Nárok na trón Habsburgovcov

Habsburgovci, jeden z najstarších a najvýznamnejších panovníckych rodov v Európe, zohrali kľúčovú úlohu v stredoeurópskej histórii, najmä v kontexte Uhorska a územia dnešného Slovenska. Ich nárok na uhorský trón bol komplexný a spojený s dynastickými zmluvami, vojenskými konfliktami a politickými manévrami.

Nástupníctvo po Jagelovcoch

Podľa zmluvy uzavretej medzi Vladislavom Jagelovským a Maximiliánom Habsburským, po vymretí Jagelovcov mal prejsť nárok na český a uhorský trón na Habsburgovcov. Po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči v roku 1526 sa tak mal uhorským kráľom stať Ferdinand Habsburský.

Ján Zápoľský a rozdelenie Uhorska

Nárok Ferdinanda Habsburského na uhorský trón spochybnil sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, ktorého podporovala časť uhorskej šľachty. Uhorsko tak malo dvoch kráľov, ktorí viedli zápas o ovládnutie krajiny. Neskôr obaja uzavreli mier, ktorým sa uznali za legitímnych vládcov a rozdelili si krajinu: Ferdinand získal západnú časť Uhorska a Ján Zápoľský Sedmohradsko a východnú časť Uhorska. Po smrti Jána Zápoľského, ktorý vtedy nemal mužských potomkov, sa Uhorsko malo stať dedičným habsburským kráľovstvom. Nakoniec sa však Zápoľskému narodil syn Ján Žigmund a spor pokračoval, pričom doň zasiahli aj Turci.

Osmanská expanzia a habsburské ústupky

Ferdinand bol zaujatý spormi a bojmi v českých a nemeckých krajinách, a preto v roku 1547 uzavrel ponižujúci mier s Osmanskou ríšou. Uznal im právo ovládať obsadené územia a zaviazal sa platiť sultánovi daň. Pod vládou Habsburgovcov tak ostalo dnešné územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska. Správu územia zveril žoldnierom, na čele s Jánom Katzianerom, ktorý dostal hodnosť „kapitán horného Uhorska“.

Slovensko v habsburskom Uhorsku

Centrom habsburského Uhorska sa stal Prešporok (Bratislava), kde zasadal uhorský snem, v Dóme sv. Martina sa konali korunovácie uhorských kráľov, sídlila tu Uhorská komora, ktorá spravovala všetky štátne príjmy a na Bratislavskom hrade boli uschované korunovačné klenoty. Neustálou hrozbou boli turecké nájazdy. Počas tureckej výpravy proti Viedni roku 1529 prenikli Turci hlboko do slovenského vnútrozemia, spustošili krajinu a mnoho ľudí odvliekli do zajatia. Výpady sa opakovali až do porážky Turkov pri Viedni roku 1683.

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Opevňovanie a turecké sandžaky

Roku 1651 padol do rúk Turkov Budín a 1653 aj Ostrihom. Obyvateľstvo začalo organizovať vlastnú domobranu. Mestá sa opevňovali, budovali sa strážne veže. Po dobytí Ostrihomu vznikla na slovenskom území nová pevnosť: Nové Zámky. Ostrihomská kapitula sa presťahovala do Trnavy a arcibiskup presídlil do Bratislavy. V dôsledku tureckých výpadov vznikli na slovenskom území 4 správne okresy „sandžaky“: Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský.

Pätnásťročná vojna a protihabsburské povstania

Roku cisár Rudolf II. vstúpil do vojny s Turkami a začala dlhá, pätnásťročná vojna. Počas vojny vpadli na územie Slovenska spojenci Turkov Krymskí Tatári a úplne vyplienili územie stredného Slovenska. Na začiatku 17. storočia sa vojny s Turkami začali úzko prelínať stavovskými protihabsburskými povstaniami a náboženským zápasom medzi postupujúcou reformáciou a protireformačným ťažením.

Náboženské vplyvy a reformácia

V prvej polovici 16. storočia sa aj medzi Slovákmi začala šíriť reformácia, ktorá prichádzala z Nemecka a rýchlo sa šírila aj vďaka rozkladu tradičných štruktúr katolíckej cirkvi, keď pri Moháči padli obaja arcibiskupi a 5 biskupov. K reformácii prešla aj časť šľachty a pod jej vplyvom aj poddaní. Šľachta využívala reformáciu na zaberanie majetkov kláštorov a fár. Uhorská šľachta sa stala hlavnou oporou reformácie. Roku 1549 päť východoslovenských miest (Levoča, Prešov, Košice, Bardejov a Sabinov) vypracovalo Confessio Pentapolitana, v ktorej definovali svoje doktrinálne štandardy, čiže prijaté náboženské zásady. Nasledovali Confessio Heptapolitana, vyznanie siedmich stredoslovenských banských miest a Confessio Scepusiana, vyznanie bratstva spišských kňazov. Od polovice 16. storočia začala katolícka cirkev s protireformačným úsilím. Hlavným organizátorom protireformácie sa stal arcibiskup Mikuláš Oláh, ale najväčšie úspechy dosiahol ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány. 1646 v Užhorode sa uzavrela cirkevná únia, kde sa pravoslávni veriaci pripojili k Rímu.

Stavovské povstania

Habsburgovci sa usilovali o absolutistickú vládu v celej svojej ríši, čo však narážalo na odpor najmä uhorskej šľachty. Roku 1604 sa sedmohradský knieža Štefan Bocskai rozhodol brániť svoje majetky a začal otvorené povstanie proti cisárovi Rudolfovi II. Cisár bol prinútený podpísať s Bocskaiom a neskôr aj s Turkami mier. Cisár sa zaviazal rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu, vysokými štátnymi úradníkmi budú iba uhorský šľachtici a súhlasil s náboženskou slobodou. Nedodržiavanie dohôd zo strany Habsburgovcov vyvolávalo opätovnú nespokojnosť uhorskej šľachty.

Gabriel Bethlen a tridsaťročná vojna

Vypuklo nové povstanie na čele s Gabrielom Bethlenom, ktorý v Košiciach publikoval manifest Sťažnosti Uhorska, v ktorom vypočítaval Habsburgovcom všetky nedodržané sľuby a záväzky. Gabriel Bethlen obsadil so svojim vojskom celé územie Slovenska a v októbri 1618 vtiahol do Bratislavy. Roku 1620 sa nechal na sneme zvoliť za uhorského kráľa. Cisár Ferdinand II. uzavrel s Bethlenom prímerie, ktoré využil na porážku českých stavov v bitke na Bielej hore. V Európe vypukla tridsaťročná vojna a roku 1643 Juraj I. Rákoczi ako spojenec Švédska na čele početnej armády donútil cisára, všetky slobody a výsady.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Imrich Thököly a koniec tureckej nadvlády

V marci 1663 vypovedali Turci cisárovi Leopoldovi I. vojnu a tiahli na sever, kde dobyli Nové Zámky, Nitru a Levice. Časť šľachty pod vedením Františka Wesselényiho začala pripravovať sprisahanie, ktoré však bolo odhalené a hlavný organizátori boli popravení. Uhorská ústava bola zrušená a začala ďalšia vlna rekatolizácie. Roku 1678 zorganizoval nespokojencov kežmarský šľachtic Imrich Thököly, ktorý obsadil zakrátko celé Slovensko a donútil cisára Leopolda rokovať. Cisár prisľúbil obnoviť uhorskú ústavu, opäť ustanoviť funkciu palatína a dal protestantom právo udržiavať v každej stolici 2 kostoly. Thököly sa pridal k sultánovi. Vo vojne roku 1683 utrpeli Turci porážku, najprv pri Viedni, potom v Uhorsku. V auguste 1685 bola oslobodená pevnosť Nové Zámky a Budín. To bol koniec tureckého panstva v Uhorsku. Cisár si na sneme v Bratislave roku 1867 nechal odhlasovať dedičnosť uhorskej koruny v habsburskom rode „po meči“.

František II. Rákoczi a Satumarský mier

Roku 1703 vpadol z Poľska na Slovensko František II. Rákoczi, keď využil priaznivú situáciu, keď boli Habsburgovci vo vojne s Francúzskom a ovládol celé územie Slovenska a dnešného Maďarska. povstalci vyhlásili, že zbavujú Habsburgovcov trónu, čo prinútilo cisára Jozefa I. k ráznemu zásahu a roku 1708 pri Trenčíne Františka Rákocziho porazil. V Rumunskom mestečku Satu Mare bol 1. mája 1711 podpísaný mier, ktorý ukončil turecké panstvo v Uhorsku a protihabsburské stavovské povstania.

Habsburgovci v 20. storočí a zánik monarchie

V 20. storočí sa situácia Habsburgovcov dramaticky zmenila. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 stratili nárok na trón. Posledný rakúsky cisár Karol I. sa vzdal účasti na štátnych záležitostiach a bol nútený odísť do exilu. Jeho pokusy o reštauráciu monarchie v Uhorsku boli neúspešné.

Otto von Habsburg a európska integrácia

Syn Karola I., Otto von Habsburg, sa stal významnou osobnosťou európskej politiky. Bol zástancom európskej integrácie a dlhoročným poslancom Európskeho parlamentu.

Zita Bourbonsko-Parmská a Habsburgovci dnes

Posledná rakúsko-uhorská cisárovná Zita Bourbonsko-Parmská prežila život popreplietaný rozličnými skúškami a tragédiami, ktoré dokázala niesť pokorne a statočne v duchu svojej silnej viery. Aj napriek ubezpečeniu novej vlády, že nejde o abdikáciu, bola Zita pomerne rozhorčená. Dlhodobo napríklad odmietala odísť z krajiny, keďže exil sa podľa nej rovnal abdikácii. Zitiným doživotným snom bola reštaurácia monarchie. V jej očiach sa monarchia javila ako najlepšia možná vláda, panovník disponujúci rozhodujúcou mocou v štáte bol pre Zitu ideálnejšia voľba než moc závislá na ideáloch rozličných politických strán. Dnes potomkovia Habsburgovcov pokračujú v rodinnej tradícii a angažujú sa v rôznych oblastiach spoločenského života.

Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti

tags: #nárok #na #trón #Habsburgovcov