Šokujúce Pravdy o Dejiny Banského Práva a Baníctva na Slovensku, Ktoré Vás Prekvapia! - Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb Tornaľa

25. October 2025

Úvod

Baníctvo má na Slovensku bohatú a dlhú históriu, ktorá sa prelína s kultúrou, hospodárstvom a sociálnym životom. Od prvých zmienok o ťažbe drahých kovov Keltmi až po moderné technológie 20. storočia, baníctvo formovalo krajinu a osudy mnohých generácií. Tento článok sa zameriava na vývoj banského práva a baníctva na Slovensku, s dôrazom na významné udalosti, osobnosti a technické inovácie, ktoré ovplyvnili tento dôležitý sektor.

Počiatky baníctva na Slovensku

Prvé zmienky o baníctve na území Slovenska siahajú až do obdobia Keltov. Kelti boli prví, ktorí ťažili drahé kovy a razili z nich vlastné mince. Počas Rímskej ríše sa ťažba rozbehla intenzívnejšie, ale skutočný rozmach prišiel až v 13. storočí. Zatiaľ čo rudné baníctvo má na našom území dlhú tradíciu, cielená ťažba uhlia sa začala až v druhej polovici 17. storočia. Záujem o uhlie stúpol v 18. storočí s rozmachom parných strojov, ktoré spotrebovávali veľké množstvo dreva. Zaujímavé je, že na ložisko v Handlovej sa prišlo v 18. storočí náhodou, a to práve keď sa hľadalo drevo pre parné stroje.

Banská Štiavnica: Centrum baníctva a inovácií

Banská Štiavnica zohrávala kľúčovú úlohu v dejinách baníctva na Slovensku. Dobývací priestor banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu tvorí viac ako 120 žilných telies a ich odžilkov, viac-menej vyťažených, alebo ťažených dodnes. Najvýraznejšie žilné štruktúry v rámci celého banskoštiavnicko-hodrušského revíru sa nachádzajú v banskoštiavnickej časti a pravdepodobne aj preto sa Banská Štiavnica postupne stala centrom plošne rozsiahleho historického banského revíru. Ložisková oblasť je tvorená rôznymi typmi kremenných a karbonátových žilných štruktúr.

Predpokladá sa, že počiatky ťažby v banskoštiavnickom regióne mali logicky povrchový a pripovrchový charakter a dobývali sa najprv na povrch vychádzajúce rudné žily, ktoré vplyvom selektívneho zvetrávania v reliéfe krajiny tvorili smerne orientované nepravidelné bralné útvary. Pravdepodobne prvou dobývanou zónou bola žila Špitaler, ktorá na rozdiel od iných žíl má masívny charakter zrudnenia, čo bolo pre selektívnu ťažbu a hutné spracovanie veľmi výhodné. Ostatné žily majú buď impregnačný charakter zrudnenia, alebo sú značne hydrotermálne premenené a tektonicky postihnuté, čo spôsobilo ich sekundárny depresný prejav v reliéfe krajiny. Preto nie je náhoda, že najvýraznejšie prejavy historického povrchového dobývania sú na žile Špitaler. V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj historické centrum Banskej Štiavnice.

Predpokladá sa, že počiatky ťažby na žile Špitaler spadajú ešte do obdobia keltského osídlenia a prejavy po dobývaní ohňom v časti vrchu Glanzenberg môžu patriť tiež do tejto etapy. Poznatky o baníckej činnosti v tejto oblasti v období pred vznikom Uhorska sú viac-menej len v teoretickej rovine. Prvým nepriamym dôkazom je záznam o dovoze striebra z uhorského kráľovstva koncom 10. storočia do Kyjevskej Rusi a jeho pôvod bol pravdepodobne z regiónu Banskej Štiavnice. Predpokladá sa, že už pred 13. storočím bola v údolí potoka Štiavnica osada a postupne nad ňou na vrchu Glanzenberg pri povrchovej dobývke na žile Špitaler sa postupne formovala osada s označením Bana, ktorá mala banícky charakter.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Za prvý hodnoverný písomný prameň o baníckej činnosti v oblasti sa pokladá listina z roku 1217, v ktorej sa spomína dar uhorského kráľa Ondreja II. (1205-1235) istému Vavrincovi o váhe 300 hrivien striebra z Bane. V období už sformovaného Uhorska počas panovania Belu IV. (vládol 1235-1270) ešte pred vpádom Tatárov prichádzajú už do funkčných osád v regióne nemeckí kolonisti z Tirolska, neskôr zo Saska. Kolonisti priniesli progresívnu banskú výrobu so zavedením hlbinného dobývania, za čo dostali rôzne privilégia a postupne sa stali najvplyvnejšou skupinou rozvíjajúceho sa regiónu a mesta Banská Štiavnica. Bohatá a vplyvná skupina ľudí, najčastejšie majitelia ťažiarstiev, alebo ich podielnici si stavali v novovznikajúcom meste honosné domy. Táto zámožná skupina obyvateľstva bola označená ako ringbürgeri.

Ťažba a ostatné naväzujúce formy banského podnikania na území Banskej Štiavnice bolo už v období stredoveku riadené podľa presne stanovených pravidiel a právnych noriem, ktoré sú presne definované v tzv. banskom zákone. Najstaršie takéto zachovalé právo sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice, ktorá sa viaže s rokom 1466. Podľa posledných archívnych štúdií sa dokázalo, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Pôvodné banskoštiavnické banské právo bolo najstaršie na Slovensku.

Banskoštiavnické banské právo riešilo po právnej stránke veci baníctva, napríklad miery banských polí, ich prepôžičky a nájmy, využívanie banských polí, stretnutie dvoch štôlní, prieskumné štôlne, zvislé šachty, plytké pokusné dolovanie, povolené doby prerušenie dolovania, prenajímanie podielov, stavanie hút a mlynov na cudzom majetku, zákazy zabavenia banského majetku pre nezaplatenie dlhov, budovanie odvodňovacích banských diel - odvodňovacie dedičné štôlne, starostlivosť o ne a o budovaný systém prívodných zberných jarkov a podobne. Pre ďalšie banské mestá v Uhorsku a tiež pri vyhotovovaní jednotného banského práva (tzv. Maximiliánov banský poriadok z decembra roku 1570) sa banskoštiavnické banské právo stalo predlohou.

Začiatky baníckej aktivity v banskoštiavnickom rudnom rajóne boli orientované na ťažbu zlata a strieborných minerálov, ktoré sa vyskytovali prevažne v kremenných a karbonátových žilných systémoch. Zlato a striebro sa vyskytovalo aj v rýdzej forme, ale najviac bolo zastúpené v mineráloch rôznych sulfidov a sulfosolí. Drahokovové minerály boli v dôsledku častej zonality ložiska a tiež cementácie povrchovej zóny najviac zastúpené v povrchových častiach rudných žíl.

Kvantitatívne obsahy týchto kovov v povrchových častiach môžeme len odhadovať, ale podľa zachovaných údajov v častiach okolo 100 m pod povrchom sa nachádzali akumulácie „zlatostriebra“ s obsahom až 200 a viac lótov (jeden lót = 15,35 g AuAg v 49,1 kg rudy, čo zodpovedá približne viac ako 150 g/tomu rudy). Okrem drahokovových minerálov banskoštiavnické žily obsahujú aj farebné kovy (olovo, zinok, meď), ktoré sa postupne takisto stávali objektom záujmu a od polovice 20. storočia už boli hlavným ťažobným artiklom. Drahé kovy sa pre ich znížené obsahy v rude, drahú technológiu a nepriaznivé ceny na svetových burzách stali len doplnkovými.

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

O množstve vyťaženého zlata a striebra z tejto oblasti sú len dobové parciálne informácie. Napríklad v rokoch 1600-1625 sa ročne vyrobilo 5040-5600 kg striebra, od roku 1650 to bolo 2800 až 3360 kg striebra. V rokoch 1672-1680 sa vyrobilo ročne 14933 kg striebra a 187 kg zlata. Najbohatší bol rok 1690, keď sa v hutách banskoštiavnickej oblasti vyrobilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata, čo bolo najviac počas prevádzkovania baní v regióne.

V období počiatkov ťažby (v čase keltského osídlenia) rozsah a organizácia ťažby nie je známa, ale už v období Uhorska nerastné bohatstvo pod zemou patrilo panovníkovi. Nakoľko panovník sám nepodnikal, zveril dobývanie rúd mestám, ktorým pre tento účel stanovil príslušné povinnosti a práva. Zisk pre panovníka z ťažby plynul z tzv. urbury, čo bol určitý podiel (spravidla 1/8, alebo 1/10) vyťaženej rudy. Pre priaznivý chod banskej výroby a na odvádzanie urbury dohliadali tzv. Banské komory pre stredoslovenský región sídlili od 15. storočia v Banskej Štiavnici, Kremnici a v Banskej Bystrici.

Koncom 16. storočia v čase centralizácie sa v Banskej Štiavnici pre celú stredoslovenskú banskú oblasť zriadil Hlavný komorskogrófsky úrad, na čele ktorého bol kráľom menovaný hlavný komorský gróf. Prvým hlavným komorským grófom bol v roku 1598 David de Haag. Panovník pri menovaní do tejto funkcie vydával tzv. inštrukcie pre hlavného komorského grófa. V prvej inštrukcii sa okrem iného uvádza, že hlavný komorský gróf je na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských banských mestách (B. Štiavnica, B. Bystrica, Kremnica, Pukanec, B. Belá, Nová Baňa a Ľubietová). Po vzniku Baníckej, neskôr Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici v druhej polovici 18. storočia bol hlavný komorský gróf zároveň najvyšším predstaveným tejto ustanovizne. Tiež mu podliehali lesy, uhliarstvo a všetko ostatné, čo súviselo s baníctvom. Do správy boli zverené panstvá, zámky a iný majetok, ktorý komora vlastnila. V období tureckého ohrozenia hlavnému komorskému grófovi tiež prináležala povinnosť spolupracovať s veliteľmi protitureckej obrany. Hlavný komorský úrad v Banskej Štiavnici sídlil do roku 1873, kedy bol premenovaný na Maďarské kráľovské banské riaditeľstvo, ktoré fungovalo do roku 1918.

Po postupnom prechode z povrchového spôsobu dobývania na podzemnú ťažbu a s postupne sa rozvíjajúcimi banskými technológiami, ktoré neboli jednotliví ťažiari schopní zvyšujúce sa prevádzkové náklady samostatne uhrádzať. Preto dochádza k združovaniu samostatných ťažiarov a vzniku ťažiarstiev. Pôvodne do ťažiarstva vstupovali štyri osoby, čím sa podľa historickým prameňov baňa delila na 4/4. Najprv sa spoločníci ťažiarstva zúčastňovali manuálnych prác v banskom podnikaní, neskôr sa začali najímať aj pracovníci za mzdu a do vytvorených „banských závodov“ vo forme podielov pristupovali aj ďalší účastníci. Rozširovanie ťažiarstiev sa uskutočňovalo v „štvorkovej“ sústave, čím sa dosiahlo delenie celku na16-iny,resp. 32-tiny, atď.

Celkove možno konštatovať, že v období stredoveku bolo banské podnikanie v tejto oblasti rozdrobené do veľkého počtu drobných súkromných ťažiarskych spoločností. Celkovo len vbanskoštiavnicko-hodrušskom revíri začiatkom 16. storočia podnikalo v baníctve ešte 426 samostatných ťažiarstiev (z toho v Banskej Štiavnici 141, v Banskej Hodruši 136, v Štiavnických Baniach 52, vo Vyhniach 84) a to už bolo obdobie spájania sa do väčších celkov. Veľký význam pre banskoštiavnické baníctvo malo vytvorenie Brennerovho ťažiarstva v roku 1571, ktoré v oblasti Banskej Štiavnice podnikalo najmä na žilách Terézia, Bieber a Špitaler v Klingerštôlnianskej doline. Najväčším a nadlhšie trvajúcim súkromným ťažiarstvom v banskoštiavnickom revíri bola od roku 1752 Gerambovská únia, ktorej majetok patril rodine Gerambovcov holandského pôvodu. V polovici 19. storočia únia zamestnávala okolo 1400 ľudí a stala sa najväčším súkromným podnikateľským subjektom v baníctve v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Priemerná ročná produkcia tejto spoločnosti v čase jej najväčšej prosperity bola asi 28 kg zlata a 3194 kg striebra. Okrem iného vlastnila aj hutnícke závody a v hodrušskej doline postavila továreň Sandrik na výrobu strieborného a kovového tovaru(alpaka - zliatina medi, niklu a zinku podobná striebru). Roku 1906 Gerambovskú úniu kúpil erár.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Najmä od 17. storočia súkromné ťažiarsvá postupne preberá erár a to najmä z dôvodu, že malé ťažiarstva si často brali pôžičky od eráru a nevládali ich postupne splácať. Na základeštúdia historických prameňov a vychádzajúc z priestorového rozloženia banskoštiavnického ložiska možno konštatovať, že vývoj banského podnikania v tejto oblasti mal svoje etapy. Ako bolo už spomenuté, pravdepodobné počiatky ťažby boli na východoch žily Špitaler v časti vrchu Glanzenberg, kde sa povrchovým spôsobom dobývania vytvorila cca 650 m dlhá ryha, z ktorej bolo ručným spôsobom vydobyté a premiestnené okolo jedného milióna ton rudy a okolitej horniny. Je to pravdepodobne najvýraznejšia technicko-historická pamiatka na Slovensku. Ďalšie prejavy po povrchovom spôsobe dobývania v oblasti sú aj na ďalších východoch žíl, ale ich rozsah je neporovnateľne menší a nie tak reprezentatívny.

Ďalšia etapa nasledovala už po príchode nemeckých kolonistov v 12. a 13. storočí, ktorí priniesli technológiu hlbinného dobývania. Pomocou razených štôlní dochádza k sprístupňovaniu hlbších častí ložiska a následne k jeho dovrchnému dobývaniu. Z morfologického hľadiska to bolo najvýhodnejšie na žilách Terézia, Špitaler a Bieber, kde sa už po niekoľkých desiatkach metrov vyrazenej štôlne sprístupnili značné ložiskové zásoby. Dokazujú to aj najvyššie a zároveň aj najstaršie dedičné štôlne, ktoré odvádzali vodu z týchto žilných štruktúr. Do tejto etapy treba zahrnúť aj spôsob dobývania plytkých „šachtičiek“, po ktorých nám zostali až do súčasnosti svedectvá vo forme pingových „jám“ a pingových ťahov.

Ďalšia etapa banského podnikania už súvisela s výrazným prehlbovaním baní a teda s narastajúcou potrebou hĺbenia šácht do väčších hĺbok a vo väčšom množstve. K tomu dochádza najmä v 16. a 17. storočí. V tomto období boli v revíri vyhĺbené desiatky šácht a bolo vyrazené veľké množstvo obzorových chodieb s dĺžkou niekoľko desiatok kilometrov. K rýchlemu dennému postupu ťažby a k možnosti ťažby aj v hlbších partiách ložiska prispelo aj zavádzanie používania čierneho strelného prachu pre banské účely. Podľa písomných dokladov bol prvýkrát použitý čierny strelný prach v roku 1627 GašparomWeindlom práve na banskom závode Hornej štôlne Bieber v prekope Daniel. Hĺbka dobývania bola viac-menej ešte limitovaná úrovňou dedičných štôlní s vyústením v banskoštiavnickej kotline. Až v dôsledku vyrazenia dedičných štôlní cisára Františka a najmä dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (18., 19. storočie) v hodrušskej doline sa s veľkou intenzitou začali dobývať aj hlboké časti banskoštiavnického ložiska. V tom období sa ťažba presunula najmä na žily Grüner a Štefan, ktoré sa stali v druhej polovici 18. storočia a v prvej pol. 19. storočia hlavnými ťažobnými celkami.

Dlhé obdobie bolo banskoštiavnické baníctvo až do pol. 19. storočia prosperujúce vďaka vysokému dopytu a hodnote zlata a striebra. Veľký obrat nastáva postupne v 19. storočí, kedy sa začína prejavovať vyťaženosť najkvalitnejších častí ložiska a následným objavením bohatých mimoeurópskych ložísk sa banskoštiavnický región stáva postupne nerentabilný.V tom období cena striebra klesla zo 180 na 78 korún za 1 kg a hlbinná ťažba sa stala ekonomicky neefektívna. Prvým deficitným rokom baníctva v Banskej Štiavnici bol rok 1869. Následne sa problematikou baníctva zaoberala aj vláda a uhorský snem. Pokým existovala Rakúsko-uhorská monarchia, riešilo sa to štátnymi subvenciami, obmedzovaním prevádzky a zvyšujúcou sa orientáciou na polymetalické rudy (Pb, Zn, Cu).

Po 1. svetovej vojne a vzniku Československej republiky sa hospodárska situácia značne vyhrotila. Riešilo sa to čiastočne zavádzaním nových technológii (bola postavená nová flotačná úpravňa pri šachte František v roku 1930, modernizovalo sa hutníctvo atď.). Po druhej svetovej vojne bola nastolená opäť otázka - ako ďalej. V tom čase zlato bolo ocenené na 7200 Kčs za 1 kga striebro len na 160 Kčs za 1 kg. Preto sa upustilo od drahokovových rúd, ktoré tvorili viac než 50 % všetkých rudných zásob a celá ťažobná aktivita od druhej polovice 20. storočia prešla na polymetalické rudy. Výsledkom veľmi intenzívneho geologického prieskumu sa v ložisku niekoľkonásobne zvýšili polymetalické rudné zásoby. Najmä v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa do celého banskoštiavnicko-hodrušského rudného revíru pre jeho ďalší rozvoj investovali zo štátneho rozpočtu značné prostriedky (vyrazila sa Nová odvodňovacia štôlňa, vyhĺbili sa nové šachty, rozfárali sa nové obzory, atď).

V roku 1988 po ekonomických úvahách sa hovorí o obmedzovaní rudného baníctva v Československu. Vyvrcholilo to uznesením vlády ČSFR v roku 1990 okrem iného o útlme baníctva, čo malo rozhodujúci dopad pre bane v Banskej Štiavnici. Spád udalostí bol veľmi rýchly, keď závod Rudných baní v Banskej Štiavnici 1.2. 1992 vypovedal všetkých zamestnancov.

Významné banské lokality a úradné dokumenty

Región Banskej Bystrice má bohatú rudnú minulosť. Trochu, akoby v pozadí stojí skutočnosť, že sa neďaleko ťažilo aj hnedé uhlie. ale najvýznamnejšou lokalitou je tzv. Lokalita Baňa pri Badíne. Najstaršie doložené a verifikované pramene hovoria, že uhlie sa tu začalo ťažiť krátko po roku 1833. Ťažba bola erárna pod Banským kapitanátom v Španej Doline, čo z tohto miesta robí najstaršiu erárnu ťažbu hnedého uhlia na Slovensku. banského vrtného prieskumu a vďaka nim bola ťažba pri Badíne v roku 1929 ukončená.

V roku 1773 vydal Christoph T. "Anleitung zu der Bergbaukunst, neboli Úvod do hornictví". skoro dvě staletí využíváno nejenom v Evropě, ale rovněž v Latinské Americe. světovou učebnici hornictví, která svému účelu sloužila nejenom v Krušných horách, ale také například v Mexiku. a to pro celý tehdejší svět, bylo dílo "O rybnících" Jana Dubravia (1547).

Archív spravuje aj zbierku máp a plánov v počte takmer 100 tis. potreby baníctva od 17. až do začiatku 19. storočia. symbolov. Ich výtvarným spracovaním sa výpovedná hodnota zvyšuje aj o hodnotu umeleckú. Jozef Karol Hell, František Jozef Műllner, Leopold von Passetzki a Matej Ziepser. celosvetového registra Pamäť sveta - Memory of the World. UNESCO v oblasti evidencie, ochrany, spracúvania a sprístupňovania svetového dokumentárneho dedičstva. Zámerom publikácie je zdokumentovať najpozoruhodnejšie mapy a plány HKG. obraz o banskom meračstve v minulosti, jeho výučbe, pomôckach, predpisoch, štýloch a druhoch zobrazovania. na území Slovenska. Popis dokumentujú reprodukcie máp a plánov s detailami vyobrazení.

Baníctvo v 20. storočí a jeho útlm

Na začiatku tohto obdobia, v roku 1945, podpísal prezident Eduard Beneš dekrét o znárodnení baní a prijal nový banský zákon, ktorá definoval pojem „nerastné bohatstvo“ ako výhradný národý majetok. Všetky významné ložiská patrili štátu. Po druhej svetovej vojne bola nastolená opäť otázka - ako ďalej. V tom čase zlato bolo ocenené na 7200 Kčs za 1 kga striebro len na 160 Kčs za 1 kg. Preto sa upustilo od drahokovových rúd, ktoré tvorili viac než 50 % všetkých rudných zásob a celá ťažobná aktivita od druhej polovice 20. storočia prešla na polymetalické rudy.

Banícke nešťastia a ich vplyv na históriu

Banícke nešťastia formovali dejiny Slovenska. Tragédia v Handlovej roku 2009 upozornila na riziká oboru, pričom tento deň sa stal pamiatkou všetkých baníkov. Tento rok si pripomíname 16. výročie baníckeho nešťastia v Handlovej. V roku 2009 v bani Handlová zahynulo deväť baníkov a jedenásť záchranárov. Dodnes nepoznáme finálny rozsudok. Rodiny obetí trpia a verejnosť stále nepozná súdom potvrdené príčiny výbuchu. Pre pripomenutie pamiatky obetí baníckeho nešťastia prinášame príbeh, ktorý zasiahol životy mnohých ľudí v Handlovej a dodnes zostáva bolestivou pamiatkou pre rodiny zosnulých.

Bane v Handlovej si prešli rôznymi historickými zmenami. Vďaka vybudovaniu železničnej trate medzi Handlovou a Prievidzou sa handlovské bane dostali medzi najvýznamnejšie na Slovensku. Bane tu fungovali desiatky rokov, ale ich prevádzka bola sprevádzaná aj ťažkými podmienkami - tlakové pomery, prítomnosť metánu alebo riziko samovznietenia uhlia. Kvôli tomu sa už v 18. storočí začalo s prvými záchrannými banskými službami. „Prelomom sa stala katastrofa v severofrancúzskych uhoľných baniach v Courrières, počas ktorej 10. marca 1906 zahynulo až 1099 baníkov. V dôsledku tejto katastrofy sa začali v uhoľných baniach rozvíjať profesionálne banské záchranné služby, na území Slovenska bola prvá banská záchranná stanica zriadená v roku 1914 v handlovských uhoľných baniach,“ dodáva historik Miroslav Lacko.

Práve táto kombinácia nebezpečenstiev sa prejavila 10. augusta 2009, keď došlo k jednej z najväčších banských tragédií v novodobej histórii Slovenska. Požiar v rizikovej šachte Východ v bani Handlová si vyžiadal život dvadsiatich ľudí. Išlo o deviatich baníkov a jedenástich záchranárov. Požiar, ku ktorému boli privolaní záchranári, sa pokúšali dostať pod kontrolu. Hodinu po začiatku zásahu sa však prerušila komunikácia a snímače prestali fungovať. Následná tlaková vlna zaskočila deviatich baníkov, ktorí prichádzali na pomoc. Tí sa síce zachránili, lenže deväť baníkov a jedenásť záchranárov už také šťastie nemalo. Nízky obsah kyslíka a vysoké hodnoty oxidu uhličitého potvrdili, že ich smrť bola pravdepodobne okamžitá.

Historik Miroslav Lacko upozorňuje: „Úrazy, väčšinou ľahké, boli a sú každodennou súčasťou banskej prevádzky. Banské nešťastia boli s týmto odvetvím spojené už od najstarších čias, dodnes však chýba príručka, ktorá by komplexne mapovala banské nešťastia na území Slovenska, a to aj napriek tomu, že existuje množstvo archívnych prameňov, na základe ktorých by bolo možné túto tému spracovať.“

Tento tragický prípad sa dostal pred súd, no dodnes nie je právoplatne uzavretý. Po viacerých zrušených verdiktoch samosudca opakovane uznal troch obžalovaných za vinných, lenže krajský súd rozsudok opätovne zrušil. Posledný pokus o vynesenie rozsudku v roku 2024 bol odložený kvôli bombovým hrozbám na súdoch. Napriek neukončenému súdnemu konaniu sa na hornej Nitre skončila priemyselná ťažba uhlia v decembri 2023.

Deň obetí banských nešťastí

Na pamiatku obetí si 10. augusta na Slovensku pripomíname Deň obetí banských nešťastí, známy aj ako Deň bielych ruží. Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici aj Uhoľná expozícia v Handlovej organizujú podujatia, ktoré pripomínajú význam baníckej histórie a zároveň si uctievajú pamiatku tých, ktorí pri práci v baniach prišli o život.

Baníctvo v múzeách a jeho prezentácia

BANÍCTVO v našich múzeách a jeho prezentácia - Etnológ a múzeum XXI. laickej verejnosti aktívnych pri prezentovaní rôznych dokladov banskej činnosti. slovenských, ale aj poľských či maďarských múzeí a vzdelávacích inštitúcií. prístupy pri prezentácii, a pod.). a aktuálne trendy prezentácie tejto špecifickej témy.

tags: #dejiny #banského #práva #a #baníctva #na

Dejiny banského práva a baníctva na Slovensku