Sociálny a osobnostný rozvoj novorodenca a jeho fázy

Vývin dieťaťa je komplexný proces, ktorý zahŕňa telesné, poznávacie, emocionálne a sociálne zmeny. Tento článok sa zameriava na sociálny a osobnostný rozvoj novorodenca a dieťaťa v predškolskom veku, pričom sa dotýka aj psychických dopadov na rodinné fungovanie pri narodení dieťaťa s telesným postihnutím.

Vývin dieťaťa v predškolskom veku (3-6 rokov)

Predškolský vek je obdobie intenzívneho vývinu, kedy sa dieťa pripravuje na vstup do školy. Telesný, poznávací, motivačný vývin a sebauvedomovanie nadobúdajú šírku a intenzitu. Dieťa sa postupne uvoľňuje zo zväzku s rodinou a viac sa zapája do hier s vrstovníkmi.

Telesný a pohybový vývin

V predškolskom veku dieťa ročne priberie 3-5 kg a narastie 5-10 cm. Zlepšuje sa osifikácia zápästných kostičiek, čo umožňuje rozvoj jemnej motoriky prstov a rúk, ktorá je nevyhnutná pre písanie a grafomotoriku. Výrazne sa zlepšuje činnosť CNS a vnútorných orgánov, čo vedie k lepšej pohyblivosti a koordinácii. Pre pohyb je dôležitá chrbtica a jej správne zakrivenie.

Rozvíja sa jemná motorika - štvorročné dieťa si vie zapnúť gombík, päťročné zaviazať šnúrky. Deti sa zdokonaľujú v používaní príboru, vedia sa samy umyť a poskladať si oblečenie. Spresňuje sa koordinácia rúk a vyhraňuje sa dominancia jednej ruky. Deti rady manipulujú s nástrojmi, stavajú lego, skladajú skladačky a hlavolamy. Jazdia na trojkolke, sánkujú sa a lezú na preliezky. Zdokonaľujú sa v kreslení - vedia nakresliť kríž, kruh, štvorec, obdĺžnik a trojuholník.

Hrubá motorika sa tiež vyvíja - chôdza sa stáva koordinovanejšou a elegantnejšou. Šesťročné deti ešte pri chôdzi poskakujú a menia smer, čo sú prejavy hravosti. Vývin chôdze sa zakončuje okolo šiesteho roku života.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Vývin poznávacích procesov

Poznávanie detí v tomto veku je viazané na ich najbližšie prostredie.

• Vnímanie: Zdokonaľuje sa citlivosť zmyslových orgánov. Hmatom rozlišujú zložité tvary, zrakom rozoznávajú doplnkové farby a sluchom identifikujú rôzne zvuky. Vnímanie dieťaťa závisí od jeho záujmov. Charakteristická je globálnosť - nevšímanie si detailov alebo zameranie sa len na jeden detail. Vnímanie času je nedokonalé, dieťa ho meria subjektívne prostredníctvom udalostí. Orientácia v priestore a v smere vľavo/vpravo je nedostatočná.
• Pozornosť: Je nestála a ovplyvnená silnými podnetmi. V 3-4 rokoch je neúmyselná, v 5. roku sa dieťa začína sústreďovať. Rozvíjanie úmyselnej pozornosti je dôležité pre vstup do školy.
• Pamäť: Na začiatku obdobia je neúmyselná, dieťa si pamätá len to, čo naňho silne zapôsobilo. Je mechanická a až ku koncu obdobia sa začínajú budovať základy slovno-logickej pamäti. Zdokonaľuje sa rozsah pamäti. Presnosť pamäti je menej rozvinutá, lebo dieťa si do nej pridáva svoje fantastické výtvory. Pamäť je ovplyvnená citmi dieťaťa.
• Fantázia: Je bohatá, založená na nekontrolovateľných predstavách. Fantázia nahrádza nedostatky logického vnímania sveta. Je ovplyvnená rozprávkami, televíziou a udalosťami zo života. Deti oživujú predmety a pripisujú im ľudské vlastnosti (personifikácia).
• Myslenie: Je konkrétne. Dieťa premýšľa o tom, čo robí, koho stretáva a čo vníma. Typické znaky myslenia sú fenomenizmus (reakcia na bezprostredné predmety), prezentizmus (väzba na prítomnosť), egocentrizmus (zameranie na seba), absolutizmus (statické myslenie) a magickosť (dopĺňanie fantáziou). V myslení rozlišujeme obdobie kladenia otázok "Čo je to?" a obdobie "Prečo? Načo? Ako?".
• Slovná zásoba a reč: Rýchlo sa rozvíja. V 3. roku má dieťa okolo 300 slov, na konci 6. roka až 3500 slov. Dieťa sa ľahko učí cudzie jazyky.

Citový vývin

Citový život detí je bohatý a intenzívny. Citové podnety vyvolávajú prudké a rozmanité reakcie. Zvyšuje sa citlivosť detí. Rozlišujú sa astenické (plačlivosť, bojazlivosť) a stenické city (sebavedomie, dobrá nálada). Citová výchova zahŕňa dávanie podnetov na rozvoj citov, uspokojovanie citových potrieb dieťaťa, poskytovanie citovej istoty, vedenie k ovládaniu negatívnych citov a pozitívne oceňovanie.

Sociálny vývin

Je poznamenaný iniciatívou. Hlavnou potrebou dieťaťa je aktivita. Pri jej usmerňovaní zohrávajú dôležitú úlohu rodičia, súrodenci, starí rodičia, učiteľky a deti v MŠ. Dieťa sa učí z vlastnej skúsenosti a napodobňovaním dospelých (sociálne učenie). Opakuje správanie, za ktoré je odmenené, a vyhýba sa správaniu, za ktoré je pokarhané. Pre socializáciu je dôležitá návšteva kolektívu - MŠ. Socializácia sa završuje prechodom do ZŠ.

Činnosti a výchova dieťaťa v rodine

Najviac času zaberá hra. Dieťa sa hrá samo, s hračkami, s predmetmi, v prírode alebo so súrodencami a kamarátmi. Trojročné dieťa začína hru plánovať, je viac samostatné. V MŠ má presnejšie organizované činnosti, doma má voľnejší režim.

Základné zásady výchovy detí v rodine sú mať deti rád, veľa sa s nimi rozprávať, uskutočňovať jednotnú výchovu, používať demokratický štýl výchovy a viac dieťa odmeňovať ako trestať.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Dieťa v tomto období nepracuje v pravom zmysle, ide o hravé činnosti, ktoré majú charakter práce (upratovanie hračiek, pomoc v kuchyni). Tieto činnosti by mali byť v dennom programe, aby si dieťa osvojilo prvé pracovné návyky. Učenie je spontánne, hravé a nie zámerné. Organizované učenie začína v MŠ - dieťa sa učí vnímať, analyzovať, premýšľať, sústreďovať pozornosť a rozvíjať fantáziu.

Hra a učenie sú dôležité pre rozvoj myslenia, disciplíny, manuálnych zručností a tvorivosti. Prevládajú hry, kedy dieťa napodobňuje zvieratá a ľudí. Pribúdajú hry s pravidlami.

• Samotárska hra: Od 2. rokov, dieťa sa hrá samo, s hračkami, bokom od všetkého diania.
• Súbežná hra: Od 3. rokov, dieťa sa hrá samo, ale teší sa, keď sú nablízku aj iné deti.
• Asociatívna hra: Od 4. rokov, dieťa sa hrá s ostatnými, požičiavajú si hračky, ale nemajú spoločný cieľ.
• Kooperatívna hra: Od 6.-7. rokov, deti sa hrajú skupinové hry, aby splnili nejakú úlohu, rozdeľujú si úlohy a volia si vodcu.

Podmienky optimálneho vývinu dieťaťa v rodine a v MŠ

Základnou podmienkou optimálneho vývinu dieťaťa je zdravie - telesné a duševné. Starostlivosť rodičov má zahŕňať:

• Starostlivosť o telesné zdravie - zdravá výživa, spánok, zdravé životné prostredie a nepreťažovanie motorických funkcií.
• Starostlivosť o kognitívny rozvoj - myslenie, slovná zásoba, zručnosti.
• Starostlivosť o citový vývin - dieťa má byť chápané ako hodnota, mala by panovať atmosféra dôvery, radosť podpory, dieťa sa učí ovládať city a prekonávať citové krízy.
• Starostlivosť o zdravý sociálny vývin - naučiť dieťa spolupracovať, komunikovať s ľuďmi a tvoriť priateľské vzťahy s vrstovníkmi.
• Starostlivosť o autoreguláciu - pestovať vzťah k hodnotám, normám a pravidlám.

Problémy správania detí

Vysvetľujú sa pudovou teóriou (pud deštrukcie, agresie) a teóriou sociálneho učenia (agresia ako naučené správanie). Najčastejšie poruchy správania u detí sú hyperaktivita, nepozornosť, impulzívnosť, uzavretosť a používanie vulgárnych výrazov.

Sociálny a osobnostný rozvoj novorodenca

Novorodenecké obdobie trvá približne 1 mesiac a je obdobím adaptácie na nové prostredie. Novorodenec sa prispôsobuje teplote tela vonkajšiemu prostrediu, musí samostatne dýchať, prijímať potravu a vylučovať nepotrebné látky z organizmu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Vývin zmyslov

• Zrakové vnímanie: Novorodenec vníma objekt vzdialený 20-30 cm, nie je rozvinutá akomodácia, nevie aktívne sledovať pohyb objektu, ktorý ho zaujme, nevidí rovnako ostro predmety bližšie a vzdialené. Aby sa vyvíjal zrak, potrebuje dieťa dostatok podnetov.
• Sluchové vnímanie: Pomerne dobre vyvinutý sluch, dokáže rozlišovať najmä vysoké tóny, v prvom mesiaci vie odlíšiť zvuky ľudskej reči od ostatných zvukov, nízke tóny vyvolávajú u novorodenca aktivitu, vysoké ju skôr tlmia.

Prvoradý je dotykový kontakt, matkin hlas, jej pohľady, mimika tváre, dojčenie a nosenie dieťaťa na rukách. Ak tieto kontakty chýbajú, vedie to k deprivácii, frustrácii a rôznym poruchám vývinu.

Citový vývin

Prežívanie je veľmi jednoduché, môžeme ho označiť ako prežívanie príjemného (pozitívne pocity) a nepríjemného (negatívne citové prežívanie), čo je spojené s uspokojením, alebo neuspokojením základných potrieb dieťaťa.

Dojča (2. mesiac - 1 rok)

Obdobie dojčaťa je charakteristické rýchlym rastom a vývojom. Dieťa veľmi rýchlo rastie a zvyšuje sa jeho telesná hmotnosť.

Motorický vývin

Významné medzníky sú zdvíhanie a udržanie hlavičky a uchopenie a manipulácie s predmetmi - v 4 mesiaci dieťa chytí hračku a dáva si ju do úst.

Sociálny vývin

V rodine je dôležitý nie len kontakt s matkou, ale aj s otcom, súrodencami, starými rodičmi a inými ľuďmi.

Batoľa (1-3 roky)

Obdobie batoľaťa je charakteristické zdokonaľovaním chôdze a rozvojom motoriky.

Motorický vývin

• Hrubá motorika: Chôdza sa zdokonalí od pár krôčikov na začiatku 1. roka k samostatnej a istej chôdzi na konci 3. roka. V 2 rokoch sa dieťa učí utekať, zastaviť sa bez opory, zvládať nerovnosti terénu, prekračovať prah, chodiť po schodoch, vie skákať na mieste, skočiť z malej výšky a zatáčať pri chôdzi.

Psychické dopady na rodinné fungovanie pri narodení dieťaťa s telesným postihnutím

Narodenie postihnutého dieťaťa predstavuje psychické vypätie a fyzickú záťaž pre rodičov a blízkych. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy je nemenný fakt bez ohľadu na typ postihnutia. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky a mať dostatočnú opornú sieť.

Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž, ktorá je spojená s trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa. Pocity šťastia sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu.

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé. Spôsob oznámenia diagnózy
2. Fáza popretia reality: Rodičia odmietajú diagnózu a hľadajú odborníkov, ktorí by ju zvrátili. Chýbajú im informácie o postihnutí a cítia sa bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu: Rodičia hľadajú vinníkov a pocity viny. Obviňujú seba alebo lekárov. Pocity viny môžu vyústiť do úzkosti, popôrodných depresií alebo odporu voči dieťaťu.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: Rodičia sa pýtajú, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa a utápajú sa v sebaľútosti. Potrebujú pomoc, informácie a podporné skupiny.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Rodičia sa snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie. Zväčša zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“.
6. Zmeny fungovania rodiny: Rodičia začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám dieťaťa, upravovať podmienky na výchovu a starostlivosť a vynakladať úsilie na zlepšenie zdravotného stavu. Hľadajú pomoc u príbuzných a využívajú sociálny systém.
7. Fáza dozretia: Rodina dokázala akceptovať dieťa s postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o dieťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na harmonické vzťahy medzi členmi rodiny. Dochádza k zmene hodnôt - na prvých miestach sa ocitnú láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia.
8. Fáza rozvratu: Rodičia akceptovali postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách, k narušeniu komunikácie, až do rozvratu manželstva.
9. Fáza slobody a samostatnosti: Rodičia sa oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám.

Rodičia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia svojho dieťaťa pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov, alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa.

Hodnotenie kvality života rodiny ako aj samotného človeka s postihnutím je veľmi náročné a vyžaduje si nazeranie na fungovanie v širšom kontexte. Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom zamerané na zvyšovanie kvality života musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti. Ďalším aspektom, ktorý ovplyvňuje kvalitu života postihnutého dieťaťa je podpora dieťaťa zo strany rodičov, uspokojovanie jeho potrieb a vytváranie prirodzeného prostredia.

Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa s postihnutím má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní, ktorí sú s nimi v denno-dennom kontakte a majú podiel na vytváraní prostredia, v ktorom dieťa s postihnutím vyrastá. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takéhoto dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite.

Napredovanie rozvoja postihnutého dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov na rôznych úrovniach, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a najmä schopností smerujúcich k sebestačnosti do maximálne možnej miery, ktorú zdravotné obmedzenie dovoľuje. ,,Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snahu zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb.

tags: #sociálny #a #osobnostný #rozvoj #novorodenca #fázy