Hitlerova Zmluva so Slovenskom a Účasť Slovenska v Druhej Svetovej Vojne

Druhá svetová vojna bola bezpochyby najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a výrazne ovplyvnila osudy mnohých národov, vrátane Slovenska. Táto vojna prekonala všetky predchádzajúce hlavne tým, akým spôsobom postihla civilné obyvateľstvo. Zahynulo v nej viac civilistov ako vojakov na frontoch. Podpísal sa pod to do značnej miery jej rasovo-vyhladzovací charakter zo strany nacistického Nemecka, ktoré vyvraždilo milióny Židov, Slovanov, či iných z jeho pohľadu menejcenných národov.

Príčiny Vzniku Druhej Svetovej Vojny

Proces, ktorý viedol k vzniku druhej svetovej vojny, trval približne 20 rokov. Začiatok všetkého sa datuje do roku 1918 - ku koncu prvej svetovej vojny, kedy Nemecko prehralo a bolo nútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu, na základe ktorej prišlo o všetky svoje kolónie, časť jeho územia bola okupovaná a časť demilitarizovaná. Nemecko malo zakázané budovať vojenské zariadenia, jeho armáda a vojenský priemysel boli zmenšené až natoľko, aby už nikdy viac nepredstavovalo žiadnu hrozbu pre svet. Celý proces predstavoval pre Nemecko obrovskú potupu a hanbu. Nemecko túžilo po odvete.

Vynikajúca príležitosť sa mu vyskytla v roku 1929, kedy celý kapitalistický svet zachvátila hospodárska kríza, ktorá mala za následok oveľa výraznejší pokles výroby ako inokedy. Postihla nielen priemysel ale aj poľnohospodárstvo. Oživovanie priemyslu začalo až od roku 1933, nebola to však konjunktúra ako by všetci čakali, ale pomalé oživovanie. Obyvateľov a vplyv komunistickej strany. Po voľbách v r. 1932 sa dostala k moci komunistická strana. Buržoázia sa obávala, aby nespojila ľud do boja proti kapitalizmu. Preto jediné východisko zachovania svojej moci videla v nastolení fašizmu.

Fašizmus v Nemecku vznikol už zakrátko po skončení 1. svetovej vojny pod vedením Adolfa Hitlera, ktorý založil politickú stranu pod názvom Nacionálnosocialistická robotnícka strana. Názov strany však mal iba zakryť skutočnosť, že nacisti pomáhali kapitalistom potláčať robotnícke hnutie. Do boja proti hnutiu sa zapojili organizované a ozbrojené oddiely - SA (Sturmabteilung) a SS (Schutzstaffel). Oddiely prepadávali schôdzky, sekretariáty, tlačiarne…… a vraždili popredných bojovníkov robotníckej triedy. Nacisti sa ľud snažili získať učením rasizmu. Tvrdili, že nemecký národ je najschopnejší zo všetkých rás a preto je predurčený na to, aby vládol svetu. Najostrejšie sa ich túžba po vláde prejavovala v antisemitizme namierenom proti židom. Podľa nacistov sa prvým krokom k ovládnutiu sveta malo stať v prvom rade ovládnutie Rakúska, Československa a Poľska, čím by sa Nemecko stalo miliónovou krajinou. Slovenské obyvateľstvo chceli ponemčiť a odsťahovať alebo zabiť. Len čo sa Hitler dostal k moci, nastolil v krajine diktatúru, nastúpil na čelo krajiny ako fűhrer a za svoj znak prijal povestný hákový kríž, ktorý do dnes symbolizuje krutosť 2. svetovej vojny.

Hitlerova Agresívna Politika a Cesta k Vojne

Vojna bola dôsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka. Hitlerovým prvoradým cieľom bola demontáž Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá po prvej svetovej vojne oklieštila porazené Nemecko. Ďalším krokom malo byť získanie „životného priestoru“ na východe a pretvorenie európskeho poriadku na základe rasovo-politických princípov. K prvým krokom patrilo vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnia, či pripojenie Rakúska k Tretej ríši. Nasledovala Mníchovská dohoda, okupácia okyptených Čiech a Moravy v marci 1939 a vznik Slovenského štátu, závislého od nacistického Nemecka. Hitlerova agresívna politika zároveň donútila Litvu vydať prístav Memel (Klaipéda). Hitler následne stupňoval tlak aj na Poľsko. Žiadal najmä komunikácie cez poľský koridor do Východného Pruska a tiež slobodné mesto Gdansk.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Hitler cítil, že čas jeho pomsty sa blíži. S najväčšou krutosťou začal utláčať robotnícku stranu. Ľud sa búril a preto Hitler potreboval pádny dôvod na vysvetlenie svojej nenávisti voči komunistom - preto nacisti podpálili budovu ríšskeho snemu. Tisíce ľudí sa dostalo do väzenia a časť bola poslaná do koncentračných táborov. V Nemecku mohol prežiť iba ten, kto bol nacista. Hitler chcel vytvoriť svoju ideálnu krajinu, krajinu s jeho diktatúrou, krajinu v ktorej by mal neobmedzenú moc… a darilo sa mu celkom dobre. No to mu však nestačilo. Začal ozbrojovať krajinu, vystúpil zo spoločnosti národov a zaviedol všeobecnú brannú povinnosť.

Keď Hitler cítil, že krajina začína byť pripravenou „podmaniť si svet“ začal uskutočňovať svoje plány. Zo začiatku iba obsadil oblasť Porýnia, ktorá mu bola Versaillskou zmluvou odobratá. Využíval nemecké menšiny v krajine, ktoré žiadal o slepú poslušnosť. Podporoval Sudetonemeckú stranu pod vedením Konrada Heinleina, ktorá sa po krátkom čase stala jedinou politickou stranou v Československu. V tom čase západné veľmoci uplatňovali tzv. politiku appeasementu- nekládli nemeckej agresii odpor, iba formálne protestovali, a usmerňovali ju tak, aby nekazila ich záujmy.

Pakt Molotov-Ribbentrop a Účasť ZSSR

Treba však priznať, že Hitlerove agresívne zámery vo vzťahu k Poľsku uľahčila práve zmluva o neútočení z 23. augusta, ktorú Nemecko podpísalo so svojím dovtedy úhlavným nepriateľom ZSSR. V tajnom protokole boli rozdelené sféry vplyvu v Poľsku a východnej Európe. Nemecku sa tak podarilo vyhnúť hroziacej vojne na dvoch frontoch. Stalin zase využil možnosť zúčastniť sa delenia Poľska a pomstiť sa mu za porážku vo vojne z rokov 1919 - 1921, ktorá znamenala stratu ďalších území nadobudnutých ešte cárskym Ruskom delením poľsko-litovského štátu v 18. storočí.

Realizovať svoje imperiálne ambície vo východnej Európe Stalin plánoval tiež na úkor ďalších štátov, ktorých územie patrilo cárskemu Rusku. Chcel tak tiež odvrátiť nebezpečenstvo od Nemecka a získať čas pripraviť sa na predpokladanú vojnu. V dôverných kruhoch spojenectvo s Hitlerom ospravedlňoval tvrdením, že blížiaca sa vojna na Západe oslabí obidvoch protivníkov (Nemecko, ako aj Veľkú Britániu a Francúzsko). Vyvolával tak optimistické prognózy (bez ohľadu na to, či im veril) o možnosti budúcej sovietizácie Západu.

Podpísaním nemecko-sovietskej zmluvy sa úplne zrútili rokovania Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR o spoločnom postupe proti Nemecku. Tie blokoval nesúhlas Poľska s prechodom sovietskych vojsk cez jeho územie. ZSSR sa nakoniec stal druhým agresorom vo vojne proti Poľsku (tretím bola paradoxne Slovenská republika ako satelit Nemecka), a to v dôsledku jeho vlastnej účasti na útoku od 17. Ide o tvrdenie sovietskej propagandy, ktoré neobstojí zoči-voči historickým faktom. Skutočným cieľom totiž bolo naplnenie tajného protokolu k zmluve o neútočení, ako aj vytvorenie ochranného koridoru na západných hraniciach ZSSR. Potvrdzuje to aj neskoršia vojenská okupácia pobaltských štátov a ich násilné pripojenie k ZSSR v roku 1940 (spolu s Besarábiou a severnou Bukovinou), ako aj vojenské prepadnutie Fínska.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Mníchovská Dohoda a Rozpad Československa

Hitler neustále postupoval vo svojom ciele o dobitie Česko-slovenska. 12. Nemecká armáda obsadila Rakúsko a násilne ho pripojila k Nemecku. K likvidácii Československa chýbal Hitlerovi už iba kúsok…. Obsadením Rakúska a absolútnym vplyvom na Poľsko a Maďarsko bolo Československo obkľúčené. Nacisti svoj nátlak na Československú vládu zosilnili. Západné veľmoci mali v pláne vydať krajinu napospas Nemecku, záujmy Československa bránil iba Sovietsky zväz. A tak 29. Zástupcovia Veľkej Británie, Talianska, Nemecka a Francúzska(Chamberlain, Mussoliny, Hitler, Daladier) rozhodli o odstúpení pohraničných území Česka Nemecku. Účastníci mníchovskej konferencie zaručili autonómnosť Československa, no zároveň Hitlerovi naznačili, že problém tejto krajiny je jeho problémom. Následne na to 15. A o okupáciu sa delilo Maďarsko s Nemeckom.

Čo sa týka postoja západných Spojencov - Veľkej Británie, Francúzska - ich politika uzmierovania (ktorá vyvrcholila podpisom ich predstaviteľov pod Mníchovskú dohodu) vychádzala z mylnej predstavy, že ani Hitler o vojnu nemá záujem. Táto politika v konečnom dôsledku tiež uľahčila Hitlerovi cestu k vojne.

12. septembra 1938 na zjazde nacistickej strany v Norimbergu nemecký diktátor Adolf Hitler hrubo zaútočil na Československú republiku (ČSR) a jej prezidenta Edvarda Beneša. Hneď na to vypuklo v českom pohraničí povstanie sudetských nacistov, ktoré československé ozbrojené sily v priebehu dvoch dní potlačili. 15. septembra 1938 sa Hitler na stretnutí s britským premiérom Nevilleom Chamberlainom v Berchtesgadene vyjadril, že už nemieni tolerovať "útlak" sudetských Nemcov. Vojnu medzi Nemeckom a Československom podľa neho mohlo odvrátiť len pripojenie českého pohraničia k Nemeckej ríši. 21. septembra 1938 prijala československá vláda nótu predloženú vyslancami Veľkej Británie a Francúzska, aby v záujme zachovania mieru odstúpila oblasti, ktoré obýva viac ako 50 % etnických Nemcov. Toto rozhodnutie vyvolalo v Československu rozhorčené demonštrácie. Na druhý deň sa uskutočnil generálny štrajk, po ktorom vláda Milana Hodžu podala demisiu. Hitler súčasne vyhlásil, že spolu so sudetskou otázkou musia byť vyriešené problémy poľskej a maďarskej menšiny v ČSR. 23. septembra 1938 vymenoval prezident Beneš úradnícku vládu na čele s generálom Janom Syrovým, ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu a o dva dni neskôr odmietla Hitlerove požiadavky. Po týchto udalostiach nasledovalo ďalšie kolo britsko-nemeckých rokovaní a nacistické vojská sa začali presúvať k československým hraniciam. 28. septembra 1938 Chamberalin zaslal Hitlerovi list, v ktorom mu oznámi, že môže svoje ciele realizovať aj bez vojny. Zároveň vyzval talianskeho diktátora Benita Mussoliniho, aby prevzal úlohu sprostredkovateľa na medzinárodnej konferencii o nemeckých požiadavkách. Na druhý deň sa predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska stretli v Mníchove, kde krátko po polnoci 30. septembra 1938 podpísali dohodu o odstúpení sudetských území, Petržalky a Devína Nemecku. V dodatočnom prehlásení sa zaviazali vyriešiť do troch mesiacov problém poľskej a maďarskej menšiny v ČSR. Vláda generála Syrového a prezident Beneš mníchovskú dohodu prijali, ale bez súhlasu Národného zhromaždenia, čo odporovalo československej ústave. Celkovo stratila ČSR v dôsledku mníchovskej dohody územie s rozlohou 41 098 km2, na ktorom žilo 4 879 000 obyvateľov.

Vznik Slovenského Štátu a Ochranná Zmluva s Nemeckom

Slovenský štát (od 21. júla 1939 Slovenská republika) bol od začiatku súčasťou mocenskej sféry nacistického Nemecka, jeho samostatnosť preto bola oklieštená. Účasť Slovenska vo vojne na strane Nemecka determinovala už ochranná zmluva z 18. - 23. marca 1939, podľa ktorej mala byť jeho zahraničná a obranná politika vedená v zhode s tou nemeckou. Nemecko za to prevzalo ochranu nad politickou nezávislosťou a územnou celistvosťou Slovenska.

Účasť Slovenska na Agresii Proti Poľsku

Hitler potreboval už iba dôveryhodnú zámienku na napadnutie Poľska. Využil na to nemecký vysielač. Následne na to, to Hitler označil za provokáciu a 1. septembra 1939 o 4:45 bleskovým útokom napadol Poľsko. O dva dni neskôr Anglicko a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku. Poľsku však nepomohli. Spoliehali sa totiž, že útok na Poľsko povedie k zrážke so ZSSR, ale nestalo sa tak. Na Poľsko útočilo 60 divízií nemeckých vojsk. Bolo v priebehu pár dní porazené. Po porážke sa rozdelilo na dve časti - západná časť bola pripojená k Nemecku a stredná časť bola vyhlásená za územie guvernámu.

Uplynulo iba pol roka od rozbitia Československa, a Hitler sa rozhodol napadnúť Poľsko. Z jeho pohľadu to bola logická postupnosť. Pripojením Sudet v októbri 1938 a okupáciou zvyšku Čiech a Moravy v marci 1939 sa nacistické Nemecko zmocnilo tamojšieho vojnového priemyslu. Získalo tým výzbroj a výstroj pre viac ako 40 divízií. Garantovaním "samostatnosti“ Slovenska si vytvorilo vazalský štát a v jeho západnej oblasti, v tzv. ochrannej zóne, si Nemci mohli zriaďovať vojenské posádky a pripravovať ďalšie výboje.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Slovenská historiografia sa dlho nevedela vyrovnať s účasťou Slovákov na agresii proti blízkemu susedovi, a navyše slovanskému národu. Svedčí o tom aj fakt, že prvá skutočne vedecká monografia o vpáde slovenskej armády po boku wehrmachtu do Poľska vyšla až v roku 2006 z pera historika Igora Baku. Podľa jeho zistení Bratislava musela v prípravách na túto vojnu plniť aj menej známe požiadavky Berlína. Ďalej musela spolupracovať na poli vojenského spravodajstva (nemecký Abwehr mal už v tom čase vlastnú agentúrnu sieť na severe Slovenska) a zabrániť náboru do československých légií, ktoré práve vznikali v Poľsku. A v neposlednom rade sprísniť stráženie hraníc. Túto podmienku Berlín zopakoval po tom, čo 7. júna 1939 ušli do Poľska na štyroch bojových strojoch ôsmi slovenskí vojenskí letci. Nemci po nich strieľali, ale neúspešne.

Podrobnosti o účasti Slovenska a jeho armády v nadchádzajúcom konflikte sa Tisova vláda dozvedela až 22. augusta 1939 z Hitlerovho rozkazu, ktorý sprostredkoval nemecký vojenský atašé v Bratislave Heinrich Becker. Vláda mala poskytnúť nemeckej armáde vojsko na zabezpečenie severnej hranice Slovenska a splniť všetky požiadavky predostreté nemeckou armádou. Slovenské noviny a rozhlas vystupňovali v tom čase informačnú kampaň za "oslobodenie slovenských bratov“ v Poľsku, čiže obyvateľov obcí severného Spiša a Oravy, ktoré nielen pri delení Československa po Mníchove v roku 1938, ale už po parížskej mierovej konferencii v roku 1920 pripadli Poľsku.

V Bratislave sa 22. augusta vo večerných hodinách konala pred budovou SND demonštrácia radikálov za znovupripojenie sporných území k Slovensku. O deň neskôr sa Slovensko dozvedelo o pakte Berlína s Moskvou. "Uzavretie paktu vyvolalo vo všetkých slovenských kruhoch veľké uspokojenie,“ hlásil nadriadeným Becker. Vraj i dôstojníci sa vyjadrili s obdivom o vodcovej politike. V nedeľu 26. augusta sa začala mobilizácia Slovenskej armády. Postupne povolali do zbrane 15 ročníkov záloh. Oficiálne sa oznámilo, že záložníkov povolali na mimoriadne cvičenie, veď štát nebol vo vojnovom stave s Poľskom. Armáda 2,5-miliónovej krajiny mala zrazu takmer 150-tisíc príslušníkov. Už v súvislosti s prvým termínom útoku na Poľsko informoval Berlín 24. augusta Tisovu vládu o svojich požiadavkách. Odvolanie Hitlerovho rozkazu prišlo na poslednú chvíľu, keď už niektoré jednotky boli v pohybe. Po zmene situácie slovenská vláda na zasadnutí 28. augusta súhlasila s prechodom nemeckých jednotiek mimo ochrannej zóny. Vedúci nemeckej misie jej vtedy odovzdal Výzvu obyvateľstvu Slovenska, ktorú mala neodkladne zverejniť. V rozhlase sa tak stalo ešte v ten istý deň, v tlači 30. augusta.

Slovenská armáda prišla počas poľskej kampane o 18 vojakov, 46 bolo zranených a 11 nezvestných. Ťaženie proti Poľsku rozpútalo najväčší vojnový požiar v dejinách. V armádnom rozkaze z 10. októbra 1939 Tiso vyzdvihol, že ťaženie proti Poľsku „… upevnilo a zvrúcnilo spojenecké zväzky medzi Veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozborné priateľstvo krvou posvätené…“. Toto "nerozborné priateľstvo krvou posvätené“ mala armáda neskoršie nielen potvrdiť, ale aj prehĺbiť. Veď vojnový slovenský štát ostal spojencom nacistického Nemecka až do jeho konca. Vojnu viedol nielen proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ale vypovedal ju aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii. Bezprostredne po vojne sa prihraničné územie vrátilo znovu Poľsku.

Účasť Slovenska na Vojne Proti Sovietskemu Zväzu

V prvej fáze vojny predovšetkým propagandistický význam, čo sa dá povedať aj o účasti armád ďalších spojencov. Ťaženie na fronte mohli nacisti propagovať ako krížovú výpravu proti hrozbe „židoboľševizmu“ a kamuflovať tak jej skutočný rasovo-vyhladzovací charakter. Slováci zmobilizovali vyše 50-tisíc vojakov, ešte v lete 1941 sa však dve tretiny vrátili domov, lebo armáda bola málo motorizovaná a nedokázala plniť plnohodnotnú úlohu priamo na fronte. Zostala tu preto len Rýchla divízia a v zázemí Zaisťovacia divízia (ZD). Nasadené zostali tiež letecké jednotky. S ochotou ľudáckej vlády participovať aktívne na vojne bola nemecká strana až do roku 1943 viac-menej spokojná. Oveľa väčší význam však pre Nemcov malo fungovanie slovenských zbrojoviek.

Čo sa týka radových vojakov, mnohí z nich na začiatku uverili propagande, že vojna je namierená proti boľševizmu s cieľom oslobodiť ujarmené národy ZSSR. Utvrdzovali ich v tom už otrasné nálezy masových hrobov politických väzňov, ktorých pred ústupom zavraždila tajná polícia NKVD. Slovenskí vojaci boli aj z tohto dôvodu spočiatku pomerne spoľahliví, tvrdenia o ich udatnosti však treba brať s rezervou, vychádzajú z tvrdení ľudáckej propagandy, ktorá armáde pripisovala osudový význam pre budúcnosť národa.

Ohľadne účasti slovenských vojakov na represáliách treba mať na pamäti, že vojna proti ZSSR bola vyhladzovacia. Na dobytom území Nemci od začiatku zaviedli brutálny režim. Jeho cieľom bola exploatácia krajiny pre nemeckú armádu na úkor zotročeného obyvateľstva, zničenie akéhokoľvek aj potenciálneho odporu, ideologických nepriateľov vrátane židovského obyvateľstva atď. Na pacifikovanie dobytého územia pritom Nemci používali aj svojich spojencov. Tieto úlohy plnila aj slovenská ZD, ktorá pôsobila v rokoch 1941 - 1943 na území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska. Išlo o územie pod civilnou okupačnou správou, kde dominantnú úlohu od roku 1942 preberali vyšší vodcovia SS a polície. Okrem plnenia rôznych strážnych úloh bol jednou z hlavných činností ZD boj proti partizánom spojený s vraždením zajatcov, ukrývajúcich sa Židov, vypaľovaním dedín a likvidovaním civilistov. Vo viacerých slovenských jednotkách však nacistické praktiky vzbudzovali odpor, a tak ich sabotovali, čo sa podpísalo aj pod nárast dezercií a spolupráce s partizánmi.

Holokaust a Deportácie Židov zo Slovenska

Na okupovanom sovietskom území boli slovenskí vojaci od začiatku svedkami zločinov páchaných na Židoch. Tieto informácie sa objavovali aj v hláseniach pre ministerstvo národnej obrany, takže slovenská vláda bola informovaná o tom, čo sa tam deje. V bieloruskom meste Mazyr jedna slovenská rota v januári 1942 asistovala nemeckým jednotkám pri strieľaní Židov tým, že uzatvárala východy z mesta. Zachovalo sa dokonca niekoľko fotografií, ktoré slovenskí vojaci vyhotovili, keď sa náhodou stali svedkami masových exekúcií Židov zo strany nemeckých jednotiek.

Po zavedení Norimberských zákonov okolo roku 1939 sa všetko zmenilo. Nariadenia vyplývajúce z týchto zákonov museli byť prísne dodržiavané. Či už v Nemecku alebo hociktorom inom protektoráte. Vrcholom sa stala tzv. krištáľová noc, kedy sa rozpútala obrovská vlna násilia namierená proti Židom. Každý plnoletý občan si musel vypýtať výpis z matriky, aby tým preukázal, že tri generácie jeho prechodov neboli židovského pôvodu. Ak sa tak však nestalo, prestával byť právoplatným občanom. Podľa nariadenia museli všetci Židia nosiť na ulici tzv. Dávidovu hviezdu aby boli viditeľne rozpoznateľný od „normálnych“ ľudí. Ak sa tak nestalo, postihol ich krutý trest. Nesmeli chodiť do divadla, reštaurácií…. skrátka všade tam, kde sa zdržiavala nadriadená rasa. V električkách a iných verejných dopravných prostriedkoch mali presne vyhradené miesto. Nemohli opustiť hranice mesta, nemohli navštevovať školy. Bolo im zakazované sobášiť sa s niekým, kto nebol židovského pôvodu. Ich majetok bol zabavovaný a následne arizovaný.

Hitler už mal pripravený plán ako navždy vyriešiť otázku Židov. Mal v pláne ich vyvraždiť. Pod zámienkou, že Židov sústredia na území Poľska na práce, si Tuka a Mach vyžiadali povolenie na vysťahovanie židovského obyvateľstva. Prvý transport Židov odišiel 25. marca 1942 z Popradu. Snáď najznámejšie z nich sú Osvietčim, Terezín a Třezalka. Pobyt v Terezíne netrval dlho. Židov „skladovali“ v malých miestnostiach o rozmeroch približne 2x2 metre, s malými okienkami bez hygieny a možnosti sa pohnúť. Boli to neľudské podmienky, ktoré si dnes už len ťažko vieme predstaviť. Uskutočňovali sa stále nové a nové transporty odvážajúce Židov do Osvietčimu. Časť deportovaných Židov mizla na ceste do tábora. Stratili sa v lesoch a močiaroch Poľska. Na tých, ktorí to prežili čakali vykladacie rampy. Tam, ich rozdeľovali do dvoch skupín. Časť z nich, starých ľudí a deti, posielali priamo na smrť do plynových komôr a druhú časť, tých čo boli ešte práce schopní poslali do nemecký zbrojárok, čím si predĺžili svoj život o niekoľko dní, až kým nezomreli na rôzne infekcie, ký…

Slovenské Národné Povstanie a Oslobodzovanie Slovenska

Nie, so zachovaním slovenskej samostatnosti totiž Spojenci nepočítali. V skutočnosti postupne v rokoch 1940 - 1942 uznali čs. vládu v Londýne. Povstanie malo napriek tomu morálny význam, keďže veľká časť slovenského obyvateľstva sa aktívne zapojila do boja proti nacistickému Nemecku. Povstalecká reprezentácia sa zároveň jasne vymedzila proti nedemokratickému režimu SR a jej kolaborácii s nacizmom.

Napriek zapojeniu čs. vlády v exile a čs. zahraničného vojska do protihitlerovskej koalície straty a škody spôsobené prechodom frontu a bojmi na našom území boli obrovské. V rámci oslobodzovania Slovenska prebiehali na jeho území intenzívne niekoľkomesačné boje. Prvá obec bola oslobodená už v septembri 1944 v rámci Karpatsko-duklianskej operácie uskutočnenej na základe politického rozhodnutia s cieľom pomôcť SNP. Oslobodzovacie boje na Slovensku, na ktorých sa okrem sovietskych a rumunských vojsk podieľali tiež vojaci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a partizáni, sa skončili až začiatkom mája. Bojovú činnosť útočiacich vojsk negatívne ovplyvňovali horské masívy, ako aj značný počet riek, teda prirodzené prekážky, ktoré, naopak, vyhovovali brániacim sa nemeckým a maďarským vojskám. Tieto skutočnosti sa podpísali pod veľké straty na životoch bojujúcich vojakov, na vojnové škody však mali boje len sekundárny význam.

tags: #hitlerova #zmluva #so #slovenskom #história