Sociálny a politický rozpor: Definícia a pohľady

Úvod

Sociálny a politický rozpor sú komplexné javy, ktoré ovplyvňujú spoločnosť na rôznych úrovniach. Ich pochopenie vyžaduje interdisciplinárny prístup, ktorý zohľadňuje sociologické, politologické a historické perspektívy. Tento článok sa zameriava na definovanie sociálneho a politického rozporu a na preskúmanie rôznych teoretických prístupov k ich analýze.

Sociálna interakcia ako základ sociálneho života

Chápanie sociálnej interakcie je kľúčové pre pochopenie sociálneho rozporu. V sociálnych vedách existuje mnoho rôznych prístupov k sociálnej interakcii. Coser a Rosenberg poukazujú na historické kontinuum teórie zameranej na sociálnu interakciu, pričom zdôrazňujú, že rôzne myšlienkové prúdy interpretujú sociálnu interakciu odlišne. Napriek tomu sa zhodujú v tom, že vzájomné pôsobenie ľudí tvorí jadro sociálneho života a ľudského správania.

V súčasnej sociológii sa spolužitie ľudí v spoločnosti nedá predstaviť bez troch javov: spoluprítomnosti, sociálneho vzťahu a sociálnej interakcie. Objav pojmu sociálnej interakcie v teoretickej výbave spoločenských vied znamenal významný predel. Do určitého času sa termín interakcie vysvetľoval v intenciách prírodných vied, či ako súčasť sociálno-filozofického smeru.

Význam sociálnej interakcie v sociologických teóriách

Interakcionizmus sa ako „smer vysvetľujúci spoločenské dianie zo vzájomného ovplyvňovania aktivít jedincov a v ich sociálnom styku“ presadil v sociológii najskôr v diele Émila Durkheima, ktorý začal skúmať pôsobenie sociálnej kontroly na interagujúcu pluralitu jednotlivých jednajúcich.

V teórii Georga Simmela sa sociálna interakcia stáva ústredným pojmom. Simmel dokonca sociológiu definuje ako vedu o sociálnej interakcii. Ako predstaviteľ fenomenologickej školy venoval pozornosť hlavne formám objektivizovaných vzťahov, ktoré sa vytvárajú bezprostredne počas interaktívneho procesu a ktoré opätovne určujú úmysel jednania každého jeho účastníka. Tvrdil, že veda je schopná odhaliť množstvo relatívne stálych foriem interakcie. Je podľa neho možné prostredníctvom interakcie definovať skupiny v časopriestore, čo opiera o svoje presvedčenie interakcionistu, že vzájomné ovplyvňovanie sa podieľa na konštituovaní spoločenských javov. Za priekopníka v oblasti sociálnej interakcie sa považuje kvôli tomu, že ako prvý položil otázku, či je interakcia spoločensky možná.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Max Weber sociálnu interakciu nepomenoval priamo. Vyvodzoval ju zo sociálneho jednania ako zvláštnej podoby ľudského správania, ktorému jednajúci prikladá subjektívny zmysel. Nutnou podmienkou je, aby sa toto správanie obracalo na očakávané jednanie ostatných ľudí. Weber podobne ako Simmel našiel v sociálnom jednaní definičný základ pre iné sociálne javy. Bol presvedčený, že kolektívne subjekty, napr. aj skupiny, pozostávajú výlučne zo sociálneho jednania jednotlivcov. Jednotlivci sa pritom do týchto subjektov spájajú prostredníctvom významovej súvislosti ich vzájomne na seba orientovaných jednaní. Dolovanie významu alebo zmyslu ako cieľa sociálneho jednania je osobitosťou Weberovej sociológie, ktorá sa opiera skôr o pochopenie spoločenských javov než o popis ich príčin. Metodologickým nástrojom je potom konštrukcia tzv. ideálnych typov spoločenského jednania, ktoré umožňujú porovnať reálne jednanie s ideálnym typom a zistiť mieru jeho iracionality, efektívnosti atď. Metóda ideálnych typov sa pokladá za plodnú súčasť koncepcie M. Webera a i dnes sa používa ako jedna z techník modelovania sociálnych procesov. Naproti tomu je metóda porozumenia všeobecne odmietaná ako subjektivistická.

Teória sociálnej výmeny

Ďalším výrazným a podstatným pohľadom sociológie na sociálnu interakciu je teória sociálnej výmeny. Vychádza z predpokladu, že každé sociálne jednanie možno vysvetliť ako sociálnu výmenu. Teória sociálnej výmeny čerpá hlavne z troch zdrojov: utilitarizmu klasických ekonómov, klasickej sociálnej antropológie a zo psychologického behaviorizmu.

Pojem výmeny, ako ho vysvetľuje zakladateľ tejto koncepcie George C. Homans, je definované ako situácia, v ktorej jednanie osoby A prináša odmeny alebo tresty osobe B v závislosti na spôsobe reakcie osoby B na jednanie osoby A. Homans zaujal dôležité miesto v teórii sociálnej interakcie. Homansova teória je kritizovaná pre jej ľahostajnosť ku kritériám, podľa ktorých ľudia pokladajú určité správanie za žiadúce alebo nežiadúce (hodnotový aspekt interakcie). Ďalším nedostatkom je psychologizmus (silný Skinnerov vplyv), ktorý upieral výkladovú hodnotu tvrdeniam odlišným od behaviorálnych.

Peter Blau posunul teóriu sociálnej výmeny o podstatný kus ďalej. Blau sa pokúsil vysvetliť hlavne jav moci na základe porušenia princípu reciprocity a rovnováhy pri výmene medzi nadriadenými a podriadenými. Narába aj s pojmami solidarita, opozícia, konflikt atď.

Talcott Parsons, ktorý najdôslednejšie rozpracoval interakcionistický prístup ku spoločenskej skutočnosti, oblasť sociálnej interakcie rozlíšil na jednotky interakcie, štruktúru jednotiek i systém, proces a prostredie interakcie. Za interakčnú jednotku nepovažuje jedinca ako jeho predchodcovia, ale jednanie, ktoré je súčasťou systému jednaní a objavuje sa v systémových súvislostiach s jednajúcim, situáciou a orientáciou jednajúceho na túto situáciu. Východiskovým modelom interakcie je pre Parsonsa styk dvoch jednajúcich jedincov. Kľúčovú úlohu v interakčnom systéme zohráva súlad činností ega s očakávaním alter. Každý jedinec je tak súčasne subjektom činnosti i objektom orientácie pre ostatných aj pre seba samého. Výsledkom interakcie je na úrovni jedinca rozhodnutie, na úrovni medziľudských vzťahov komunikácia. Prostriedky dosahovania cieľov (uspokojenie svojich potrieb a záujmov) nie sú volené len na základe racionality, ktorú tak zdôrazňuje teória sociálnej výmeny, ale aj na základe normatívne hodnotovej orientácie. Táto orientácia je hlavnou podmienkou trvania interakcie. Hodnoty, tvoriace kultúrny systém spoločnosti, podľa Parsonsa vyjadrujú a usporadúvajú orientácie interagujúcich a súčasne vyvolávajú proces ich sociálnej kontroly. Parsonsovmu poňatiu interakcie sa vytýka, že interakcia v jeho modeli kultúru nevytvára, len ju predpokladá. Interakcia v diáde tak prebieha v akomsi sociálnom vákuu.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Symbolický interakcionizmus a dramaturgická sociológia

Na interakcionizmus v oblasti skúmania sociálnej interakcie nadviazal symbolický interakcionizmus, ktorý zdôrazňuje hlavne symbolické sprostredkovanie interakcie. Zakladateľ tejto školy George H. Mead považuje za najdôležitejší mechanizmus tohoto sprostredkovania reč (vrátane neverbálnych prejavov), založenú na jestvovaní spoločného systému symbolov. Komunikácia je chápaná ako výmena symbolov, pričom ju podnecuje úmysel jedného z interagujúcich, načo je následne vyvolaná adekvátna reakcia u druhého účastníka interakcie. Symbolický interakcionizmus je označovaný aj ako teória intrapersonálnej komunikácie. Jej autor totiž predpokladá, že interakcia nezahŕňa len očividné obvyklé správanie, ale aj vnútornú výmenu názorov medzi „I“ (ego) a „Me“ (generalizované ego - „I“ z pohľadu ostatných), ktorá určuje jednanie a význam jednania.

Na predošlý smer nadväzuje teória sociálnej interakcie dramaturgickej sociológie Ervinga Goffmana. Goffmanova teória je v skúmaní medziosobnej interakcie určitým protikladom k Homansovej koncepcii. Interakčná množina tu má tieto základné jednotky: osoby, kontakty, stretnutia, predstavenia na scéne a slávnostná príležitosť. Cieľom analýzy je ukázať, ktoré podstatné aspekty proces interakcie ukrýva, aká je úloha jednajúceho, a to všetko na základe analógie medzi spoločenskou činnosťou a divadlom. Východiskom skúmania je sociálna interakcia na úrovni face-to-face kontaktu, ktorá je chápaná ako súbor mikrodrám. Hercami sú interagujúce osoby, ktoré dbajú o svoj obraz, o uchovanie si tváre a o rešpektovanie tváre svojich partnerov, čo má za cieľ ovplyvňovať a kontrolovať „dojmy“, ktoré si účastníci interakcie a publikum o hercovi, aktérovi vytvárajú. Prítomnosť ľudí teda mení každú ľudskú aktivitu na výstup, výkon roli, počas ktorej sa aktér usiluje vyvolať dobrý dojem a uchovať si pritom vlastnú identitu. V Goffmanovom ponímaní sociálnej interakcie ako scény je dôležité odlíšenie toho, čo sa deje navonok („front stage“) a čo sa odohráva za scénou. Pod pojmom rámec sa skrýva neviditeľná množina pravidiel, ktorými sa naša interakcia a konverzácia riadi bez toho, aby sme si toho boli vedomí. Keďže ťažiskom rozboru je interakcia zoči-voči, rozhodujúcu úlohu hrá skúmanie konverzácie a jej rituálov. Teória sociálnej interakcie z dramaturgickej sociológie je hodnotená pomerne vysoko. Oceňuje sa jej obraznosť, ktorá nebola Goffmanom nikdy precenená a ktorá prináša pohľady na interakciu, neobjavujúce sa v tradičnej sociológii. Proti námietke, že sociológia je tu redukovaná na psychológiu, Goffman zdôrazňuje, že predmetom analýzy interakcie v dramaturgickej sociológii nie je jej makroštrukturálny priestor.

Diáda a triáda ako základné formy sociálnej interakcie

Najjednoduchší sociologický útvar diáda obsahuje zárodok, materiál neporovnateľne komplexnejších foriem. Jej dôležitosť pre sociológiu v žiadnom prípade nespočíva len na jej rozšírení a násobení. Sama o sebe je socialitou, spoločenskosťou. Veľkým prínosom nie je len to, že sa v nej uskutočňujú všeobecné podoby sociality veľmi čistým a charakteristickým spôsobom, ale najmä to, že v nej pôsobí súbor pravidiel, obmedzenie voči dvom členom, ktoré je podmienkou, pod ktorou pôsobí samotne niekoľko foriem vzťahu. Ich typicky sociologickú povahu naznačujú dva fakty. Prvý predstavuje poznatok, že ani najväčšia obmena individualít či zjednotenie motívov nemení identitu týchto foriem. Každodenná skúsenosť odkazuje na špecifický charakter, ktorý vzťah dosahuje tým, že sa na ňom podieľajú dva elementy. Rozdiel medzi diádou a väčšími skupinami spočíva v tom, že diáda má odlišný vzťah ku každému zo svojich dvoch súčastí, než aký majú väčšie skupiny k svojim členom. Obidvaja členovia diády sa cítia byť postavení len voči tomu druhému, nečelia kolektivite stojacej nad nimi. Sociálna štruktúra sa tu opiera o obidvoch a odtrhnutie sa jedného by rozbilo celok. Z tohto dôvodu diáda nedokáže dosiahnuť to, aby superosobný život, ktorý jedinec pociťuje, bol od neho nezávislý. Táto závislosť diády na svojich dvoch individuálnych členoch spôsobuje, že fakt jej existencie je naviazaný na fakt jej zániku oveľa silnejšie, než je to u inej skupiny, v ktorej každý člen vie, že po jeho odchode do dôchodku či smrti skupina má schopnosť existovať ďalej. V ideálnom prípade je akákoľvek veľká skupina nesmrteľná. Táto skutočnosť dáva všetkým jej členom, bez ohľadu na ich osobnú reakciu na smrť, veľmi špecifický sociologický pocit. Diáda závisí zvlášť na každom zo svojich dvoch súčastí -pri svojom zániku, i keď nie pri svojej existencii: pre svoje zachovanie potrebuje obe, ale pre svoj zánik stačí len jedna. Tento fakt je pod vplyvom vnútorného postoja jedinca k diáde, i keď nie vždy vedome.

Diáda predstavuje ako prvú sociálnu syntézu (zlúčenie) a unifikáciu (zjednotenie), tak aj prvú separáciu (oddelenie) a antitézu (odlúčenie). Objavenie sa tretej strany naznačuje prechod, zmierenie a zrieknutie sa absolútneho kontrastu (hoci príležitostne rozpor predstavuje). Triáda sa končí v troch druhoch typických skupinových formácií. Sociologicky veľmi dôležitý je poznatok, že izolované elementy sú zjednotené svojím obvyklým vzťahom voči javu, ktorý leží mimo nich. V monogamnom manželstve, v najdôležitejšej diáde spomedzi všetkých diád, dieťa alebo deti, ako tretí prvok, často zastávajú funkciu udržiavania celku pokope. Skutočný výsledok pôsobenia tretieho prvku, dieťaťa môže byť ten, že uzatvára kruh vzájomným spútaním rodičov. To sa môže diať vo dvoch podobách. Existencia tretieho prvku môže priamo odštartovať alebo posilniť zväzok dvoch ľudí, keď napríklad narodenie dieťaťa posilní vzájomnú manželskú lásku, alebo prinajmenšom lásku manžela k svojej polovičke. Alebo vzťah každého z manželov k dieťaťu môže vytvoriť nové a sprostredkované puto medzi nimi. Keď tretí prvok zastáva funkciu non-prívrženca, ide o odlišný druh mediácie. Non-prívrženec sa buď podieľa na súlade dvoch odporujúcich si strán, prostredníctvom ktorého ustúpi hneď po tom, ako sa pokúsi vytvoriť priamy kontakt medzi prvkami v spore či bez vzájomného spojenia; alebo preberá funkciu arbitra, ktorý uvádza do rovnováhy ich protichodné požiadavky voči sebe navzájom a eliminuje všetko, čo je v nich nezlučiteľné. Mediátor môže dosiahnuť opätovné zmierenie len vtedy, keď každá strana verí, že časťou dôvodov hostilnosti objektívna situácia odôvodňuje opätovné zmierenie a robí prímerie výhodným. Veľká príležitosť na to, aby sprostredkovanie non-prívrženca viedlo k tejto viere, nespočíva len v zjavnom odstránení nedorozumení či vo výzvach po dobrej vôli atď. Non-prívrženec každej strane vyjaví požiadavky a argumenty tej druhej; preto sa stráca tón subjektívnej vášne, ktorá podnecuje rovnaký tón na nepriateľskej strane. Väzba na non-prívrženca, ktorá sa požaduje kvôli mediácii, spĺňa jeden z dvoch predpokladov. Tretí prvok je non-prívržencom, buď ak stojí nad rozpornými záujmami a názormi a v skutočnosti sa nimi nezaoberá, alebo ak ho oba znepokojujú rovnako. Napríklad v konflikte medzi anglickými robotníkmi a podnikateľmi by non-prívrženec nemohol byť ani robotník ani podnikateľ. Nemôže podliehať objektívnym zreteľom pozície žiadnej strany skrz svoj osobný záujem. Napriek tomu sa mediátor musí subjektívne zaujímať o osoby a skupiny, ktoré dokladujú obsah svojho sporu , ktorý je pre neho len teoretický. Je to preto, aby osobný záujem rozbehol čisto neosobný mechanizmus. Je to spojenie subjektívnej vzdialenosti od objektívneho významu, ktorý je charakteristický pre postavenie non-prívrženca. Situácia sa komplikuje, keď non-prívrženec zastáva svoju pozíciu nie vzhľadom na svoju neutralitu ale pre svoju rovnakú účasť na záujmoch v spore. Často nastáva tragická situácia, keď je tretí naviazaný na obe strany, a to nie zvláštnym záujmom, ale úplne osobne; táto situácia je extrémna, keď celý priebeh, záležitosti sporu nemôžu byť objektivizované a ich…

Sociálna otázka a jej historický vývoj

Podobne ako život človeka a spoločnosti má svoju minulosť, svoje dejiny má aj sociálna otázka, a to znamená aj sociálna teória a sociálna politika. História je svedectvom toho, že sociálne otázky sprevádzajú ľudstvo celými dejinami. Zaoberali sa nimi jednak široké ľudové masy v rámci pozornosti a pomoci chudobným a bezmocným a jednak táto problematika bola predmetom skúmania rozličných bádateľov, reformátorov a revolucionárov, ale aj všelijakých vizionárov, Spasiteľov a demagógov.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Konfucianizmus ako príklad sociálnej filozofie

Konfucianizmus vznikol v období veľkého spoločenského rozkladu, ktorý sa nazýva obdobím Bojujúcich štátov (481-221 pred Kristom). Usiluje sa o vytvorenie súladu a dosiahnutie pokoja v ľudských vzťahoch. Tento humanistický cieľ možno dosiahnuť princípom ľudskosti a sebadisciplínou za pomoci pravidiel obradov. Konfucianizmus nie je náboženstvom v pravom slova zmysle: Konfucius nevytvoril iný svet, do ktorého by umiestnil svoje posolstvo. Podľa Konfucia človeka môže uspokojiť iba plnenie povinnosti, ktoré zabezpečuje harmóniu v spoločnosti a nevyvoláva hnev nebies.

Konfucius nikomu nevnucuje svoje názory. Má rad ľudí a život. Je autorom výroku: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ty iným! Avšak Konfuciovi vôbec nešlo o vytvorenie nového náboženstva, ale snažil sa predovšetkým o vytvorenie morálneho kánonu, učil ľudí správnemu životu v súlade zo zásadami cností, zdvorilého vystupovania, múdrosti a šľachetnosti. Ak sa má dosiahnuť súlad v ľudskom spolužití a ľudské skutky majú nadobudnúť svoj význam, musí sa celý spoločenský život stať obradom. Konfucianizmus vyzdvihuje predovšetkým zodpovednosť každého človeka, pretože bez nej sa nedá medzi ľuďmi vytvoriť súlad.

Veľkú pozornosť Konfucius venoval rodine, ktorá by mala spolupracovať, podporovať sa a navzájom si pomáhať. Rodičia majú vyučovať cnosti, aby z ich deti vyrástli dobrí občania, zatiaľ čo deti si majú ctiť rodičov a pomáhať im, ako najlepšie vedia. Konfucius bol presvedčený, že vzájomná podpora a úcta vedú k vyváženej a spokojnej domácnosti, ktorá zasa umožňuje usporiadanú spoločnosť s dobrou vládou. Konfucius identifikoval päť pre čínsku spoločnosť najdôležitejších vzťahov: vzťah medzi otcom a synom, medzi manželom a manželkou, starším a mladším bratom a medzi dvoma priateľmi. Vo všetkých ostatných vzťahoch videl jedného z dvojice ako staršieho partnera. Tieto vzťahy považoval za absolútne určujúce pre vytvorenie stabilnej a šťastnej spoločnosti. Až dodnes sú Číne ako aj v Japonsku tieto vzťahy veľmi vysoko hodnotené. Po tisícročia bola Čína spoločnosťou hierarchizovanou podľa spoločenského postavenia. Na jeho spodku boli roľníci a na vrchole cisár. Od všetkých sa očakávalo, že budú tvrdo pracovať, aby uživili svoje rodiny a slúžili záujmom štátu.

Kresťanstvo a sociálna spravodlivosť

Ježiš Kristus žil pred dvetisíc rokmi v provincii Judea, ktorá bola v tom čase súčasťou Rímskej ríše. Podľa kresťanov je Ježiš Syn Boží a celé náboženstvo sa odvíja od jeho života a učenia. Kresťania veria, že Boh prišiel na Zem v podobe Ježiša Krista. Toto učenie sa nazýva inkarnácia, vtelenie Boha do človeka. Ježiš žil na Zemi ako človek a musel zvládnuť mnoho ľudských útrap, utrpenia a pochybnosti. Podľa kresťanov sa ľudstvo odklonilo od Boha a stalo sa hriešnym, no smrť Krista poskytuje ľuďom možnosť vrátiť sa k bohu a „zachrániť sa“. Večný život s Bohom alebo spása čaká tých, ktorí veria v Ježiša, ľutujú svoje hriechy a žijú spravodlivo. Tí, čo túžia nasledovať príklad Krista, opúšťajú všedný svet a vstupujú do mníšskeho stavu.

Vzťah ranného kresťanstva k politickej moci a k štátu: Celá rada výrokov z evanjelia ukazuje, že kresťanstvo vo svojej rannej podobe nebolo vôbec zmierlivé voči spoločenským nespravodlivostiam a požadovalo aktívny boj. V besede s apoštolmi Ježiš priamo upozorňuje, že rozšírenie jeho učenia a cesta ľudského rodu k dosiahnutiu Božieho kráľovstva bude spojená s bojom a násilím, o čom svedčí cela rada výrokov z evanjelia: „Vydá na smrť brat brata a otec dieťa, povstanú deti proti rodičom a pripravia ich o život… povstanie národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu…/Mt 10, 21; 24,7). „Nemyslite si, že som prišiel na Zem uviesť pokoj. Neprišiel som uviesť pokoj, ale meč“ /Mt 10,34/. Avšak okrem týchto radikálnych výrokov obsahuje Nový zákon aj výroky opačné. Po porážke povstania Židov v Palestíne, ale taktiež v náväznosti na šírenie kresťanstva v rímskom impériu dochádza k transformácii nového náboženstva. V tejto dobe evanjelisti vynakladali nemalo úsilia, aby otupili prvotnú verziu kresťanstva o odbojovom charaktere Kristovho učenia a dištancovali sa od revolučného mesianstva starých Židov a prezentovali kresťanstvo ako pacifistické hnutie vzdialené judaistickej problematike.

Tendencia neklásť odpor, ktorá sa postupne v kresťanstve presadzuje, nachádza rovnako svoju inšpiráciu v aktivitách Ježiša. Na provokačnú otázku farizejov, či je potrebné platiť dane, Kristus ukázal peniaz (denár) s vyobrazením imperátora a riekol: „Čo je cisárove, cisárovi, a čo Božie, Bohovi“ /Mt 22,21; Mk 12,17). Kristov výrok bol reakciou na pokus farizejov, „chytiť ho za slovo“ a prehlásiť ho za „tuctového“ politického odporcu a rebelanta a takýmto spôsobom definitívne diskreditovať jeho kázania. Pretože Kristus odhalil ich úmysly degradovať zmysel jeho učenia, odpovedá dvojznačne. Platenie dani v danom prípade nie je najpodstatnejším, nakoľko skutočné odmeňovanie je možné len podľa zásluh v hodnotovej škále Kráľovstva nebeského. Závažná je tiež scéna z Nového zákona, rozhovor Ježiša s Pilátom. Najvyšší kňazi a starostovia obviňovali Krista zo snahy stať sa „židovským kráľom“ a z podnecovania politickej neposlušnosti voči Rímu. Kristus zdôrazňoval absurditu farizejských obvinení, že si naroluje úlohu kráľa pozemského štátu, kde vládne nenávisť, zloba, nespravodlivosť a mamonárstvo, a odmietal, žeby chcel bezprostredne zasahovať do reálnej politickej situácie. V diskusii s Pilátom povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta“.

Ideológia ranného kresťanstva bola v opozícii k rímskej ríši. Dištancovanie sa stúpencov nového náboženstva od existujúcich degradovaných štruktúr sociálno-politického života sa v praktickej rovine realizovalo prostredníctvom vznikajúcich kresťanských obcí, ktoré svojimi morálnymi a organizačnými parametrami boli prezentované ako predobraz budúceho „Kráľovstva nebeského“. V týchto obciach boli eliminované nenávisť, zločinnosť, vládlo tu vzájomné pochopenie, láska, spolupráca //Evanj. od sv. Pavla 1-11/. S postupom času sa však nepodarilo realizovať očakávania, že cirkev „vytlačí“ existujúce nedokonalé politické štruktúry a že štát absorbuje ideály prvých kresťanov. Zvláštnu pozornosť v tomto kontexte si zasluhuje rozpracovanie myšlienky pokory. Napríklad /apoštol sv. Petra sa pokora interpretuje ako „bohuľubá cnosť života“ /P 2, 13-20/. Následné hrozby posledného súdu sú adresované nie prehnitým štátnym štruktúram, ale nespokojným, ktorí … “pohŕdajú každou autoritou. Rozsiahly program pokorného akceptovania existujúcich politických štruktúr je rovnako vyložený v epištolách sv. Pavla. Tu je prvýkrát v kresťanstve prezentovaná téza, že politická moc je božského pôvodu „Každý nech sa podriadi vládnej moci, lebo nie je moci, len od Boha“. Tu sa kresťania zaväzujú prekonať odcudzenie voči existujúcim politickým inštitúciám a dosiahnuť stav jednoty štátu a podaných.

Najhlbšou a originálnou myšlienkou kresťanstva je - podstatou všetkého je láska. Tvrdenie, že Boh je láska, nenájdeme v žiadnom pohanskom kulte. „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Väčšieho prikázania iného nad tým nie je“ (evanj.od Matv.23, 39-40). To je bezpochyby jeden z kľúčových postulátov kresťanského učenia. V evanj. sv. Jana 3,16. Základný postulát kresťanstva, že „Boh je láska“ výrazne modifikuje kresťanskú interpretáciu sociálnej spravodlivosti. Kresťanstvo prichádza s principiálne novým poňatím niektorých princípov alebo ich po novom formuluje. Na rozdiel od nerovnosti ako určujúceho princípu fungovania politicko-právneho systému otrokárskej spoločnosti, kresťanstvo deklarovalo princíp rovnosti ľudí nezávisle od ich národnosti, majetkového a politického štatútu. Idea rovnosti v rannom kresťanstve znamená rovnosť ľudí pred Bohom, pretože všetci sme „deti Božie“. Principiálne nový je vzťah kresťanstva k práci. Radikálny prevrat v otázkach miery práce a spotreby spočíva v tom, že práca /každodenná, ťažká, kvôli dobývaniu „Chleba nasuščného“ bola prvýkrát v dejinách ľudskej civilizácie definovaná ako nevyhnutný atribút existencie nového človeka. Všetci sú povinní „získavať obživu vlastnými rukami“. Apoštolská výzva: „Kto nechce pracovať, nech neje znamená tiež, že krádež, ale tiež život bohatých ľudí sú založené na privlastňovaní si výsledkov cudzej práce. Prví kresťania, keď mohli pracovať, mali možnosť žiť na účet cirkevnej obce len tri dni /pútnici/. Kresťanstvo tiež zaujalo špecificky vzťah k bohatstvu a vlastníctvu vôbec. Bohatstvo je v rannom kresťanstve interpretované ako zdroj parazitného spôsobu života majetných tried a ich útlaku. Bohatstvo je chápané ako príčina skazy človeka…koreňom všetkého zla je láska k peniazom. Život obcí ranných kresťanov spočíval na spoločnom vlastníctve: „Všetci, ktorí uverili, žili spolu a mali všetko spoločné…tí, ktorí mali domy, predávali ich a peniaze, takto utŕžené, rozdávali každému, kto ich potreboval. Imperatív spoločného majetku a všeobecnej povinnosti pracovať ovplyvňovali následné aktivity v oblasti sociálnej solidarity, ktoré vyvíjali prvé obce kresťanov /zbierky pre chudobných a odkázaných, pomoc vdovám, sirotám, väzňom, vyhnancom, ktorí trpeli za vec viery kresťanskej viery/.

Kresťanské náboženstvo v 16. a 17. storočí sprevádzalo európskych osadníkov do Južnej a Severnej Ameriky a v čase kolonizácie v 18. a 19. storočí ich nasledovali mnohí misionári. V rôznych krajinách sa vyvinuli miestne kresťanské cirkvi, ktoré často hrajú významnú úlohu v živote obyvateľov. Kresťanská charita. Jedným z ústredných bodov kresťanstva bola vždy pomoc blížnym. Mnohé kresťanské organizácie pôsobia po celom svete s cieľom pomôcť v boji proti hladu a chudobe, chorobám a v núdzi. Fungujú na mnohých úrovniach, od lokálnej až po medzinárodnú. Kľúčom k naplneniu kresťanstva je spoluzodpovednosť za život spoločnosti.

#

tags: #sociálny #a #politický #rozpor #definícia