Sociálny aspekt jazykových zmien v štúdii: Semiotika, hermeneutika a rétorika v sociálnej práci

Úvod

Efektívna komunikácia je základným princípom v pomáhajúcich profesiách, a to najmä v sociálnej práci. Keďže každá komunikácia prebieha na dvoch úrovniach - verbálnej a neverbálnej - ovládanie základných zručností a kompetencií z rétoriky výrazne prispieva k jej zefektívneniu. Tento článok sa zameriava na sociálny aspekt jazykových zmien v štúdiu, konkrétne na uplatňovanie princípov semiotiky a hermeneutiky v kontexte rétoriky v oblasti sociálnej práce.

Rétorika a jej význam v sociálnej práci

Schopnosť adekvátne narábať s verbalizovanou formou informácie by mala patriť do základnej výbavy každého sociálneho pracovníka, ktorému záleží na tom, aby na konci komunikačného kanála smerom ku klientovi dochádzalo nielen k percepcii, ale predovšetkým k adekvátnej apercepcii. Vedomosti z rétoriky vytvárajú teoretickú základňu, ktorá je jedným z hlavných predpokladov pre vypestovanie rečovo-komunikatívnych spôsobilostí. Rétorika poukazuje na špecifické prostriedky, ktoré vedú k estetizácii prejavu.

V základnom komunikačnom modeli komunikátor - komunikát - komunikant je sociálny pracovník v pozícii komunikátora, jeho terapeutická práca s klientom je komunikátom a samotný klient je komunikantom. Medzi prostriedky komunikácie patria okrem slovných signálov aj mimoslovné signály, znaky, kontexty, symboly a kódy. Tie sa musia nevyhnutne odraziť vo finálnej podobe komunikátu, ktorý nielenže naplno vystihuje myšlienkovú podstatu, ale dáva jej ďalší rozmer.

Semiotika ako nástroj štúdia a interpretácie znakov

Semiotika je veda, ktorá sa zaoberá znakmi. Vychádza z faktu, že sme ponorení do sveta znakov, do slov, do písmen a upozorňuje na nevyhnutnosť dešifrovať jednotlivé znaky s ich súčasným porozumením. Semiotika ponúka nielen filozoficko-empirické, ale aj praktické riešenia, preto je užitočná pre každého, kto sa zaoberá komunikáciou, či už je to kritik, jazykovedec, psychoterapeut, psychológ, či sociálny pracovník.

V semiotike platí vo všeobecnosti pravidlo, že človek nie je pasívnou súčasťou kultúry, ktorá ho obklopuje, ale tým, že ju vytvára, je jej hlavnou, aktívnou, tvorivou silou. V kontexte rétoriky v sociálnej práci patrí do základného repertoáru semiotických znakov slovná zásoba a terminológia. Sú to nositelia informácií, funkčne viazaní na objekty, ktoré označujú a menia sa spolu s časom, dobou, pomermi, poznatkami a výdobytkami kultúry. Jednotlivé slová ako nositelia významu a spolunositelia zmyslu textu sú abstraktným momentom. Platí to aj vo chvíli, keď sa z myšlienkovej podoby sociálneho pracovníka premenia v kontakte s klientom na hovorené slovo, teda na reč.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

K slovnej zásobe a terminológii sociálneho pracovníka neodmysliteľne patrí aj neverbálna komunikácia smerom ku klientovi. Patrí sem jeho konanie, nálada, gestá, prostredie, atmosféra - teda všetko, čo nie je vyjadrené rečou poskytuje dôležité kódy, ktoré okrem funkcie estetickej majú aj funkciu významovú. Slová sú ako mince majúce určitú hodnotu. Neverbálna komunikácia je potom materiálom, z ktorého sú mince vyrazené.

Hermeneutika ako umenie interpretácie a porozumenia

Porozumenie myšlienky a kontextu v súvislosti s rétorikou sociálneho pracovníka je nevyhnutné. Takéto umenie interpretácie, umenie dorozumenia, proces porozumenia cez kódy, znaky a symboly sa nazýva hermeneutikou. Spolupráca sociálneho pracovníka s klientom na rétorickej úrovni je potom hermeneutickým výkonom s potrebou porozumenia kontextu a celosti komunikátu.

Prvým predpokladom pre úspešný hermeneutický proces poznávania je predporozumenie, s ktorým sociálny pracovník pristupuje ku klientovi. Sú to všetky subjektívne obsahy, predstavy, vedomosti a názory sociálneho pracovníka, ktoré sa objektivizujú v konkrétnych formách komunikátu (slová a vety) smerom ku klientovi. Predporozumenie u sociálneho pracovníka však musí nevyhnutne rešpektovať autonómiu klienta. Textová, čiže verbálna rovina rétorického kontaktu sa tak harmonicky spája s ikonickou, čiže neverbálnou rovinou a postoj sociálneho pracovníka je v tomto prípade nielen perceptívne prijímajúci, ale predovšetkým aperceptívne konajúci.

Apercepcia ako kľúčový prvok efektívnej komunikácie

Podľa Gadamera (1976) je apercepcia porozumením, respektíve schopnosťou mať pre niečo porozumenie. Táto schopnosť patrí do základnej výbavy človeka a je základným oporným kameňom jeho spolužitia s ostatnými ľuďmi. Odohráva sa predovšetkým v reči a vzájomnej komunikácii. Ide teda nielen o mechanické prijatie komunikovaného obsahu, ktorý v procese komunikácie smeruje od komunikátora cez komunikát ku komunikantovi, ale jeho aktívne uchopenie komunikantom a následné intrapersonálne spracovanie. Heidegger (1977) prehlbuje pojem apercepcie na existenciál, t. j. na základné kategoriálne určenie ľudskej existencie.

Nevyhnutnosť apercepcie tak zákonite prechádza celým procesom spolupráce s klientom: od prvého kontaktu (ktorému predchádza predporozumenie na strane sociálneho pracovníka a jeho zodpovedná príprava), cez celý proces spolupráce až po jej ukončenie a završuje sa percepciou komunikátu na strane klienta, ktorá sa v ideálnom prípade mení na apercepciu s efektívnym dopadom na pozitívne zmeny v živote klienta.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Hĺbka a intenzita apercepcie závisí od niekoľkých faktorov, medzi ktoré možno zaradiť rozumovú a intelektuálnu úroveň klienta, jeho momentálnu sústredenosť a aktuálny rozsah dispozičných schopností počas procesu percepcie. Od vyššie spomenutých faktorov, ktoré ovplyvňujú hĺbku a intenzitu apercepcie komunikátu klientom závisí miera vzťahu, ktorý sa medzi sociálnym pracovníkom a klientom vytvorí. Prirodzeným vyústením tohto vzťahu je následné usmernenie klienta sociálnym pracovníkom. Sociálny pracovník by mal mať túto skutočnosť neustále na pamäti, pretože sa stáva významným činiteľom v procese kreovania konkrétnych myšlienkových postojov, názorov a spôsobov u klienta.

Zvýšenú pozornosť treba venovať predovšetkým v prípade, ak sú na strane klienta deti a mládež. Táto skupina, vzhľadom k tomu, že jej proces psycho-sociálneho vývoja ešte nie je ukončený, je najrizikovejšou skupinou, pretože má tendencie prijímať komunikát bezpodmienečne, bez vlastného kritického postoja, bez prehodnocovania a bez schopnosti apercepcie širších a hlbších kontextov, ktoré si dospelý klient uvedomuje a na základe ktorých si vytvára konečný - vlastný dojem.

Vzájomný vzťah komunikátora a komunikanta

Uplatňujúc myšlienku Jakobsona a Halleho (2002), že efektívna komunikácia ruší odstup medzi komunikátorom a komunikantom, sa v prípade terapeutickej práce s klientom dostávame k skutočnosti, že tento odstup sa nielen ruší, ale mení sa na vzťah založený na vzájomnej úcte a dôvere. Naše tvrdenie, že komunikátor vstupuje do blízkeho vzťahu s komunikantom, potvrdzuje aj Gadamer (1976) svojím presvedčením, že žiadna pojmová reč, v našom prípade komunikát (práca s klientom), nepredstavuje pre myslenie (komunikátora) neprelomiteľné zakliatie vo chvíli, keď sa svojej reči odovzdá, ale pustí sa do aktívneho, živého dialógu s iným a inak uvažujúcim človekom, teda komunikantom. Z toho vyplýva, že pre rétorický počin - komunikát (akokoľvek sa môže javiť ako nemenná danosť), platí, že nám sám o sebe niečo hovorí, pričom jeho výpoveď nikdy nemožno pojmom definitívne vyčerpať. Komunikátor/sociálny pracovník v rámci kontaktu s klientom vytvára rétorický prostriedok, ktorý je v každom pokuse uchopenia komunikátu nový a stavia sociálneho pracovníka pred úlohu fungovania samého pre seba ako interpretátora reči. Nachádzanie vhodnej reči pre komunikát môže byť značne problematické a splnenie tejto úlohy náročné a úspešnosť splnenia tejto výzvy sa zrkadlí v rozsahu apercepcie na strane komunikanta/klienta. Klient teda s porozumením prijíma to, čo mu sociálny pracovník prostredníctvom komunikátu komunikuje.

Semiotika a hermeneutika v kontexte jazykových systémov

Skutočnosť, že reč/rétorika získala v komunikačnom procese ústredné postavenie, má v procese terapeutickej práce s klientom svoj špecifický význam. Sociálny pracovník musí brať do úvahy všetky semiotické znaky, ktoré musí dešifrovať a súčasne im porozumieť. Na jednej strane tak máme semiotiku ako teóriu znakov a hermeneutiku ako predporozumenie a porozumenie, ktoré vedú k fungovaniu a výstavbe jazykových systémov a systémov znakov v rétorickom počine sociálneho pracovníka, na druhej strane je teória poznania, ktorá si uvedomuje, že reč je to, čo sprostredkováva akýkoľvek prístup k svetu - aj k svetu, ktorý je komunikovaný klientovi prostredníctvom sociálneho pracovníka. Hermeneutika a s ňou súvisiace porozumenie klientovi a jeho problému je viac než len metodický postup, odkrývajúci daný zmysel. Sociálny pracovník si plným právom uplatňuje nárok na skutočnú univerzalitu v porozumení klientovi a následnú interpretáciu smerom ku klientovi, ktorá by mala mať dialogickú formu.

Gadamer (2002) poukazuje na hranicu, ktorá je v hermeneutickej skúsenosti zmyslu implicitne obsiahnutá. Svojou vetou Bytie, ktorému možno porozumieť, je reč poukazuje na skutočnosť, že tomu, čo existuje, nemožno nikdy úplne porozumieť. Ako dôvod uvádza, že všetko, čo reč prináša, poukazuje vždy ešte na to, čo sa dostane do výpovede. V našom prípade ide o invenciu a intencionalitu sociálneho pracovníka, ktorých pôsobenie je v procese terapeutickej práce implementované do klientovho života.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Záver

Sociálny aspekt jazykových zmien v štúdiu, konkrétne uplatňovanie princípov semiotiky a hermeneutiky v kontexte rétoriky v oblasti sociálnej práce, je kľúčový pre efektívnu komunikáciu a úspešnú terapeutickú prácu s klientom. Ovládanie týchto princípov umožňuje sociálnemu pracovníkovi lepšie porozumieť klientovi, dešifrovať jeho neverbálne signály a adekvátne reagovať na jeho potreby. V konečnom dôsledku to vedie k budovaniu vzťahu založeného na vzájomnej dôvere a úcte, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie pozitívnych zmien v živote klienta.

tags: #sociálny #aspekt #jazykových #zmien #štúdia