
Rozhodcovské konanie predstavuje efektívny spôsob mimosúdneho riešenia sporov, ktorý je na Slovensku upravený zákonom č. 244/2002 Z. z. Hoci ponúka rýchle a flexibilné riešenie, jeho potenciál nie je vždy plne využitý, často z dôvodu nedostatočnej teoretickej prípravy a povedomia o tejto forme riešenia sporov.
Podstata rozhodcovského konania spočíva v tom, že spor rozhoduje rozhodca (alebo rozhodcovia), ktorých si strany zvolili v rozhodcovskej zmluve. Rozhodcovská zmluva je teda kľúčovým dokumentom, ktorý definuje rozsah a podmienky tohto konania.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi stranami, že určité spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v budúcnosti, budú riešené v rozhodcovskom konaní. Dôležité je, že ak strany v zmluve výslovne neurčia inak, právne následky rozhodcovskej zmluvy sú záväzné aj pre ich právnych nástupcov.
Doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov konania rovnaké právne účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Po uplynutí lehoty na plnenie, ktorá je v ňom uvedená, sa stáva exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 223/1995 Z. z.
V prípade sporov, ktoré vznikajú z medzinárodnej kúpy tovaru, je nevyhnutné určiť, ktoré súdy majú právomoc rozhodovať tieto spory. Keďže ide o spory medzi podnikateľmi z rôznych štátov, riešenie tejto otázky upravujú normy medzinárodného práva súkromného. Pre Slovenskú republiku je relevantné Nariadenie Rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I.).
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Nariadenie Brusel I. stanovuje viaceré kritériá na určenie právomoci súdov:
a) Bydlisko Odporcu: Podľa čl. 2 Nariadenia, ak má odporca (žalovaný) bydlisko v Slovenskej republike, súdy SR majú právomoc bez ohľadu na jeho štátne občianstvo.
b) Miesto Plnenia Zmluvy: Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ak ide o zmluvné záväzky, má súd v mieste plnenia záväzku tiež právomoc.
c) Voľba Právomoci: Strany si môžu zvoliť právomoc súdov Slovenskej republiky v akejkoľvek forme, ktorá je zaužívaná medzi stranami alebo všeobecne v medzinárodnom obchode (čl. 23 Nariadenia). Právomoc založená voľbou je výlučná.
Ak je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, je potrebné určiť, ktorý konkrétny súd je príslušný na rozhodovanie sporu. Vo všeobecnosti platí, že miestna príslušnosť sa určuje podľa § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok).
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
V rámci súdneho konania existujú aj zjednodušené formy, ktoré môžu byť využité v sporoch z medzinárodnej kúpy tovaru:
Rozsudok je klasická forma rozhodnutia, ktorou možno meritórne ukončiť spor. Konanie začína na základe návrhu na začatie konania (žaloby). Navrhovateľ je povinný identifikovať odporcu, opísať skutkový stav, označiť dôkazy a uviesť žalobný návrh (petit).
Proti rozsudku prvostupňového súdu (okresného súdu) je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku. Odvolacím súdom je krajský súd, ktorý preskúmava postup prvostupňového súdu.
Ak povinná osoba nesplní svoju povinnosť určenú v právoplatnom rozhodnutí, oprávnená osoba môže podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom súdneho exekútora.
Bohužiaľ, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (NSS SR) v nedávnej minulosti zasiahol do judikatúry týkajúcej sa alternatívneho riešenia sporov, čo vyvolalo kritiku zo strany právnickej obce. Tieto zásahy sa týkali najmä oblasti športu a spochybnili právomoci alternatívnych orgánov na riešenie sporov.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe
Je dôležité si uvedomiť, že v právnom poriadku SR pojem „súd“ neznamená len súd. Judikatúra ESĽP potvrdzuje, že pojem „súdny orgán“ má extenzívny výklad a zahŕňa aj orgány, ktoré nie sú súčasťou súdnej moci, ale sú predradené pred súdy pri rozhodovaní o spore.
Kompetenčný senát NSSSR sa dopustil viacerých pochybení, napríklad pri posudzovaní sporu o mzdu športovca, kde nesprávne interpretoval pojem "športová činnosť" a poprel právomoci alternatívneho riešenia sporov.
Rozhodnutia kompetenčného senátu NSSSR popreli koncept ADR a nezaoberali sa variantou, kedy je orgán na riešenie sporov obligatórny zo zákona. Tieto rozhodnutia otvárajú otázky ústavnej udržateľnosti právneho základu orgánov ADR v oblasti športu a práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane.
Častým javom je, že interné predpisy športových organizácií vyžadujú primárne riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovskej komisie, ktorá však nemá povahu rozhodcovského súdu podľa zákona o rozhodcovskom konaní. V praxi to znamená, že akýkoľvek spor v športovej organizácii by sa mal najprv riešiť prostredníctvom tejto komisie.
Právomoc súdu preskúmať rozhodnutie orgánu športovej organizácie (najmä národného športového zväzu ako občianskeho združenia) je možné vyriešiť s poukázaním na § 15 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.
a) Žaloba Podľa § 15 Zákona o Združovaní Občanov: V súlade s citovaným ustanovením môže športový subjekt proti rozhodnutiu orgánu, pokiaľ proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať iný interný opravný prostriedok (napr. na rozhodcovskú komisiu), podať žalobu.
b) Nedodržanie Interných Predpisov: Ak nebude dodržaný postup podľa interných predpisov, a teda ešte neprebehlo konanie pred interným preskúmavacím orgánom, súd by mal podanie odmietnuť, akoby šlo o istý druh delenej právomoci.
Zákon o združovaní občanov pripúšťa preskúmavanie rozhodnutí iba na návrh „člena združenia“. V praxi však často členmi športového občianskeho združenia nie sú jednotliví športovci, ale iba kluby, prípadne oblastné a regionálne zväzy.
V praxi sa zvyčajne jednotlivci (hráči, tréneri a pod.) ako nečlenovia občianskeho združenia zmluvne zaväzujú podriadiť sa kompetencii občianskeho združenia. Právomoc občianskeho združenia voči nim je teda daná zmluvne.
Je pritom otázne, či v oboch prípadoch - nečlenov občianskeho združenia a zmluvných partnerov obchodnej spoločnosti - treba využiť všetky interné opravné prostriedky predtým, ako sa poškodený bude môcť obrátiť so žiadosťou o súdnu ochranu na súd.
Zmluvné vzdanie sa práva súdnej ochrany (odkazom na povinnosť obrátiť sa na rozhodcovskú komisiu podľa interných predpisov športovej organizácie), alebo jeho „odklad“ v prospech rozhodcovskej komisie zvyčajne nespĺňa náležitosti rozhodcovskej doložky podľa zákona o rozhodcovskom konaní, a preto je vzhľadom na základné ústavné aj medzinárodné právo na súdnu ochranu neúčinným.
Ak v takejto situácii protistrana iniciuje konanie pred rozhodcovskou komisiou bez ohľadu na to, že žalobca sa obrátil s návrhom na všeobecný súd, vyvstáva zaujímavá otázka vzájomného vzťahu konania pred súdom a pred rozhodcovskou komisiou, a prípadnej možnosti všeobecného súdu predbežným opatrením zakázať rozhodcovskej komisii rozhodovať, prípadne predbežným opatrením odňať faktický účinok rozhodnutiu prvostupňového interného športového orgánu, ktorého rozhodnutie bolo na súde napadnuté.
Iné než postavenie rozhodcovskej komisie je postavenie rozhodcovských súdov podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Na medzinárodnej úrovni má takéto postavenie Športový arbitrážny súd v Lausanne (ďalej len „CAS“), ktorého rozhodnutia majú povahu rozhodcovských rozsudkov so silou súdnych rozhodnutí, a to na základe skutočnosti, že ide o rozhodcovský súd kreovaný podľa švajčiarskeho práva.
Formálne rozhodcovské konanie predpokladá splnenie určitých podmienok, ktoré v SR upravuje ZoRK. V prvom rade, právomoc rozhodcovského súdu je daná rozhodcovskou doložkou.
Slovenská prax, vrátane praxe Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu pritom vyžaduje, aby súhlas strán s rozhodcovským konaním bol vyjadrený výslovne. Od tejto požiadavky sa však odchyľuje prax CAS, ktorý v posledných rokoch akceptuje ako rozhodcovskú doložku aj samotné ustanovenia stanov (interných predpisov) športových organizácií, ktoré zakladajú pre spory svojich členov alebo inak podriadených osôb právomoc CAS.
ZoRK v porovnaní s právomocou CAS obmedzuje právomoc rozhodcovských súdov aj tým, že ZoRK pozitívne a negatívne vymedzuje typy sporov, ktoré môžu rozhodcovské súdy rozhodovať.
Pomerne naliehavou je pritom sporná otázka, či rozhodcovský súd môže rozhodovať o určovacích žalobách. Slovenské súdy doteraz odmietali právomoc rozhodcovských súdov rozhodovať o určovacích žalobách, a to zvyčajne iba s poukázaním na to, že konanie o určovacej žalobe nemožno skončiť zmierom, pretože určenie platnosti alebo neplatnosti je vraj určením objektívneho faktu bez možnosti disponovať ním podľa vôle účastníkov.
Pre vzájomný vzťah konaní pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom platí, že ak bola vec predložená všeobecnému súdu a ten zistí existenciu rozhodcovskej doložky, súdne konanie zastaví. Aj dodatočne by bolo možné spochybniť právomoc súdu rozhodnúť vo veci v prípade, že existovala platná rozhodcovská doložka.
tags: #rozhodcovské #konanie #jurisdikcia #zmluva