Úloha sociálneho pracovníka v integrácii: Podpora inklúzie a prekonávanie bariér

Úvod

Sociálna práca sa vyvinula z represívne orientovaného prístupu zameraného na odstraňovanie a nápravu nežiaduceho vývoja na preventívne aktivity, ktoré majú za cieľ predchádzať nežiaducemu vývoju v spoločnosti. Jednou z dôležitých úloh sociálnych pracovníkov je predchádzať, prípadne zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu narastajúcich sociálnych problémov prostredníctvom sociálnej prevencie. V kontexte školskej dochádzky sa úloha sociálneho pracovníka stáva kľúčovou pri podpore integrácie žiakov zo znevýhodneného prostredia, ako aj žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tento článok sa zameriava na komplexnú úlohu sociálneho pracovníka v procese integrácie, s dôrazom na jeho prínos pre inkluzívne vzdelávanie a prekonávanie bariér, ktoré bránia plnohodnotnému zapojeniu sa jednotlivcov do spoločnosti.

Definícia a charakteristika sociálnej práce

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a zlepšovanie života ľudí prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia, pričom sa opiera o vedecké poznatky o ľudskom správaní a sociálnom systéme.

Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a je teoreticky zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.

V našich podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.

Súčasná sociálna práca má niekoľko charakteristických znakov:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

• Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
• Inštitucionálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy), ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov a mimovládne inštitúcie nahrádzajú tieto chýbajúce sociálne služby.
• Preventívny charakter: Sociálna práca sa zameriava na prevenciu a nápravu. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (drogy, alkohol, tabakizmus, AIDS,…). Oblasť normotvorby pre ochranu občianskych, politických a sociálnych práv a sociálnej politiky (zdravotné, sociálne a dôchodkové poistenie). Sú to dve oblasti, ktoré určujú reálny život jednotlivcov a spoločnosti.
• Pluralita zdrojov: Využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
• Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.

Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. Organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí, …). Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály. Špitál poskytoval stravu, ošatenie, ošetrenie, ale i duchovnú pomoc a prístrešie, ktoré zastrešovala cirkev.

Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest. Pomoc a jej jednotlivé formy sa postupne profesionalizovali a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako: lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut a poradca, kňaz, sociálny pracovník a iné. Ich výkon pomoci je dnes riadený pravidlami, o ktorých rozhodujú profesionálne zväzy - asociácie a komory.

Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:

• Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
• Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter.
• Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie, čo odzrkadľujú tri najzákladnejšie starostlivosti o jednotlivca.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Starostlivosť môžeme charakterizovať aj ako aktivitu namierenú na človeka a jeho stránky existencie, nad ktorými ľudia nemajú žiadnu moc: - zraniteľnosť a závislosť - na svet prichádzame ako zraniteľní, čím vzniká naša závislosť na ostatných. Táto závislosť vznikajúca zo zraniteľnosti robí život človeka krehkým. Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Nezamestnanosť.
• Chudoba.
• Choroba (zdravotná alebo duševná).
• Staroba.
• Smrť živiteľa.
• Úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie.
• Strata rodiny.
• Strata domova.
• Rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.

Počas životného cyklu sa stretávame s rozličnými formami pomoci, vrátane celej škály foriem sociálnej pomoci. Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na:

• Horizontálnu.
• Vertikálnu.

Pri horizontálnom členení ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo). Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, …) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).

Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza, spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne. Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu:

• Objasňovanie.
• Presvedčovanie.
• Dozor.

Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Sprevádzanie.
• Vzdelávanie (návody a poučenie).
• Poradenstvo.
• Terapia.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým že:

• Sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne.
• Klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.
• Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na:
  • Klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť.
  • Sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:

• Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení.
• Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie.
• Sociálna poisťovňa.
• Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).
• Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie.
• Občianske združenia.
• Nadácie, spolky.

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako:

• Určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan.
• Formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan.

V minulosti na základe troch krokov dochádzalo ku vzniku verejnej sociálnej starostlivosti: chudoba, sociálna pomoc a verejná sociálna starostlivosť. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka.

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami:

• Partnerská pomoc.
• Sprevádzanie.
• Napomáhanie.

V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje:

• O tom v čom chce pomôcť.
• Akú formu pomoci potrebuje.
• Volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako:

• Sociálna prevencia.
• Sociálne poradenstvo.
• Sociálne služby.
• Riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: Jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.

V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:

• Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti.

V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí otázok:

• Komu má byť pomoc poskytnutá.
• Kedy máme ponúknuť pomoc.
• Za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť.
• Prečo máme pomoc poskytnúť.
• Ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.

Sociálnu pomoc môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy sociálnej starostlivosti, a to aj vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci neštátneho sektoru.

V podmienkach slovenskej sociálnej práce je pojem sociálna starostlivosť vývojovo starší ako pojem sociálna pomoc, pričom znamená aj širší pojem.

Sociálny pracovník v škole a sociálna prevencia

V zahraničí má sociálna činnosť v školách viacročnú tradíciu. Rozšírená je najmä v USA, kde školský sociálny pracovník existuje vyše 100 rokov. Nakoľko na Slovensku nie je oficiálne zavedená do praxe disciplína akou je školská sociálna práca, je naším cieľom poukázať na dôvody, prečo vytvoriť priestor pre profesiu školského sociálneho pracovníka, ktorý by pre dieťa, resp. rodiča predstavoval prvý kontakt v riešení ich problémov v škole. Snahou základných škôl je v posledných rokoch zaviesť profesiu tohto pracovníka do praxe. Profesia sociálneho pedagóga sa zaraďuje medzi pomáhajúce, ich rozvoj odporúčala OECD v transformujúcich sa štátoch už v roku 1994 pre prudký nárast spoločensky nežiaducich a sociálno-patologických javov. Na Slovensku patrí sociálny pedagóg medzi zložky systému výchovného poradenstva a prevencie a jeho pôsobenie v školách je legislatívne umožnené od roku 2008. V zmysle zákona č. 245/2008 Z. z. Ďalšie odborné činnosti sociálneho pedagóga konkretizuje zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Medzi kompetencie sociálneho pedagóga odborníci zaraďujú kompetenciu prevencie, poradenstva, prevýchovy, manažmentu a edukačnú kompetenciu. Najvýznamnejšou činnosťou sociálneho pedagóga v škole je prevencia sociálno-patologických javov.

Sociálno-patologické javy v škole existujú už dlho. Sú potláčané niekedy menej, inokedy viac. Pod vplyvom rozvoja spoločnosti niektoré z týchto javov vystupujú do popredia výraznejšie, iné menej výrazne. V súčasnosti neexistuje škola, kde by sa drogy, šikanovanie, záškoláctvo, násilie a iné nevyskytli v akejkoľvek forme. Tento nárast v existencii by sa dal pripísať nedostatočnej pozornosti rodičov týkajúcej sa výchovy svojich detí, malému množstvu voľnočasových aktivít, ktoré deti navštevujú, ale aj poklesom autority učiteľov v školách. V škole sociálny pedagóg spolupracuje s pedagogickými zamestnancami, koordinátorom prevencie, výchovným poradcom, školským psychológom. Vzhľadom na to, že špecializované činnosti - výchovné poradenstvo, kariérové poradenstvo, koordináciu prevencie môže podľa § 33 zákona č. 317/2009 Z. z. vykonávať aj odborný zamestnanec, považujeme za vhodné, aby preventívnu činnosť v škole koordinoval a zabezpečoval sociálny pedagóg, pretože vykonáva odborné činnosti v prevencii, intervencii a poradenstve.(§ 24, zákon č. 317/2009 Z.Keďže v školách v súčasnosti pôsobí iba malý počet sociálnych pedagógov, uvedené špecializované činnosti vykonávajú pedagogickí zamestnanci, prípadne školský psychológ, ktorý čiastočne nahrádza sociálneho pedagóga. Hoci náplň práce sociálneho pedagóga a školského psychológa sa môžu v praxi prelínať, v zákone č. 317/2009 Z. z. sú odlišnosti v ich činnosti explicitne naznačené. Je nevyhnutné, aby prevenciu vykonával niekto, kto je odborne pripravený v otázkach prevencie a využíval v dôsledku metodického usmerňovania účinné stratégie na dosiahnutie preventívnej práce. Tu sa otvára ideálny priestor pre funkciu koordinátora takejto prevencie realizovanej školským sociálnym pracovníkom v školách, ktorá je potom vysoko efektívna v tom zmysle, že ide o pracovníka, ktorý je odborne erudovaný v oblasti vedomostí o sociálne-patologických javoch.

Sociálno-pedagogická prevencia predstavuje koncepčné, vedecky podložené, zámerné, cieľavedomé, systematické, plánovité a koordinované pôsobenie na potenciálne alebo reálne príčiny a podmienky sociálno-výchovných problémov, porúch správania, sociálno-patologických javov s cieľom odstrániť ich, alebo ich sčasti eliminovať, prípadne obmedziť ich negatívne symptómy a paralelne podporovať vytváranie priaznivých prospoločenských podmienok pre intaktný a bio-psycho-sociálny a duchovný vývin jednotlivca. Preventívna činnosť sa považuje za ťažiskovú náplň činnosti sociálneho pedagóga. V školskom prostredí sociálny pedagóg zameriava svoju činnosť predovšetkým na primárnu prevenciu, počas ktorej realizuje jednorazové aktivity, krátkodobé a dlhodobé programy zamerané na predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov.

Úlohy sociálneho pracovníka v integrácii žiakov

Počas našej praxe sme zistili, že do popredia vstupuje otázka integrácie jednotlivých žiakov, či už ide o zdravotne postihnutých alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vyučovacími potrebami, pričom je nevyhnutná spolupráca špeciálneho pedagóga, resp. liečebného pedagóga so sociálnym pracovníkom v škole. Tento je nápomocný v integrácii, a to nielen pri zabezpečovaní osobnej asistencie, ale aj v začleňovaní žiaka do kolektívu a poskytovaním poradenstva. Poradenské zariadenia a školský sociálny pracovník sa v systéme prevencie aj v budúcnosti opiera o päť základných bodov.

Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní §2, ods. p definuje sociálne znevýhodnené prostredie ako prostredie, o ktorom hovoríme vtedy, ak sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecujú rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností človeka. Ide o prostredie, ktoré neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Školský zákon, konkrétne § 107 definuje výchovu a vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorá sa uskutočňuje v školách podľa tohto zákona s využitím špecifických metód a foriem.

Podľa Rosinského a Kleina je veľmi ťažké definovať a špecifikovať pojem čo je to sociálne znevýhodnené prostredie. Je to prostredie, ktoré vzhľadom na sociálne a jazykové podmienky nedostatočne stimuluje rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností jednotlivca, nepodporuje jeho efektívnu socializáciu a neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Medzi charakteristiky sociálne znevýhodneného prostredia patrí napr. nedostatočné vzdelanie rodičov, príp. sociálna exklúzia.

Sociálny pracovník v škole má kľúčovú úlohu pri integrácii žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Jeho úlohy zahŕňajú:

• Identifikácia a posúdenie potrieb: Sociálny pracovník aktívne vyhľadáva a identifikuje žiakov, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Prostredníctvom rozhovorov, pozorovaní a spolupráce s učiteľmi a rodičmi posudzuje ich individuálne potreby a bariéry, ktoré im bránia v úspešnom vzdelávaní.
• Podpora pri prekonávaní bariér: Sociálny pracovník pomáha žiakom a ich rodinám prekonávať bariéry, ktoré vyplývajú zo sociálneho znevýhodnenia. Medzi tieto bariéry patria napríklad nedostatok finančných prostriedkov, zlé bytové podmienky, nízka úroveň vzdelania rodičov, nedostatočná podpora zo strany rodiny, jazykové bariéry a diskriminácia.
• Spolupráca so školou a rodinou: Sociálny pracovník úzko spolupracuje s učiteľmi, výchovnými poradcami, psychológmi a ďalšími odborníkmi v škole, aby zabezpečil komplexnú podporu pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zároveň aktívne komunikuje s rodičmi a zapája ich do procesu vzdelávania ich detí.
• Poskytovanie poradenstva a intervencií: Sociálny pracovník poskytuje žiakom a ich rodinám poradenstvo v oblasti vzdelávania, zamestnania, bývania, financií a ďalších dôležitých oblastí života. V prípade potreby realizuje aj intervencie, ktoré sú zamerané na riešenie konkrétnych problémov a krízových situácií.
• Podpora inklúzie: Sociálny pracovník aktívne podporuje inklúziu žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia do bežného vzdelávacieho procesu. Pomáha vytvárať priaznivé a podporujúce prostredie, v ktorom sa všetci žiaci cítia prijatí a rešpektovaní.
• Prevencia sociálno-patologických javov: Sociálny pracovník sa aktívne zapája do prevencie sociálno-patologických javov, ako sú šikanovanie, záškoláctvo, drogová závislosť a násilie. Realizuje preventívne programy a aktivity, ktoré sú zamerané na podporu zdravého životného štýlu, rozvoj sociálnych zručností a prevenciu rizikového správania.

Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve

Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Takisto treba zdôrazniť, že práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.

Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod.

Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie.

Kvalifikačné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy: vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa, v odbore sociálna práca, praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Už od začiatku formovania sociálnej práce ako profesie je viditeľné úsilie o stanovenie kompetencií sociálnych pracovníkov. Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie.

Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov (t.j. vzdelávania na všetkých stupňoch a vo všetkých formách), sa tak okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca.

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov), psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie, zdravotníckej etiky, sociológie, sociálnej a zdravotnej politiky, pedagogiky, andragogiky, ošetrovateľstva, práva a legislatívy, výpočtovej techniky, informačných technológií.

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov.

tags: #sociálny #pracovník #úlohy #integrácii