Sociálny princíp v živote človeka: príklady a význam

Sociálny princíp zohráva v živote človeka kľúčovú úlohu, ovplyvňuje jeho správanie, hodnoty a interakcie s ostatnými. Je to súbor noriem, hodnôt a presvedčení, ktoré spoločnosť považuje za dôležité pre jej fungovanie a súdržnosť. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty sociálneho princípu v živote človeka, jeho príklady a význam pre jednotlivca i spoločnosť.

Úvod do sociálneho princípu

Sociálny princíp je základným kameňom každej spoločnosti. Predstavuje neformálny, no silný systém pravidiel a očakávaní, ktoré usmerňujú naše správanie a pomáhajú nám orientovať sa v sociálnom svete. Dodržiavanie sociálnych princípov je nevyhnutné pre budovanie dôvery, spolupráce a harmonických vzťahov.

Sociálny princíp a sociálna práca

Sociálna práca je dynamicky sa rozvíjajúcou profesiou, ktorá je založená na hodnotách, akými sú sociálna spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov. Etika je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce a bez nej by sociálna práca nemohla existovať. Etické princípy, ako napríklad holistický prístup a empowerment, sú fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia mnohé iné štandardy a súdy.

Etický kódex sociálnej práce

Formulovanie etického kódexu patrí medzi základné požiadavky profesionality. V súčasnosti je možné považovať za aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku je platný Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, ktorý zdôrazňuje, že etické povedomie je zásadnou súčasťou profesionálnej činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce.

Holistický prístup

Holistický prístup je zásadný princíp súčasnej sociálnej práce, ktorý nepatrí len do oblasti etiky, ale je ňou naplnená ako celok. Tento prístup zohľadňuje všetky aspekty života človeka - biologické, psychologické, sociálne a duchovné - a snaží sa o komplexné riešenie jeho problémov.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Sociálna spravodlivosť

Princíp sociálnej spravodlivosti je zásadný v sociálnej práci. Usiluje sa zaistiť všetkým ľuďom prístup k potrebným informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na procese rozhodovania. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce prispieva k odstráneniu prejavov a príčin sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie. Angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov a skupín ľudí.

Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb

Pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti sa rozlišuje „zásluhová starostlivosť“ a „spravodlivosť podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte spravodlivosti má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu. Na druhej strane koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na skutočnosť, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov a voči nikomu by sa teda nemalo pristupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora.

Ľudské práva a dôstojnosť

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami existuje úzke prepojenie. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu.

Medzinárodné dokumenty o ľudských právach

Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi. Medzi tieto dokumenty patria:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
• Európska sociálna charta (1961, revidovaná 1996)
• Charta základných práv a slobôd Európskej únie

Sociálny princíp v každodennom živote

Sociálny princíp sa prejavuje v mnohých aspektoch nášho každodenného života. Niektoré príklady zahŕňajú:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Dodržiavanie zákonov a pravidiel: Rešpektovanie zákonov a pravidiel je základným prejavom sociálneho princípu. Zabezpečuje poriadok, bezpečnosť a spravodlivosť v spoločnosti.
• Úcta k druhým: Prejavovanie úcty k druhým, bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu, je dôležitým prejavom sociálneho princípu. Podporuje toleranciu, porozumenie a spoluprácu.
• Solidarita a pomoc: Poskytovanie pomoci a podpory tým, ktorí to potrebujú, je prejavom solidarity a sociálneho princípu. Môže ísť o pomoc rodine, priateľom, susedom alebo aj cudzím ľuďom.
• Zodpovednosť: Preberanie zodpovednosti za svoje činy a správanie je dôležitým prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť si vedomý dôsledkov svojich činov a snažiť sa minimalizovať ich negatívny dopad na ostatných.
• Spolupráca: Spolupráca s ostatnými pri dosahovaní spoločných cieľov je prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť ochotný zdieľať svoje vedomosti, zručnosti a zdroje s ostatnými.
• Komunikácia: Efektívna a rešpektujúca komunikácia s ostatnými je dôležitá pre budovanie a udržiavanie dobrých vzťahov. Znamená to byť ochotný počúvať, vyjadrovať svoje názory jasne a rešpektovať názory ostatných.
• Ohľaduplnosť k životnému prostrediu: Správanie sa ohľaduplne k životnému prostrediu je prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť si vedomý dopadu svojich činov na životné prostredie a snažiť sa minimalizovať ich negatívny dopad.

Sociálne príjmy a sociálne zabezpečenie

Sociálny princíp sa prejavuje aj v systéme sociálneho zabezpečenia, ktorý má za cieľ zlepšenie životných podmienok obyvateľstva. Sociálne príjmy zahŕňajú štátne sociálne dávky a dávky sociálneho poistenia.

Príklady sociálnych dávok

• Príspevok pri narodení dieťaťa: Má nárok matka, uplatniť si ho môže do jedného roku dieťaťa, môže sa zvýšiť o polovicu pri 3 a viac deťoch ak sa aspoň dve z nich dožijú viac ako 28 dní. Otec má nárok na túto dávku ak : matka zomrela, ak je dieťa súdom zverené otcovi.
• Úhrada potrieb pestúna: Do pestúnskej starostlivosti za zverujú len maloleté deti (do 18r), pestún je plnoletá, bezúhonná osoba s TP v SR a má predpoklady o staranie sa o dieťa.
• Prídavok na dieťa: Poskytuje sa na výchovu, výživu nezaopatreného dieťaťa. Oprávnená osoba - rodič, pestún, osoba, ktorá prevzala starostlivosť nahradzujúcu starostlivosť rodičov.

Socializácia a sociálne role

Niektoré socializačné etapy sú v podstate nezastupiteľné a ak sa neodohrajú v danom vekovom období, nemožno ich už takmer nikdy dohnať (rečové schopnosti, vznik empatie a dôvery). V súvislosti s výkonom sociálnych rol môže dôjsť k rolovým konfliktom, ktoré delíme na interpersonálne (konflikt medzi dvoma či viacerými rolami, ktorý vychádza z konfliktu záujmov- je ťažké byť zároveň napr. otcom i manažérom) a intrapersonálne (konflikt osobnosti a roly, odmietanie roly, konflikt vo vnútri roly- napr. získaný status - je ovplyvnený naším úsilím, napr. Snaha zviditeľniť status vedie k používaniu tzv. statusových symbolov, napr.

Sociálna rola a status

Sociálna rola vyjadruje očakávané správanie človeka podľa jeho sociálneho statusu. Každá spoločnosť má určité predstavy o tom, ako by sa mal človek v danej pozícii správať - teda aké má mať postoje, povinnosti a zodpovednosť. Sociálny status a rola sú vzájomne prepojené: status vyjadruje „kto“ človek je v spoločnosti, rola vyjadruje „čo“ sa od neho očakáva, teda ako sa má správať. Každý človek zastáva v živote viacero rolí - napríklad je zároveň dieťaťom, študentom, priateľom, zamestnancom, rodičom či manželom.

Typy sociálnych rolí

• Konvergentné roly: Také, s ktorými sa jednotlivec stotožňuje a cíti sa v nich prirodzene.
• Divergentné roly: Roly, ktoré človeku nevyhovujú alebo s nimi vnútorne nesúhlasí, no navonok sa tvári, že ich prijíma.

Konflikt sociálnych rolí

Ku konfliktom dochádza vtedy, keď človek vykonáva viacero rolí súčasne a požiadavky týchto rolí sa dostávajú do rozporu. Nedostatok času, stres a protichodné očakávania môžu vyvolávať vnútorné napätie a psychickú záťaž.

Statusové symboly

Ľudia často svoj status zdôrazňujú alebo prezentujú navonok prostredníctvom tzv. statusových symbolov.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Získaný a vnútený status

• Získaný status: Človek ho nadobúda vlastným úsilím, prácou a schopnosťami, napríklad: dosiahnuté vzdelanie, povolanie, spoločenské uznanie.
• Vnútornený (vnútený) status: Vzniká bez vlastnej vôle človeka, teda nie je zapríčinený jeho konaním, napríklad: zdravotné postihnutie, strata zamestnania, nútená chudoba.

Vzťah sociálnej práce a sociálnej politiky

Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretože sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Jedna z foriem sociálnej práce - sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity vytvára nemožnosť zodpovedného konania jedinca a tento môže zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez možnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsahovú pozíciu tútorskej formy.

Etika a morálka v sociálnej práci

Etika (éthos) sa v starom Grécku pôvodne vzťahovala na zvyky, obyčaje ľudí, či ešte aj na povahu ľudskej bytosti. V priebehu dejín sa systemizovala o zdôvodnené pravidla utvárania spoločenských vzťahov, ktoré determinujú správanie ľudí princípmi povinnosti a zodpovednosti za seba a iných určitými morálnymi pravidlami nesúce znaky spravodlivosti. Hoci bývajú etika a morálka v bežnej reči zamieňané a používané ako synonymá, je potrebne ich rozlišovať. Morálka predstavuje pravidlá ľudského správania, kým etika ako filozofická disciplína skúma podstatu a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité konanie dobré a vyžaduje sa od jednotlivých členov spoločnosti. Prax sociálnej práce nevyhnutne vychádza z etických princípov, je etikou determinovaná ako psychoterapia, či iné medicínske disciplíny alebo pedagogika.

Tvorivosť ľudskej mysle a sociálna práca

Sociálna práca sa svojou činnosťou dotýka bezprostrednosti človeka. Ak sa pozrieme na podstatu zamerania sociálnej práce, tá nemôže zostať v zajatí sociálnej politiky v úlohe „samaritána“ len na sociálne zvládnutie ekonomicky ohrozenej populácie v dôsledku nevhodného hospodárenia so zdrojmi daného politického systému. Sociálna práca ako aplikovaná veda je zameraná na uskutočňovanie spoločenských zmien vedúcich k zlepšeniu prosperity ľudí.

Objekt a predmet sociálnej práce

Predmetom sociálnej práce je nielen jedinec (jedinci, skupiny) a jeho bio-psy-sociálne a duchovné potreby vo vzťahu k sebe a k iným jedincom, ale aj prostredie spoločenstva jeho bytia v sociálno-politickom kontexte regiónu, štátu a globalizačných vplyvov. Sociálna práca v pravom zmysle nepomáha, nevychováva, nelieči, lebo to je v kompetenciách iných disciplín, ale sa zapodieva socializáciu na tých miestach a s tými jedincami a skupinami, ktorí to potrebujú, aby neboli vyčlenení zo spoločenského života. Že pritom pomáha, vychováva a lieči, je skôr dôsledok nadobudnutého sociálneho zdravia nastolením prirodzených ozdravných mechanizmov sebarozvoja a sebauplatnenia v procese socializácie. Objektom sociálnej práce sa stávajú predovšetkým psychosociálne a zdravotne postihnutí jedinci, kde do popredia vystupuje význam morálky.

Sociálna práca a Caritas

Sociálna práca sa pridržiava princípmi Caritas (t.j. lásky božej, ktorú ľudia zdieľajú). Sociálna práca je v základe činnosť s ľudskými atribútmi spolupatričnosti, pričom nemá presné vymedzené teoretické ohraničenia, čo môžeme považovať za určitú výhodu, pretože umožňuje tvorivé uchopenie riešenia konkrétneho problému v danej sociálnej situácii, nájsť pohotovo reálne riešenia, pretože nie je obmedzovaná nejakou teóriou, kde iné disciplíny vyčerpali z hľadiska svojho poznania možnosti riešenia daného problému človeka. Vstupnými kritériami pre sociálnu prácu sú etické princípy, právne normy a logika zákonitostí sociálno-psychologických postupov v citlivo vzájomne chápajúcej komunikácii.

Sloboda a zodpovednosť

Vzťah sociálnej práce k človeku ako jedincovi spoločnosti nie je len (a v mnohých prípadoch nemôže byť) klientsky, pretože jedinec sa môže nachádzať v stave osobnej neslobody (dokonca tato osobná sloboda mu môže byť mocou štátu odňatá uväznením). Jedna z foriem sociálnej práce - sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity (vďačnosti) vytvára nemožnosť zodpovedného konania jedinca a tento môže zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez možnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Sociálnej práci nepostačuje atribút Lásky, ale jej nevyhnutnou súčasťou je aj atribút Svetla, ktorý zviditeľňuje na ozrejmenie činnosť sociálnej pomoci, poradenstva, opatery, starostlivosti, intervencie, zaobchádzania, podpory, animácie, manažovania a atď., tým dáva citlivo a nekompromisne na vedomie, že na ceste životom nie je človek ako jedinec sám a nie je zbavený zodpovednosti za seba a za iných.

Princípy subsidiarity a solidarity

Sociálna práca sa opiera o princípy subsidiarity a solidarity. Solidarita je vzájomná závislosť prvkov. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi. Vzájomná pomoc o podpora vychádzajúca zo spoločenských záujmov a potrieb. Solidarita sociálna vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mieru sociálnej kvality jednotlivca. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť.

Princíp subsidiarity rešpektuje nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby. Princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu. Princíp subsidiarity spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti. Znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania. Ďalej spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“.

Vývoj sociálnej práce

Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov.

Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne, Londýne, Amerike, Číne, Indii, Austrálii. Ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social Diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami. M. Richmondová popisuje intuitívnu sociálnu prácu, v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze, Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu dielní, klubov, Elizabeth Frydová začala v r. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia, Jana Addamsová v r. 1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovú cenu. Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. Zakladateľkou prípadovej sociálnej práce je M. Ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné situácie človeka. Uvedené diela sú považované za prvé pokusy vedeckého prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako člena rodiny s objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci. Sledovanie klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie, najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie životných potrieb a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva. V 40. rokoch V. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce. 50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. Buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych konfliktov. V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštnosti osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu.

Sociálna práca ako vedný odbor

Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce vyplýva, že sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci sociálne slabým ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom. Priestor pre vedu o budúcom vývoji každodenného života je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou a spoločnosťou v reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom priereze, až po jeho odchod. Klasifikácia vedného odboru žiada vychádzať z objektívnych cieľov, z ktorých určujeme základný obsah činností a spoločenských funkcií. Je potrebné určiť vlastný predmet a metódy, ktoré zabezpečujú postup k dosiahnutiu cieľa. Profesionálny rozmer je nevyhnutným predpokladom dynamického rozvoja sociálnej práce ako vedného odboru. Treba si uvedomiť, že sociálna práca je multidisciplinárnym odborom, ktorý je zaradený do sústavy pedagogických vied. Tvorivé využívanie a špecifikáciu poznatkov z množstva vedných disciplín do konkrétnych sociálnych činností. Súčasne ide o teoretické obohatenie podnetov z iných vedných odborov, ich špecifickú syntetizáciu z aspektu sociálnej politiky a diferencovaných oblastí sociálnej práce. Dôkazom je enormné množstvo náhľadov, prístupov, postupov a interpretácií sociálnej práce počas jej viac ako storočnej existencie. To bol rozporný a prerušený proces, ktorý na začiatku bol ovplyvnený „uhorským“ sociálnym zákonodarstvom, rozvinutou sociálnou politikou a prácou v čase prvej republiky a Slovenského štátu, zásadnou zmenou ponímania až absenciou po roku 1948 a súčasného obnovenia sociálnej práce ako výučbovej a vednej disciplíny v 90. rokoch, ktoré rešpektujú a nadväzujú na európsky a svetový kontext. Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Rešpektuje a využíva poznatky pedagogiky, sociológie, psychológie, ekonomické, právne, medicínske, ekologické a ďalšie odbory. Je zmysel sociálnej práce, či je opodstatnená v permanentne sa meniacich podmienkach a ďalej schopná rozvíjať sa a obsahovo diferencovať. Rozvoj sociálnej práce je ovplyvňovaný štrukturálnou funkčnou teóriou, s dôrazom na stabilitu sociálneho systému vymedzuje indivíduu, skupine ich špecifické funkcie v spoločnosti zodpovednosťou jedinca za kvalitu svojho života. Taktiež základné štruktúry a funkcie rodiny, neštátnych subjektov, obcí, regiónov a štátu. Socializačný proces v spoločnosti je usmerňovaný všeobecne prijatými základnými sociálnymi normami. Je to snaha zabraňovania dezintegrácií v spoločnosti, lebo roztrhanie väzieb sociálnych vzťahov je podhubím pre vznik sociálnych problémov. Sociálnej zmeny, a tým aj možnou príčinou sociálnych kolízií a sociálnym problémom. Objektívne ho spôsobuje rôznorodosť sociálnych podmienok pri uspokojovaní potrieb a záujmov ľudí. Rozvojová koncepcia vyjadrená cieľovými hodnotami ľudského života nie je priamočiara a ľudské hodnoty nie sú všetkým ľuďom rovnako dostupné. Sociálna veda sa dnes formuje ako moderné ponímanie sociálneho, sociálnych vzťahov, ako spoločensko-teoretický vzťah dneška a zajtrajška. Profesionálna prax nám vytvorila základné východiská postupného usadzovania sociálnej práce ako teoreticko-praktickej disciplíny. Ako „veda o živote“, o analýze života predpokladá vedomostný základ o človeku a o prostredí, v ktorom sa realizuje alebo chce realizovať svoje zámery. Komplexný prístup k sociálnym problémom každodenného života nie je obsahom iných povolaní. Z toho poňatia sociálnej práce ako „integratívneho povolania“ vyplývajú jeho vlastné špecifické úlohy. Je syntetizované a zovšeobecné skúmanie príčin, za ktorých dochádza k sociálnemu problému u jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach, t.j. v podmienkach ekonomických, psychologických, zdravotných, výchovných, v konkrétnom prostredí reálneho života. Stanovením reálnej diagnózy vytvára predpoklad na riešenie sociálnych problémov a súčasne skúma možnosti prevencie, resocializácie a hodnotí dosiahnuté zmeny a výsledky vlastnej činnosti. Sociálna práca popri tom, že čerpá a využíva množstvo vedných odborov a vedeckých disciplín, ktoré syntetizuje a aplikovane zovšeobecňuje, postupne si vytvára metodické postupy. Nie je len rešpektovanie, že každý individuálny život je jedinečný a neopakovateľný. Súčasne vychádzame z rešpektovania univerzality života a spoluzodpovednosti jedinca, skupiny a spoločenstva za kvalitu prežitia, reprodukciu a kolobeh. Spočívajú vo funkčnej závislosti riešenia „sociálnych problémov“. Sociálne problémy sú určujúcim pojmom, ktoré vymedzujú, ohraničujú typológiu sociálnej práce, a tým aj jej odlišnosť od ostatných vedných odborov a povolaní. Funkčnosť sociálnej práce spočíva v pomáhaní ľuďom vyrovnávať sa s vlastnými sociálnymi kolíziami a problémami a zároveň s profesionálnou znalosťou veci kriticky hodnotiť vlastné postoje a konanie klientov. Na druhej strane nemôže ani spoločnosť predpokladať len podporu jednostranného procesu adaptácie klientov, ale tak isto kriticky postupovať, keď sa spoločenské opatrenia ukážu ako nerealizovateľné, nereálne či neetické. Sociálna práca je odbor, ktorý špeciálnymi pracovnými metódami zabezpečuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám. Je označením postupov a metód preventívnej, korektívnej a kuratívnej pomoci ľuďom, ktorí nemôžu svoje potreby saturovať. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1988) definovala sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, ktorá vznikla z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií a mala by ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí. Sociálna práca je nástrojom komplexnej sociálnej starostlivosti o človeka. V popredí sociálnej práce je problematika sociálneho vyčleňovania až vyčlenenia z prirodzenej ľudskej činnosti, z plnej účasti, bránenia účasti na rozvoji človeka a jeho sociálnych síl. Sociálna práca je zameraná aj na kultúrnu pluralitu, sociálnu identitu ľudí z pozície medzinárodnej deľby práce. Analyzuje objektívne a subjektívne príčiny sociálneho vylučovania a vylúčenia. Vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej konkrétny klient, skupina či komunita žije. Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové záujmy spoločnosti. Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov. Vychádzajúc z toho sociálnu prácu chápeme ako konkrétnu prácu sociálneho pracovníka i jednotlivých sociálnych inštitúcií a zariadení na realizácii sociálnej politiky na jednotlivých úrovniach a v rôznych oblastiach života ľudí a spoločnosti vo vzťahu ku klientom v rôznom časovom horizonte. Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v živote.

tags: #sociálny #princíp #v #živote #človeka #príklady