
Šťastie je univerzálna túžba, ktorú sa snaží dosiahnuť každý človek. Hoci sa často spája s materiálnymi statkami, existujú aj iné cesty, ako si ho zabezpečiť. Jednou z nich je prispievanie na charitu a pomoc druhým. Tento článok sa zaoberá vzťahom medzi príspevkom na charitu a pocitom šťastia, pričom sa opiera o výskumy, štúdie a príklady z praxe.
Príkladom človeka, ktorý sa rozhodol venovať svoj život charite, je podnikateľ Andrej Kiska. Založil spoločnosti Triangel a Quatro, ktoré neskôr predal a peniaze použil na štart charity Dobrý anjel. Jeho príbeh ukazuje, že úspešní podnikatelia nemusia myslieť len na zisk, ale aj na pomoc tým, ktorí to potrebujú.
Kiska hovorí, že potrebu pomáhať druhým pocítil už v čase, keď začínal podnikať so šperkami po návrate z USA. Uvedomil si, že ak človek tvorí zisk a hodnoty, začína premýšľať, aký to má zmysel a čo by sa malo v jeho živote diať. Mal sen pomôcť mestu, v ktorom žil, napríklad prostredníctvom súkromnej nemocnice.
Kiska sa zaujíma o filozofickú literatúru, budhizmus a taoizmus, ktoré ho inšpirovali k aktívnemu súcitu a pomoci iným. Východné náboženstvá propagujú myšlienku pomoci iným a ukazujú, čo by malo byť prioritou a ako to robiť. Kiska hovorí, že ak koná s úprimnou motiváciou, tak aj keď mu bude mnohokrát ublížené, má kašľať na to a ísť ďalej.
Kiska vníma pomoc druhým ako morálnu povinnosť ľudí s vyšším príjmom. Hovorí, že ak dostávate od života viac ako ostatní, malo by byť normálnou povinnosťou zamyslieť sa nad tým, že ak sa niekto nie vlastnou vinou dostane do problémov, treba mu pomôcť. Zhoda náhod, že mohol svoje firmy v danom čase slušne odpredať a prišiel mu väčší obnos peňazí, mu umožnila zamyslieť sa, čo chce vo svojom živote robiť.
Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily
Kiska si nemyslí, že by sa mal venovať charite preto, lebo to bude dobré pre jeho imidž a posilní mu to „píár". Je dôležité ustriehnuť si motiváciu a vedieť, čo je skutočným cieľom. Keď s Dobrým anjelom začínali, žiadne osobné „píár" si nerobili a nechceli zverejniť svoje mená. Ale keď zistili, že ak sa nepovie, kto je za tým, koľko do toho dali a ak transparentne nepovedia, že tie peniaze získali z predaja svojich firiem, tak tomu projektu nikto neuverí, museli sa predstaviť a povedať, ako to je financované a ako to bude fungovať.
Kiska hovorí, že určitá skupina ľudí nepochopila jeho rozhodnutie venovať sa charite a stále si kladú otázku, čo z toho chce vyťažiť. Pýtajú sa, kedy sa vykľuje to, čo z toho má, ako na tom zarába. Ale keď sa o tom rozpráva s normálnymi ľuďmi, zdá sa im ten projekt dobrý a sú ochotní prispievať.
Na Slovensku sa všeobecne neverí, že chce niekto pomáhať bez postranných úmyslov. Ale Kiska verí, že aj v budúcnosti bude také pomáhanie absolútne normálne. Mnohé firmy dávajú peniaze na charitu iba vtedy, keď sa môžu so šekmi ukázať v televízii. Kiska si nemyslí, že je takéto myslenie väčšinové, ale vždy budú aj takí, ktorí to budú robiť iba so zámerom prezentácie v médiách.
Dobrý anjel posiela rodinám, zaradeným do projektu, príspevky, ktoré môžu minúť ako uznajú za vhodné. Na začiatku hovorili s ľuďmi, ktorí rakovinu majú a zisťovali, čo im najviac chýba, v čom potrebujú pomoc. Každý však má iné potreby - niekto chce vitamíny, niekto dopravu na liečbu, niekto chce nakúpiť ovocie a zeleninu, iní potrebujú peniaze na základné životné potreby, pretože sa nemajú čoho najesť, alebo z čoho platiť nájom. Preto sa rozhodli dávať im peniaze s tým, že ich použijú podľa vlastného uváženia a na to, čo naozaj potrebujú.
Rodiny do projektu vyberajú onkológovia. Keď ich Kiska oslovil prvýkrát, neverili mu. Rozoslali približne osemdesiat listov, vysvetlili im systém a chceli, aby určili rodiny, dali tam pečiatku, o zvyšok sa postarajú oni. Vrátila sa jedna odpoveď. Zrazu im začali chodiť peniaze od darcov a nebolo ich komu dať. Neostávalo nič iné, ako sadnúť do auta a navštíviť ich osobne. A ľady sa prelomili.
Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku
Bežný človek môže pomôcť tak, že bude na účet Dobrého anjela pravidelne posielať istú sumu, napríklad sto korún mesačne. Garantujú, že presne tých istých sto korún doručia rodine, ktorá ich potrebuje. Každý darca dostane dostane na internete pridelené takzvané anjelské číslo a prihlasovacie heslo, aby mohol sledovať, kedy od neho peniaze prišli, kedy odišli, ktorej rodine, na ktorú adresu. Uvidí tam aj krátky príbeh rodiny a ak nám poskytla fotku, tak aj tú. Je to dobré na to, aby ste vedeli, komu konkrétne pomáhate.
Štedrosť je jedna z najrýchlejších a najspoľahlivejších ciest, ako si zlepšiť náladu. Ak z darcovstva urobíte súčasť svojho životného štýlu, môže to mať dlhodobé pozitívne účinky na vašu spokojnosť so životom. Ako poukázala v TED talku americká výskumníčka venujúca sa práve šťastiu Elizabeth Dunn, vidieť to už u batoliat. V experimente dali malým deťom krekry a oproti nim posadili plyšovú opičku s prázdnou miskou. Pozorovali, ako sa zachovajú deti a aké emócie prejavia po tom, čo sa so svojimi krekrami s opičkou rozdelia. Výsledok bol jasný, deti prejavovali radosť. Túto radosť či pocit šťastia si ľudia zachovajú počas celého života.
Spoločnosť Gallup urobila medzi rokmi 2006 až 2008 prieskum v 136 krajinách o prispievaní na charitu. Priamy vzťah sa neukazuje iba v sociologických prieskumoch, ale aj v tých neurologických. Vedecký časopis Nature v roku 2017 publikoval štúdiu Neurónové spojenie medzi štedrosťou a šťastím. Predchádzajúce výskumy odhalili, ktoré časti sa aktivujú pri skutkoch štedrosti a altruizme a ktoré pri pocitoch šťastia. Tento výskum sa pozrel aj na to, aký vplyv má veľkosť sumy. Niektorí ľudia tak dostali namiesto piatich 20 dolárov, na intenzite pocitu šťastia sa to však neprejavilo.
V štúdii Oregonskej univerzity dali výskumníci účastníkom po sto dolárov. Niektorí si mohli vybrať, či peniaze darujú, pre iných to bolo povinné. Aj keď bolo darovanie peňazí povinné, aktivovala sa časť mozgu zodpovedná za systém odmeňovania. Aj Arthur C. Brooks radí, že ak chcete posilniť svoje darcovstvo aj šťastie, ktoré prináša, mali by ste hľadať veci, ktoré skutočne vyjadrujú vaše hodnoty a pocity. Ako zároveň dodáva, pocit šťastia navýši aj to, ak naše darcovstvo zostane anonymné. Ukázala to štúdia z roku 2015 publikovaná v odbornom časopise International Journal of Research in Marketing. Výskumníci uskutočnili experiment, ktorým chceli zistiť, či je rozdiel v pocitoch šťastia pri verejnom a neverejnom dare na charitatívne účely. Zistili, že ľuďom, pre ktorých je dôležitá ich morálna identita, priniesli neverejné dary približne o 16 percent väčšie šťastie. U ľudí, pre ktorých morálna identita nehrala rolu, tento rozdiel nebol. Autori štúdie hypotetizujú, že jedným z dôvodov rozdielu môže byť to, že verejné dary zvyšujú reputáciu darcu a ten tak môže pochybovať o tom, s akým úmyslom dar vykonal.
Dávanie má pozitívny vplyv na naše zdravie a dlhovekosť. Ľudia, ktorí využili svoje peniaze, aby spravili šťastnejším niekoho iného okrem seba, boli nakoniec šťastnejší. Firmy, ktorých zamestnanci sa viac zapájajú do dobročinných projektov, zisťujú, že ich pracovníci sú aj výkonnejší.
Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto
Výskumy odhalili, že nezištné vynaloženie peňazí na druhých - či už na priateľov, štvornohých maznáčikov, alebo charitu - skôr než na seba, vám môže pomôcť nájsť "cestu ku šťastiu". Viaceré štúdie potvrdili, že obdarovanie druhých znižuje stres a posilňuje imunitný systém, a to zlepšuje zdravie a predlžuje život.
Dávanie však nemá pozitívny vplyv iba na naše zdravie. Sme po ňom aj šťastnejší. Profesor sa v prieskume pýtal vzorky Američanov na ich príjem, výdavky, na to, koľko míňajú na darčeky pre seba či iných alebo na charitu. Účastníci prieskumu mali tiež opísať svoju mieru šťastia. Výsledky následne ukázali, že ľudia, ktorí darovali viac iným, boli aj sami šťastnejší.
Jednou z foriem dávania je aj dobrovoľníctvo. Vhodnú vstupnú bránu do sveta dobrovoľníčenia predstavuje podujatie Naše Mesto, ktoré každoročne organizuje Nadácia Pontis. Vďaka podujatiu spoločnosti a ich zamestnanci pomáhajú veľmi adresne organizáciám, školám a škôlkam vo svojom okolí zlepšiť ich fungovanie.
Netreba však zabúdať, že lásku, pochopenie alebo pomoc si od druhých nemôžeme vynútiť. No dokážeme riadiť to, koľko pozitívnych podnetov odovzdávame do okolia my sami. Mieru schopnosti a ochoty pomáhať iným určujú vrodené vlastnosti človeka, jeho získané skúsenosti aj výchova.