Sociálny štát a jeho perspektívy podľa Jana Kellera

V súčasnom svete prechádza sociálny štát transformáciou, ktorá vyvoláva množstvo otázok a diskusií. Tento článok sa zameriava na analýzu sociálneho štátu, jeho vývoj a perspektívy, najmä v kontexte myšlienok českého sociológa Jana Kellera. Prostredníctvom komparácie rôznych modelov a historických udalostí sa snažíme poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku.

Historický exkurz a modely sociálneho štátu

V minulosti sme sa venovali historickému exkurzu, teraz sa zameriame na dva krajné modely sociálneho štátu - britský liberálny a švédsky sociálnodemokratický model. Liberálny model je považovaný za najmenej štedrý, zatiaľ čo najviac extenzívne sociálne štáty nájdeme v Škandinávii.

Zrod britského sociálneho štátu

Napriek dominancii doktríny laissez-faire v 19. storočí v Británii, toto storočie bolo svedkom postupnej erózie tejto doktríny. Už v roku 1802 bol prijatý prvý zákon na ochranu žien a detí pracujúcich vo fabrikách (Factory Act). Štát sa od roku 1833 začal aktivizovať aj v oblasti vzdelávania, hoci prvý školský zákon (Education Act), ktorý garantoval každému dieťaťu (formálne) právo na vzdelanie, bol prijatý až v roku 1870. Pri zavádzaní tohto zákona bol základným argumentom odkaz na zvýšenie efektivity národného hospodárstva prostredníctvom vzdelanejšej pracovnej sily. Od roku 1836 sa začala vláda zaujímať aj o oblasť zdravotnej politiky. Dôvodom boli predovšetkým epidémie týfu a tuberkulózy, ktoré ohrozovali nielen chudobných, ale všetky vrstvy spoločnosti. Silnejúci tlak verejnosti sa odzrkadlil v prijatí zákona o verejnom zdravotníctve (Public Health Act) z roku 1875.

Vyvrcholením sociálnych opatrení boli v Británii roky 1906 - 1914, späté s vládou liberálov na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom. K prijatiu sociálnych reforiem prispela intelektuálna klíma, v ktorej začal dominovať tzv. nový liberalizmus (Thomas Hill Green, Leonard Hobhouse, John Hobson). Medzi dôvody prijatia takýchto opatrení patril aj tlak vyvíjaný zdola zo strany robotníkov, hoci robotnícke aktivity boli v tom čase iba sporadické a izolované. Najdôležitejšími argumentmi na prijatie sociálnych noriem boli skôr tie, ktoré hovorili o potrebe zdravej a vzdelanej pracovnej sily, aby bol podporený hospodársky rast, resp. tie argumenty, ktoré zdôrazňovali význam zdravých a výkonných vojakov slúžiacich v rámci imperiálnej armády. Určitým tlakom bol aj príklad z Nemecka, ktoré profitovalo zo svojho systému sociálneho poistenia už dve desaťročia a pre Britániu predstavovalo neprehliadnuteľnú konkurenciu najmä vo vojenskej oblasti.

Reformy britských liberálov

Za akýsi definitívny začiatok budovania moderného sociálneho štátu sa v Británii považuje rok 1911, keď Lloyd George stanovil, že každý, kto pracuje, musí platiť povinné odvody (poistenie pre prípad nezamestnanosti a nemocenské poistenie). Medzi najdôležitejšie reformy tohto obdobia patrilo aj zavedenie dôchodkového systému (Old Age Pensions Act) z roku 1908, v ktorom sa v Británii starobný dôchodok chápe prvýkrát ako právo, na ktoré má poberateľ nárok v rámci verejných fondov. Následne vláda získala aj určitú obmedzenú moc nad určovaním minimálnej mzdy. Vláda pristúpila aj k zavedeniu progresívnej dane. Základom bola argumentácia utilitaristov (napr. Francis Edgeworth), o ktorej sa bližšie zmienime v nasledujúcom čísle. Určitý význam však mala aj argumentácia liberála Hobsona, ktorý zdôrazňoval, že nerovná príjmová distribúcia môže viesť k znižovaniu dopytu. Tento Hobsonov argument sa stal určitou predzvesťou myšlienok Johna Maynarda Keynesa.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Beveridgova správa z roku 1942

Rozhodujúcou na vznik, resp. definitívne zakotvenie sociálneho štátu v Británii, ale aj v mnohých iných európskych krajinách, bola spoločenská klíma v rokoch 1940 - 1948, vytvorená druhou svetovou vojnou. Keďže druhá svetová vojna bola totálnou vojnou, dotkla sa života každého človeka. Bolo nevyhnutné prijať univerzálne riešenia. V tomto smere zohrala významnú úlohu správa Williama Beveridga z roku 1942 (Beveridge Report), ktorý v nej propagoval zavedenie rodinných dávok, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a plnú zamestnanosť ako záväzok štátu. Dodajme, že Beveridgova správa hovorila o úlohe štátu chrániť jednotlivcov pred sociálnymi zlami. Tie charakterizovala ako „päť obrov“, ktorými sú nemajetnosť, nevedomosť, nepohyblivosť, nečistota a choroba.

Na rozdiel od nemeckého Bismarckovho modelu sa Beveridgov model zameral na otázku chudoby, pričom dôsledne aplikoval univerzalistický princíp sociálnej pomoci. Neosvojil si tak Bismarckov výkonový, resp. zásluhový model, stojaci na príspevkoch odrážajúcich príjmy poberateľov. Napriek svojej univerzálnosti však Beveridgov systém zďaleka neoplýval štedrosťou či egalitaristickými ambíciami. Centrálnym bodom Beveridgovej koncepcie bolo vytvorenie záchrannej siete sociálneho minima. Nič menej, nič viac. V nasledujúcich rokoch bolo prijatých viacero kľúčových zákonov, ktoré niesli pečať liberálov Beveridga a Keynesa. Roku 1944 bol schválený nový školský zákon (Education Act), roku 1946 nové zákony o sociálnom poistení (National Insurance Act) a zdravotnej starostlivosti (National Health Service Act). Napokon, v roku 1948 bol prijatý zákon o sociálnej podpore (National Assistance Act), ktorý vytváral záchrannú sieť pre tých, ktorých potreby neboli pokryté poistným systémom. Ako píše britský ekonóm Nicholas Barr, ak má sociálny štát nejaký oficiálny dátum narodenia, v Británii by to bol 5. júl 1948, keď všetky spomínané zákony spoločne vstúpili do platnosti. Politickým nositeľom tejto udalosti bola Labouristická strana na čele s Clementom Atleem. Ideové zázemie tejto strany v tom čase vytvárali sociálnodemokratickí autori ako Douglas Jay či (neskôr) C. A. R.

Od „zlatého veku“ k Novej pravici

Povojnová história (nielen) britského sociálneho štátu môže byť rozdelená na dve etapy, ktoré oddeľuje rok 1976, keď sa definitívne vyjavili dopady hospodárskej krízy. Päťdesiate a šesťdesiate roky boli typické bezprecedentným hospodárskym boomom, nízkou nezamestnanosťou, nízkou infláciou a rapídne sa zvyšujúcou životnou úrovňou občanov. Niet divu, že sa tomuto obdobiu európskych dejín hovorí „zlatý vek“. Toto označenie možno použiť nielen na ekonomický a sociálny pokrok, ale aj na rastúcu silu politickej ľavice, predovšetkým sociálnodemokratických strán a odborov. V 70. rokoch však prišla ekonomická recesia. To poznamenalo aj vývoj sociálneho štátu. V období do roku 1976 môžeme hovoriť o konsolidácii a extenzii sociálneho štátu v Británii (doba bola plná optimizmu z budovania sociálneho štátu), zatiaľ čo v období od roku 1976 sa začína úsilie o reštrikcie sociálnych výdavkov (príčinou bol nárast nezamestnanosti a stagflácia). Ešte roku 1975 bola prijatá dôležitá reforma. Zákon o sociálnej bezpečnosti (Social Security Act) zvýšil v rámci poistného systému mieru redistribúcie od bohatých k chudobným.

Dôsledky thatcherizmu

V roku 1979 nastúpila k moci Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou a spanilý príbeh britského sociálneho štátu sa definitívne skončil. Británia sa za jej vlády odpútala od európskeho sociálneho modelu a priblížila sa skôr k americkému modelu. Heslom dňa sa stali pravicové reformy, akcent na efektivitu, pracovnú motiváciu a fiškálne obmedzenia. Sprivatizované boli všetky poistné fondy s výnimkou základnej dôchodkovej siete, zaviedla sa regresívna reforma dane z príjmu. Za zmienku stojí, že pomer štátneho vlastníctva sa v Británii zredukoval z 12 % v roku 1979 na menej než 2 % v roku 2006. Thatcherová otvorene odmietala sociálny štát, v mene ideí tzv. Novej pravice sa hlásila k oslave nerovnosti ako stimulujúcej zložke spoločnosti a namiesto welfare (dôraz na sociálne istoty) sa začalo hovoriť o workfare (dôraz na motiváciu k práci). Možno je to prekvapivé, no napriek tvrdým pravicovým reformám sa Thatcherovej nepodarilo znížiť podiel HDP vynaložený na verejné výdavky. Dramaticky sa jej však vo svojej krajine podarilo zvýšiť chudobu. Zatiaľ čo na začiatku 70. rokov bola v Británii druhá najnižšia miera chudoby spomedzi dvanástich štátov vtedajšieho Európskeho spoločenstva, v roku 1985 už bola Británia na šiestom mieste. Hoci určité reštriktívne opatrenia prebehli v osemdesiatych rokoch vo viacerých európskych sociálnych štátoch, „revolučný“ rozmer, aký dosiahli v Británii, bol unikátom.

Blairova Tretia cesta

Výsledkom neoliberálnych reforiem z 80. rokov bola skutočnosť, že reálny príjem populácie ako celku sa od roku 1979 do roku 1990 zvýšil o 36 percent, no nerovnosť narástla do takých rozmerov, že najchudobnejších 10 percent obyvateľstva na tom bolo roku 1993 o 13 percent horšie než roku 1979, zatiaľ čo reálny príjem najbohatšej hŕstky stúpol o neuveriteľných 60 percent. Priemerné zvýšenie príjmu za roky Thatcherovej vlády teda vypovedalo skôr o enormnom náraste bohatstva tých najbohatších. Situácia chudobných sa však podstatne komplikovala. Nie všetkých tento vývoj dovádzal k eufórii, čoho dôkazom boli mestské sociálne nepokoje v rokoch 1981 a 1985. Vláda Konzervatívnej strany (už bez Thatcherovej) však pretrvala až do druhej polovice 90. rokov a konzervatívci teda vládli krajine nepretržite takmer 20 rokov. Za ten čas sa britský sociálny štát zmenil na nepoznanie. Roku 1997 sa po drvivom víťazstve vo voľbách dostali k moci opäť labouristi, ktorí konzervatívcov na vyše desať rokov odstavili od moci. Nijaký triumfálny návrat k sociálnemu štátu sa však nekonal. Blairova New Labour si osvojila koncept workfare a svoje reformy, teoreticky podložené Giddensovým konceptom Tretej cesty, smerovali skôr k centristickým riešeniam, ktoré pripomínali obhajobu sociálneho štátu už iba vo veľmi reziduálnej podobe.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Ako vznikol švédsky sociálny štát?

Dejiny švédskeho sociálneho štátu sú typickým príbehom gradualizmu, v ktorom nenájdeme nijaké veľké míľniky, ani nijaké kľúčové postavy. K hlavným aspektom vývoja švédskeho sociálneho modelu patrí politická tradícia kompromisu, ktorá je typická pre všetky škandinávske krajiny. Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vo Švédsku vládla bez prestávky 44 rokov (1932 - 1976), takmer úplne vzdala tak marxistickej, ako aj neoklasickej ekonomickej politiky a za svoj ekonomický program si zvolila keynesiánsky model. V 30. rokoch sa navyše podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: Na jednej strane sa predstaviteľom kapitálu garantovala hospodárska sloboda, predovšetkým vo vzťahu k hrozbe znárodnenia; na druhej strane získala sociálna demokracia v mene celého obyvateľstva (a nielen robotníckej triedy) dominantný vplyv na štátnu politiku.

Pokúšať sa nájsť nejaký teoretický či programový manifest, ktorý stál pri zrode švédskeho sociálneho štátu, to je ako hľadať ihlu v kope sena. Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Ako dokladá britský sociálny teoretik Norman Ginsberg, politická agenda švédskych sociálnych demokratov sa v tridsiatych rokoch kreovala na báze dvoch širších vplyvov - populizmu a socializmu. Populizmus vychádzal z hľadania všeobecného ľudového mandátu, z univerzálnej výzvy na celý elektorát a z nachádzania kompromisných riešení, ktoré by vyhovovali všetkým sociálnym skupinám, socializmus zahŕňal dôraz na myšlienky ekonomickej demokracie, politickej zodpovednosti, sociálnej rovnosti a sledovanie triednych záujmov pracujúcich. Spoločným menovateľom politiky SAP bol populistický pragmatizmus a politický realizmus.

Hoci švédsky model nemá striktnu teoretickú bázu, možno skonštatovať, že v 30. rokoch sa do popredia dostali tri základné prvky ideológie sociálneho štátu. Prvým bola koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet), ktorá načrtávala víziu sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci. Tento koncept, ktorý sa stal vo Švédsku synonymom pre sociálny štát vnukol strane jej líder Per Albin Hansson ešte v roku 1928. Výraz „domov“ pre Švédov evokoval opätovné vytvorenie zdieľajúcej a spravodlivej komunity na národnej báze, v ktorej si jednotlivec nebude chcieť zobrať viac, než je jeho diel, ale zároveň nikto nebude vylúčený zo systému sociálneho zabezpečenia. Druhým prvkom ideológie sociálneho štátu sa stala hodnota solidarity ako striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť. V súlade s touto hodnotou sa prijal konsenzus, že príjmy sa majú odvíjať skôr od výkonu pracujúceho než od rentability kapitálu. Zároveň sa v zhode s myšlienkou solidarity prijala téza, že rozdiely v príjmoch majú byť čo najmenšie. Tretím prvkom tejto koncepcie sa stalo presvedčenie o správnosti keynesiánskej proticyklickej ekonomickej politiky. K tomu patrilo aj presvedčenie o potrebe plnej zamestnanosti a univerzálnosti sociálnej starostlivosti ako ochrany pred základnými rizikami na spôsob choroby či nízkeho príjmu.

V 60. rokoch, po nástupe študentského hnutia, po tom, čo sa opätovne zjavil fenomén chudoby, po znovuzrodení feminizmu a ďalších radikálnych sociálnych hnutí, sa švédska doktrína obohatila o štvrtý prvok, ktorým bol dôraz na sociálnu rovnosť. Ten sa prejavil v podobe, akú približujú sociálni teoretici Hugh Heclo a Henrik Madsen: „V sociálnodemokratickej koncepcii nie je nijaký dôvod, aby extrémne rozdiely v nadaní, zdraví, intelekte či pracovných schopnostiach viedli k vytvoreniu takých štandardov a životných šancí, ktoré by odlišovali jedných od druhých.“ Táto myšlienka viedla SAP k špecifickému chápaniu beveridgovského univerzalistického modelu. Podľa tohto chápania mala byť sociálna politika namierená predovšetkým na tie sociálne skupiny, ktoré trpia osobitými ťažkosťami. Ukázalo sa totiž, že britský systém rovných dávok pre každého vytvára tzv. paradox redistribúcie. Adresnejší prístup zohľadňujúci potreby ľudí vytvoril vo Švédsku nielen viac egalitársku spoločnosť, ale dosiahol aj vyššiu mieru popularity pre sociálny štát v rámci stredných vrstiev. Výsledkom prijatia tejto koncepcie bolo roku 1971 zavedenie silne progresívnej dane z príjmov, ktorá patrí dodnes k jednej z najvyšších na svete.

V 70. rokoch bola doktrína švédskej sociálnej demokracie rozšírená o ďalší prvok. Dôraz sa zameral na otázku tzv. ekonomickej demokracie, a teda na otázku priamej kontroly súkromného priemyslu pracujúcimi, ale bez znárodňovania či vyvlastňovania. Švédska SAP v spolupráci s odbormi predstavila roku 1976 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť. Autorom tohto návrhu bol Rudolph Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne zamestnanecké fondy, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Tieto fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firmy. Ako dodáva švédsky ekonóm Erik Lundberg, projekt zamestnaneckých fondov znamenal pre švédsku sociálnu demokraciu rozhodujúci posun od pragmatizmu k socializmu. Ako sa však oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch typické pre viaceré sociálne štáty - vrátane Nemecka, kde sa šíril model kodeterminácie.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Jan Keller a kritika súčasných reforiem

Vyučovať dnes sociológiu v Česku nie je vôbec jednoduché. Jan Keller poukazuje na nevyhnutné dôsledky reforiem, spor o ktoré momentálne prebieha v českej spoločnosti. Všetky veľké sociálne a kultúrne vymoženosti 20. storočia sa týkali v prvom rade stredných vrstiev, aby sa neskôr šírili do celej spoločnosti. Navyše v politológii existuje prinajmenšom od čias Vilfreda Pareta téza, podľa ktorej každý politický systém sa začína skôr brutálne, aby sa následne liberalizoval. Keby žil dnes v Česku Pareto, nestačil by sa čudovať. Režim sa zrodil zamatovo, ba vyložene poeticky. Na počiatku ho vítalo prakticky celé obyvateľstvo vrátane mnohých tých, čo sa vcelku hladko integrovali do režimu minulého. Najskôr sa to týkalo len komunistov, s ktorými sa vraj slušní ľudia nezhovárajú. Potom sa slušní ľudia prestali zhovárať aj so sociálnymi demokratmi, údajne preto, že majú blízko ku komunistom. Potom slušní ľudia vylúčili zo svojho stredu takzvané socky, teda tých, kto z najrôznejších dôvodov poberajú sociálne dávky, ale aj tých, kto ich za to neodsudzuje. Režim, ktorý sa sformoval pod heslom liberalizmu, postupne začína obmedzovať práva a slobody pre všetkých tých, s ktorými sa nezhovára. Najprv fakticky zrušil v ústave ešte stále platné právo na bezplatnú lekársku starostlivosť. Začal obmedzovať omnoho skôr priznané sociálne práva. Chystá sa zrušiť právo na bezplatné vysokoškolské vzdelanie. Novým Zákonníkom práce obmedzuje doterajšie práva zamestnancov. Prinajmenšom od polovice 19. storočia slúžili reformy na to, aby rozširovali na čoraz širšie vrstvy práva priznané dovtedy len niektorým. Cieľ reforiem je dvojaký - na jednej strane obmedziť už skôr vybojované a priznané práva, na druhej strane zariadiť to tak, aby to, čo zo sociálnych práv zostane, financovali prakticky výlučne nižšie a stredné vrstvy. Pripravovaná daňová reforma stavia na hlavu zásadu, ktorá zatiaľ v minulosti vždy platila, a to, že bohatí môžu sponzorovať chudobných. Teraz bude, naopak, pre chudobných uzákonená povinnosť sponzorovať bohatých. Ak český daňovník zarába mesačne 10-tisíc českých korún hrubého, po reforme bude odovzdávať na daniach mesiac čo mesiac o 331 korún viac ako doteraz. Za rok tak daruje štátu oproti dnešku takmer o 4-tisíc korún viac. Z toho, čo mu zostane, si bude musieť priplatiť na vyššiu daň z pridanej hodnoty (aby mohli fungovať súkromné penzijné fondy) a na štandardnú zdravotnú starostlivosť (nadštandard si, pochopiteľne, zaplatí zvlášť). Tí, čo majú priemerný príjem (necelých 25-tisíc hrubého), venujú na daniach ročne na oltár českej vlasti zhruba tretinu svojej mesačnej výplaty, teda relatívne menej, ako tí najhoršie platení. Ani oni by sa však nemali príliš radovať. Medzi vyvolených nového daňového systému aj tak nepatria. To by museli poberať nejakých 200-tisíc korún mesačne. V tom prípade už od nich štát nebude nič chcieť. Práve naopak, zníži im daň takmer o päťstovku mesačne. Vláda, ktorá sľubovala, že nebude zvyšovať dane, zvýši dane všetkým, okrem ľudí, ktorí majú najvyšší príjem. Tým, naopak, pridá z toho, čo vyberie od tých chudobnejších.

Systém, v ktorom žijeme, je podivuhodný i z mnohých iných hľadísk. Doteraz napríklad vždy platilo, že mladí ľudia bývajú radikálnejšie naladení ako ľudia zrelého veku a seniori. Generačná otázka dnes vyzerá tak, že oproti radikálne naladeným seniorom stojí azda najpokojnejšia a najpohodovejšia generácia mladých v histórii. Akoby sa všetky navrhované reformy mali týkať v horizonte 30 a viac rokov výlučne dnešných dôchodcov. Ak to berieme čisto sociologicky, je to veľký paradox. Mladá generácia vo veku pod 35 rokov v posledných voľbách prehlasovala generáciu svojich deduškov a babičiek. Mladí si vôbec nevšimli, že v ich rozlete im väčšinu života bude brániť niekto úplne iný - konkrétne dnešná generácia štyridsiatnikov. Stredná generácia je síce na vrchole profesionálnej kariéry, svojím vzdelaním a kvalifikáciou sa však od dnešných babičiek a deduškov nijako výrazne nelíši. Lukratívne miesta vo verejnom i súkromnom sektore sú už obsadené strednou generáciou, a tá si ich bude držať ešte zhruba štvrť storočia. Medzitým dnešní mladí zostarnú väčšinou na subalterných a menej odmeňovaných miestach bez perspektívy. Mladí ľudia uvažujú ekonomicky racionálne. Usilujú sa zvyšovať svoje príjmy a minimalizovať výdavky. Je otázka, nakoľko spoľahlivo im táto stratégia pomôže. Mladá generácia má totiž smolu v tom, že sa narodila do doby, keď prebieha zásadný zvrat v osude stredných vrstiev. Tie boli zatiaľ počas celej epochy modernity na vzostupe. Keď začali slabnúť staré stredné vrstvy drobných roľníkov, remeselníkov a majiteľov obchodíkov, nahradili ich nové stredné vrstvy úradníkov a zamestnancov veľkých organizácií. Práve tieto systémy poistenia sa stali hlavným cieľom prebiehajúcich reforiem. Čo táto premena v skutočnosti znamená? Prebiehajúce reformy všetky vyústia do privatizácie rôznych foriem sociálneho zaistenia (v oblasti sociálnej, zdravotnej, starobnej a i.). Sociálne dosahy takýchto reforiem nám do budúcna výrazne zjednoduší definovanie stredných vrstiev. Nižšie vrstvy zostanú vo všetkých vymenovaných oblastiach nepoistené. Kúpna sila poistených stredných vrstiev sa priblíži kúpnej sile nepoistených vrstiev nižších. Francúzsky sociológ Louis Chauvel nedávno prepočítal, že v jeho krajine bude výsledkom deklasovania zhruba polovica potomkov strednej vrstvy, a to v horizonte nejakých pätnástich až dvadsiatich rokov. Česká sociológia podobné výpočty nerealizuje.

Tunel na konci svetla: Analýza tunelovania spoločnosti podľa Jana Kellera

Jan Keller vo svojej eseji "Tunel na konci svetla" analyzuje súčasné spoločenské a sociálne reality v Českej republike a širšom kontexte. Používa metaforu tunelovania na opísanie procesov, ktoré vedú k presunu majetku a zdrojov od štátu a občanov k úzkej skupine jednotlivcov a spoločností. Podľa Kellera funguje neoliberálna ekonomika na princípoch klasickej mafie, ktorá poskytuje ochranu za peniaze a vytvára neistotu s cieľom zisku.

Neistota ako nástroj zisku

Keller tvrdí, že neistota je "pestovaná" v dvoch oblastiach: na trhu práce prostredníctvom neplnohodnotných pracovných zmlúv a eróziou práv zamestnancov, a vo sfére sociálneho zabezpečenia okypťovaním úlohy sociálneho štátu. Tieto kroky vytvárajú priestor na šírenie obáv a následné vydieranie obyvateľstva. Následne sa ponúka ochrana v podobe súkromných fondov, pričom trh so súkromným poistením zhrabne tučnú odmenu.

Privatizácia verejného sektora

Ďalším aspektom tunelovania je privatizácia časti verejného sektora a poistných systémov sociálneho štátu. Keller to označuje za paradoxný proces, pretože inštitúcie, ktoré mali kompenzovať zamestnancom ich podriadenú pozíciu, sa premieňajú na zdroj ziskov pre majiteľov finančného kapitálu. Poistky budované na ochranu pracovnej sily sa tak stávajú nástrojmi na získanie ešte viac peňazí pre podnikateľov.

Antagonizmy v kapitalistickom systéme

Keller poukazuje na antagonizmy vo fungovaní súčasného kapitalistického systému. Kapitalisti investujúci do klasickej výroby tlačia mzdy čo najnižšie, zatiaľ čo finančníci podnikajúci v oblasti súkromných penzijných fondov potrebujú mať solventných klientov. Tieto antagonizmy sú v podmienkach Českej republiky ešte hlbšie a vypuklejšie.

Tri fázy tunelovania

Keller identifikuje tri fázy tunelovania:

• Tunelovanie minulosti: Privatizácia majetku v 90. rokoch, ktorá viedla k zbohatnutiu jednej sociálnej vrstvy a rastúcemu zadlžovaniu štátu.
• Tunelovanie prítomnosti: Príprava na tunelovanie prítomnosti od konca 20. storočia do roku 2006, kedy ekonomika rástla, ale väčšina ľudí to nepocítila a štátny dlh sa neznižoval.
• Tunelovanie budúcnosti: Manipulácia s peniazmi, ktoré do systému len pritečú, a presmerovanie ich na tých, ktorí už vyčerpali predchádzajúce dva vankúše. Týka sa to predovšetkým penzijných a zdravotníckych reforiem.

Penzijné a zdravotnícke reformy ako nástroj tunelovania

Keller kritizuje penzijné a zdravotnícke reformy, ktoré otvárajú trh s naším strachom a obavami zo staroby a choroby. Tieto strachy sa používajú ako motor nového biznisu, pričom sa umožňuje ľuďom, ktorí nadobudli majetky v prvej fáze tunelovania, vložiť svoje peniaze do podnikateľských sfér, ktoré sú istejšie ako výroba. Penzijná reforma tak prináša prečerpávanie finančných prostriedkov zo štátneho priebežného systému do súkromných fondov.

Profil Jana Kellera

Prof. PhDr. Jan Keller, CSc.(57), je bezprostredný a otvorený človek s krátkymi fúzikmi a na svoj vek bujnou hrivou, večne mladý optimista, usilujúci sa o vytvorenie spravodlivejšieho sveta. Jan Keller vyštudoval históriu a sociológiu na Filozofickej fakulte v Brne. Krátko pôsobil vo Filozofickom ústave ČSAV v Prahe, odkiaľ odišiel, ako sám vraví, posilňovať do pivovaru Nošovice (Radegast). Učil aj na strednej škole v Havířove. V roku 1983 začal pôsobiť na filozofickej fakulte v Brne, na katedre sociológie, kde sa ako odborný asistent zaoberal problematikou sociologických teórií a otázkami byrokratizácie veľkých organizácií. V roku 1992 obhájil docentskú prácu na tému byrokratizácie štátnej správy v predrevolučnom Francúzsku. V roku 1999 ho vymenovali za profesora. Od roku 2000 pôsobí na Ostravskej univerzite. V rozhovore prezradil, že k jeho najväčším zážitkom patria študijné pobyty v Bordeaux, v Aix-en-Provence, na parížskej Sorbonne. Nezabudnuteľné spomienky má aj na svoje pôsobenie na dievčenskej škole v Havířove. Ako pedagóg sa neuzatvára do seba, neprehŕňa sa iba v knihách, ale veľmi významne sa zapája do rozličných spoločenských aktivít. Spolupracuje najmä s hnutiami Duha a Greenpeace, je členom redakcie časopisu Poslední generace. Jan Keller je autorom zhruba dvadsiatich kníh a stoviek článkov uverejňovaných v denníku Právo, v kultúrnom týždenníku A2, v odborárskych Sondách atď. Z posledných publikácií spomeniem Soumrak sociálního státu (2005), Teorie modernizace (2007), Vzdělanostní společnost? Chrám, výtah a pojišťovna (s L. Tvrdým, 2008), Tři sociální světy (2010), Nová sociální rizika (2011).

tags: #sociálny #štát #a #jeho #perspektívy #Jan