Skupinové Vyučovanie Mentálne Postihnutých: Metódy a Formy pre Rozvoj a Integráciu

Ľudí často trápia rany osudu, choroby a postihnutia ich samotných alebo ich blízkych. Mnohí sa sťažujú a pýtajú sa: „Prečo práve mňa toto muselo postihnúť?!“ Hľadajú riešenia a cesty, ktoré by ich dostali von z tohto bolestivého stavu. V spoločnosti sa veľa hovorí o ľudských právach, ktoré máme všetci rovnaké. Realita je však často iná, bolestnejšia. Mnohí na Slovensku žijú v predstave, že o všetkých ľudí s mentálnym postihnutím je dostatočne postarané a majú všetko, čo potrebujú, avšak ide o omyl. Ľudia s mentálnym postihnutím nemajú ani zďaleka porovnateľné šance vzdelávať sa, získať zamestnanie, zmysluplne tráviť svoj voľný čas ako majoritná spoločnosť. S ich aktívnym zapojením na živote sa v súčasných podmienkach Slovenska neráta.

Mentálne postihnutie, predtým známe ako mentálna retardácia, predstavuje komplexný stav, ktorý ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie jedinca. Tento článok sa zameriava na problematiku mentálneho postihnutia a skúma možnosti skupinového vyučovania ako prostriedku na podporu rozvoja a integrácie osôb s týmto postihnutím.

Stupne Mentálneho Postihnutia

Ľahší stupeň mentálnej retardácie, dnes označovaný ako ľahké mentálne postihnutie, sa prejavuje oslabenou schopnosťou narábať s abstraktnými pojmami a zníženou chápavosťou. Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím môžu mať ťažkosti s úsudkom a sú ľahko ovplyvniteľné. Tento stupeň postihnutia sa niekedy delí na ľahkú, stredne ťažkú a ťažkú debilitu.

V minulosti sa osoby s miernou slabomyseľnosťou (debilitou) vzdelávali a vychovávali v osobitných školách, kde sa výchova zameriavala na vyučenie jednoduchému povolaniu. V bežných, automatizovaných činnostiach sa debilita nemusí prejaviť, a postihnutý žiak môže byť vďaka svojej usilovnosti úspešný aj v základnej škole. Avšak v neobvyklých alebo komplikovaných situáciách, ktoré vyžadujú rýchle a správne rozhodovanie, môže osoba s debilitou zlyhať. Oneskorenie intelektu je viditeľné už v ranom detstve, kedy sa dieťa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu neskôr ako jeho rovesníci.

Stredný stupeň slabomyseľnosti, imbecilita, predstavuje vážnejší stav, kedy je vzdelávanie aj v osobitných školách náročnejšie. Osoby s imbecilitou môžu byť nestále, nespoločenské, útočné a majú málo spoločenských zábran. Intelektové schopnosti sú výrazne znížené a slovné prejavy sú ochudobnené o abstraktné aj bežné konkrétne pojmy. Časté sú aj poruchy výslovnosti, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti. Reč a chôdza sa oneskorujú o 3-4 roky, čo robí poruchu zjavnejšou už od malička.

Prečítajte si tiež: Pracovné vyučovanie a didaktické pomôcky

Idiotia predstavuje najťažší stupeň mentálneho postihnutia. Chôdza a reč sa u postihnutých prejavujú okolo 6. roku života, prípadne aj neskôr, pričom reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je dostatočne artikulovaná.

Výchovno-Vzdelávací Systém a Jeho Nedostatky

História ukazuje, že aj žiaci, ktorí v škole neprospievali, môžu dosiahnuť úspechy. Príkladom sú Napoleon, Newton, Alexander von Humboldt, Thomas Alva Edison alebo Albert Einstein, ktorí neboli v škole veľmi úspešní, ale stali sa excelentnými odborníkmi a umelcami. Skúmanie tejto problematiky poukazuje na nedostatky vo výchovno-vzdelávacom systéme, v škole, pedagogickej teórii a v učiteľoch. Učitelia nižších ročníkov základných škôl sú často prvými, ktorí môžu spoznať potenciál dieťaťa a odborne ho rozvíjať.

Hvozdík (1970) definoval neprospievajúceho žiaka ako žiaka, ktorý nevyhovel požiadavkám školy a bol ohodnotený nedostatočnou známkou z aspoň jedného predmetu. Školský neprospech je podmienený mnohými faktormi:

• Stav rozumových schopností: Úroveň intelektu a vzdelávateľnosť žiaka.
• Faktor emočného bloku: Indispozícia z efektívnych príčin, tréma.
• Faktor úrovne celkového zdravotného stavu: Zrýchlený telesný rast, oslabenie po chorobe, chronické ochorenia a telesné postihnutia.
• Faktor úrovne vôľových funkcií: Autoregulácia, motivácia.
• Faktor úrovne sociálnych podmienok a vplyvov prostredia.

Komplikáciou je, že známka odráža len výkon žiaka, a učitelia menej berú do úvahy príčiny tohto stavu a podmienky, za ktorých žiak dosiahol tento výkon. Ďalšou komplikáciou sú postoje a názory učiteľov na týchto žiakov. Učiteľ môže z rôznych dôvodov vnímať schopného žiaka ako slabšieho, alebo naopak. Žiaci z menej podnetného prostredia, sociálne znevýhodneného prostredia, rómskeho prostredia alebo z rozvedených či dysfunkčných rodín sú často označovaní za problémových.

Výskumy Hvozdíka zo 60. rokov dokazujú, že medzi výsledkami psychologických rozumových skúšok a stupňom prospechu je veľká zhoda. Matějček v rovnakej dobe uvádza, že v minulosti obstáli v normálnych školách aj deti slaboduché (IQ 70-80), ak sa im dostalo doma dostatok pomoci a sústavného vedenia a ak bola dobrá spolupráca školy a rodiny. Dnes takéto dieťa v základných školách obstojí len výnimočne a osobitná škola prijíma deti s podpriemernou inteligenciou (IQ 80-90).

Prečítajte si tiež: Podmienky a možnosti ZUŠ

Snahou by malo byť umožniť žiakom v hraničnom pásme mentálnej retardácie, ktorí sú preraďovaní do špeciálnych základných škôl, vzdelávať sa opäť v bežnej základnej škole. Guilford (1974) konštatuje, že pôsobenie učiteľa by malo byť zamerané najmä na deficitné funkcie, a to sú schopnosti, percepcia, reč a myslenie. Slabosť v týchto oblastiach je najčastejšou príčinou zlyhania žiakov. Ak učiteľ predpokladá, že neúspech v škole je zapríčinený zlými učebnými postupmi žiaka, má mu pomôcť efektívnejšie sa učiť. Má tiež uvedomelo budovať sebadôveru týchto žiakov a dať im možnosť zažiť úspech. Je potrebné vytvárať pedagogické situácie, v ktorých môže byť každý žiak pochválený, odmenený.

Skupinové Vyučovanie a Iné Moderné Prístupy

Conway a Gow (1988) upozorňujú na to, že u slabších žiakov je možné úspešne používať mnohé modernejšie vyučovacie postupy a formy napr.:

• Skupinové vyučovanie, kde sú slabší žiaci v skupinách s lepšími, ale aj kde sa učia medzi sebou.
• Kooperatívne vyučovanie, ktoré sa presadzuje najmä pri projektovom vyučovaní.
• Tútorské vyučovanie, kde lepší (starší) žiaci pomáhajú slabším.
• Recipročné vyučovanie, v ktorom aj slabší žiaci majú príležitosť učiť ostatných, skúšať ich, hodnotiť ich výkony.

Osobnosť Žiaka a Jej Vplyv na Neprospievanie

Osobnosť žiaka môže mať viacero čŕt, ktoré spoluzapríčiňujú jeho neprospievanie. Medzi poruchy telesného vývinu patrí: zaostávanie telesného vývinu, telesná slabosť, telesné defekty, anomálie a disproporcie, zvýšená chorobnosť. Tieto môžu na prospech vplývať prvotne. Telesné nedostatky a poruchy veľmi často narúšajú vnútornú, predovšetkým emocionálnu rovnováhu žiaka, vzniká u neho komplex menejcennosti, rôzne zábrany, často nesprávne orientované kompenzačné úsilie uplatniť sa, narušenie sociability, samotárstvo. Ďalším nepriaznivým faktorom je mozgové poškodenie, ktoré spravidla zapríčiňuje zaostávanie vývinu mozgu. To má za následok poruchy inteligencie alebo nepriaznivé osobnostné zmeny. Aj poruchy žliaz s vnútornou sekréciou môžu negatívne vplývať na učenie. Deti s takýmito poruchami majú často narušenú oblasť emocionality, sociability, poruchy pracovného tempa a zaostáva aj motivácia. Pri odstraňovaní porúch učenia vyvolaných oslabením a narušením organizmu je málo účinný pedagogický nátlak a používanie záporných pedagogických opatrení (trest, napomínanie).

Osobitný vplyv na prospech majú hlavne oligofrénia a neurózy. Oligofrénia je rozumová zaostalosť a po jej diagnostikovaní sa dieťa obyčajne preradí do špeciálnej školy. Medzi symptómy neurózy patrí: obhrýzanie nechtov, hypermotorika, občasné bolenie hlavy, tiky, nočné pomočovanie, poruchy spánku, zajakávanie až po neurotické stavy trvalejšieho charakteru (prehĺbenie uvedených symptómov). Príčina vzniku neuróz je najmä v chybách rodinnej i školskej výchovy. Majú za následok duševnú zaostalosť, neschopnosť dlhšie sústrediť sa, zvýšenú výbušnosť, zníženú frustračnú toleranciu.

Všeobecná inteligencia sa tradične pokladá za významný faktor školských úspechov, aj keď na ne výrazne vplývajú aj ďalšie zložky. Je to predovšetkým morálna úroveň žiaka, jeho psychická vyrovnanosť, pripravenosť učiť sa, ašpiračná úroveň, telesná a "nervová" zdatnosť. Všeobecnú inteligenciu teda nemožno stotožniť s učebnou schopnosťou žiaka. Horňák (2001) použil na zistenie inteligencie prospechovo slabších žiakov nonverbálny test inteligencie Ravena. Ukázalo sa, že 42 % prospechovo slabších žiakov má priemernú alebo lepšiu ako priemernú inteligenciu. Úspešné zvládnutie viacerých školských disciplín (napr. cudzie jazyky, matematika) predpokladá u žiaka existenciu špeciálnych schopností.

Prečítajte si tiež: Pracovné vyučovanie a starostlivosť o rastliny: Projekt

Aj záujmová sféra žiaka môže záporne vplývať na jeho učenie sa najmä pri nedostatočnom rozvoji záujmov, ich nižšej kvalite, pri chýbaní záujmov o učenie sa resp. príslušný predmet. Záujem o učenie rozvíja motiváciu, citovú zaangažovanosť, prináša uspokojenie a radosť z učenia. Neprospievanie môže zapríčiniť najmä nesprávne postoje k učeniu v škole. Vo Hvozdíkovom výskume sa ukázalo, že záporný postoj k školskej práci malo 95 % neprospievajúcich žiakov. Príznačné je, že hoci väčšina z nich kladne oceňuje význam školského učenia, predsa si svoje školské povinnosti neplní. Z toho vyplýva, že príčiny záporného vzťahu žiaka k učeniu sú predovšetkým v oblasti citovej a vôľovej. Alebo s poruchami v citovej oblasti nemôžu dosiahnuť výsledky zhodné s ich možnosťami. Citová deprivácia vzniká u žiakov v dôsledku neuspokojenia jednej alebo viacerých základných psychických potrieb v dostatočnej miere po dlhší čas. K takýmto potrebám patrí napr. láska, uznanie, úspešne zvládnuť školské požiadavky. Neúspech vyvoláva nepríjemné citové zážitky a jeho dlhšie pretrvávanie citovú depriváciu, ktorá znižuje žiakovo úsilie i úroveň jeho výsledkov. Zvýšená emocionalita žiaka, najmä prechádzajúca do afektivity záporne vplýva na priebeh učenia. Žiak je pod ustavičným citovým napätím, ktorý rozvratne pôsobí na jeho rozumovú činnosť a vyvoláva rýchlejšie vyčerpanie. Pri chybách rodinnej výchovy sa u žiaka môže vypestovať chorobný strach z neúspechu. Príznačné je úsilie vyhnúť sa mu za každú cenu. Žiaka narúšajú aj jeho psychickú rovnováhu a môžu vyvolať aj poruchy v jeho učení.

Vzťah Učiteľa k Žiakovi a Jeho Vplyv

Výskum Štefanoviča (1967) ukázal, že vzťah učiteľa k žiakovi je jedným z najsilnejších motívov. Záporný vzťah učiteľa k žiakovi, keď sa žiak domnieva, že učiteľ ho nemá rád, je voči nemu zaujatý, žiaka v učení znechucuje prestáva mu venovať náležitú pozornosť. Na mnohých žiakov môže záporne vplývať tzv. K žiakovi má pri neprospievaní konkrétny postoj učiteľa k neprospievajúcemu žiakovi. Má veľký význam, s akými predstavami učiteľ k žiakovi pristupuje, čo si o ňom myslí, čo od neho očakáva, najmä ako sa pozerá na jeho ďalší vývin, na možnosti zlepšenia. Od toho všetkého totiž závisí aj pohľad žiaka na svoje neúspechy.

Cieľom Horňákovho výskumu bolo preskúmať diferencie v správaní sa učiteľov k žiakom prospechovo slabším a k prospechovo priemerným alebo výborným. Snaží sa rozlíšiť špecifiká správania a interakcií k uvedeným dvom skupinám žiakov a tiež, či je toto správanie funkčné alebo dysfunkčné. Za funkčné sa považuje napr. osobitné povzbudzovanie slabších žiakov, ich motivovanie úlohami, venovanie im pozornosti, povzbudzovanie, používanie individuálneho vzťahového rámca. Za dysfunkčné interakčné vzorce správania považujeme to, keď si žiakov učiteľ nevšíma, nekladie im otázky, nepovzbudzuje ich, alebo sa k nim správa aktívne negatívne, napr.

Výskum ukázal, že žiakom so slabším prospechom sa poskytuje zo strany učiteľa viac negatívnych hodnotení a menej pozitívnych ako žiakom s lepším prospechom. Niekto by mohol namietať, že je prirodzené, že slabší žiaci musia byť častejšie negatívne hodnotení. Ale humanistická pedagogika tvrdí, že učiteľ musí vytvoriť takú pedagogickú situáciu, aby aj slabší žiak mohol byť odmenený a pochválený.

Vplyv Rodiny na Učenie Žiaka

Rodina významne ovplyvňuje učenie žiaka, a to čiastočne už tým, ako ho pripraví do školy, ale najmä tým, aké podmienky na učenie mu utvára doma. Rodina sa ukazuje ako významný činiteľ prospievania i neprospievania žiakov. V takejto situácií nemá žiak priaznivé podmienky na domácu prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa u neho vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v škole, zabrzďuje sa jeho telesný i psychický vývin, dochádza k citovým poruchám a poruchám sociálnych vzťahov. Z týchto príčin treba predovšetkým dôkladne poznať rodinné prostredie a situáciu žiaka v ňom. Bez zmeny tohto prostredia v pozitívnom zmysle sa dá ťažko dosiahnuť náprava v jeho učení. Zvýšený pedagogický nátlak učiteľa obyčajne len prehĺbi krízu v žiakovej osobnosti.

Charakteristika Výučbových Metód z Hľadiska Fáz Vyučovacieho Procesu

1. Motivačné metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť. Motívov pôsobiacich v učebnej činnosti žiakov je viacero, a preto rozlišujeme:

• vnútorné motívy (túžba po poznaní, zvedavosť, záujem o učivo)
• vonkajšie motívy ( učenie vyvolané vonkajšími podnetmi - učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou)

Motivačné metódy delíme na: a) vstupné b) priebežné

a) vstupné

• motivačné rozprávanie (citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť)
• motivačný rozhovor (učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti. Rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo)
• motivačná demonštrácia ( učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) - napr. - moment prekvapenia ( napr. na hodinu, keď sa preberá obdobie baroka, príde učiteľ v barokovom oblečení )

b) priebežné

• motivačná výzva ( učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval )
• aktualizácia obsahu učiva ( učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami )
• pochvala, povzbudenie, kritika - výchovné metódy

Sú významnými prvkami motivácie, učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce.

Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Teda nie kritika, len ako vytýkanie nedostatkov, ale kritika konštruktívna a pozitívna, aby žiak vedel čo robí nesprávne a zároveň ho povzbudiť, že to dokáže urobiť aj lepšie. Súčasťou kritiky by nemal byť výsmech, irónia, ponižovanie, zahanbovanie žiaka.

• metóda sebahodnotenia - pomocou sebahodnotenia sa žiaci učia reálnejšie hodnotiť seba (rozvíja sa hodnotiace, kritické myslenie), sebahodnotenie ich motivuje k vyšším výkonom.

Iné aktivizujúce a motivujúce metódy, ktoré sú založené na interakcii učiteľ žiak, prípadne na interakcii žiak-žiak:

• skupinové vyučovanie, projektová výučba, problémové vyučovanie, tvorivé vyučovanie…

2. Expozičné metódy

Slovo expozícia znamená úvod, úvodná časť do niečoho. Ide o úvodné oznámenie informácii o novom učive, úvodný výklad učiva.

Expozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií.

Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky. Vyžadujú žiakovu pozornosť.

Expozičné metódy sa delia nasledovne:

A. Metódy priameho prenosu poznatkov

• Monologické slovné metódy
  • Rozprávanie - sa používa vtedy, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ. Je zamerané predovšetkým na predstavy, city a fantáziu.
  • Opis - používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu, napr. opis rastliny, bunky, zvieraťa, prístroja. Je spojený s pozorovaním, ukážkou daného predmetu, javu.
  • Vysvetľovanie - je najčastejšie používanou expozičnou metódou. Vysvetľovaním učiteľ objasňuje rozličné zovšeobecnenia - pojmy, poučky, pravidlá, zákony. Učiteľ sa pri vysvetľovaní opiera o doterajšie skúsenosti žiakov. Učivo vysvetľuje v logickej nadväznosti. Vysvetľovanie spestruje využívaním pomôcok. Dbá na aktivitu žiakov (žiaci môžu dopĺňať myšlienky a vety učiteľa, písať poznámky…)
  • Prednáška - metóda uplatňovaná hlavne na vysokých školách , ale aj na stredných školách Nevýhodou prednášky je, že žiaci ostávajú pasívni. Dobrá prednáška musí mať :
    1. motivačný úvod - cieľ, štruktúra obsahu prednášky
    2. samotná prednáška - informácie logicky zoradené, pútavo prednesené, aby sa udržala pozornosť poslucháčov
    3. záver - zhrnutie hlavných myšlienok prednášky (napr.
• Dialogické metódy
  • rozhovor - je výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami. Je to metóda, ktorá aktivizuje žiakov . Učiteľ spoznáva názory, postoje žiakov a môže na ne reagovať. Výhoda tejto metódy - rozvíja slovnú zásobu žiakov, učí žiakov formulovať myšlienky, učí ich počúvať druhých, poznávať ich názory. Rozhovor môže viesť s jedným žiakom, so skupinou žiakov, s celou triedou. Rozlišujeme napr.
    • sokratovský rozhovor - je to druh rozhovoru , pri ktorom učiteľ vedie žiakov k tomu, aby premýšľali nad správnosťou alebo nesprávnosťou nejakého výroku, aby sa učili argumentovať, presvedčovať, ale aj ustupovať. Žiaci sa učia diskutovať, polemizovať, ale aj navzájom sa počúvať.
    • heuristický rozhovor (objaviteľský) - je veľmi náročný. Pri tomto rozhovore žiaci riešia problémy, pýtajú sa, skúmajú, hľadajú, diskutujú, vymýšľajú hypotézy (predpoklady), učia sa ich dokazovať.
  • beseda - je to dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie nejakéhoproblému, alebo vymieňanie si skúseností na nejakú tému, napr. beseda o fajčení, beseda o niektorom spisovateľovi a pod. Vedúci besedy nemusí byť len učiteľ, môže to byť aj niektorý žiak. Beseda sa môže použiť napr.
• Iné aktivizujúce metódy
  • dramatizácia - je to metóda, ktorá sa používa najmä na 1. stupni. Môže mať charakter detskej hry napr. hra na lekára, na rodinu. Ide v nej o názorné predvedenie príbehu, udalosti, napr. na hodine čítania, ale aj pri výučbe cudzích jazykov, pri literárnej výchove žiaci vedú dialóg podľa prečítaného textu. Má charakter priameho prenosu poznatkov, skúseností, zážitkov, pôsobí na city žiakov.
  • hranie rolí - žiaci sa vžívajú do roly nejakých postáv a vytvárajú situácie s príbehom

B. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

• pozorovanie - cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov, dejov. Napr. pozorovanie rastu fazule, pozorovanie priebehu pokusu, pozorovanie dopravnej situácie v meste. Pozorovanie sa spája aj s inými metódami ako je demonštrácia, vysvetľovanie.
• demonštrácia/ predvádzanie - (ukážka) - Napr. demonštrácia predmetov /pomôcok (obrázok, fotografia, bábka…), pokusov, ktoré vykonáva učiteľ, pohybových a pracovnýchčinností, výtvarných, hudobných diel… Do demonštračných metód patrí aj exkurzia do firiem. Táto metóda je spojená vysvetľovaním.
• laboratórne práce, pokusy, ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky, skúsenosti. Využívajú sa vo fyzike, chémii a v prírodovedných predmetoch. Dôležitá je inštruktáž o priebehu a poučenie o bezpečnosti pri práci. Laboratórne práce sa uskutočňujú v laboratóriách, dielňach, na pozemkoch, v kabinetoch, v prírode.
• montážne a demontážne práce (stavebnice, lego), ktoré rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.

C. Problémové metódy

• problémové vyučovanie - učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektového rozvoja žiakov. Problémové metódy vedú žiakov k aktivite, tvorí sa vnútorná motivácia k riešeniu takýchto úloh, žiak sa učí organizovať postupnosť svojej práce. Učiteľ by nemal všetko vysvetľovať žiakom sám, ale mal by im dať možnosť hľadať informácie, pýtať sa, poradiť sa, aby vedeli problém vyriešiť.
• projektové vyučovanie - pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy, ktoré sú zamerané praktickejšie (môžu sa týkať mesta, prírody, životného prostredia). Projekty môžu byť krátkodobé (dvoj-až niekoľkohodinové), strednodobé (niekoľkodňové), dlhodobé (týždňové, mesačné, ročné).

D. Metódy samostatnej práce

Metódami samostatnej práce rozumieme individuálnu prácu žiaka. Druhy samostatnej práce:

• práca s knihou (táto metóda rozvíja čitateľskú gramotnosť, schopnosť robiť si poznámky, zostaviť osnovu prečítaného, reprodukovať text. )
• štúdium rôznej literatúry (slovníky, encyklopédie, odborné časopisy)
• samostatné štúdium s využitím techniky (televízia, rozhlas, počítač, CD)

Výhody samostatnej práce žiakov:

• žiak realizuje svoje záujmy, nápady, rozvoj tvorivosti
• učí sa samostatnosti, zodpovednosti, schopnosti spoľahnúť sa na vlastné sily
• volí si vlastné tempo práce, plánuje a rozvrhuje si svoj čas a sily
• učiteľ sa môže individuálne venovať niektorým žiakom

Nevýhody samostatnej práce žiakov:

• malá alebo žiadna komunikácia a spolupráca s ostatnými žiakmi
• nepodporujú sa sociálne vzťahy, neuskutočňuje sa sociálne učenie
• chýba vonkajšia kontrola pozornosti a práce žiaka, žiak môže predstierať, že pracuje samostatne, ale ak nie je motivovaný, záujem sa môže stratiť a pozornosť oslabiť

E. Metódy mimovoľného učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Často si neuvedomuje, že jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom a pod. žiaci napodobňujú.

3. Fixačné metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Opakovanie, upevňovanie učiva sa môže robiť:

• v škole, hneď na vyučovacej hodine po prebratí učiva
• v škole, po určitom tematickom celku
• v škole, na polroka, konci roka a na začiatku šk. roka
• doma, formou domácich úloh a domáceho učenia

Prečo je potrebné naučené upevňovať? Keď sa učivo neopakuje a neupevňuje, dochádza k zabúdaniu. Zabúdanie je sprievodným znakom učenia sa. Hneď po prebratí novej učebnej látky je zabúdanie najrýchlejšie. Proces zabúdania sa spomaľuje: ak sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí učiva, ak intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé (je chybou ak učiteľ „odkladá“ opakovanie až po prebratí tematického celku), ak je množstvo učiva pre žiakov primerané, ak žiak učivu porozumel, ak má možnosť aplikovať učivo v rôznych zmenených situáciách a pod.

• písomné opakovanie (test, diktát)
• opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce
• opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry
• domáce úlohy

Okrem opakovania učiva (vedomostí a spôsobilostí) je potrebné upevňovať aj zručnosti žiakov. Ide o zručnosti motorické (napr. písanie), pohybové, umelecké.

Metódy zdokonaľovania zručností:

• metóda cvičenia a opakovania
• športový tréning
• metóda kontrastu (spočíva v tom, že porovnáva správne a nesprávne úkony, napr. držanie tela, držanie nástroja, hádzanie loptou a pod.)

4. Diagnostické a klasifikačné metódy

Diagnóza, diagnostikovať (z gréčtiny) znamená zistiť, určiť, stanoviť, pomenovať určitý stav. Slovo diagnóza, diagnostikovať v pedagogike vyjadruje zistenie, určenie, výsledkov učebnej činnosti žiakov. Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí, zručností. S diagnózou súvisí i hodnotenie. Hodnotenie je konštatovanie istého stavu slovom alebo písmom.

• slovné
• neslovné (hodnotenie klasifikačným stupňom(známkou), bodmi, percentami)

Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným hodnotením.

Diagnostické, hodnotiace a klasifikačné metódy:

• ústne skúšanie
• písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.)
• praktické skúšanie ( pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia, v odborných profesiách - kuchár …)
• didaktické testy
• výkonové skúšky ( skúšky rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov alebo motorických úkonov)
• portfólio je súbor prác žiaka za určité obdobie - písomné práce, výkresy, výrobky.

tags: #skupinové #vyučovanie #mentálne #postihnutých #metódy #a