Peter Konecny: Životopis slovenského hudobníka a dramaturg

Rok, v ktorom sa dejú zmeny nielen doma, ale aj vo svete. V tomto roku sa začali nepokoje v Juhoslávii, ktoré prerástli do otvoreného boja a vojny. Prvé sa od Juhoslávie oddelilo Slovinsko. Zmeny neobišli ani Sovietsky zväz. Deň 21. december znamená zánik Zväzu sovietskych socialistických republík, zánik komunistickej veľmoci, ktorá sa začala formovať po víťazstve Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v r. 1917 a ovládla 1/6 sveta. Sovietsky zväz sa zmenil na Spoločenstvo nezávislých štátov. 25. decembra odstúpil zo svojej funkcie Michail Gorbačov. Významným dňom pre našu republiku sa stal 24. jún, deň, kedy sa skončila okupácia Česko-Slovenska sovietskymi vojskami. Začala sa 21. augusta 1968 vtrhnutím vojsk Varšavskej zmluvy, údajne proti kontrarevolúcii a na obranu socializmu u nás. Túto nevítanú návštevu trpko znášala väčšina národa. Podľa Brežneva mala byť iba "dočasná" - trvala však takmer 23 rokov.

Úvod do života a tvorby Petra Konečného

Peter Konečný je významný slovenský hudobník a divadelný dramaturg, ktorého život a tvorba sú úzko späté s divadlom a hudbou. Narodil sa 15. mája 1965 v Zlatých Moravciach. V roku 1990 absolvoval Filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. Od roku 1991 pracuje ako dramaturg v Slovenskom komornom divadle v Martine. Okrem toho sa venuje scénickej hudbe. Je autorom hudby k 230 inscenáciám v slovenských (SND Bratislava, MDPOH Bratislava, Astorka, Trnavské divadlo, DAB Nitra, SKD Martin, MD Žilina, DJGT Zvolen, DJZ Prešov, DAD Prešov, ŠD Košice, Thália Košice, Spišské divadlo, BDNR Banská Bystrica, Bratislavské bábkové divadlo, Divadlo Ludus, BD Žilina) aj zahraničných (Česko, Poľsko a Srbsko) divadlách. Tvorí hudbu pre televízne inscenácie, filmy, televízne aj rozhlasové hry. Je partnerom Zuzany Čaputovej.

Hudobné začiatky a štúdium

Peter Konecny začal hrať na gitaru asi v desiatich rokoch v Základnej umeleckej škole v Zlatých Moravciach. Hrával na ňu otec a popritom spieval. Neskôr sa pridal aj jeho brat Peter, mladší o tri roky. Neskôr začal hrať aj na klavíri. Aj tým si prešiel. Veľmi túžil ísť na konzervatórium. Rodinný známy z brandže ma však presvedčil, že po gymnáziu by to bol krok späť a hudbu budem môcť robiť aj ako dramaturg. Za príklad mi dával Jara Filipa. Vyskúšal som to a môžem povedať, že mal pravdu. Na škole som bol v komunite podobne naladených ľudí, rozprávali sme sa o umení, o divadle a filme. Určite. Lepšia ako konzervatórium, po ktorom bolo treba aj tak ísť na vysokú školu. Alebo pri veľkom šťastí sa stať profesionálnym hráčom na hudobný nástroj. Keď však vidím, čomu sa venujú absolventi konzervatória… Je to katastrofa.

Práca dramaturga a skladateľa scénickej hudby

Peter Konecny je divadelný dramaturg a zároveň skladá hudbu. Scénickej hudbe sa začal venovať už na gymnáziu. Úlohou dramaturga, vie však málokto. Diváci po predstavení zatlieskajú hercom, prípadne režisérovi. O tom, kto bol dramaturgom alebo autorom scénickej hudby, ani netušia. Tí, čo si kúpia bulletin, si to tam prečítajú. V podobnej pozícii je aj režisér. Pokloní sa na premiére, a odchádza, na reprízach ho už nevidno. Klaňačku aj potlesk si užívam počas predstavení v martinskom divadle, kde hrám muzikanta za klavírom, či teraz na Bratislavskom hrade. Nemám rád standing ovation, ktorý sa stáva mechanickým. V niektorých divadlách diváci ešte ani netlieskajú a už stoja. Čím horšia, bulvárna inscenácia, tým skôr sa stojí. Ja ostávam sedieť. Vždy. Sú to moji kolegovia, a ja im rád vysvetlím, prečo. Nočnou morou herca je, že zabudne text. Že zabudnem noty. Aby sa tak nestalo, hrám z hlavy. Na poznámky a noty sa muzikant ľahko nafixuje. Počas inscenácie v Martine ma osvetľovač zabudol nasvietiť. Noty mi boli nanič, nevedel som ani kde mám klávesy. Nejako som to zahral.

Tvorba scénickej hudby

Je to špeciálna kategória hudby, ktorá sama osebe nemusí mať hodnotu. Môže ňou byť len jeden tón. Keby ste ho počúvali na koncerte tri minúty, určite by vám liezol na nervy. Scénická hudba nemusí existovať samostatne. Hoci v divadle skvelo funguje, na koncerte by mohla byť nudná až takmer nepredstaviteľná. Vyberie sa titul, ktorého text si prečítam a v rozhovore s režisérom hľadáme možnosti, ako by mala hudba vyzerať. Niekedy niečo pripravím vopred, inokedy začnem pracovať až po prvých čítačkách, kde počujem, ako to znie v hereckej interpretácii. Inšpirujem sa scénou aj kostýmami. Do úvahy beriem aj pohyb hercov, to, ako ich na ktorom mieste javiska počuť. Iné je to v predstaveniach s pesničkami. Často je to pokus - omyl. V hlave mi môže hudba znieť ideálne, ale kým ju nepočujem v celku na javisku s ľuďmi, vlastne neexistuje. Autori nezvyknú zasahovať do hudby. Ešte sa mi to nestalo, na Slovensku to nie je zvykom. Zvykol to robiť Slawomir Mrožek. Pracujete nielen pre divadlá. Filmová hudba sa robí až na hotový film. Pri filme Muzika som však vopred skladal piesne aj scénickú hudbu. Chodil som do strižne s ponukou rôznych skladieb. Ako ovplyvňujú vašu tvorbu iní skladatelia? Určite. Nezaoberám sa tým. Čo keď štvorakordový postup ukradnem Haydnovi alebo Mozartovi, ktorí sú tristo rokov mŕtvi? Tam neplatí autorský zákon, skôr morálny. V tomto prípade však hudbu vlastne nekradneme, ale citujeme v našej verzii. Má. Pre Letné shakespearovské slávnosti som robil štyri predstavenia - Richarda III., Othella, Večer trojkráľový a teraz Komédiu omylov. V hre Dvaja páni z Verony som robil dramaturgiu a texty piesní. Muziku a réžiu robil môj brat. Komédia omylov v réžii Romana Poláka je ladená ako nemý film - klavír popisuje obraz - lyrické pasáže lyrizuje, dramatické dramatizuje. Niektoré časti sú popisné a prvoplánové. V inom kontexte by som sa hanbil za túto opisnosť, ale v Komédii omylov by ako zdroj komiky takáto hudba mohla fungovať. V predstavení Večer trojkráľový ste hrali v javiskovej kapele. Nie, vlastne… Náš bubeník to definoval presne: Nikdy sme nevznikli, tak ani nemôžeme nikdy zaniknúť. Takže funguje. Za takmer tridsať rokov som sa so žiadnou hudbou nejako príšerne netrápil. Trochu viac práce som mal so Cyranom, ktorého sme robili pre divadlo v Bialystoku v réžii Mariána Pecka. Rozpisoval som partitúry pre deväťčlenný orchester, skladal som asi dvanásť piesní. Predstavenie sa hralo aj v amfiteátri, kde bol šesťdesiatčlenný orchester. Kvôli vzdialenosti bola komunikácia komplikovaná. V dnešnej dobe sa dá nájsť hudba ku krátkym filmom v rôznych databankách. Neberie nám to prácu. Nikto mi ešte nepovedal, že miesto mňa dal prednosť hudbe za 34 eur z databanky. Mám však kamarátov, ktorí sa takouto hudbou úspešne živia. Konkrétne jeden z Prahy skladá pre databanky hudbu k pornofilmom. Nie. Viackrát som dostal takú ponuku, ale zavrhol som ju. Myslím, že operu by som neurobil dobre. Narobil by som sa a s výsledkom by som nebol spokojný. Tým neodsudzujem operu, lebo na ňu rád chodím. To, že v nich nehrá živý orchester. Rád si pozriem skutočné muzikály v Anglicku a v Amerike. Na Broadwayi som videl takmer všetky. My na takú produkciu nemáme prostriedky. Hudba v muzikáloch nesmie ísť z plejbeku, divadlo musí byť skutočné, musí to byť kumšt, umenie.

Prečítajte si tiež: Domovy dôchodcov Svätý Peter: Možnosti

Osobný život a záľuby

Napriek tomu, že hudba ho živí, nepočúva ju. Najlepšie si oddýchne v aute pri hovorenom slove alebo pri cestovaní. Nemá rád standing ovation ani muzikály bez orchestra. Občas si ho pomýlia s bratom Petrom a jeho tvorbu zasa, naopak, pripíšu bratovi. Nepočúvam ju často a už vôbec nie v aute. Pretože sa jej veľmi veľa venujem, je to moja profesia. V aute mám naladené stanice s hovoreným slovom. Niektorí ľudia počúvajú hudbu pri zaspávaní, to by som nedokázal. Hudbu nepovažujem za relax. Neoddychujem pri nej, ale rozmýšľam nad ňou. Samozrejme, neodstrihávam sa úplne od hudby. Ak sa mi niečo páči alebo ma niečo zaujme, vypočujem si to. Neviem ani preferovať štýl hudby. Idem na džezový koncert, pozriem si Deep Purple alebo premiéru Pucciniho. Pri vnímaní hudby nevidím rozdiel medzi Deep Purple a Puccinim. A mio babbino caro, ária z opery Gianni Schicchi má pre mňa rovnakú hodnotu ako Smoke on the Water. Samozrejme, veľmi. Preto sme vyšli von z tejto kaviarne a sadli sme si na terasu. Reproduktory v podnikoch nevypínam, ale často prosím čašníkov, aby hudbu stíšili. Režisér Roman Polák, s ktorým sme mali v jednom martinskom bare debatovať o práci, zrušil vystúpenie miestnej kapely. V prírode, v záhrade a cestovaním po miestach, ktoré som ešte nevidel. Na gymnáziu som hral aj amatérske divadlo v dvoch súboroch. Jeden viedla učiteľka ruštiny a druhé, Divadlo za múrom, založil môj brat s Milošom Laukom. Neviem, či som ja herec. Hrám vtedy, keď sa hrá na javisku muzika. Som divadelný dramaturg a zároveň skladám hudbu. Herectvo vyštudoval brat. Napriek tomu na javisku nemám trému, len mierne chvenie pred premiérou, keď sa bojím, ako vypáli celé predstavenie. Začiatkom júla nás čaká v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade štrnásť predstavení hry Komédia omylov. Máme elektrický klavír vsadený do tela normálneho pianína, ktorého repliku práve vyrábajú v dielňach. Skutočné pianíno je v týchto podmienkach problematické. Pred troma rokmi sme kúpili dve krídla, ktoré sme nechali medzi jednotlivými predstaveniami na Hrade zabalené v igelite. Prišli však japonskí turisti, nafotili sa s krídlom, ale igelit nedali naspäť. Dážď znehodnotil klaviatúru, ktorá vo vlhku napučala.

Vzťah s Petrom Konečným a rodinné zázemie

Pôsobíte v Bratislave aj v Martine. Polovicu času som v Martine a polovicu v Bratislave. Keď brata prijali na vysokú školu, rodičia pochopili, že on ani ja sa do Zlatých Moraviec už nevrátime. V osemdesiatych rokoch sa presťahovali do bratislavskej Dúbravky. Váš brat Peter, ktorý pred štyrmi rokmi umrel, sa takisto venoval divadelnej hudbe. Stáva sa to, ale nie často. Detská izba. Povahovo sme boli dosť odlišní. Ja som bol pokojnejší, introvertnejší, on zúrivejší. Ja som bol lenivejší, pohodovejší, on nervóznejší, ale aktívnejší. Spolupracovali ste na nejakom projekte? Na niekoľkých. Posledným bolo predstavenie Dvaja páni z Verony. Keďže bol v Bratislave, mal oveľa viac možností pracovať so živými muzikantmi a využil ich. Vytvoril si orchester, kde mal zaujímavých hráčov zo školy a zo Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Nahrali mu veľa muziky. Ja som bol odkázaný na synťáky, počítače a živých sólistov - huslistov a klarinetistov. Viac som si nemohol dovoliť. Často. Počas prípravy hudby k Cyranovi som časť rozpisov pre orchester robil s Petrom.

Peter Konecny ako partner prezidentky Zuzany Čaputovej

Partner Zuzany Čaputovej si vie predstaviť, že bude aktívnejší ako manželka Andreja Kisku. Expert na etiketu Ladislav Špaček vysvetľuje, že mužskí partneri politických líderiek zatiaľ nemajú dlhú tradíciu. Tričko s takýmto nápisom dostal počas víťaznej volebnej noci hudobník a fotograf Peter Konečný. Keďže sa stane prvou slovenskou prezidentkou, zatiaľ nemáme žiadne skúsenosti s tým, že po boku hlavy štátu stojí muž a nie žena. „Tento výraz sa neujal, znie skôr zábavne,“ hovorí. „Vzhľadom na to, že ide o pomerne nový fenomén, ešte sa neustálil žiaden výraz pre túto pozíciu. Poslanec Martin Poliačik (PS) daroval tričko Petrovi Konečnému. V súčasnosti je na svete len jedenásť prezidentiek, Zuzana Čaputová bude dvanástou. „Prvé dámy už majú svoje miesto v tradícii vymedzené a venujú sa napríklad charitatívnej činnosti alebo majú svoje nadácie a osobitné programy. Napríklad sa venujú kultúre, ako to bolo pri Dagmar Havlovej,“ vysvetľuje Špaček. Pripomína, že partneri vplyvných žien sú často neviditeľní a verejnosť ich ani nepozná. „Keď si vezmete manžela Theresy Mayovej alebo pána Thatchera, o ktorom sa hovorilo, že ho nikdy nikto nevidel, tak manželia hláv štátov žijú celkom nepozorovaní a v ústraní. Rovnako ako manžel kancelárky Angely Merkelovej. Čaputovej partner sa chystá stáť po boku svojej partnerky aj po jej zvolení. Vie si predstaviť, že bude aktívnejší než Martinka Kisková, manželka súčasného prezidenta. „V minulosti som robil veci, ktoré boli pre deti. Či už onkologicky choré, alebo deti z detských domovov. Mne tieto témy nie sú celkom cudzie. Sú veci, ktoré ma trápia a ktoré sa ma dotýkajú,“ povedal Konečný. Ako príklad uvádza, že by sa napríklad angažoval v tom, ako zaradiť deti z detských domovov do bežného života. Na poriadnu diskusiu o svojej novej úlohe zatiaľ so Zuzanou Čaputovou nemali po zvolení čas. Zatiaľ preto presne nevie, čo ho čaká, keď sa Čaputová ujme funkcie. „Neexistuje žiaden návod, hľadal som na internete príručku, ale absolútne nič neexistuje,“ smeje sa Konečný. Tvrdí, že počas volebnej noci o tom hovoril aj s prezidentom Andrejom Kiskom, ktorý mu v skratke opísal, čo ich čaká. „Som v situácii, že nenastupujem po predošlej prvej dáme, aby som mohol nejakým spôsobom nadviazať na to, čo robila. A tiež nie som dáma, čo je určite trocha zmena,“ hovorí Konečný. Zuzana Čaputová sa od predchádzajúcich prezidentov líši aj v tom, že s partnerom nie sú zosobášení. Podľa Špačka to síce môže vyvolať rozpaky v konzervatívnych moslimských alebo kresťanských krajinách, no musia to rešpektovať. Aj keby mali niektoré krajiny voči ich vzťahu výhrady, v diplomatickom svete to nemôžu dávať výrazne najavo a musia to rešpektovať. Trocha rozpačitá podľa neho môže byť Konečného prítomnosť na samitoch, kde hlavy štátov rokujú a pre ich partnerov a partnerky sa pripravuje špeciálny program, ako je návšteva múzea alebo detského domova. „U mužov sa s tým v podstate nepočíta. Tak ďaleko sa však Konečný zatiaľ nepozerá. „Môj život sa v tejto chvíli, aspoň v mojich predstavách, nejako zásadne nezmení,“ hovorí. Kým Čaputovú od chvíle, keď bolo počas volebnej noci zrejmé, že voľby vyhrala, sprevádza štátna ochranka, jej partnerovi túto možnosť neponúkli.

Prečítajte si tiež: František Dancák opustil tento svet

Prečítajte si tiež: Opatrovanie v Nemecku: Peter

tags: #peter #konecny #hudobnik #životopis