Nová Zmluva: Význam a Kontext v Biblii

Biblia, základná kniha kresťanstva, sa skladá zo Starého zákona a Nového zákona. Nový zákon je pokračovaním, uskutočnením a zavŕšením Božieho zjavenia a Božieho plánu spásy. Obsahuje 27 kníh, ktoré poskytujú trvalé svedectvo o živote, učení a diele Ježiša Krista. V tomto kontexte má nová zmluva kľúčový význam, ktorý presahuje rámec náboženského textu.

Zasľúbenie Novej Zmluvy v Starom Zákone

Apoštol v Liste Židom pripomína zasľúbenie o novej zmluve, ktorú Boh zasľúbil svojmu ľudu už v ére starej zmluvy, keď boli pod zákonom, pod mojžišovskou zmluvou skutkov: „Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Židom 8:8). Apoštol sa odkazuje na Jeremiášovo proroctvo, v ktorom bolo toto zasľúbenie o novej zmluve oznámené: „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Jeremiáš 31:31). Jeremiáš prorokuje, že v budúcnosti Boh uzavrie so svojím ľudom („dom Izraelov a dom Júdov“, dvanásť pokolení Jakobových, čiže celý etnický Izrael) novú zmluvu.

Prečo je Táto Zmluva Nová?

Preto, lebo Izrael už pod zmluvou je. Je pod zmluvou zákona, pod mojžišovskou zmluvou skutkov. Zmluvu s nimi uzavrel preto, aby mu boli ľudom a On aby im bol Bohom. Táto zmluva však bola dvojstranná a zo strany Izraela vyžadovala splnenie zmluvných podmienok - naplnenie zmluvy, poslušnosť zo skutkov zákona. Zmluvná garancia, že Boh im bude Bohom a oni mu budú ľudom, mala platiť výhradne a len pod podmienkou ich zmluvnej poslušnosti. Oni však neustále neposlúchali, zmluvu nenapĺňali (prestupovali, porušovali), a preto sa neustále míňali toho, čo mala zmluva pri nich docieliť - aby boli Božím ľudom, uprostred ktorého Boh prebýva, ľudom milujúcim a poslúchajúcim Boha, ľudom, ktorý pozná Boha.

Jeremiáš o tom prorokuje takto: „… učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu. Nie takú zmluvu, akú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju zmluvu oni zrušili, hoci som ja bol ich manželom, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 31:31-32). Nová zmluva musí byť iná ako stará zmluva preto, aby docielila to, čo stará zmluva docieliť nedokázala a nemohla. Izrael „zrušil zmluvu“ s Hospodinom, čo sa stalo tým, že nedodržal zmluvné podmienky, ktorými bol viazaný, a preto zmluva nepriniesla výsledok, ktorý by bola priniesla v prípade dodržania zmluvy. Izrael zmluvu zrušil svojou neposlušnosťou, svojou tvrdou šijou, svojím kamenným srdcom, svojou neverou, čo všetko bolo výsledkom ich neverenia Bohu.

Jednostrannosť Novej Zmluvy

Preto ak výsledkom novej zmluvy má byť to, čo tá stará nemohla docieliť - Boží zámer mať svoj milujúci, poslušný, verný ľud -, musí byť nová zmluva iná. Iná v tom, že nebude dvojstranná, ale jednostranná. Iná v tom, že to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, v ňom on sám aj spôsobí - obrezanosť srdca a poslušnosť Božiemu zákonu: „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. A nebudú už viacej učiť druh druha ani brat brata hovoriac: Poznajte Hospodina! Lebo ma budú znať všetci od najmenšieho z nich do najväčšieho z nich, hovorí Hospodin, pretože odpustím ich neprávosť a na ich hriech viacej nespomeniem“ (Jeremiáš 31:33-34). Na toto proroctvo éry starej zmluvy odkazuje aj apoštol v Liste Židom: „Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. A nebudú viacej učiť každý svojho blížneho a každý svojho brata hovoriac: Poznaj Pána! Lebo ma budú všetci znať, od malého z nich až do veľkého z nich. Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem“ (Židom 8:10-12).

Prečítajte si tiež: Zariadenie pre seniorov Nová Dubnica: Kompletný sprievodca

Toto proroctvo o príchode novej zmluvy je zároveň zasľúbením, ktoré sľubuje, že Boh svojmu ľudu obreže srdcia, aby boli obrezaného srdca a poslúchali Boží zákon, a vloží svoj zákon do ich vnútra, do ich mysle, aby boli Bohu poslušní a poslúchali jeho zákon. Všimnime si, že táto zmluva je zasľúbená ako jednostranná. Boh v nej zaväzuje sám seba, ale na človeka ako druhú zmluvnú stranu nekladie žiadnu podmienku. Je to zmluva zasľúbení, pretože sľubuje, čo urobí Boh ako zmluvná strana, ale nekladie žiadnu podmienku na strane človeka. Je to zmluva rovnakej povahy ako abrahámovská zmluva - je postavená na Božej milosti. Garanciou naplnenia zmluvy je sám Boh, pretože zaväzuje samého seba, pričom sa zaväzuje vyplniť zmluvnej strane (Božiemu ľudu) zasľúbenie zmluvy bez toho, aby na zmluvnú stranu uvalil nejaké zmluvné podmienky. Len nová zmluva dokáže docieliť Boží zámer mať svoj ľud, ktorý je poslušný a obrezaného srdca, pretože Boh sám túto obriezku srdca a poslušnosť Božiemu zákonu spôsobí vo všetkých tých, ktorí budú pod touto novou zmluvou.

S Kým Boh Uzavrie Novú Zmluvu?

Starozákonné proroctvo (Jeremiáš 31:31) aj novozákonný odkaz na toto proroctvo (Židom 8:8) hovorí, že Boh túto novú zmluvu uzavrie „s domom Izraelovým a domom Júdovým“ či „s domom Izraelovým“ (Jeremiáš 31:33; Židom 8:10). Javí sa to teda tak, že ide o izraelský národ, Izrael ako etnikum, dvanásť kmeňov Izraela, Boží ľud vyvolený na zemi za zvláštne Božie vlastníctvo. Z pohľadu potomstiev („semena“) zasľúbených Abrahámovi sa to javí tak, že Boh uzavrie novú zmluvu so „zvláštnym telesným Abrahámovým potomstvom“. Výrazy „dom Izraelov a dom Júdov“ a „dom Izraelov“ sú vzájomne zameniteľné, čo je zrejmé z vyššie citovaných veršov.

Vo svetle apoštolského učenia, apoštolského výkladu starozákonných Písem však musíme spozornieť, pretože vysvetľuje a odkrýva niečo, čo v starozákonných Písmach bolo zakryté: „Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom“ (Rímskym 9:6). Tento apoštolský výklad teda otvára možnosť, že uzavretie novej zmluvy nie je prorocky zasľúbené celému etnickému Izraelu, ale iba skutočnému, pravému Izraelu, čiže tým z Izraelitov, ktorí sú deťmi zasľúbenia (Rímskym 9:8), ktorí sú podľa vyvolenia milosti (Rímskym 11:5), ktorých Písmo nazýva aj „zostatok Izraela“ (Rímskym 11:5).

To, s kým Boh novú zmluvu uzavrie, zistíme nakoniec podľa toho, komu všetkému sa zasľúbenia novej zmluvy (o obriezke srdca a zapísaní Božieho zákona na myseľ) vyplnia, keď nová zmluva nadobudne platnosť. Už asi tušíme, že sa to bude týkať nielen uverivších zo Židov (zostatku Izraela), ale aj uverivších z pohanov, ktorí sú duchovným semenom Abrahámovým v množnom čísle (Galatským 3:29), ktorí sú vetvami vštepenými do dobrej olivy (Rímskym kapitola 11).

Podstata Zasľúbení v Novej Zmluve

V ére starej zmluvy zazneli viaceré zasľúbenia, ktoré boli prorocky oznámené, ktoré mali rovnakú podstatu (charakter) ako zasľúbenia spojené so zasľúbením o novej zmluve. Pre všetky z nich je charakteristické to, že Boh sľubuje, že urobí niečo, k čomu zaväzuje sám seba, pričom na človeka nekladie žiadnu podmienku. Rovnako ako sme to vyložili vyššie, aj tieto zasľúbenia sú dané Božiemu ľudu v zmysle pravého Izraela (zostatku Izraela) a nie Izraela ako etnika. A rovnako sú tieto zasľúbenia určené aj uverivším z pohanov, deťom Abrahámovým podľa viery, čo v starozákonných Písmach je ešte zakryté, ale novozákonné Písma to odkrývajú a zjavujú.

Prečítajte si tiež: Ako si vypočítať dôchodok

Zasľúbenie, že Boh bude svojmu ľudu Bohom, bude uprostred nich prebývať a oni mu budú ľudom, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 30:22, 31:1, 32:38; Ezechielovi 11:20, 36:28, 37:23, 37:27; Zachariášovi 8:8. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nové poslušné srdce, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 32:39-41; Ezechielovi 11:19, 36:26). Zasľúbenie o dare nového srdca je v Jeremiášovi 32:39-41 prepojené so zasľúbením o uzavretí večnej zmluvy s Božím ľudom (verš 40). Táto večná zmluva nie je ničím iným ako novou zmluvou, pretože stará zmluva (zmluva zákona skutkov) nie je večná, je určená na to, aby zastarala a zanikla s príchodom novej zmluvy (Židom 8:13). Podobne v Ezechielovi 37:26 sú tieto zasľúbenia prepojené so zasľúbením zmluvy pokoja, ktorá bude večnou zmluvou. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nového ducha, nachádzame napríklad v Ezechielovi 11:19, 36:26.

Tieto prorokované zasľúbenia sú často vyrieknuté v bezprostrednom kontexte obnovy a záchrany Izraela po zajatí (ako severného, tak aj južného kráľovstva) a rozptýlení (o čom prorokoval dokonca už Mojžiš, pozri 5. Mojžišova 30:3), avšak ich konečné naplnenie sa týka večnej spásy a príchodu Novej zmluvy spolu s príchodom Spasiteľa Ježiša Krista. Tieto proroctvá a zasľúbenia sú adresované izraelskému národu. Nie je v nich otvorene odhalené, že sa budú týkať rovnako aj pohanských národov.

Naplnenie v Príchode Krista

Pri prvom Kristovom príchode izraelský národ (s výnimkou jednotlivcov) pod Novú zmluvu nevchádza (zostáva pod Starou zmluvou). Naopak pohania (uverivší z nich) vchádzajú pod Novú zmluvu a plnia sa im zasľúbenia Novej zmluvy o dare nového srdca a nového ducha, o dare Božieho (Kristovho, Svätého) Ducha, o poslušnosti skrze zákon zapísaný na srdce a myseľ. Keďže Izraelu ako národu, ako etniku, sa tieto zasľúbenia nenaplnili pri prvom Kristovom príchode, ostáva aby sa naplnili pri jeho druhom príchode. Pri Kristovom druhom príchode Izrael ako národ Krista vierou prijme a až vtedy sa domu Izraelovmu a domu Júdovmu definitívne (s konečnou platnosťou) vyplnia zasľúbenia prorokované starozákonnými prorokmi.

Príklady Proroctiev a Ich Naplnenie

Ako názorný príklad dobre poslúži Ezechiel 11:17-20. Verše 17-18 prorokujú o bezprostrednej obnove a náprave izraelského národa: „Preto povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: A zhromaždím vás z národov a zoberiem vás zo zemí, do ktorých ste rozptýlení, a dám vám zem Izraelovu. A vojdú ta a odpracú z nej všetky jej mrzkosti a všetky jej ohavnosti.“ Avšak verše 19-20 prorokujú o naplnení zasľúbení, ktoré sú spojené so zasľúbením novej zmluvy: „A dám im jedno srdce a nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim kamenné srdce z ich tela a dám im srdce z mäsa, aby chodili v mojich ustanoveniach a ostríhali moje súdy a činili ich. A tak mi budú ľudom, a ja im budem Bohom.“ Keďže tieto prorokované zasľúbenia sa naplnili až s príchodom Novej zmluvy pri príchode Krista, vyplýva z toho, že aj konečné naplnenie proroctva o obnove izraelského národa a jeho zhromaždenie z rozptýlenia (verše 17-18) sa definitívne naplnia pri príchode Krista.

Ďalším takýmto príkladom je Ezechiel 36:24-38. Bezprostredný kontext je zemská obnova národa a jeho krajiny (verš 24 v kontexte zvyšku kapitoly). Hlbší duchovný kontext je však očistenie od hriechov (verš 25) a vnútorná duchovná obnova spojená so znovuzrodením (verše 26-27) - darované nové srdce, darovaný nový duch, darovaný Boží (Svätý) Duch a Bohom spôsobená poslušnosť zvnútra (zo srdca, Boží zákon zapísaný na mysli). A výsledkom obnovy bude: „… a budete mi ľudom, a ja vám budem Bohom“ (verš 28). Opäť, keďže táto duchovná obnova Izraela (týkajúca sa ostatku Izraela) je spojená s ich uvedením pod novú zmluvu, udeje sa tak až pri druhom príchode Krista.

Prečítajte si tiež: Spišská Nová Ves: Aktívny dôchodok

Platí to aj o proroctve v Ezechiel 37:21-27. Bezprostredný kontext je zemský - obnova po rozptýlení (verš 21): „Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, ja vezmem synov Izraelových zpomedzi národov, kam odišli, a zhromaždím ich zo všetkých strán a dovediem ich do ich zeme.“ Ani už viac nebude nikdy izraelský národ rozdelený na dva národy a dve kráľovstvá (verš 22). Boh im sľubuje aj očistenie a následne: „… a budú mi ľudom, a ja im budem Bohom“ (verš 23). Bezprostredný kontext týchto zasľúbení je zemská rovina, ktorá sa vyplní etnickému Izraelu (synovia Abrahámovi podľa tela): vrátia sa do svojej zemskej vlasti, nebudú viac uctievať modly a falošných bohov a Boh im bude Bohom a oni mu budú tu na zemi jeho ľudom - zvláštnym oddeleným vlastníctvom.

Zemská rovina však nepredstavuje konečné naplnenie tohto proroctva a týchto zasľúbení. Vieme, že Abrahám nehľadal zemskú vlasť, ale večnú vlasť (Židom kapitola 11). Konečným cieľom Božieho plánu nie je mať svoj ľud na zemi, ale mať svoj oslávený ľud vo večnosti, v novom Jeruzaleme, v novom nebi a na novej zemi. Toto proroctvo sa preto v konečnej miere naplní až pri druhom Kristovom príchode. Definitívna, konečná rovina týchto proroctiev a týchto zasľúbení sa teda týka večnej spásy. A je adresovaná izraelskému národu. Z novozákonného zjavenia je však zrejmé, že sa v skutočnosti týka len zostatku z Izraela a týka sa aj uverivších z pohanov. Uverivší (zo Židov i pohanov), ktorí sú Božími synmi a synmi Abraháma podľa viery, sú obrazne povedané vzatí a zhromaždení zo všetkých národov. Platí o nich, že Boh im je Bohom a oni sú mu ľudom. Platí o nich, že Boh prebýva uprostred nich (skrze svojho Ducha). A bude uprostred nich prebývať v novom Jeruzaleme na novej zemi.

Pravý Izrael a Nová Zmluva

To, že Boh za „svoj ľud“ považuje pravý Izrael (zostatok Izraela) a nie celý národ Izrael, je zrejmé dokonca už z týchto starozákonných proroctiev. Napríklad v kapitole 24 proroka Jeremiáša sú dve skupiny izraelského národa obrazne označené ako kôš s dobrými figami a kôš so zlými figami. Len o koši s dobrými figami sa oznamuje, že sa navrátia k Hospodinovi celým srdcom, pretože Boh im dá srdce, aby ho znali, v dôsledku čoho on im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Toto zasľúbenie sa netýka tých z koša so zlými figami (judského kráľa Cedekiáša, jeho kniežat a ostatku Jeruzalema). Na nich sa naopak vzťahuje Božia kliatba, časné Božie tresty a nakoniec zatratenie. To, koho sa týkajú všetky starozákonné zasľúbenia „ja im budem Bohom a oni mi budú ľudom“, odkrýva, zjavuje a vykladá priamo a výslovne apoštolské učenie: „A aká je zhoda medzi chrámom Božím a medzi modlami? Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, ako povedal Boh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2. Korintským 6:16). Tými, ktorí sú Božím ľudom, na ktorých sa vzťahujú tieto starozákonné zasľúbenia, nie je nikto iný ako „chrám živého Boha“, čiže „Cirkev zo Židov i pohanov“. A rovnako to platí aj o ostatných starozákonných prorokovaných zasľúbeniach (o novom duchu, novom srdci, Božom Duchu, atď.), pretože tieto zasľúbenia sú previazané a nemožno ich rozdeliť. Aj starozákonné zasľúbenie o darovaní Ducha, adresované v starej zmluve „domu Izraelovmu“, sa naplnilo aj uverivším z pohanov: „…

Zmena Srdca a Ducha

Ústredným a zásadným pri novej zmluve je to, že čo Boh od svojho ľudu požaduje (vieru, vernosť, lásku, poslušnosť), to on nakoniec jednostranne zabezpečí a vo vnútornostiach človeka, ktorý má patriť do Božieho ľudu, to aj spôsobí. To, čo Boh od svojho ľudu požaduje, je zrejmé - mať nové srdce a nového ducha: „Odvrhnite od seba všetky svoje prestúpenia, ktorými ste prestupovali, a zadovážte si nové srdce a nového ducha! Lebo veď načo máte zomrieť, dome Izraelov?“ (Ezechiel 18:31). A to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, nakoniec On zasľubuje ako súčasť novej zmluvy: „A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa“ (Ezechiel 36:26).

Zákon, Milosť a Nová Zmluva

Po vyjdení z Egypta Boh uzavrel s potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorí sa v Egypte rozrástli v početný národ, zmluvu. Na vrchu Sinaj odovzdal Všemohúci Mojžišovi dosky zákona (desať slov alebo Desatoro) a hneď mu dával aj ďalšie inštrukcie a nariadenia, ktoré sú obsahom zmluvy uzavretej medzi Bohom a izraelským národom. Táto zmluva sa obvykle delí na tri časti. Hovoríme o zákone morálno-duchovnom, občianskom a ceremoniálnom. Srdcom zákona je tzv. Desatoro a každý veriaci by s ním mal byť oboznámený a rozmýšľať o tom, aká je jeho funkcia. Porozumenie celej otázke zákona nie je ľahké, ale bez tohto porozumenia nevieme uchopiť ani veľkosť Zmluvy Novej, ktorá je v krvi Kristovej. Na doskách zákona sa ľudia prvý raz oboznámili s Božím názorom, alebo ak chcete, s Božími parametrami alebo požiadavkami na správanie ľudí voči Bohu, aj k sebe navzájom. Všetky prikázania, ktoré nám Boh dal, sú logické a každý rozumný človek s nimi môže súhlasiť. Spolu s kamennými doskami Boh začal dávať inštrukcie bohoslužobného poriadku v stánku stretávania. Po prvé, bolo jasné, že Izraelci nebudú schopní morálnemu zákonu vyhovieť a bohoslužba, pri ktorej boli donášané krvavé obete za hriechy, vedela sprostredkovať milosť a odpustenie hriechov. Presnejšie povedané, odsúvala rok po roku definitívne riešenie hriechu až do obeti Pána Ježiša Krista. Po druhé, stánok mal byť vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva - Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie.

Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti. Veriaci žijúci pod milosťou majú niekedy tendenciu zákonom pohŕdať. Nie je to správne. Nová zmluva je založená na zmene srdca. Ako dôjde k zmene srdca? Tým, že sa slovo Božie, evanjelium o Ježišovi Kristovi, dotkne srdca človeka a človek sa podriadi Ježišovi ako Pánovi a dovolí Mu, aby vykonal v jeho srdci potrebné zmeny. Tento proces sa volá znovuzrodenie a každý, kto ho prežil, veľmi dobre vie, že v jeho srdci došlo k zmenám.

Sobota a Nová Zmluva

List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie. Je to deň, keď sme uverili, keď sme vošli do Krista, keď sme vošli do jediného večného dňa, ktorý je v nebesiach. Predovšetkým je dôležité, že veriaci zo židov, ktorí sobotu dodržiavali, apoštoli, o ktorých autorite nikto nepochybuje, sobotu pohanom nenariadili. My sme sa síce v duchu dostali do úplne inej dimenzie, ale naše telo naďalej zostáva v časopriestore. Týždenný rytmus tu je od založenia sveta a bude tu dovtedy, pokiaľ nebude nové nebo a nová zem. Preto vítame víkend. Zdá sa, že odpočinok v sobotu niečo prináša. Je pravda, že celý týždeň patrí Pánovi, ale v sobotu sa večnosť stretáva s časnosťou, podobne ako sa duchovná dimenzia stretáva s prirodzeným svetom v Jeruzaleme a podobne, ako sa Boh stretáva s celým ľudstvom skrze Izrael. Sobota nikdy nebola ani nebude nedeľa. Nedeľa je prvý deň v týždni a má úplne iný význam ako sobota. Tvrdiť, že nedeľa nahradila sobotu, znamená chcieť prepísať alebo poopraviť kamenné dosky.

Zmluva Ducha a Slobody

Na rozdiel od Novej, Stará zmluva sa nedotýkala srdca človeka, osobný vzťah s Bohom nielenže nebol taký ľahký, ale nebol ani dôležitý. Židov viacej zaujímalo to, čo robia oni, ako to, aký je Boh. Stará zmluva bola zameraná na správne dodržanie predpísaných ceremónií, Nová zmluva je zameraná na podstatu, ktorou je Božia sláva. Stará zmluva donášala odsúdenie, Nová zmluva donáša milosť a slobodu.

Ježiš Kristus: Pán, Kráľ a Veľkňaz

Zo všetkých veršov hebrejskej Biblie sa v Novej zmluve najčastejšie cituje Žalm 110:1. To však nie je všetko. Štvrtému veršu toho istého žalmu sa venuje komentár zaberajúci takmer celú kapitolu (Heb 7:11-28). Podobne ako mnohé iné žalmy je aj Žalm 110 označený ako „Dávidov žalm“. Azda nikde však nie je Dávidovo autorstvo tak dôležité ako tu. Je dôležité preto, lebo Dávid bol ľudským kráľom a „pánom“ Izraela - samozrejme, podriadeným Jahvemu. Dávid, ktorý hovorí v Svätom Duchu, počuje rozhovor. Rozhovor medzi dvoma osobami. Pán, ktorého poznáme. Ale kto je ten druhý Pán, ktorého Jahve pozýva, aby si sadol po jeho pravici? Tento oddiel použil Ježiš, aby klepol po prstoch zákonníkov a farizejov. Vedeli, že Mesiáš bude Dávidov syn. Potom ich však na nich Ježiš vybalil Žalm 110:1 a spýtal sa: „Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako to, že je jeho synom? Teraz poznáme odpoveď.

Zmŕtvychvstaním sa to však neskončilo. Nová zmluva učí, že toto pozvanie „sedieť po Jahveho pravici“ sa naplnilo, keď Ježiš vystúpil do neba a posadil sa. Taký je Ježiš podľa Žalmu 110. Nanebovstúpený Pán a Kráľ, ktorý sedí na Dávidovom tróne a vládne „uprostred svojich nepriateľov“, „kým sa nestanú podnožou jeho nohám“ (porov. Žalm 110 však nepredstavuje Mesiáša len ako Dávidovho Pána a Kráľa. Predstavuje ho aj ako nášho večného veľkňaza. Izraelské kňazstvo sa začalo Áronom a prešlo na jeho potomkov (z kmeňa Léviho). Keď o niekoľko storočí neskôr vznikla monarchia, monarchia a kňazstvo boli oddelené. Nikto nemohol byť zároveň kráľom aj kňazom. Teraz však Dávid hovorí o tom, kto je kráľom a zároveň aj kňazom. A po precedens siaha k niekomu, kto predchádzal levitskému kňazstvu: k záhadnej postave Melchizedeka, ktorý sa objavuje a náhle mizne v Genezis 14 a je opísaný ako „šalémsky kráľ“ a zároveň „kňaz Najvyššieho Boha“ (v.

Veľká časť 7. kapitoly Listu Hebrejom je venovaná rozjímaniu nad dôsledkami Žalmu 110:4. Po prvé, načasovanie. Skutočnosť, že tento žalm, napísaný niekoľko storočí po nástupe levitského kňazstva, hovorí o inom kňazovi, ktorý vzišiel z tohto pred-levitského rádu, naznačuje, že „dokonalosť sa nedala dosiahnuť prostredníctvom levitského kňazstva“. Prečo by inak menil Zákon ustanovením kňaza z iného kmeňa? Po druhé, slovo „prisahal“. „Hospodin prisahal a neoľutuje: ,Ty si kňaz…‘“ Skutočnosť, že Ježiš bol ustanovený za kňaza „s prísahou“, ho stavia o stupeň vyššie ako levitských kňazov, ktorí boli ustanovení za kňazov „bez prísahy“. Nakoniec slovo „naveky“. „Ty si kňaz naveky na spôsob Melchisedeka.“ Opäť je to v protiklade k levitskému kňazstvu. Nielen starozmluvné kňazstvo ako celok bolo dočasné, ale aj každý kňaz. Dôvodom, prečo ich bolo „mnoho“, bolo to, že im „smrť im bránila ostať nimi natrvalo“. Tento „nezničiteľný život“ je odkazom na Ježišov život po zmŕtvychvstaní a pripomína, že Židia vnímajú Ježišovo kňazstvo ako niečo, na čo sa pripravil na zemi, ale čo vykonáva v nebi, kde „žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Heb 7:25; porov. Heb 5:7-10).

tags: #nová #zmluva #biblia #význam