
Pojem "sociálny štát" sa začal objavovať po prevrate v roku 1989, často v kontexte diskusií o demokratizácii a integrácii do európskych štruktúr. Mal predstavovať vhodný model pre transformujúcu sa Európu, vrátane Slovenska, ktoré malo za sebou štyridsať rokov komunistického režimu a jeho vlastnej verzie "sociálneho štátu". Avšak, ako ukazuje realita, implementácia sociálneho štátu v podmienkach Slovenska je komplexná a prináša so sebou rad otázok a výziev.
Sociálny štát je koncept, ktorý sa zameriava na zabezpečenie sociálneho blahobytu pre svojich občanov. V praxi to znamená, že štát aktívne zasahuje do ekonomiky a spoločnosti s cieľom znížiť nerovnosti, zabezpečiť prístup k základným službám a chrániť občanov pred sociálnymi rizikami. Avšak, ako zdôrazňuje autor Branislav Wáclav, existuje rozdiel medzi teoretickým konceptom a realitou jeho implementácie.
V súčasnom systéme na Slovensku nesú najväčší podiel sociálnej politiky firmy, výrobné podniky a spoločnosti poskytujúce služby. Sú zdrojom zamestnanosti, poskytujú mzdy a odvádzajú dane. Štát figuruje ako hlavný aktér sociálnej politiky len vtedy, ak je vlastníkom týchto podnikov, podobne ako to bolo za komunistického režimu. Tento model, kde štát riadi ekonomiku a sociálnu politiku, sa však javí ako návrat ku komunistickému modelu centralizovaného plánovania.
Existujú aj alternatívne prístupy k dosiahnutiu sociálneho blahobytu, ktoré nevyžadujú rozsiahle zásahy štátu. Napríklad, na úrovni výrobných závodov a podnikov poskytujúcich služby je možné dosiahnuť sociálny blahobyt prostredníctvom trhového konkurenčného prístupu. Skúsenosti z posledných tridsiatich rokov ukazujú, že tento prístup môže byť efektívnejší ako centrálne plánovanie a kontrola zo strany štátu.
Dospelý občan by mal mať možnosť postarať sa o seba a svoju rodinu. Nemal by byť závislý na štátnych zásahoch, ako je stanovovanie veku odchodu do dôchodku alebo minimálnej mzdy. Občan by mal byť dostatočne politicky zrelý, aby si uvedomil, že sociálne balíčky, ktoré ponúka vládnuca strana ako predvolebný marketingový ťah, sú financované z jeho vlastných daní a odvodov.
Prečítajte si tiež: Viac o pokuse o sociálny štát
V prípadoch, keď jednotlivec nedokáže zabezpečiť svoje potreby, by mala nastúpiť rodina, príbuzenstvo, susedské vzťahy a miestna komunita. Sociálna politika by mala byť založená na tomto základe, ktorý bol dominantný pred príchodom komunistov. Príkladom môže byť rozprávka O troch grošoch, kde si cestár riešil svoje problémy sám v rámci rodiny. Ak rodina a susedské vzťahy nestačili, nastúpil richtár, farár, učiteľ a sociálne cítiaci gazdovia.
Tento model by mal byť rozšírený o mimovládne organizácie, ktoré už dnes poskytujú starostlivosť o tých, ktorí ju potrebujú najviac. Príkladom je pán Srholec, ktorý sa stal modelom riešenia sociálnych problémov bez spoliehania sa na štát. Takýto systém je pružnejší a cielenejší, pretože sa orientuje priamo na konkrétne potreby ľudí v núdzi. Štátny pracovník na ministerstve nemôže efektívne riešiť tieto problémy, pretože je príliš vzdialený od reality. Navyše, štruktúra štátnej sociálnej starostlivosti je nákladná a tieto prostriedky by mohli byť využité efektívnejšie priamo na pomoc tým, ktorí to potrebujú.
Riešenia pre ľudí v núdzi by sa nemali zameriavať na paušálne vyplácanie dávok v hotovosti, pretože často sa jedná o ľudí, ktorí si nevedia ustrážiť rozpočet. Namiesto toho by mali byť poskytnuté možnosti pre zárobok a sebarealizáciu. Príkladom sú bezdomovci, ktorí majú možnosť získať jedlo a oblečenie, ale mali by byť motivovaní k tomu, aby si za tieto veci zarobili.
Analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RZZ) ukazujú, že slovenský sociálny systém je veľmi rovnostársky a najviac peňazí smeruje k rodinám zo strednej triedy. Príkladom nesolidárnosti je tehotenská dávka, ktorá je zásluhová a jej výška sa odvíja od výšky príjmu. To znamená, že domácnosti s najvyššími príjmami získajú z celkového objemu peňazí najviac. V praxi to znamená, že ľudia s nižšími príjmami posielajú peniaze ľuďom s najvyššími príjmami.
Populácia na Slovensku výrazne starne a štát musí reagovať na túto demografickú zmenu. Rezort práce preto predložil zmeny vo financovaní neverejných pobytových zariadení pre seniorov a opatrovateľskej služby. Po novom budú tieto zariadenia spolufinancovať aj vyššie územné celky. Zariadenia pomoc vítajú, pretože im to zabezpečí právnu istotu a stabilizáciu mzdovej situácie.
Prečítajte si tiež: Riziká a dôsledky podvodného získavania invalidného dôchodku
Ďalšou zmenou je zavedenie novej pozície v sociálnych službách - pracovník dlhodobej starostlivosti, ktorý bude môcť poskytovať rozšírené ošetrovateľské úkony, ktoré preplatí zdravotná poisťovňa. Plat takéhoto pracovníka bude na úrovni platu sanitára v nemocnici.
Politika sociálneho štátu by sa nemala zameriavať na posilňovanie a rozširovanie pôsobenia štátu, najmä v hospodárstve. Namiesto toho by sa mala zamerať na spravodlivejšie rozdelenie rastu hospodárstva a na vytváranie podmienok pre ekonomickú, sociálnu a politickú prosperitu občanov.
Zvyšovanie daní a poplatkov, ktoré zaviedla vláda v roku 2012, malo negatívny dopad na životnú úroveň Slovákov. Zvýšenie DPH, dane pre energetické firmy a telekomunikačné spoločnosti viedli k rastu cien a zníženiu konkurencieschopnosti Slovenska.
Jediným riešením pre zlepšenie životnej úrovne na Slovensku je budovanie znalostnej ekonomiky. Vláda by mala podporovať vzdelávanie, vedu a výskum, a vytvárať priaznivé podmienky pre podnikanie a investície. Zvyšovanie DPH na knihy je krokom opačným smerom, pretože obmedzuje prístup k vzdelaniu a informáciám.
Prečítajte si tiež: O kontroverznom Stanfordskom väzenskom experimente