Recenzie domovov dôchodcov v Gloggnitzi: Cyklistická výprava cez Viedenské Alpy a objavovanie krás Semmeringu

Viedenské Alpy, alebo naša vrchárska skúška, ktorá preverí, či sme schopní vyjsť na Passo dello Stelvio, alebo iné ikonické stúpania. Plán bol jednoduchý, 3-4 dni motania sa neďaleko Viedne na starých bicykloch. Stany, karimatky a všetko potrebné pre low-cost bikepacking si nesieme za sebou. Cestujeme na starých bicykloch. Ja idem, ako je to už zvykom, na Favorite a priateľka (Maťa) ide na Peugeote, rok výroby neviem, no je to starší typ, ktorý sme kúpili z bazáru za 10 eur.

Tento článok je inšpirovaný cyklistickým výletom cez Viedenské Alpy, ktorý nám poskytol nielen fyzickú výzvu, ale aj množstvo krásnych zážitkov a objavov. Okrem prírodných krás sme sa stretli s rakúskou pohostinnosťou a precíznosťou, ktoré nás inšpirovali k zamysleniu sa nad kvalitou života a služieb pre seniorov. Aj keď sa priamo nezameriavame na recenzie domovov dôchodcov v Gloggnitzi, naša cesta nám poskytla kontext na pochopenie hodnôt, ktoré by mali byť dôležité pri hodnotení takýchto zariadení.

Cesta za dobrodružstvom: Príprava a prvé kilometre

Ráno sme zaspali a tak len rýchlo hádžeme do seba všetko, čo vidíme v chladničke. Dobre, že sme si batožinu na bicykle naložili ešte včera. Je ešte pomerne chladno, no bicyklujeme smerom k stanici v Petržalke. Nechcelo sa nám kupovať lístky skôr a tak lístky na vlak do Parndorfu kupujeme až na stanici, čo nám zbytočne berie čas. Vlak sme len tak tak stihli, no sedíme. Za necelých 7 eur máme spiatočný lístok do Parndorfu a naspäť aj s bicyklom. Do rakúskych vlakov s bicyklom len normálne vojdete a pripnete pásom. Netreba ich nikde dvíhať, vešať ani nič podobné (zdravím ZSSK, kde pri poslednej nakládke naloženého bicykla mi skoro prasklo črevo).

Z Parndorfu až po odbočku na Oggau ideme po cyklotrase B10, ktorá obtáča celé Neziderské jazero. Tento úsek nebudeme nejako špeciálne popisovať, keďže o ceste okolo Neusiedler See sme napísali samostatný článok. My do Oggau nebočíme a teda sa odpájame a smerujeme do Eisenstadtu. Je úplne neuveriteľné, kde všade tí Rakúšania postavia cyklotrasu. Do Eisenstadtu ideme po parádnych cyklotrasách pomedzi slnečnicové polia. Síce je pravda, že ani po susediacich cestách veľa áut neprejde, no je to paráda nemusieť rozmýšľať, či ma nejaký dilino neprejde.

Eisenstadt a rakúsky vidiek: Príjemné prekvapenia a ohľaduplnosť

Eisenstadt je krásne mesto, ani som nevedel, že takéto pekné mesto máme blízko Bratislavy. Eisenstadt má mále útulné centrum, nad ktorým sa týči barokový zámok Esterházyovcov. Krížom cez historické centrum ide cyklotrasa, čo je tiež pomerne nezvyčajné, že si pustíte cyklistov cez centrum. Ideme však opatrne, pretože všade je kopec ľudí. Z Eisenstadtu sa spúšťame dole kopcom a z nejakého dôvodu sme stratili cyklotrasu a tak musíme chvíľu ísť po cestách.

Prečítajte si tiež: Výber dôchodkového domu v Nitre

Tu by som sa rád pozastavil nad mentalitou rakúskych vodičov. Išli sme cca 10 km po cestách, no počas 10 km som sa ani raz necítil ohrozený. Vodiči ozaj dávajú pozor a kľudne za Vami pôjdu aj kilometer, len aby Vás mohli bezpečne obísť. Toto je uplatňovanie pravidla 1,5 metra v praxi. Motkáme sa cez rakúsky vidiek a ani sa nenazdáme a už sme vo Wiener Neustadte, alebo po slovensky vo Viedenskom Novom Meste. Prvý krát mám pocit, že sa v rakúskych značkách neorientujem a tak kukám do máp ako sa dostať do centra. Úzkymi cestičkami ideme do centra. Centrum je pekné, no mne sa viacej páčil Eisenstadt, prišiel mi historickejší.

Hohe Wand a prvé výzvy: Príroda a nedostatok vody

Wiener Neustadt sme pomerne rýchlo prešli a teraz sa chceme napojiť na Hohe Wand Radweg. Táto cyklotrasa ide cez vinice a tak prvý krát sa trápime v kopcoch. Cítime každý gram váhy, ktorý sme zbytočne so sebou zobrali. Takticky sme si vodu nezobrali v meste. Lebo, však vodu nájdeme niekde po ceste, prípadne vypýtame od domácich. A tak mierne dehydratovaní prechádzame cez priesmyk ku Hohe Wandu. Vyzerá to tu ako keby to niekto vypálil. Od Winzendorfu až po vjazd do doliny mám pocit, že idem mimo civilizácie. Vodu nevieme nikde zohnať. Až nakoniec, keď už som začal byť malátny, sme zastali pri predajni traktorov, kde nám ochotne napustili fľaše. Na druhý deň už berieme so sebou aj 2 litrovku.

Stúpame cez Stollhof až ku parku Hohe Wand. Už len toto stúpanie nás dosť vytrápilo, no cesta ku Hohe Wandu nás dorazila. Tlačíme. Síce len chvíľu ale tlačíme. Pod Hohe Wandom je parádny kemp, ktorý stojí cca 20 eur pre 2 osoby na noc. Je to tu kompletne vybavené a výhľady na masív sú úchvatné. Vedľa nás poliaci cinkajú so skobami, zajtra idú po tej stene vyliezť hore.

Orthof a Semmeringská železnica: Vrchol cyklistického zážitku

V noci nám bola zima, hoci máme spacáky s komfortom okolo 10 stupňov, aj tak sa musíme obliecť. Raňajkujeme džem s nejakým ich lokálnym pečivom, mne chýbajú klasické rožky. Hneď z rana sadáme na bicykle a spúšťame sa dlhým zjazdom od Hohe Wandu až do Neunkirchenu. Údolie okolo Hohe Wandu je ozaj nádherné. Pod masívom hory je viacero kopčekov na ktorých sú kostolíky, prechádzate cez husto zarastené lesy, dediny sú upravené, úplná idylka. Hohe Wand bol ozaj krásny.

Prichádzame do Neunkirchenu, kupujeme vodu, jedlo na cestu a hor sa do Álp. Cesta do sedla Orthof bola pre mňa najkrajšou časťou celého tohto výletu. Každopádne aj najnáročnejšou. Hoci Hohe Wand bol tiež celkom masaker, tak na sedlo Orthof nemá. Stúpanie začína prakticky v Gloggnitzi a veľmi jemne sa cesta dvíha cez Aue až do Schottwien. V Schottwien si treba nabrať vodu a kuknúť si dedinku. Vysoko nad dedinou sa týči diaľničný nadjazd. Fascinuje ma výška tohto nadjazdu, nikdy som nevidel diaľnicu v takejto výške. Mimo tejto technickej zaujímavosti, dedina je veľmi pekná, má pekný kostolík a už to trošku pripomína alpské dedinky.

Prečítajte si tiež: Život seniorov v Hornáde

Každopádne pokračujeme, schádzame z cyklotrasy, ktorá vedie popri hlavnom ťahu na cestu. Síce je to cesta, ale nestretli sme ani jedno auto. Po chvíli jazdy sme ohúrení prírodou okolo nás. Cesta zasekaná do skál, v krásnej prírode a bez áut. Asfalt - luxus. Prichádzame k prvej „vracačke“, pri ktorej sa cesta dvíha nad 10%. Po chvíli jazdy zastavujeme, potrebujeme vydýchať a všimneme si vysoko nad nami „Semmeringskú železnicu“.

Záujimavosti o Semmeringskej železnici sme zhrnuli na konci článku. Každopádne sme bez slov. Niečo takéto sme ešte nevideli. Je to ozaj nádhera. Pofotili sme si železnicu a pokračujeme do Breitensteinu. Toto je už typická alpská dedinka - malá dedinka medzi horami, s krásnou prírodou, muškátmi, upravenými záhradami a neskutočne zelenou trávou. Aj vy máte pocit že v Rakúsku je tráva zelenšia ? Maťa je rozcítená z alpskej dedinky, no nie je čas, stúpame ďalej. Už tak dlho stúpame, že si pomaly zvykám na to, že takéto ťažké nohy mi ostanú.

Asi kilometer za dedinou zas stojíme. Teraz to nie je kvôli oddychu, ale kvôli ďalším viaduktom medzi skalami vo veľkej výške. Neskutočné, krásne, nechápem ako toto ľudia postavili. A to sme ešte ten najväčší nevideli. Teším sa na Kalte-Rinne viadukt, alebo najväčší viadukt zo série Semmeringskej železnice. Už z diaľky ho vidíme a zhodou okolností sme videli ísť po ňom vlak, no odfotiť som ho nestihol. Po toľkých stovkách rokov a stále môžu po ňom jazdiť vlaky. Oddychujeme a nacpávame sa orechmi pred najťažšou časťou stúpania.

Trochu som klamal priateľke a povedal jej, že je to od viaduktu už len rovinka. Chvíľu mi to aj verila, no pri značke 23% som si uvedomil, že mi to už asi neprejde. Vypočul som si, že som * a mohli sme ísť ďalej. Jáj a ešte som jej povedal, že zjazd bude pohodka, niečo ako z Bieleho Kríža do Jura. To ešte nevie, že pôjdeme cca 13 km strmo dole. Vracačky nás pomedzi skaly ťahajú až do sedla Orthof. Zo sedla je nádherný výhľad na celú oblasť Semmeringu. Veď posúďte sami. Na vrchole sedla stretávame rakúskych dôchodcov na ebajkoch a Maťa sa dozvedá, že dole je to cca 13 km. Snažil som sa ju presvedčiť, že klamú. Len presvedčte 22 ročnú babu, ktorá má bicykel rada len kvôli vám, bojí sa výšok a rýchlosti, že tých 13 km dole kopcom je pohodka.

A tak sa spúšťame. Ideme ozaj rýchlo a kocháme sa krásnymi výhľadmi na Schneeberg. Asi v polke cesty zastavujeme a Maťa si sťažuje, že ju bolia ruky z brzdenia. Aby som predišiel kríze vo vzťahu som radšej ušiel. A tak po chvíli sme sa stretli v Reichenau. Kupujeme si večeru a ideme do kempu.

Prečítajte si tiež: Ako sa dostať do domova dôchodcov

Údolie Schwarza a návrat domov: Záver cyklistickej výpravy

Tretí deň sa budíme skoro a ja idem na nákup. Najeme sa a na poobedie hlásia v tejto oblasti prívalové dažde. Ideme sa teda ešte doobeda previesť popri Schwarze. Údolie je krásne, také typické alpské. Cesta viackrát lemuje rieku. Maximálne si to užívame. O to viac, že veci sme nechali v kempe a takto ľahko naložení sme neboli ani nepamätáme. Vysoké hory, muškáty v oknách, ľadové rieky, je tu parádne.

Vraciame sa z údolia, balíme stan a ostatné veci, nakladáme na bicykel a ideme domov. Nechcel som sa vracať po tej istej ceste a tak volím o trošku južnejšiu cestu popod Viedenské Nové Mesto. Letíme cez rakúsky vidiek, míňame viacero cestných uzáver a po 2 dňoch v kopcoch, nás už také typické kopanické kopčeky úplne likvidujú. Každopádne cesta domov ide rýchlo, už si len premietame spomienky z Álp.

Ani sa nenazdáme a už vidíme názvy dedín „Am See“. Už si môžeme povedať, že sme doma. V Neusiedli posledná fotka a už len na vlak domov. Parádny výlet za nami.

Semmeringská železnica: Majstrovské dielo inžinierstva a svetové dedičstvo

Semmeringská železnica je skoro 42 km dlhá trať, ktorá sa krúti cez Semmering. Patrí do svetového dedičstva UNESCO, pričom tento titul si zaslúžila tým, že je to prvá skutočná horská železnica na svete. Vyše 20 000 ľudí sa podieľalo na stavbe tejto železnice a treba spomenúť, že železnica je funkčná do dnes. 42 km úsek železnice obsahuje 15 tunelov, 16 viaduktov a 100 klenbových mostov, pričom vlaky na tejto trati prekonávajú skoro 500 výškových metrov. Najkrajší výhľad na železnicu je z vyhliadky 20-Schilling-Blick. Dôležitosť tejto spojky bola vnímaná aj inými autoritami v minulosti a preto bola viackrát snaha o zbombardovanie tejto železnice, no nepodarilo sa.

tags: #domov #dôchodcov #Gloggnitz #recenzie