Fotografia a performance: Vzájomné prepojenia a inšpirácie v slovenskom a svetovom umení

Fotografia a performance sú dve formy umenia, ktoré sa v priebehu času navzájom ovplyvňovali a dopĺňali. Vzťah medzi nimi je komplexný a mnohostranný, od dokumentovania efemérnych udalostí až po vytváranie nových umeleckých diel, ktoré spájajú prvky oboch médií. Niektorí umelci fotografujú pre rôzne motívy, ako je získanie uznania, živobytie alebo sebarealizácia. Existujú však aj fotografi, pre ktorých je fotografia všetkým a pristupujú k nej s maximálnou vážnosťou.

Fotografia ako dokument performance

Jednou z kľúčových úloh fotografie v kontexte performance je dokumentácia. Performance je umenie, ktoré sa odohráva v čase a priestore a je často efemérne - existuje len v momente svojho predvedenia. Fotografia umožňuje zachytiť tieto prchavé okamihy a uchovať ich pre budúcnosť. Vďaka fotografii sa performance stáva dostupnou aj pre tých, ktorí sa jej nemohli zúčastniť naživo.

Fotografický záznam performance však nie je len pasívnym dokumentom. Fotograf svojím výberom uhla pohľadu, kompozíciou a momentom zachytenia aktívne interpretuje udalosť. Fotografia sa tak stáva nielen záznamom, ale aj umeleckým dielom, ktoré nesie autorov subjektívny pohľad na performance.

Kráľovič uvádza, že fotografia a performance majú ontologický vzťah, pretože fotografia uchováva efemérnu udalosť a zabezpečuje jej pretrvanie. Existuje aj epistemologický vzťah, pretože fotografia sprostredkuje poznanie udalosti, ktorej sme neboli priamymi účastníkmi.

Telo ako médium v ​​fotografii a performance

Ľudské telo je častým motívom v oboch umeleckých formách. Vo fotografii môže byť telo objektom estetického záujmu, nositeľom emócií alebo prostriedkom na vyjadrenie identity a spoločenských tém. V performance sa telo stáva priamym nástrojom umelca, ktorý ho používa na vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Mnohí umelci využívajú vlastné telo ako médium osobného a spoločenského dialógu. Cieľom je sprostredkovať "katarzickú skúsenosť" u seba samého, ale aj u publika. Katarzia znamená, že pomocou emócií vyvolaných obrazom, zvukmi, hudbou odhaľuje traumy, pocity, v ktorých sa nájdu aj iní, ktorých sa dotknú.

V slovenskej fotografii nájdeme rôzne spôsoby nahliadania na ľudské telo. Spomeňme grafické ponímanie ženského aktu Oľgy Bleyovej alebo hru s perspektívou a mierkou človeka Mira Švolíka. Významy, ktoré nesie figúra človeka v umení, sú do veľkej miery ovplyvnené dobovým myšlienkovým svetom spoločnosti.

Okolo roku 2000 sa objavilo niekoľko konceptuálnych projektov súčasných slovenských výtvarníčok, ktoré využili svoju autentickú skúsenosť z vlastného tela na intímne sprostredkovanie tohto pocitu. Pre Janu Hojstričovú a Silviu Saparovú sa táto téma stala inšpiráciou na dlhšie obdobie a nájdeme ju v ich tvorbe spracovanú a rozvíjanú vo viacerých projektoch.

Podobný umelecký prístup k ženskému telu, založený na vizualizácii senzuálneho zážitku, má aj holandská umelkyňa Marlous van der Sloot. Medzinárodnú pozornosť si získal jej projekt z roku 2014 Les Corps Vecu (Staré telá). Snaží sa v ňom prebudiť zmyslový vnem z ľudského (ženského) tela, ktorý je podľa nej v modernej spoločnosti potláčaný.

Multimediálna tvorba Doroty Sadovskej tiež opakovane používa vlastné telo ako výrazový prostriedok. Ľudská postava alebo jej fragmenty všeobecne tvorí ústredný prvok Sadovskej malieb, kresieb či objektov inštalácii, pri ktorých využíva aj fotografiu.

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

Rodové otázky a sebaidentifikácia

Telo ako nositeľ rodových znakov a dôsledky spoločenských konvencií, ktoré ovplyvnili vnímanie týchto znakov, sú jednou z najaktuálnejších tém súčasnej spoločnosti. V fotografii sa táto téma odzrkadľuje v početnosti takto zameraných projektov.

Projekt Petry Cepkovej Analgetikon/Ríša bezbolestná - ríša bezpohlavná (2006) zobrazuje nahé telá zbavené všetkých spoločensky citlivých pohlavných fyziognómií. Podobný pocit neistoty z konvenčnej kategorizácie pohlaví na základe fyzických čŕt sa snaží vyvolať aj séria portrétov Jany Gombíkovej Ona (2018).

Módna fotografia a umenie

Estetizácia tela, ktorej vyvrcholenie v istom zmysle predstavuje módna fotografia, sa v súčasnosti využíva na vyjadrenie umeleckej myšlienky voľného diela. Módna fotografka Natália Evelyn Benčičová aplikuje svoj výrazný, trochu temný a znepokojujúci štýl na tvorbu, v ktorej zostáva ľudské či zvieracie telo primárnym objektom. Iným príkladom módnej fotografky, ktorá spája tento typ vizuality s bohatou umeleckou kreativitou vo svojej voľnej tvorbe, je česká fotografka žijúca v Londýne Eliška Sky Kyselková.

Abstraktné koncepty a telesný prežitok

V niektorých dielach vedie telesný prežitok k abstraktnému konceptu, a ten predstavuje hlavnú myšlienku diela. Na prelome rokov 1999/2000 vytvoril interdisciplinárny umelec Maroš Rovňák svoj fotografický cyklus Byť ženou je byť blízko bolesti. Séria fotografií, v ktorých dominuje červená farba, zachytáva ľudské telo v inscenovaných polohách a symbolicky sprostredkúvajú zážitok bolesti.

Vizuálne i obsahovo evidentnou paralelou k tomuto projektu sú Portréty smrti / Death Portraits, 2004 holandskej fotografky Marloes van Doorn, ktoré sú inšpirované tradičnými posmrtnými portrétmi. Estetizáciu, vedúcu k abstrakcii, využíva aj fotografka Jana Ilková v projekte Identity a vzťahy (2006 - 2009), ktorý sa snaží zachytiť rodinný vzťah či rolu prostredníctvom sústredenia pohľadu na časti tela či gestá.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Autentickosť a performativita

Umelci sa snažia sprostredkovať autentickosť prostredníctvom tela, často autorovho vlastného. Táto funkcia tela siaha hlboko do 20. storočia, do umenia akcie či performance. Pre Dušana Kochola je telo opakovane vyjadrovacím prostriedkom, či už vo forme portrétu, alebo ako súčasť inscenovanej kompozície. O fotografii Jana Durinu sa dá povedať, že - predovšetkým nahé - telo ako vyjadrovací prostriedok myšlienky predstavuje jeho programový plán. Trochu iným spôsobom má blízko k performatívnosti aj dielo Ľuboša Kotlára, ktorý prepája inšpiráciu v módnej fotografii s konceptualizáciou vlastného prežívania reality prostredníctvom tela.

Dlhodobé projekty a premeny v čase

Samostatnou kapitolou v téme tela vo fotografii sú dlhodobé projekty, zachytávajúce (nielen) fyzické premeny v priebehu času. Priam ikonickým je cyklus portrétov vlastnej dcéry s názvom Ďalší príbeh (1998 - 2012) od Jara Žiaka, ktoré zaznamenával od jej narodenia v priebehu viac ako desiatich rokov. Iným časozberným projektom o vlastnej dcére je Ester - nekonečný príbeh (2007 - 2009) od fotografky Moniky Stacho, ktorý má formu 14 metrov dlhého leporela, podčiarkujúce plynutie v čase.

Heather Agyepong: Sebavyjadrenie a duševné zdravie

Britská fotografka a vizuálna umelkyňa ghánskeho pôvodu žijúca v Londýne, Heather Agyepong, tvorí umenie na mnohých platformách. Vlastné skúsenosti, zážitky a duševné zdravie definujú jej témy mentálneho zdravia, neviditeľnosti, diaspóry Afričanov a ich prijímania v ostatnom svete. Často využíva vlastné telo a autoportrét ako médium osobného i spoločenského dialógu.

Jej projekt Wish you were here využíva postavu Aidy Overton Walkerovej na prehodnotenie pohľadníc útlaku ako pohľadníc starostlivosti o seba s mandátom pre ľudí afro-karibského pôvodu, aby zaujali priestor. Projekt Ego Death (Smrť ega) je inšpirovaný konceptom „tieňa“ psychiatra Carla Junga a predstavuje skúmanie seba, nedokonalostí, súcitu a radikálneho prijatia.

Kristína Štefánik Denková: Citlivý prístup a intímne momenty

Kristína Štefánik Denková je slovenská fotografka, ktorá sa vyznačuje citlivým prístupom k svojej tvorbe, schopnosťou zachytiť intímne momenty a zobraziť komplexné témy prostredníctvom vizuálneho umenia. Jej projekt Dom Domov Genius Loci skúma atmosféru miest a ich premeny v čase, pričom zdôrazňuje význam emocionálnych väzieb k priestorom. V cykle vzor: žena sa venuje reflexii úlohy žien v spoločnosti, pričom s ľahkým cynizmom a dôvtipom zobrazuje rodové stereotypy a každodenné výzvy.

Andrea Danková: Feminizmus a abstraktná maľba

Andrea Danková je mladá umelkyňa, ktorá sa venuje okrem fotografii aj abstraktnej maľbe na veľkorozmerné plátna. Vo svojej fotografickej tvorbe má za sebou viacero projektov, ktoré by sa dali nazvať feministickými. Jej surrealistická fotografia s konceptuálnym feministickým zameraním má pripomenúť ženám umelkyniam a ženám všeobecne ich hodnotu a jednoducho ich podporiť, pobaviť a dodať im silu.

Ľuba Lauffová: Obrazy pominuteľnej krásy

Tvorba Ľuby Lauffovej nemá lineárny vývoj. Dalo by sa povedať, že ako fotografka má niekoľko polôh a tvárí, ktoré sa v jej tvorbe priebežne striedajú. Lauffová od začiatku pracovala s charakteristickými motívmi a atribútmi, ktoré cyklicky rozvíjala, opúšťala ich a opätovne sa k nim vracala. Jej portréty sú neobyčajné svojou autenticitou, a zároveň suverénne z hľadiska autorského jazyka. Už v jej školskej tvorbe je jasne viditeľná línia tzv. ženskej fotografie. Hoci Lauffová v svojom diele primárne nerieši feministické témy, téma ženy je pre ňu prirodzená.

tags: #fotografia #a #performance #vzťah