Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva v Ústave Slovenskej republiky

Úvod

Ústava Slovenskej republiky zaručuje nedotknuteľnosť obydlia a súkromného vlastníctva. Tieto práva však nie sú absolútne a môžu byť obmedzené za určitých podmienok stanovených zákonom. Tento článok sa zaoberá ústavnou a zákonnou ochranou súkromného vlastníctva, nedotknuteľnosťou obydlia a podmienkami, za ktorých môže štát do týchto práv zasahovať.

Vlastnícke právo a jeho ústavná ochrana

Vlastnícke právo je jedným zo základných práv, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Článok 20 Ústavy SR hovorí, že každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vlastníctvo však zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Ústava SR zároveň vymedzuje štyri základné podmienky, za ktorých je možné vlastníctvo obmedziť aj proti vôli vlastníka:

1. Na základe zákona: Ide predovšetkým o stavebný zákon a zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim.
2. V nevyhnutnej miere: Vyvlastnenie môže postihnúť len takú časť nehnuteľností, ktorá je nevyhnutná pre realizáciu zámeru, kvôli ktorému sa vyvlastňuje.
3. Vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom: Verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.
4. Za primeranú náhradu: Ktorá môže byť poskytnutá v peniazoch alebo napr. pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby.

Nedotknuteľnosť obydlia

Článok 21 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje nedotknuteľnosť obydlia. Obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.

Podľa slovenskej judikatúry, obydlím je tiež k domu priľahlá ohradená záhrada a ohradený dvor, vrátane objektov, ktoré sa tu vyskytujú, ako aj priľahlé ohradené hospodárske budovy.

Prečítajte si tiež: Služby a možnosti pre seniorov v Senci

Zásahy do súkromného vlastníctva a obydlia

Štátne orgány nemôžu do súkromnej sféry občana - teda ani do jeho obydlia - zasahovať, avšak nedotknuteľnosť obydlia teda nie je absolútna. Nedotknuteľnosť obydlia je možné obmedziť napr. vo forme vyhostenia, kontroly korešpondencie väzňov (súvis s právom n súkromie), domovej prehliadky či povinnosti predkladať majetkové priznania, príp. výkon exekúcie vyprataním bytu a pod. Takéto obmedzenie však musí byť predvídané zákonom, musí byť ním sledovaný legitímny cieľ (napr. verejná bezpečnosť, ochrana práv a slobôd iných) a toto obmedzenie musí byť v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.

Domová prehliadka

Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu.

Exekúcia

Ak si to vyžaduje účel exekúcie, súdny exekútor môže vykonať osobnú prehliadku a prehliadku bytu a iných miestností povinného, kde tento má svoj majetok. Exekučný poriadok ďalej upravuje ako jeden zo spôsobov výkonu exekúcie vypratanie nehnuteľnosti. Predpokladom k takému zásahu do obydlia občana je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré povinnému ukladá povinnosť vypratať nehnuteľnosť alebo jej časť.

Súdny exekútor je v tomto prípade oprávnený vstúpiť do obydlia povinného a spolu s ním do obydlia môžu vstúpiť aj ďalšie osoby (napr. zástupca obce, osoby vypratávajúce byt a pod.). V prípade, že by povinný dobrovoľne neumožnil exekútorovi vstúpiť do bytu, povinný znáša náklady vynaložené na prekonanie prekážky (napr. uzamknuté bytové dvere).

Náhradné ubytovanie

Povinnému musí byť poskytnutý náhradný byt len v prípade, že exekučný titul, teda vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, ukladá oprávnenému povinnosť zabezpečiť pre povinného náhradný byt. Závisí od okolností prípadu, či súd vo svojom rozhodnutí prizná povinnému právo na náhradný byt. Pokiaľ by povinnému toto právo priznané bolo, povinného možno z bytu vypratať len vtedy, ak je preukázané, že pre povinného bol zabezpečený náhradný byt (preukazuje sa to napr. predložením platnej nájomnej zmluvy).

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad opatrovania seniorov

Vyvlastnenie

Podrobnosti vyvlastnenia týkajúce sa podmienok a procesu vyvlastňovacieho procesu upravuje predovšetkým stavebný zákon a zákon č. 282/2015 Z.z. Vyvlastňovacie konanie uskutočňuje príslušný okresný úrad v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa nachádza vyvlastňovaná nehnuteľnosť. Odvolacím orgánom je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Konanie sa začína na návrh subjektu - vyvlastniteľa, ktorý bude vyvlastňovanú nehnuteľnosť využívať pre účely, pre ktoré sa vyvlastňuje. Môže to byť štátny orgán, fyzická osoba alebo právnická osoba.

Podľa stavebného zákona možno vyvlastniť len pre účely stavieb alebo iných opatrení v dotknutej lokalite, ktoré sú uvedené v zákone. To, že vyvlastňovacie konanie sa uskutočňuje pre niektorú z uvedených stavieb, ešte automaticky neznamená, že ide o stavbu vo verejnom záujme. Podľa zákona treba verejný záujem preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Ak je možné majetkové vyrovnanie pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby a vyvlastňovaný s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch.

Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky.

Územné plánovanie a obmedzenia vlastníckeho práva

Územný plán obce, presnejšie jeho záväzná časť, je schvaľovaný všeobecne záväzným nariadením, t. j. vo forme právneho predpisu. Povinnosť rešpektovať územný plán vyplýva zo Stavebného zákona, prostredníctvom ktorého územný plán určuje práva a povinnosti vlastníka a tým určuje zákonný obsah (rozsah) vlastníckeho práva, t. j. jeho zákonné medze.

Územný plán teda nie je formou vyvlastnenia, ani núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa Čl. § 20 ods. 4 Ústavy.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o seniorov Žilina

Rozdiely medzi vyvlastnením a územným plánovaním

Vyvlastnenia a nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa od územného plánu odlišujú týmto:

1. Rozdielna forma: Územný plán je normatívny právny akt (právny predpis), ktorý svoju záväznosť odvodzuje od zákona, kým vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa uskutočňuje vo forme individuálneho právneho aktu, t. j. rozhodnutia.
2. Rozdielne účinky: Schválením územného plánu sa nepriamo určuje zákonný obsah (rozsah) vlastníckeho práva, a to komplexne v celom území. Vyvlastnením sa nemení obsah vlastníckeho práva, ale osoba vlastníka, a to iba vo vzťahu k určitému čiastkovému zámeru (napr. z dôvodu výstavby diaľnice). V prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva sa obmedzuje zákonný obsah vlastníckeho práva, ale opäť len vo vzťahu k určitému čiastkovému zámeru.
3. Povinnosť náhrady: Za vyvlastnenie a nútené obmedzenie patrí náhrada, za obmedzenia vyplývajúce z územného plánu podľa platnej právnej úpravy náhrada nepatrí.
4. Preukazovanie verejného záujmu: Pri obmedzeniach vyplývajúcich z územného plánu nie je potrebné dokazovať verejný záujem, keďže zákon (od ktorého územný plán odvodzuje svoju záväznosť) ako aj samotný územný plán sú prejavy vôle ľudu (jeho zástupcov) a vždy reprezentujú verejný záujem.

tags: #nedotknuteľnosť #súkromného #vlastníctva #ústava