Hrani. Na hranice s Ukrajinou je to odtiaľto bližšie ako do Košíc. Z Bratislavy sem trvá cesta viac ako päť hodín. Doliečovanie tak ďaleko od domova a blízkych je pre deti traumatizujúce. Okrem toho je náročné zapojiť rodinu do liečebného procesu. Na Slovensku máme menej ako 50 detských psychiatrov. Jediný denný stacionár pre dorast zanikol pred piatimi rokmi. Z nemocníc, vzhľadom na nedostatok lôžok a chýbajúce stacionáre, odchádzajú deti domov v nie plne kompenzovanom stave.

tags: #denný #stacionár #pre #deti #košice #recenzie