
Zohor, obec na Záhorí, má bohatú históriu spoločenského života a silné väzby medzi obyvateľmi. V minulosti, ale aj v súčasnosti, sa tu stretávajú potreby ľudí s ponukou sociálnej pomoci. Tento článok sa zameriava na tradičné formy spoločenského života v Zohore, ako aj na súčasné možnosti sociálnej podpory, vrátane zariadení pre seniorov a zmien v legislatíve týkajúcej sa posudzovania odkázanosti na sociálnu službu.
Základom dedinského spoločenstva v Zohore boli roľníci, ktorí hospodárili na svojich gazdovstvách. Tí, ktorí nevlastnili pôdu, pracovali ako poľnohospodárski robotníci. Poľnohospodárski robotníci si príležitostné práce nachádzali poväčšine u gazdov v dedine. Po práci sa muži a mládenci stretávali v "šenkoch" pri poháriku a kartách, športoví fanúšikovia na futbalových zápasoch a ženy sedávali v skupinkách na priedomí, najmä v lete. V chladnejších mesiacoch chodili ženy na návštevy k susedom a príbuzným "na besedu".
Obdobie utlmenia poľnohospodárskych prác, teda neskorá jeseň a zima, ponúkalo príležitosť na spoločné posedenia a skromné pohostenie. Ženy si okrem besedovania organizovali aj pracovné stretnutia, pri ktorých vyšívali, priadli alebo párali perie. Drápačky patrili k obľúbeným činnostiam počas zimných mesiacov a usporadúvali si ich ženy samy.
Drápačky boli zároveň aj spoločenskou príležitosťou - spomínalo sa na rôzne dedinské udalosti, rozprávali sa žartovné a strašidelné príbehy a prebrali sa všetky miestne novinky a klebety. K stretnutiu patrilo aj pohostenie, ktoré pripravila hosťujúca rodina. Návštevníčky ponúkali čajom, kávou, vareným vínom, pagáčmi a koláčmi. K ženám sa radi pridávali aj muži a dospelá mládež, ktorí sa prišli porozprávať a spoločne zabaviť. Po skončení drápačiek v jednom dome pokračovali na pozvanie v dome ďalšom, kým "neodrápali" počas dlhých zimných dní a večerov všetko perie na výbavu pre mladé nevesty. Po skončení drápačiek si ženy pripravili oldomáš.
Mládenci radi navštevovali domy, kde sa po večeroch stretávala pestrá spoločnosť, ale hlavne ak tam boli slobodné dievčence. Chlapci sa nebránili vymýšľať a realizovať rôzne zbojstvá. Niekedy vyliezli na strechu domu, kde sa zišla väčšia spoločnosť, a na komín položili škridlicu alebo tabuľku skla, čo spôsobilo zadymenie domu a ukončenie posedenia. Inokedy rozobrali gazdovi voz a vyniesli ho na strechu, čo bola často odplata za to, že rodičia bránili dvom mladým ľuďom stretávať sa. Opakom bolo zverejnenie vzťahu formou vysypania cestičky od domu mládenca k domu dievčiny, ktorí o seba prejavili záujem.
Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov
Svoje nezastupiteľné miesto v živote obce mali susedské vzťahy, najmä v spoločných dlhých dvoroch. Susedia boli k dispozícii "po ruce" pri rôznych pracovných príležitostiach: pri zabíjačke, pri stavbe domu, pri zbere úrody, ale aj pri rodinných udalostiach ako bola svadba, krstiny alebo pohreb. Od susedov sa požičiavali napríklad aj stoličky, stoly, lavice, riad i taniere na hostiny. Ľudia v dedine sa navzájom poznali a prejavovali si patričnú úctu pozdravením. Bolo zvykom, že deti zdravili všetkých ľudí, dodržiavalo sa nepísané pravidlo, že mladší vždy pozdravili starších. Zdravilo sa po kresťansky "Pochválen Pán Ježiš Kristus" alebo len "Pochválen" a odpoveď bola "Pambú daj nebeskí" "Aš na vjeki". Zdravilo sa aj pri práci napr. na poli "Pomoš Pambu" a odpoveď "Panbú daj!" Pri príchode z kostola domov sa patrilo pozdraviť nasledovne "Abi ste bili učasní omše svatej", odpoveďou bolo "Pambú daj nebeskí". K dennému pozdravu sa v komunikácii pridávala aj otázka alebo poznámka. Patrilo to k móresu: Kam ste sa vibrali strýčku? Tecinko co to nesete? Byli ste v mjesce? Pri zametaní ulice, čo sa bežne robilo v domácnostiach každú sobotu, sa väčšinou poznamenalo: Šak to máš pjekné!
Podľa vekových skupín, pohlavia, ale aj stavu a ekonomického postavenia sa diferencovali obyvatelia obce aj v kostole. Tu sa rešpektovali nepísané pravidlá, každý mal svoje stále miesto, každý vedel kde má stáť či sedieť. Vpredu pred oltárom stáli deti. Za nimi zvlášť dievčence a mládenci podľa veku. Najskôr tí mladší, potom odrastenejší. Nad poriadkom v kostole bdel nielen kostolník, ale aj starší chlapi, ktorí napomínali a často aj vyzauškovali najmä neposedných školákov. V laviciach sedávali starší muži a staršie ženy, mladé ženy a mladí muži stáli za lavicami. Pod chórom boli tí, čo prišli neskoro alebo sa nezaradili medzi ostatných. V prednej časti kostola po stranách sedeli v laviciach vážení občania, predstavitelia obce, učitelia s rodinami a bohatí sedliaci, ktorí držali počas bohoslužby držiaky so zapálenými sviecami. Na „chórus“ chodili zásadne muži.
Ďalšou príležitosťou na podporu a utužovanie spoločenského života v obci boli zábavy, ktoré organizovali rôzne miestne spolky a združenia. Zábavy sa konali v šenkoch, kde mali spoločenskú sálu, v lete na voľnom priestranstve pod šírym nebom. Do tanca hrávala živá hudba a tá prilákala hostí. Mladí ľudia nezvykli na zábave sedieť, ale postávali v hlúčkoch okolo tanečnej plochy, zvlášť dievčence a zvlášť chlapci. Počas prestávok medzi tancom sa chodili mládenci potúžiť do výčapu a dievčence špacírovať po sále alebo von „vivjetrat“. Do tanca sa pozývalo veľmi osobito. Keď zahrala hudba, chlapec kývol na vybranú dievčinu a zvolal: „Mariš pod!“ Nezriedka sa stalo, že nositeliek mena „Mariš“ bolo v hlúčiku dievčeniec viac a nevedeli, ktorá je tá pravá vyvolená, čo bolo častokrát aj príčinou hádok. Dievčence, ktoré nikto nepozýval do tanca, smutne postávali a hovorilo sa, že „prodávajú petržal.“ Na „muziku“ chodili aj staršie ženy, ktoré prichádzali zo zvedavosti pozrieť kto s kým tancuje, ako sa kto chová a zabáva. Sedeli okolo tanečnej plochy aj v 2-3 radoch a bavili sa pozorovaním. Získavali informácie, ktoré potom detailne rozoberali na nedeľných posedeniach počas letných dní alebo na besede u susedov. Ženatí chlapi sa väčšinou zdržiavali vo výčape pri kartách. Zábavy začínali v nedeľu odpoludnia a trvali do polnoci. Až neskôr v 50.-60. rokoch 20. storočia sa začali organizovať zábavy aj pre mladšie vekové kategórie.
Účasť na tanečných zábavách bola podmienená vekom. Chlapci a dievčence po skončení školy nemali ešte povolený vstup na tanečné zábavy dospelých. Až od istej vekovej hranice. Chlapci od 16-17 rokov sa začali pliesť medzi „pachoukú“. Museli však najskôr byť medzi nich prijatí zaplatením vstupného, čo činilo niekoľko fliaš vína. Poriadok a organizáciu zábavných podujatí mali na starosti „stárkové“. Boli to najschopnejší organizátori spomedzi chlapcov.
Od neskorej jesene sa vybraná skupina ľudí, mládež aj starší pod vedením samozvaného režiséra, stretávala rok čo rok pri nácviku divadla. Ochotnícke divadlo má v Zohore bohatú vyše storočnú tradíciu. Podľa záznamov sa prvé po slovensky hrané divadelné predstavenie odohralo v roku 1913. Odvtedy s malými prestávkami pokračovali ochotníci nacvičením minimálne jednej divadelnej hry ročne. Divadlo sa najčastejšie hralo okolo Vianoc alebo počas fašiangov. Divadelní ochotníci mali svojich priaznivcov, ktorí radi navštevovali divadelné predstavenia a využívali tak príležitosť zabaviť sa, stráviť príjemne dlhý zimný čas v spoločnosti priateľov. Divadlo bolo často jediným a žiadaným kultúrnym podujatím v obci. Repertoár vychádzal zo slovenskej divadelnej klasiky. Nacvičovali hry od J. Palárika, F. Urbánka, J. Gregora -Tajovského, J. Záborského a ďalších. Kostýmy si herci zabezpečovali sami za výdatnej pomoci miestnych krajčírov. Aj rekvizity a kulisy boli domácej výroby. Pomáhali s nimi aj študenti.
Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS
Zatiaľ čo tradičné formy spoločenského života v Zohore postupne zanikajú, potreba sociálnej podpory pretrváva. V súčasnosti existuje v obci a jej okolí niekoľko zariadení a iniciatív, ktoré sa zameriavajú na poskytovanie sociálnych služieb pre rôzne skupiny obyvateľov.
V Zohore a blízkom okolí sa nachádza niekoľko zariadení pre seniorov, ktoré poskytujú celodennú starostlivosť a ubytovanie pre starších ľudí, ktorí potrebujú pomoc s každodennými činnosťami. Medzi tieto zariadenia patria:
Tieto zariadenia ponúkajú rôzne formy starostlivosti, od ubytovania a stravy až po zdravotnú starostlivosť a sociálne aktivity.
Obec Zohor poskytuje osobám nad 70 rokov s trvalým pobytom v obci príspevok na stravovanie v závislosti od výšky dôchodku v zmysle Všeobecne Záväzného nariadenia č. 3/2004 o spôsobe určenia úhrady, o výške úhrady a o spôsobe platenia úhrady za opatrovateľskú službu v znení dodatku č. Školská jedáleň poskytuje stravu žiakom a zamestnancom Základnej školy Albína Brunovského a občanom obce Zohor vo veku nad 70 rokov.
Od 1. januára 2025 vstúpil do platnosti nový zákon č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti, ktorý zavádza jednotný integrovaný posudok spájajúci lekársku a sociálnu posudkovú činnosť. Ak žiadate o posudok už v tomto roku, máte na podanie žiadosti na úrade mesta čas do 31. augusta 2025. Potrebujete mať vydané právoplatné posúdenie a rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu. Ak máte už vydané rozhodnutie a posudok o odkázanosti na sociálnu službu alebo kompenzáciu, zostáva Vám naďalej platný. Táto zmena sa týka iba nových žiadostí podaných po 1. januári 2025. Ak viete, že budete potrebovať posudok o odkázanosti na sociálnu službu, podajte žiadosť na svojom mestskom alebo obecnom úrade do 31. augusta 2025.
Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve
tags: #socialny #dom #zohor #informacie