Majú rodičia deťom stanoviť hranice vo výchove? Dôležitosť hraníc pre zdravý vývoj dieťaťa

Výchova detí je komplexná a neustále sa vyvíjajúca téma, ktorá prináša mnohé otázky a výzvy. Jednou z najdiskutovanejších tém v súčasnosti je stanovenie hraníc vo výchove. Sú hranice pre dieťa dôležité, alebo skôr potláčajú jeho slobodu a kreativitu? Ako ich správne nastaviť v rôznom veku dieťaťa? Na tieto otázky hľadá odpovede množstvo rodičov, pedagógov a odborníkov. Tento článok sa pokúsi nahliadnuť na problematiku hraníc vo výchove z rôznych uhlov pohľadu a poskytnúť rodičom užitočné východiská pre ich uplatnenie v praxi.

Vzťahová a rešpektujúca výchova vs. autoritatívna výchova

V dnešnej dobe sa do popredia dostáva vzťahová a rešpektujúca výchova, ktorá sa odlišuje od prísnejšej, autoritatívnej výchovy. Vzťahová výchova kladie dôraz na budovanie silného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, rešpektovanie jeho potrieb a emócií. Problémom láskyplnej výchovy však môže byť, že rodičia nie vždy vedia správne rozlíšiť, kedy je ešte v poriadku nechať dieťa tak a kedy už zakročiť.

Detská psychologička Mgr. Mária Tóthová Šimčáková, ktorá sa venuje deťom a rodičom v každom veku, hovorí: „Rodičia prichádzajú s nejakou výchovnou víziou, myslia na to, že si ako deti niečo zažili, a možno mali prísnu, direktívnu výchovu, tak si povedia - ja budem iný rodič. No niekedy to môžeme prehnať…“

Hranice a sloboda sú v súčasnosti jednou z najdiskutovanejších tém pri výchove detí. Prečo sú tak pálčivé? Čo nás tu vlastne trápi? V jadre ide o snahu stanoviť hranice tak, aby sa dieťa necítilo príliš obmedzované, či nepociťovalo, že sa s ním zle zaobchádza.

Prečo sú hranice dôležité?

Jednou zo základných skutočností, ktoré si my ako rodičia potrebujeme uvedomiť, je, že hranice sú prirodzenou súčasťou každého živého bytia. Platí to pre každého jedinca, aj napriek tomu, že často pociťujeme pri výchove neistotu nastavovania hraníc. Aj tie najjednoduchšie organizmy majú na povrchu jemnú blanu, pomocou ktorej rozhodujú o tom, čo do tela prijmú alebo naopak zo svojho vnútra vylúčia. Táto blana - hranica im umožňuje žiť. Je to teda podmienka a nevyhnutnosť existencie bytia. Práve toto poznanie, že život sám obsahuje rôznorodé hranice, nám rodičom môže slúžiť na pomoc pre pokojné ale pevné a nedirektívne určovanie hraníc v živote našich detí.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre bezplatnú vlakovú dopravu ZŤP

Platí zásada: na to, aby sme sa cítili v poriadku a bezpečne, musí nám vonkajšie okolie poskytovať isté hranice. A opačne platí to isté: aj my musíme rešpektovať hranice druhých. Keď sme ochotní vcítiť sa do detí, zistíme, že aj oni potrebujú jasné hranice, aby sa cítili dobre a komfortne. Nezabúdajme však na fakt, že deti sa postupne vyvíjajú a adekvátne k tomu je potrebné meniť naše rodičovské hranice.

Mnoho rodičov má obavu, že hranice potláčajú kreativitu človeka. Vzťah medzi hranicou a slobodou je veľmi často vnímaný ako protikladný alebo nejasný. Rodičom potom chýbajú potrebné východiská pre ich uplatnenie v praxi. Treba však podotknúť, že jednotlivé potreby majú rôzny význam v rôznych fázach života.

Potreba lásky a náklonnosti

Všetci sa zhodneme na tom, že láska bez hraníc je základom života. Musí byť nepodmienená a nepodmieňujúca. Jej vplyv sa dotýka všetkých rastových a vývojových procesov. Žiaľ nie je zriedkavosťou, že lásku poškodzuje aj skrytý strach rodiča, či dieťa nie je nejakým spôsobom „nedostatočné“ alebo či uspeje v živote. Deti používajú rôzne stratégie pre získanie náklonnosti rodičov, ako napríklad hra na klavíri, prezentácia inteligencie a dobrého prospechu v škole, lásky k rodičom alebo ochoty pomáhať. Zvlášť dievčatkám záleží na harmónii, a tak používajú rôzne príležitosti , aby si vyslúžili náklonnosť a pozornosť.

Je v nás, v našom vnútri presvedčenie, že sloboda a samostatnosť sa rozvinú len keď sú si deti isté našou bezpodmienečnou láskou. Sme zodpovední za napĺňanie tejto prirodzenej potreby. Popri tom nám pomôže aj uvedomenie, že lásku môžeme prežiť naplno len vtedy, pokiaľ vzájomne do seba nezasahujeme, a každý z nás pozná svoju hranicu bytia.

Každý človek a najmä dieťa potrebuje konkrétne zážitky, ktoré mu dokážu, že ho okolie vníma a považuje za dôležité. Ak sa tieto nepretržite opakujú narastá v dieťati dôvera, ako základ samostatnosti a radosti zo skúmania sveta. Dieťa potom podniká prieskumné akcie okolia bez rodiča, postupne a stále na dlhší čas. Dieťa, ktoré si je isté láskou a prijatím, je aj schopné akceptovať stanovenie hraníc rodičovskej náklonnosti v mnohých situáciách.

Prečítajte si tiež: Porovnanie sociálnych systémov v Európe

Hranice v oblasti stravy

Dostatočne vyvážená a zdravá strava patrí k základným ľudským potrebám, a preto by mala byť poskytovaná bez akejkoľvek manipulácie a poučovania. Ak pochopíme túto jednoduchú rovnicu všetko, čo je nad rámec skutočnej potreby jedla, patrí do kategórie vecí u ktorých nielenže môžeme, ale niekedy aj musíme definovať jasné hranice. Čo konkrétne sem zaradíme? Určite pôjde o sladkosti, rôzne lahôdky a iné potraviny, ktoré môžu byť pri vybraných príležitostiach vhodné (slávnosti, fyzický výkon,…). Nie však ako každodenný chlieb. Problémom sa stávajú vtedy, keď začína na nich závisieť pocit spokojnosti dieťaťa. Tu je nutné si uvedomiť, že ide iba o náhradnú potrebu dieťaťa a nie základnú- inštinktívnu, ktorá je nevyhnutná pre jeho rozvoj. Aby sme zistili príčinu takejto závislosti je potrebné sa odvážiť k obmedzeniu dobrôtok a potešenia z nich.

Hranice a rozvoj dieťaťa

K základným potrebám dieťaťa nepatria len tie, ktoré zabezpečujú jeho prežitie, ale aj ostatné, ktoré umožňujú jeho vývoj a rast. Jedná sa o rozvoj motoriky, zmyslov a celého komplexu schopností, ktoré tvoria ľudský potenciál. Tieto sú riadené akýmsi vlastným vnútorným plánom každého jedinca. Ten dovedie dieťa do stavu zrelého človeka. Rozhodovať sa môže už kojenec pokiaľ rodič berie do úvahy jeho vlastný spôsob komunikácie. Konkrétne to znamená, že sa učí rozumieť jeho neverbálnym prejavom a riadi sa podľa nich pri zaobchádzaní s dieťaťom. Tak sa napríklad dozvie, či má bábätko zdvihnúť hneď alebo až neskôr, či si dá najprv kašu alebo mliečko. Pre nás dospelých sa môžu zdať tieto rozhodovania nepodstatné, ale pre vývoj dieťaťa sú dôležité z hľadiska získavania dôvery a pocitu istoty v prostredí, kde žije.

Sú prostriedkom pre zaistenie bezpečnosti a vhodnosti prostredia pre rozvoj dieťaťa. Takéto prostredie musí spĺňať základnú podmienku: rešpekt k skutočným životným a učebným procesom, teda takým, ktoré vychádzajú z potreby dieťaťa. Niet pochýb o tom, že bábätká nepotrebujú nekonečné diaľky, ale obmedzený a chránený priestor, aby sa mohli začať cítiť dobre a bezpečne. Rodič je tu v úlohe pozorného pozorovateľa, ktorý sa vyvaruje toho, že berie deťom z ruky to, čo je pre nich obtiažne, čaká na iniciatívu dieťaťa a nie ju predvída, nemanipuluje s pocitmi dieťaťa, alebo neprekrýva myšlienky dieťaťa vlastným vysvetľovaním.

Ako stanoviť hranice?

Stanovovanie hraníc stojí na našej aktívnej prítomnosti v živote detí. Znamená to rešpektovať neustále sa meniace vývojové potreby detí a našu ochotu vytvárať pre ne podporné prostredie. Hranice vymedzujú priestor, poskytujú istotu a bezpečie, dávajú najavo nejaké územie, oblasť, na ktorej platia isté zákonitosti. Sú to predovšetkým viditeľné, jasné hranice, ktorých sa môžeme dotknúť. Ale zároveň poznáme aj hranice, ktoré sú fiktívne, neviditeľné, vnútorné, ktoré nám pomáhajú prežiť. Rešpektovať hranice detí znamená zaručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice chránia, ale neuchránia pred skutočnosťou.

Mnohí rodičia chápu správnu výchovu ako absenciu hraníc a pravidiel a naopak deti hľadajú viac ako inokedy výrazné autority, podľa ktorých by sa mohli orientovať. Deti potrebujú čitateľné a pevné osobnosti. Pokiaľ deti cítia pevnosť, sú schopné sa orientovať. Pevnosť vytvára hranice, keď chýba, vládne neistota a deti sa snažia hranice testovať a zisťovať, ako ďaleko môžu zájsť. Pevnosť nemá nič spoločné s krikom, s fyzickým alebo psychickým násilím alebo s panovačnosťou - skôr sa tým myslí pevnosť v hlase, vnútorný pokoj a vzájomná úcta.

Prečítajte si tiež: Využitie edukačných materiálov pre seniorov

Stanoviť hranice vo výchove znamená deti uvoľniť, dávať im odvahu, aby sa vo svojej roly vyznali. Deti chcú hranice a pravidlá. Chcú mať jasno. Chcú vedieť na čom sú. Hranice poskytujú pomoc, zjednávajú ochranu, vytvárajú spoľahlivý systém súradníc, v ktorom sa môžu vyznať. Hranice súčasne deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestorom na druhej stane známych hraníc a dobývali ich. Narážať na hranice, trieť sa o ne pre dieťa znamená poznať hranice svojich súčasných možností a zároveň to dieťa motivuje, aby vyskúšalo niečo nové.

Čo robiť, ak dieťa hranice prekračuje?

Deti sa menia práve tak ako dospelí a tým sa stále mení výchovný vzťah. Dovoliť si chyby dodáva pokoj, znamená odklon od predstavy, že je človek dokonalý. Dokonalosť neexistuje - ani vo výchove, ani inde.

Keď rodičia stanovujú hranice, musia zároveň premýšľať, ako reagovať, keď sa hranice porušia a nedodržia sa dohody. Pritom nejde o trest alebo zákazy, ale skôr o logické dôsledky a prirodzené následky. Logické dôsledky majú súvislosť s chybným správaním, napr. pri porušovaní hraníc. Majú vzťah k „tu“ a „teraz“, tzn. zamerané dopredu, na konštruktívne riešenie konfliktov. Prirodzené dôsledky dieťaťu ukazujú: viem viac ako len porušovať hranice alebo nedodržiavať pravidlá, môžem byť tiež konštruktívny. Tresty posilňujú komplexy menejcennosti (to, čo všetko človek nemôže!), logické následky posilňuje sebahodnotenie (to, čo všetko môže!). Prirodzené dôsledky neobsahujú žiadne hrozby „Ak si neupraceš izbu, tak…“ rovnako neustupujú každej nemiestnej požiadavke dieťaťa. Práve naopak dieťa povzbudzujú, aby pomáhalo pri zmene rušivého správania. Tresty zbavujú odvahy a svojprávnosti, prirodzené dôsledky budujú. Prirodzené dôsledky vracajú dieťaťu zodpovednosť za konanie a správanie.

Čomu sa vyvarovať?

Rodičia, ktorí sú vo výchove svojich detí ľahostajní, často sa namiesto stanovených jasných pravidiel uchyľujú len k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc: zákazy vedú deti k tajnostiam a ku klamstvu, zaťažujú nové skúsenosti nepríjemnými pocitmi a zlým svedomím. Tresty vytvárajú bloky. Deti sa potom cítia malé, ako by sa s nimi nepočítalo vážne ako so samostatne mysliacimi partnermi. Byť dôsledný neznamená, že budeme dieťa pokorovať. Stanoviť dieťaťu hranice znamená vážiť si ho a hľadieť na neho ako na blížneho. Stanoviť hranice a byť dôsledný je založené na vzájomnej úcte. Kto má dieťa v úcte, môže očakávať úctu i od nich. Rešpektovať dôstojnosť deti znamená sprostredkovať im úctu k rodičom. Stanovenie hraníc je založené na vzájomnom rešpekte a dôstojnosti. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa predpokladá, že dieťa rešpektuje dôstojnosť dospelého.

Stanovenie hraníc nemá nič spoločné s trestom. Tresty sa väčšinou dovolávajú akejsi abstraktnej morálky - „To sa nerobí“ - s ktorou si dieťa v predškolskom a v školskom veku nevie čo počať. Tresty znamenajú odplatu, panovačnosť. Chcú zlomiť vôľu, vykonávajú nátlak a neslúžia k zlepšeniu a zmene rušivého, resp. ťažkosti v správaní či prekračovaní hraníc. Tresty môžu mať krátkodobý úspech, ale plodí negatívne správanie a postoje.

Dôsledky výchovy bez hraníc

Deti vychovávané vo veľkej voľnosti mnoho sľubujú, ale málokedy to dodržia. Štýl absolútnej voľnosti deťom nedovoľuje, aby si vážili a rešpektovali samy seba. Nedostatok sebaúcty vedie k pohŕdaniu druhým človekom, k neuznávaniu jeho dôstojnosti. Absolútna voľnosť deti preťažuje, vyžaduje od nich výkony, ktorým sa nemôžu dostať a nemôžu ich realizovať. Deti sa cítia nekompetentné, neschopné rozhodovať. Majú ťažkosti v preberaní zodpovednosti, ťažkosti s vysporiadaním sa s materiálnymi frustráciami.

tags: #maju #rodicia #detom #stanovit #hranice #vo