Dôverník v sociálnych službách: Právo, podpora a mlčanlivosť

Inštitút dôverníka v sociálnych službách, zakomponovaný do zákona o sociálnych službách od 1. júla 2021, a posilnený v novembri 2022 prostredníctvom štandardov kvality, vyvolával u poskytovateľov sociálnych služieb zmiešané reakcie. Často bol vnímaný ako zbytočnosť, no jeho cieľom je poskytnúť prijímateľom sociálnych služieb zmysluplnú podporu. Tento článok sa zameriava na objasnenie otázok týkajúcich sa dôverníka, s cieľom podporiť jeho prijatie ako dôležitého prvku podpory prijímateľov pobytových sociálnych služieb.

Pôvod inštitútu dôverníka

Inštitút dôverníka nie je v slovenskom práve úplnou novinkou. Objavuje sa v Trestnom poriadku (§ 48a, ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.) ako právo poškodenej osoby na sprevádzanie dôverníkom pri úkonoch trestného konania. Dôverníkom môže byť fyzická osoba spôsobilá na právne úkony, ktorú si poškodený zvolí, avšak nemôže ísť o osobu s postavením sudcu, prokurátora, obvineného, obhajcu, svedka, znalca alebo tlmočníka v danom konaní. Účelom je poskytnutie pomoci a psychickej podpory poškodenej osobe. Dôverník je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v priebehu trestného konania.

Medzinárodný kontext a podpora rozhodovania

V medzinárodnom meradle Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (OSN, 2006) zdôrazňuje dôležitosť zabezpečenia rovnakých práv osôb so zdravotným postihnutím pri spravovaní majetku a prístupu k finančným službám (čl. 12), ako aj právo na slobodu a osobnú bezpečnosť (čl. 14). Dokument Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) QualityRights Tool Kit (WHO, 2012) uvádza, že užívatelia služieb majú právo uplatňovať spôsobilosť na právne úkony a majú im byť poskytnuté primerané podporné opatrenia. Štandard 3.3.4 hovorí o možnosti nominovať si podpornú osobu alebo sieť osôb pre konzultácie o rozhodnutiach týkajúcich sa starostlivosti, liečby, osobných, právnych a finančných záležitostí.

Dôverník v zákone o sociálnych službách

Od 1. júla 2021 zákon č. 218/2021 Z. z. zakotvil právo prijímateľa sociálnej služby na určenie dôverníka. Príslušné ustanovenia nájdeme v § 6 ods. 3 písm. a), d), ods. 6; § 10 ods. 6 písm. b); § 74 ods. 15 písm. b), ods. 16 písm. b; § 94c ods. 1 písm. i), ods. 2 písm. l) zákona o sociálnych službách.

Z hľadiska zákona existujú tri podmienky pre dôverníka (§ 6 ods. 3. písm. a):

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

1. Musí ísť o fyzickú osobu.
2. Táto osoba musí byť spôsobilá na právne úkony.
3. S určením za dôverníka musí slobodne súhlasiť.

Zákon explicitne uvádza, že „na určenie dôverníka sa nevyžaduje súhlas opatrovníka“ (§ 27 ods. 2 Občianskeho zákonníka). To znamená, že ak má prijímateľ sociálnej služby ustanoveného opatrovníka, opatrovník nemôže zasahovať do rozhodovania prijímateľa pri určení dôverníka.

Povinnosti poskytovateľa sociálnej služby vo vzťahu k dôverníkovi

Pre prijímateľa sociálnej služby v súvislosti s určením dôverníka vyplývajú nasledovné povinnosti vzhľadom na poskytovateľa sociálnej služby (§ 6 ods. 3):

• oznámiť poskytovateľovi sociálnej služby osobné údaje dôverníka v rozsahu potrebnom na plnenie povinností poskytovateľa sociálnej služby.
• oznámiť použitie prostriedkov obmedzenia bezodkladne a každý zápis obmedzenia prijímateľa sociálnej služby vrátane údajov uvedených v registri obmedzení do ôsmich dní po použití prostriedkov obmedzenia dôverníkovi prijímateľa sociálnej služby (§ 10 ods. 6 písm. b).
• pri jednostrannom vypovedaní zmluvy podľa § 74 odseku 14 doručiť do vlastných rúk kópiu výpovede, s uvedením dôvodu výpovede, dôverníkovi (§ 74 ods. 15 písm. b) zákona o sociálnych službách); čo je jednou z podmienok jednostranného vypovedania zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (§ 74 ods. 16 písm. b).
• spracovať osobné údaje o dôverníkovi (§ 94c ods. 2 písm. l; ods. 1 písm. i).

Slovenský dôverník vs. podporná osoba podľa WHO

Štandardy kvality vychádzajú z WHO QualityRights Tool Kit, avšak s terminologickými rozdielmi medzi anglickým originálom a slovenským prekladom. WHO hovorí o možnosti vybrať si jednu PODPORNÚ OSOBU (support person) alebo SIEŤ OSÔB (network of people). Táto osoba je v slovenskom zákone o sociálnych službách označená ako DÔVERNÍK, v štandardoch kvality ako DÔVERNÁ OSOBA. Štandard kvality preberá text s tým, že vynecháva prípady, keď prijímateľ sociálnej služby nemá vlastnú podpornú osobu (čo však neznamená, že poskytovateľ sociálnej služby mu nemá pomáhať pri hľadaní takejto vhodnej osoby, ak si to bude želať). WHO QualityRights Tool Kit uvádza konzultovanie v rámci podpory pri rozhodovaní resp. iné záležitosti. Štandard kvality vynecháva oblasť liečby (čo však neznamená, že táto oblasť nemôže byť predmetom konzultácie s dôvernou osobou) a konkretizuje slobodné rozhodnutia o poskytovaní sociálnej služby.

Dôvody pre zavedenie inštitútu dôverníka

Zavedenie inštitútu dôverníka reaguje na viaceré negatívne javy, ktoré sa môžu vyskytnúť v zariadeniach sociálnych služieb:

• zneužívanie funkcie opatrovníka
• konflikt záujmov
• uzatváranie životných poistení zariadeniami v mene prijímateľov s cieľom vlastného obohatenia
• podpisovanie zmlúv zariadeniami samými so sebou v mene prijímateľov
• „trhový tlak" na uvoľnenie miest a následné vypovedanie zmluvy prijímateľovi z dôvodu „hrubého porušovania dobrých mravov“
• neopodstatnené používanie obmedzujúcich prostriedkov
• zabraňovanie kontaktov prijímateľa s rodinou

Rozsah pôsobnosti inštitútu dôverníka

Právo na určenie dôverníka sa vzťahuje len na prijímateľa sociálnej služby v zariadení sociálnej služby, nie na terénne sociálne služby. Týka sa teda zariadení ako sú:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• zariadenia pre seniorov
• domovy sociálnych služieb
• špecializované zariadenia
• rehabilitačné strediská
• strediská osobnej hygieny (§ 60)

Komunikácia s prijímateľmi sociálnej služby

Už pri komunikácii so žiadateľom o sociálnu službu je vhodné v rámci sociálneho poradenstva stručne informovať o práve na určenie dôvernej osoby. Táto komunikácia môže byť konkrétnejšia a podrobnejšia v rámci sociálneho poradenstva poskytovaného prijímateľom sociálnej služby v rámci ich adaptačného procesu. Zodpovednou osobou za komunikovanie práva na dôverníka by mal byť sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce, ktorý vykonáva sociálne poradenstvo.

Dôverník je klientom slobodne vybraná „dôverná osoba“, teda blízka vzťahová osoba, ktorá ho podporuje, ktorej dôveruje a s ktorou môže podľa potreby konzultovať osobné, finančné, právne záležitosti, ako aj záležitosti v spojitosti s poskytovaním sociálnej služby.

Kto môže byť dôverníkom?

• rodič (otec, matka), dieťa (syn, dcéra), manžela, manželka a ostatní príbuzní (vnuk, vnučka, strýko, teta, synovec, neter a pod.). Takáto osoba sa v praxi sociálnych služieb často nazýva „kontaktnou osobou“.
• osoba, ktorá je zároveň súdom ustanoveným opatrovníkom u osôb s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony.
• priateľ, známy prijímateľa sociálnej služby alebo iná osoba, ktorej dôveruje, ktorá ho podporuje a bude s touto rolou súhlasiť.

Zákon vyžaduje, aby išlo o osobu spôsobilú na právne úkony a jej slobodné vyjadrenie súhlasu s určením za dôverníka. Potenciálnym konfliktom záujmov môžu byť prípady, ak by prijímateľ sociálnej služby oslovil zamestnanca poskytovateľa sociálnej služby, aby bol jeho dôverníkom. V takýchto prípadoch sa odporúča skôr využitie role kľúčového pracovníka.

Počet dôverníkov

Prijímateľ môže mať viac podporných osôb, avšak z hľadiska zákona o sociálnych službách sa „dôverníkom“ chápe jedna osoba, vzhľadom na ktorú má poskytovateľ sociálnej služby osobité povinnosti. Preto by bolo vhodné, aby spomedzi jeho podporných osôb („kontaktných osôb“) požiadal jednu osobu, ktorá bude v roli dôverníka.

Čo sa očakáva od dôverníka?

Okrem poskytnutia slobodného súhlasu a vybraných osobných údajov, v zásade dôverník nemá zákonom vymedzené povinnosti. Očakáva sa najmä:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• podpora osobe, ktorej je dôverníkom, v rozhodovaní
• spolupráca s poskytovateľom sociálnej služby v osobitých prípadoch (napr. pri použití prostriedkov obmedzenia, pri jednostrannom vypovedaní zmluvy a pod.).

Ide o právo, nie povinnosť.

Zmena a odvolanie dôverníka

Prijímateľ si môže zmeniť dôverníka kedykoľvek. Dôverník môže „vziať späť“ súhlas s určením za dôverníka tiež kedykoľvek. Odporúča sa písomná forma, nakoľko pôvodný súhlas bol daný písomne.

Povinnosť poskytovateľa sociálnej služby

Prijímateľ sociálnej služby by nemal byť tlačený z časového hľadiska k voľbe dôverníka. V prípade, ak na toto právo nereaguje, je vhodná opätovná komunikácia ohľadom určenia dôvernej osoby. Dôležité je, aby každá komunikácia ohľadom práva na určenie dôvernej osoby bola pre prijímateľa efektívna, zrozumiteľná a podporovaná. To môže v niektorých prípadoch znamenať aj podporovanie komunikácie s osobou, ktorú si prijímateľ chce zvoliť za dôverníka, vrátane podpory v oblastiach, ktoré sú podľa zákona o sociálnych službách povinnosťami prijímateľa, najmä ohľadom oznámenia osobných údajov dôverníka.

Dokumentácia

Právo na určenie dôvernej osoby môže byť súčasťou interného dokumentu, v ktorom poskytovateľ sociálnej služby deklaruje rešpektovanie ľudských práv a slobôd prijímateľov sociálnej služby (napr. internej smernice, procesu, domáceho poriadku a pod.). Samotné informovanie prijímateľa sociálnej služby o práve na určenie dôvernej osoby môže byť integrálnou súčasťou procesu sociálneho poradenstva v rámci poskytovania sociálnej služby (pozri kritérium 1.4 štandardov kvality). Alternatívou je stručný interný predpis alebo proces zameraný na inštitút dôverníka. Nápomocným môže byť jednoduchý písomný formulár, napr. „súhlas dôverníka“ alebo „súhlas fyzickej osoby s určením za dôverníka“, ktorého súčasťou budú aj zákonom požadované osobné údaje. Tento súhlas môže byť súčasťou osobného spisu klienta.

Čoho sa vyvarovať?

• formalizované informovanie o inštitúte dôverníka
• chýbajúci súhlas fyzickej osoby s určením za dôverníka

Prínosy inštitútu dôverníka

Dôverník:

• Poskytuje pomoc a psychickú podporu prijímateľovi sociálnej služby.
• Podporuje ho pri efektívnom komunikovaní a realizácii vlastných rozhodnutí, teda napomáha k jeho podporovanému rozhodovaniu.
• Podporuje ho v uplatňovaní práva na spôsobilosť na právne úkony.
• Môže s ním konzultovať svoje rozhodnutia o starostlivosti, liečbe, osobných, právnych, finančných a ďalších záležitostiach.
• Môže s ním konzultovať vlastné rozhodnutia o poskytovaní sociálnej služby.
• Ako osoba mimo zariadenia sociálnych služieb napomáha k prevencii zlého zaobchádzania.
• Napomáha k prevencii neopodstatneného používania obmedzujúcich prostriedkov pri poskytovaní sociálnej služby.
• Ako slobodne zvolená osoba môže napomáhať v prevencii zneužívania role súdom ustanoveného opatrovníka.
• Napomáha k prevencii zneužívania jednostranného vypovedania zmluvy poskytovateľom sociálnej služby.
• Napomáha mu pri hľadaní primeranej sociálnej služby alebo podpory vypovedaní zmluvy poskytovateľom sociálnej služby v súlade so zákonom.

Mlčanlivosť sociálneho pracovníka: Etický a právny aspekt

Sociálny pracovník je povinný vykonávať svoju prácu v súlade s etickými princípmi. V praxi sociálnej práce môžu nastať situácie, kedy sa sociálny pracovník ocitne v dileme medzi splnením zákonnej povinnosti a rešpektovaním záujmu, ktorý pred ním vyjadril klient. Táto dilema sa týka najmä situácií, keď sa sociálny pracovník dozvie o pripravovanej, páchanej alebo už spáchanej trestnej činnosti.

Oznamovacia povinnosť a Trestný zákon

Trestný zákon pozná dve skutkové podstaty, súvisiace s uvažovanou problematikou, a to neoznámenie trestného činu a neprekazenie trestného činu. Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin alebo niektorý z presne špecifikovaných trestných činov je povinný to oznámiť orgánom činnným v trestnom konaní pod ťarchou trestu odňatia slobody. Od tejto povinnosti je oslobodený ten, kto by oznámením uviedol seba alebo blízku osobu do nebezpečenstva smrti, ublíženia na zdraví, inej závažnej ujmy alebo do nebezpečenstva trestného stíhania, ten, kto by porušil spovedné tajomstvo, resp. podmienku mlčanlivosti osoby v pastorácii ako aj ten, kto by oznámením porušil zákonom uznanú povinnosť mlčanlivosti (Zákon č. 300/2005 Z. z., § 340). Nasledujúce ustanovenie Trestného zákona ukladá povinnosť osobne alebo prostredníctvom iného prekaziť spáchanie alebo dokončenie trestného činu, o ktorého príprave alebo páchaní sa dozvie, alebo aspoň včas oznámiť prípravu alebo páchanie činu. Oslobodenie od tejto povinnosti sa vzťahuje okrem dôvodov uvedenia seba alebo blízkej osoby do nebezpečenstva a dôvodov porušenia spovedného tajomstva aj na nemožnosť prekaziť zločin bez značných ťažkostí (Zákon č. 300/2005 Z. z.).

Etický kódex sociálneho pracovníka

V profesijných spoločenstvách platí za vec cti plne rešpektovať a v praxi uskutočňovať požiadavky na morálku profesie, ktoré sú vyjadrené v kodifikovanej podobe v etických (morálnych) kódexoch. Väčšine kódexov je spoločné to, že existujú v povolaniach, kde objektom záujmu je človek, pretože výkon takejto profesie zasahuje do celého života človeka. Kódex slúži i ako ochrana stavovskej príslušnosti, chráni pred neoprávnenými útokmi. Na verejnosti má vyvolávať dôveru, úctu i spoločenské uznanie schopností, výkonu, vyjadruje vernosť povinnostiam profesie. Etický kódex môžeme charakterizovať ako normatívny systém zahrňujúci v sebe morálne normy a princípy, ktorý je vyjadrením mravného ideálu určitého povolania, jeho hlavných hodnôt, určitou formou príkazov a zákazov v písomnej podobe. Slúži ako určitá projekcia plnenia úloh v povolaní i ako všeobecný návod, ako sa treba správať v konkrétnych situáciách a v profesijných vzťahoch. Jeho normy definujú správanie, ktoré má verejnosť právo očakávať od odborníkov aj od ich zamestnancov.

V zmysle Etického kódexu sociálnych pracovníkov, prijatého Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku v roku 1997 sociálny pracovník okrem iného asistuje ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umožnia vyriešiť ich individuálne alebo kolektívne sociálne problémy, pričom má zodpovednosť v prvom rade voči svojim klientom, má rešpektovať klientovo súkromie a dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci. Svoju prácu považuje za službu.

Vzťah práva a morálky

Právo a morálka regulujú z veľkej časti tie isté spoločenské vzťahy. To znamená, že podstatné časti ľudského správania sú upravené zároveň morálkou aj právom. Konanie jednotlivcov aj iných subjektov možno hodnotiť podľa oboch normatívnych systémov. Preto má význam skúmať vzťah práva a morálky. Objektívne právo je obsiahnuté v právnych normách. Z neho vyplývajú subjektívne práva buď v podobe oprávnení, teda možnosti využiť ponuku práva, alebo v podobe povinností, teda nutnosti niečo konať, nekonať, dať alebo strpieť. Právne normy nás zaväzujú zvonku a sú vynutiteľné štátnou mocou. Morálne normy zaväzujú človeka zvnútra a ich zachovávanie - pokiaľ nie sú obsiahnuté v právnej norme - je vynutiteľné len verejnou mienkou. Základným teoretickým prameňom skúmania problematiky morálky a mravnosti je etika, ktorá skúma ľudské správanie z hľadiska jeho morálnej hodnoty a usiluje sa nájsť meradlo, ktoré by človeku umožnilo rozhodnúť, čo je dobro, čo zlo, česť, nečestnosť a pod.

Možno konštatovať, že v rozoberanej problematike je právnou normou Trestný zákon a morálnou Etický kódex. Existuje možnosť porušiť právnu normu z dôvodu jej rozporu s normou morálnou, vyplývajúcou zo svedomia konajúceho. Človeka charakterizujú dve kvality - rozum a slobodná vôľa. Samy o sebe však ešte nerobia človeka dobrým a správne sa rozhodujúcim i konajúcim. Na to je ešte potrebný cit lásky. Láska k sebe a všetkým ľuďom spolu s rozumom a slobodnou vôľou - to je ľudskosť a to je tajomstvo morálky. Ak hovoríme o práve a morálke, nemôžeme obísť spravodlivosť. Cieľom sociálneho poradenstva je zvýšiť kvalitu života klienta. Toto je dôležitejšie ako obavy z páchateľa, ba dokonca ohľaduplnosť voči nemu pri neoznámení trestnej činnosti.

Podľa Etického kódexu sa sociálny pracovník zo všetkých síl snaží o dosiahnutie a udržanie vysokej profesionality pri výkone svojej práce. Nesklamať dôveru klienta je iste profesionálne. Sociálny pracovník vo svojej práci považuje za prvoradý záväzok slúžiť. V zmysle Etického kódexu má sociálny pracovník zodpovednosť aj voči spoločnosti, a to podporovaním jej všeobecného blaha.

Poradenstvo má pomôcť klientovi mobilizovať svoje vnútorné, psychické sily a zdroje a vonkajšie možnosti jeho okolia na to, aby si s pomocou poradcu dokázal vyriešiť problém viac-menej sám. Pri každej pomáhajúcej profesii je dôležité rešpektovať právo klienta na sebaurčenie, na slobodné rozhodovanie a voľbu. Sociálny pracovník má pomôcť klientovi porozumieť jeho možnostiam, ale i dôsledkom, ktoré prinášajú jednotlivé možnosti výberu a rozhodnutia klienta.

Skončenie protiprávneho zaobchádzania, ponižovania a ubližovania by malo prevýšiť akékoľvek obavy z pomsty tyrana. Morálna i profesijná povinnosť sociálneho pracovníka rešpektovať klientovo súkromie a zachovávať dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci, predsa nemusí byť pri zachovaní citlivého prístupu, v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa zákona. Po vyhľadaní pomoci a pri prijímaní sociálneho poradenstva i konkrétnych sociálnych služieb potrebuje klient dôverovať sociálnemu pracovníkovi, cítiť sa v bezpečí a prijatý.

Mlčanlivosť zamestnanca a Zákonník práce

Všeobecný základ povinnosti zamestnanca zachovať mlčanlivosť vo väzbe na jeho pracovnoprávny vzťah k zamestnávateľovi upravuje § 81 písm. f) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Zákonník práce v uvedenom paragrafe ustanovuje, že zamestnanec je povinný …zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám…

Vzťah na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

V prípade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru § 223 ods. 2 Zákonníka práce vymedzuje, ktoré ustanovenia zo Zákonníka práce (okrem tých ustanovení, ktoré priamo upravujú dohody - § 223 až § 228a Zákonníka práce) sa vzťahujú na dohody. Paragraf 81 Zákonníka práce nie je vymenovaný v § 223 ods. 2 Zákonníka práce a ani nie je zaradený v prvej časti Zákonníka práce. To znamená, že sa na dohody priamo nevzťahuje. Povinnosti zamestnanca v prípade dohôd upravuje § 224 Zákonníka práce. V tomto výpočte povinností sa obdobná povinnosť výslovne neuvádza. Ustanovenie § 224 ods. 1 Zákonníka práce obsahuje len demonštratívny výpočet povinností zamestnanca („najmä“). Možno sa však domnievať, že vzhľadom na demonštratívny výpočet povinností, ako aj na to, že požiadavka ochrany napr. obchodného tajomstva, priemyselného tajomstva a pod. vyplýva aj z iných predpisov, ani zamestnanec na dohodu nie je zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám.

Rozsah pojmu "skutočnosti"

Zákonník práce v § 81 písm. f) len stručne uvádza, že ide o skutočnosti (nešpecifikuje aké), o ktorých sa osoba ako zamestnanec dozvedela pri výkone zamestnania (nemusí ísť len o skutočnosti o zamestnávateľovi, ale aj o skutočnosti, ktoré sa týkajú napr. obchodných partnerov zamestnávateľa - napr. zamestnávateľ je subdodávateľom pre inú spoločnosť, ako aj o zamestnancoch zamestnávateľa - zamestnanec je napr. mzdový účtovník u zamestnávateľa). Zamestnanec sa v rámci výkonu práce dozvie celý rad skutočností, avšak len časť z nich bude podliehať ochrane (resp. zákazu) podľa § 81 písm. f) Zákonníka práce. Pojem „skutočnosti“ v zmysle § 81 písm. f) Zákonníka práce je relatívne široký. Možno sem podradiť napr. obchodné tajomstvo, výrobné tajomstvo (rôzne druhy právne chránených tajomstiev, pozri napr. trestný čin - ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva), patenty, údaje o klientoch, údaje o iných zamestnancoch, údaje o ekonomickej situácií zamestnávateľa a pod. V princípe zamestnávateľ by si mal napr. vo vnútornom predpise (prípadne v kolektívnej zmluve alebo pracovnej zmluve) špecifikovať okruh informácií, ktoré považuje za informácie, ktoré nemožno oznamovať iným osobám (nevylučuje to, že v prípade sporu o rozsah mlčanlivosti zamestnanca a jeho porušení súd rozhodne inak).

Prepojenie so záujmom zamestnávateľa

Nie všetky informácie, ktoré sa zamestnanec dozvedel pri výkone zamestnania, podliehajú povinnosti zachovať mlčanlivosť. Zamestnanec je povinný …zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám… To znamená, že ide o prepojenie medzi skutočnosťou, ktorú sa zamestnanec dozvedel pri výkone zamestnania, a záujmom zamestnávateľa na tom, aby sa o tejto skutočnosti nedozvedeli iné osoby, pretože zamestnávateľovi by tým mohla byť spôsobená škoda, ujma a pod. (napr. prezradenie výrobného postupu konkurenčnej spoločnosti). To, že v rámci pracovného pomeru získal zamestnanec zručnosti, schopnosti, oboznámil sa s pracovnými postupmi a pod., neznamená, že by ich zamestnanec do budúcna nemohol využiť pre vlastné podnikanie, t. j. prípadne aj konkurovať zamestnávateľovi [podmienky obmedzenia inej zárobkovej činnosti počas trvania pracovného pomeru upravuje § 81 písm. e) a § 83 Zákonníka práce a po skončení pracovného pomeru § 83a Zákonníka práce]. Nemohol by však využiť tie poznatky, ktoré by napríklad tvorili obchodné tajomstvo v zmysle § 17 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník alebo ktoré by boli chránené, ako napr. priemyselné dizajny, vzory, alebo na ktoré získal zamestnávateľ právo cez tzv. zamestnanecké dielo (hoci ich vytvoril zamestnanec).

Ochrana verejného záujmu

Možno sa domnievať, že ochrana zamestnávateľa cez § 81 písm. f) Zákonníka práce nie je absolútna (bez výnimiek). Ochrana zamestnávateľa cez § 81 písm. f) Zákonníka práce je pracovnoprávnou ochranou zamestnávateľa (vyjadruje ochranu jeho súkromného záujmu/súkromnoprávneho záujmu). Neznamená to však, že zamestnávateľ sa môže dovolávať ochrany cez toto ustanovenie, ak by bol porušený verejný záujem. Napríklad požiadavka na ochranu skutočností, o ktorých zamestnanec vie, by viedla k tomu, že zamestnanec, ktorý sa pri výkone práce dozvedel skutočnosti, ktorých oznámenie inej osobe (napr. daňovému úradu, inšpekcii práce, orgánom činným v trestnom konaní) by nebolo v záujme zamestnávateľa (pretože by viedlo napr. Ochranu zamestnanca v tomto prípade poskytuje aj § 13 ods. Obdobne ochranu možno vnímať aj cez § 47 ods. Všeobecne možno uviesť, že zamestnávateľ sa cez § 81 písm. f) Zákonníka práce nemôže dovolať ochrany svojich záujmov, ktoré by viedli k tomu, že zamestnanec porušuje právne predpisy.

Vylúčenie z povinnosti mlčanlivosti

V právnej úprave SR nie je priamo uvedená možnosť zamestnávateľa vylúčiť zamestnanca z povinnosti podľa § 81 písm. f) Zákonníka práce. Ide však o ochranu záujmov zamestnávateľa, a teda je na zamestnávateľovi, či zamestnanca povinnosti podľa § 81 písm. f) Zákonníka práce zbaví (oslobodí ho z pod nej) alebo nie. To neplatí, ak je v tomto prípade chránený aj záujem inej osoby (napr.

Iné osoby

Zamestnanec je povinný …zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám… Zákonník práce len veľmi všeobecne uvádza, že ide o „iné osoby“. Inými osobami sú iné fyzické alebo právnické osoby (napr. aj iní zamestnanci zamestnávateľa, iný zamestnávateľ, rodinní príslušníci a pod.).

#

tags: #sociálny #pracovník #mlčanlivosť #zákon