Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov: Od socializmu k súčasnosti

Predstavy o úspešnej ekonomike socialistického Československa sa často opierajú o tvrdenia o vyspelom priemysle a poľnohospodárstve. Opakujú sa tézy o priemyselnej veľmoci a úspešnom zbrojárskom priemysle, ktorý údajne "pochoval Havel". Prieskum z roku 2018 ukázal, že 62 % ľudí na Slovensku si myslí, že zo štátom vlastnených podnikov profitovali všetci občania a štátne podniky dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí. Šíria sa predstavy, že štátne podniky sme nemali predávať, lebo boli „rodinným striebrom“ a Slovensko bolo ekonomicky vyspelé, kým neprišli západní investori. Tieto pohľady súvisia s nedôverou voči podnikaniu, súkromnému vlastníctvu, zisku, trhu a kapitalizmu. Mnohí považujú zisk za nemorálny a podnikanie za činnosť na úkor iných. Tieto predstavy umocňujú príklady zbohatnutia kvázi podnikateľov v ponovembrovom vývoji, založené na spojenectve so štátom.

Vznik a podstata socialistického hospodárstva v Československu

Socialistické hospodárstvo v Československu vzniklo na základe myšlienok Karla Marxa o nadhodnote a vykorisťovaní pracovníkov. Pre vyskúšanie socializmu bolo nutné odstrániť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a zamedziť jeho nadobúdaniu. Komunisti to po roku 1948 rýchlo urobili, aj keď s posilňovaním pozície štátu v hospodárstve začali predchádzajúce vlády po skončení druhej svetovej vojny v rámci prvej vlny znárodňovania. Vznik socialistického režimu bol spojený s ukradnutím majetkov ľuďom pod názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“.

Znárodňovanie majetku po druhej svetovej vojne

K znárodňovaniu majetku v Československu dochádzalo hneď po vojne, už v roku 1945, v súlade s politikou KSČ a Benešovou koncepciou socializujúcej demokracie. Prezident Beneš podpísal znárodňovacie dekréty už v roku 1945, krátko pred začiatkom pôsobenia Dočasného národného zhromaždenia. Vláda znárodnila niektoré priemyselné odvetvia, zoštátnila podniky nad 500 a v niektorých prípadoch nad 150 zamestnancov. Zoštátnila napríklad zbrojárske podniky, oceliarne, cukrovary, liehovary, bane, elektrárne a plynárne. Týkalo sa to celkovo 3000 podnikov. V znárodnených podnikoch vtedy pracovalo vyše 60 % zamestnaných v priemysle. Už v tom čase komunisti znárodňovali aj menšie podniky. Využívali pritom dodatky znárodňovacích dekrétov prezidenta Beneša, že v prípade kľúčového záujmu štátu je možné nebrať ohľad na počet zamestnancov. K ďalšiemu vyvlastňovaniu majetkov, aj na osobné účely, došlo na základe Benešových konfiškačných a osídľovacích dekrétov. V povojnovom období malo znárodňovanie vo verejnosti značnú podporu. Výhrady voči nemu sa objavovali len sporadicky od niektorých jednotlivcov.

Úplné odbúranie vlastníctva výrobných prostriedkov po roku 1948

Po puči vo februári 1948 komunisti rýchlo postupovali k úplnému odbúraniu vlastníctva výrobných prostriedkov. V prvej polovici roku 1948 prijali sériu zákonov a vyhlášok, prostredníctvom ktorých ukradli a znárodnili všetky ostatné podniky v priemysle, potravinárstve, doprave, stavebníctve, vo veľkoobchode a v iných odvetviach hospodárstva, primárne s viac ako 50 zamestnancami, v mnohých segmentoch aj menej a nakoniec de facto všetkých. Ku koncu roka 1948 tak patrilo zo všetkých výrobných základných prostriedkov na Slovensku súkromnému sektoru už iba 2,9 % a v Česku 1,8 % a k 1. Komunisti nazvali všetkých vlastníkov výrobných prostriedkov triednymi nepriateľmi a násilne im brali ich majetky, ktoré častokrát dlhodobo vytvárali aj so svojimi rodinami, či spravovali ich celé generácie. Týkalo sa to nielen tovární ich majiteľov, pôdy farmárov, či majetkov šľachty, ale i firiem, obchodov a služieb menších podnikateľov.

Znárodnenie a ústava

Znárodnenie hospodárstva si komunisti legálne zastrešili schválením ústavy v máji 1948, ktorá vymedzovala, že „hospodárska sústava Československej republiky je založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva..“ (článok 1). Vyvlastňovanie drobných poľnohospodárov a iných drobných a stredných podnikateľov, respektíve aj osobných majetkov, však komunisti realizovali aj v rozpore s ústavou. Tá totiž deklarovala aj to, že „súkromné vlastníctvo drobných a stredných podnikov do 50 zamestnancov je zaručené, osobný majetok je nedotknuteľný (§ 158) a „súkromné vlastníctvo pôdy u poľnohospodárov, ktorí na nej pracujú, do výmery 50 hektárov je zaručené (§ 159). Až ústava z roku 1960 explicitne zakotvila „socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov“, ktoré mohlo mať dve formy: štátne vlastníctvo a družstevné vlastníctvo.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre získanie opatrovateľského príspevku

Kolektivizácia poľnohospodárstva

V sektore poľnohospodárstva prebehla hlavná fáza vyvlastňovania a spájania drobných poľnohospodárskych výrob do družstevných a štátnych podnikov v rokoch 1948 až 1960. Nakoľko komunisti v predvojnovom aj povojnovom období ťažili aj z podpory drobných roľníkov, medzi rokmi 1945 až 1948 tvrdili, že kolchozy podľa sovietskeho vzoru sa v Československu zakladať nebudú. Po ich uchopení moci však došlo k obratu. Oficiálne razenou cestou sa stalo postupné prebudovanie poľnohospodárskej malovýroby na socialistickú veľkovýrobu, pod čím sa skrývala práve kolektivizácia celého poľnohospodárskeho sektora. Aj znárodňovanie poľnohospodárstva prebiehalo pod nátlakom. Drobní farmári neodovzdávali svoje pozemky, zvieratá či stroje dobrovoľne. Zákon o jednotných roľníckych družstvách (JRD) z roku 1949 síce obsahoval ustanovenie o dobrovoľnom vstupe roľníkov do družstiev, v praxi však boli farmári vystavovaní vydieraniu, násilnému presvedčovaniu a rôznym formám nátlaku. Komunisti rozdelili československých poľnohospodárov na „vidieckych boháčov“ a na tých ostatných. Najprv jedných a následne aj tých druhých sa snažili pripraviť o majetok. Pomocou zákona č. 27/1949 Zb. o mechanizácii poľnohospodárstva dostal štát právo zabaviť im poľnohospodárske stroje, potom sa ich snažil pripraviť o dobytok a pôdu. Trestné postihy sa praktizovali peňažnými pokutami, odobraním tzv. šateniek, ktoré ich majiteľov oprávňovali k nákupu textilu a obuvi, prerušením odberu elektrického prúdu, zvyšovaním povinných dávok.“ Ďalšími nástrojmi režimu proti roľníkom bolo väzenie, odvody do armády, tábory nútených prác či zákazy pobytu v rodnej obci alebo vysídľovanie rodinných príslušníkov odsúdených poľnohospodárov. Násilne vytvorené poľnohospodárske družstvá však v dôsledku toho, že do ich vedenia sa dostávali neodborní a neskúsení pracovníci, boli značne neefektívne a vykazovali katastrofálne hospodárske výsledky. Dôsledkom toho bol napríklad nedostatok rôznych druhov základných potravín v obchodoch. Význam súkromného sektora tak naďalej klesal.

Likvidácia živnostníkov, remeselníkov a obchodníkov

V réžii KSČ zároveň dochádzalo až do konca päťdesiatych rokov 20. storočia k procesu likvidácie stavu živnostníkov, remeselníkov a obchodníkov ako samostatných podnikateľov, hoci ústava z mája 1948 deklarovala ochranu drobného a stredného podnikania. Prostriedkom k tomu boli násilné tlaky a ich kriminalizácia s cieľom prinútiť samostatne sa živiacich ľudí, aby rezignovali na podnikateľskú činnosť a prešli do podnikov socialistickej výroby, národných a komunálnych podnikov a spomenutých družstiev. Táto likvidácia drobných a stredných podnikateľov začala postupne od roku 1948, pričom len na Slovensku bolo v roku 1947 približne 159 tisíc živnostníkov. Časť živností prešla do národných podnikov, časť do výrobných družstiev a časť do komunálnych služieb. Obchodné živnosti boli zaradené do štátneho a družstevného obchodu. Živnostníkom bola poskytnutá malá náhrada za inventár, zásoby a zariadenie, nezodpovedajúca hodnote živnosti. Tak živnostníci prišli o podstatnú časť majetku. V polovici päťdesiatych rokov v rámci vízie ÚV KSČ „dovŕšenia výstavby základov socializmu“ došlo k zintenzívneniu nátlakových akcií na tieto skupiny obyvateľov a v roku 1957 bol vydaný zákaz povoľovania nových živností a predlžovania platnosti živnostenských listov na dobu určitú. V roku 1960 tak ostalo v Československu iba 1,7 % živnostníkov z ich počtu v roku 1948. Následne vymizli z oficiálnej ekonomiky akékoľvek formy podnikania (na rozdiel od Maďarska a Poľska).

Dôsledky likvidácie podnikania

V druhej polovici štyridsiatych rokov a v priebehu päťdesiatych rokov minulého storočia zanikli pod tlakom štátu celé spoločenské vrstvy a profesie, napríklad remeselníci, živnostníci a súkromné praxe lekárov, či právnikov. Likvidácia všetkých podôb podnikania súvisela nielen s tým, že komunistický režim sa pozeral na vlastníctvo výrobných prostriedkov ako na nástroj vykorisťovania a sociálnej nespravodlivosti, ale aj ako na kriminálny čin a ich vlastníkov považoval za triednych nepriateľov. Mimo zákona bolo postavené súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj podnikanie. Nedeklarovaným zámerom komunistickej štátostrany bolo vytvoriť masu nemajetných (aj keď zas nie úplne chudobných) a od štátu závislých zamestnancov. To sa jej značnej miery podarilo popri znárodnení, kolektivizácii a likvidácii drobného podnikania aj tzv. menovou reformou. Zámerom vládnucich komunistov bolo zároveň dostať celú ekonomiku pod svoju kontrolu, tak aby mohli rozhodovať o jej zdrojoch a použití podľa svojich politických záujmov, v realite nakoniec väčšinou podľa záujmov vtedajšej komunistickej špičky v Moskve.

Nezamýšľané dôsledky hospodárstva bez súkromného vlastníctva

Experiment hospodárstva bez súkromného vlastníctva kapitálových statkov prinášal a v niektorých prípadoch dodnes prináša závažné nezamýšľané ekonomické a morálne dôsledky. Z morálneho hľadiska šlo napríklad o vyvolávaný strach, podriadenosť ľudí politickej moci, ich život v pretvárke a do určitej miery stále je neúcta k vlastníctvu a dohodám, korupcia, potlačená osobná zodpovednosť, spoliehanie sa na štát, závisť a nedôvera k podnikaniu a trhu. Z ekonomického pohľadu dochádzalo napríklad k tomu, že nemohli vznikať a ani nevznikali reálne ceny ako signály relevantných ekonomických informácií a nedalo sa racionálne ekonomicky kalkulovať, napríklad o očakávaných ekonomických nákladoch, výnosoch, ziskoch či stratách podnikov (tak ako na to prvý teoreticky upozorňoval Ludwig Mises). Bez vlastníckej zodpovednosti, ekonomického zisku a konkurencie neexistovali motivácie dlhodobo zveľaďovať, inovovať a investovať do kapitálu. Naopak, v praxi sa prejavovali ekonomicky perverzné motivácie k plytvaniu, preferovaniu súčasnosti na úkor budúcnosti, s dôsledkami na ekonomickú neefektívnosť, celkový úpadok ekonomiky a prenesené veľké vnútorné dlhy a iné záťaže. Majetok patril deklaratívne všetkým, ale de facto nikomu. Výnimočné postavenie mali len stranícki funkcionári, ktorí o ňom rozhodovali, hoci ho legitímne nenadobudli.

Centrálne plánovanie a riadenie hospodárstva

Uvedené a ďalšie ekonomické problémy socializmu vyplývali aj z jeho druhej systémovej a inštitucionálnej charakteristiky v reálnej spoločnosti - centrálneho plánovania, riadenia a regulovania hospodárstva. Tlak konkurencie a spotrebiteľského výberu malo nahradiť monopolné rozhodovanie štátostrany. Nahradiť neviditeľnú ruku trhu viditeľnou rukou štátneho aparátu bolo možné a podarilo sa za cenu direktívneho, príkazového a totalitného charakteru režimu a nadvlády straníckej elity v štáte nad občanmi, teda ich neslobody vo všetkých oblastiach. Aj u nás sa v praxi potvrdil varovný odkaz Friedricha Hayeka, že každá strata ekonomickej slobody nutne vedie k strate ostatných slobôd a teda k otroctvu voči riadiacej moci. Občania tak mali v socializme status podobný poddaným vo feudalizme, napríklad kvôli odopieranej slobode pohybu a vyjadrovania názoru.

Prečítajte si tiež: Smernica TMR: Rekreačný Príspevok

Zavedenie centrálneho plánovania v Československu

Základné predpoklady k centrálne plánovanému hospodárstvu sa v Československu začali vytvárať hneď po skončení 2. svetovej vojny. Už vtedy dominovala medzi relevantnými politickými stranami zhoda o plánovanom riadení hospodárstva. V roku 1946 tak Národné zhromaždenie prijalo Budovateľský plán, ktorý obsahoval rozhodujúcu časť programu KSČ a na neho nadväzujúci dvojročný plán. Išlo o snahu prepojiť centrálne plánovitú ekonomiku s regulovaným trhom a súkromným vlastníctvom. Po komunistickom puči sa od roku 1949 začalo uplatňovať tzv. socialistické podnikové hospodárenie. Na jeho základe vznikol v roku 1950 Štatút národných podnikov priemyselných, ktorým sa mali riadiť všetky podniky v Československu, vrátane ťažkého priemyslu a zahraničného obchodu. To sa zmenilo následným prechodom na sovietsky model chozrasčot. Od toho času tak bolo plánovanie ekonomiky v Československu realizované podľa sovietskeho vzoru ako prísne centralizované, byrokratické, komplexné, direktívne a detailné. Takýto sovietsky model fungoval u nás v striktnej podobe do roku 1958.

Dôsledky centrálneho plánovania

Konkurenčné podnikateľské prostredie, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov v ekonomike nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie. Centrálni plánovači nemohli z podstaty veci racionálne a efektívne rozhodovať za ostatných ľudí v spoločnosti. Keďže plánovači rozhodovali bez relevantných ekonomických údajov a informácií, ktorými nositeľmi sú napríklad ceny, spôsobovali vážne negatívne dôsledky a poruchy ekonomiky, ktoré obmedzovali a dodnes limitujú životnú úroveň ľudí. V praxi sa v Československu prejavovali systémové dôsledky uplatňovania týchto čŕt socializmu napríklad v podobe neefektívnosti a úpadku ekonomických aktivít a hospodárstva. Socialistický politický a ekonomický systém nemal spätné väzby, umožňujúce poučiť sa z chýb a zlepšovať podmienky.

Historický materializmus a spoločensko-ekonomické formácie

Otázka spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov bola vždy horúcou témou. Štúdium spoločnosti a jej vývinu je oveľa komplikovanejšie a zložitejšie ako samotný vývin prírody. Nové chápanie dejín sa zrodilo na základe inak položenej otázky a dalo odpovede, ktoré boli základom pre pokrokovú vedeckú teóriu, revolučného obratu v názoroch na spoločnosť. Spoločnosti sa riadia istou živelnosťou podobne ako príroda. Materializmus hovorí, že nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak, ich spoločenské bytie určuje ich vedomie. Spoločenské bytie je materiálny život spoločnosti v celej svojej zložitosti a protirečeniach. Odstránením mystického náhľadu na spoločnosť bola ukázaná cesta k pochopeniu dejín ako prirodzeného procesu bez zásahov zhora. Výrobné prostriedky sú prirodzenou a bezpodmienečnou podmienkou samotnej existencie spoločnosti. Spoločnosť ako taká, si ľubovoľne tieto nástroje vyberať nemôže.

Triedny boj a vykorisťovanie

V kapitalistickej spoločnosti trieda kapitalistov nepracuje, ale tým, že je vlastníkom tovární, závodov a pod., privlastňuje si plody práce robotníkov. Robotníci v kapitalistickej spoločnosti zarábajú na živobytie tak, že predávajú svoju pracovnú silu kapitalistovi, lebo sami výrobné prostriedky nevlastnia. Kapitalista chce mať najvyšší zisk, preto pracovná sila robotníka musí mať najnižšiu hodnotu. Čím nižšia odmena za prácu, tým vyšší zisk pre kapitalistu. Vývin výroby nemožno hľadať mimo výrobu, ale v nej samotnej. V pracovnom procese ľudia pôsobia na vonkajšiu prírodu a menia ju. Od výrobnej techniky závisia ekonomické zákony každého spôsobu výroby, podmienky života a práce pracujúcich, ako aj iné faktory, ktoré na vývin výrobných síl vplývajú.

Vzťah výrobných síl a výrobných vzťahov

Kapitalistické výrobné prostriedky - súkromné vlastníctvo nástrojov a prostriedkov - zostal ten istý, preto sa zachovali v platnosti aj základné zákony kapitalizmu. Prerušenie postupnosti znamená likvidáciu starých výrobných vzťahov a ich výmenu za nové, t.j vznik nového spôsobu výroby. Výrobné vzťahy nemôžu ísť stále vo svojom vývine za výrobnými silami. Keď raz tieto vzťahy v triednej spoločnosti vzniknú, potom sa právne a politicky upevňujú vo formách vlastníctva, v zákonoch, v politike tried, v štáte a v iných ustanovizniach. Spomalenie tempa hospodárskeho rozvoja, atď. sa však nemôže vrátiť späť k výrobným silám zastaralého charakteru, dokonca ani vtedy, keby vládnuce triedy pochopili, že v tom je ich jediná príležitosť zachrániť sa. Daná spoločnosť má svoju špecifickú základňu a jej zodpovedajúcu nadstavbu, na ktorej vznikajú rôznorodé spoločenské vzťahy, idey, ustanovizne. Politické a právne vzťahy sú priamo odvodené od ekonomických vzťahov a nimi sa aj určujú.

Prečítajte si tiež: Michalovce: Stravovanie pre seniorov

Morálka a právo v kapitalizme

Kým v kapitalizme sa aj podvodnícka, alebo špekulatívna činnosť považuje za také isté povolanie ako napr. zamestnania, napr. dnes rôzne úžernícke nebankovky a pod. vykorisťovanie cudzej práce , existencia nepredpokladá žiadnu morálku a právo je merané hodnotou peňazí, inak to byť ani nemôže. Nadstavba následne vplýva na výrobné vzťahy - môže zabrzdiť alebo urýchliť ich výmenu. Vznikli odborové a iné masové organizácie pracujúcich. Robotníctvo sa zjednotilo do spoločného boja proti kapitalistom a pokroková časť vstúpila do politickej strany.

Spoločensko-ekonomické formácie v histórii

Dejiny ľudstva sú postupným striedaním spoločensko-ekonomických formácií. Medzi ne patrí aj kapitalistická a socialistická.V prvotnopospolnom spoločenstve pracovné nástroje vykazovali jednoduchú formu. Neexistovalo vykorisťovanie človeka človekom, rovnako ako neexistoval zvláštny donucovací aparát. S nástupom vývinu výrobných síl sa prvotnopospolné spoločenstvo začalo rozpadať. Vynorila sa prvotná forma vykorisťovania. Otrokárska formácia je druhá formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Súkromným vlastníctvom sa stali nielen výrobné prostriedky, ale aj samotní ľudia - otroci. Zmena výrobných vzťahov vyvolala zmeny aj v ostatných oblastiach spoločenského života - spoločnosť sa rozpadla nadvládou jednej triedy nad druhou - otrokárov a otrokov. Vznikli normy, predpisy, vyjadrujúcich vôľu vládnucej triedy a ochraňovaných donucovacou silou štátu. Otrokársky štát vytvorilo podmienky pre rozvoj vied a umenia. Vnútorné rozpory viedli k likvidáciu starých výrobných vzťahov. Na jeho miesto nastúpila nová formácia - feudalizmus.

Feudalizmus

Feudalizmus je tretia formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Výrobné prostriedky, predovšetkým na pôdu, dostávali od kráľov za úväzok vykonávať vojenskú službu, prípadne za iné služby a vernosť. Roľníci však už neboli úplným vlastníctvom svojich pánov - feudálov. Vo feudalizme trieda feudálov, ako vlastníkov pôdy a nevoľníkov. Feudálne vykorisťovanie je surové, založené na mimoekonomickom donucovaní - nevoľník najprv musel zadarmo, bez nároku na odmenu, väčšinu svojho času venovať práci pre feudála, a až po splnení si svojej povinnosti, mohol zveľaďovať svoje malé hospodárstvo. Feudálny štát sa opieral o ozbrojené sily. Remeselná výroba sa zdokonaľovala a v Európe vznikali mestá. Rozvíjali sa obchodné styky a kráľovských vojsk zmocňovali nových trhov v zámorí. Rozvoj výroby urýchlili vedecko-technickým objavom. Vznikali manufaktúry, kde pracovali robotníci vo veľkom počte do závodov a fabrík. Feudalizmus sa tak dostal do rozporu s produktívnymi silami. Začala sa epocha buržoáznych revolúcií v mene pokroku a slobody.

Kapitalizmus

Kapitalistická formácia je štvrtá formácia vývinu ľudskej spoločnosti. Je založená na kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov. Robotníci sú nútení predávať svoju pracovnú silu, pretože sú pozbavení vlastníctva výrobných prostriedkov. Kapitalizmus sa vyznačuje využití vedy v procese výroby. Sú to vzťahy nezmieriteľného triedneho boja. Kapitalizmus prinútil ľudí pre seba pracovať hrozbou smrti hladom. Protirečenia medzi spoločenským charakterom výroby a súkromnou formou privlastňovania vyvolávajú prechod k spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov.

Socializmus

Socializmus vytvorila nové zriadenie, ktoré nepoznalo vykorisťovanie človeka človekom. Socializmus je prvá fáza komunistickej spoločnosti, tzv. prvý stupeň na ceste ku komunizmu. V socializme sa vzťahy medzi ľuďmi dostali na úroveň spolupráce a vzájomnej pomoci robotníkov, oslobodených od akejkoľvek formy vykorisťovania. Počas pôsobenia Československej socialistickej republiky bol vytvorený obrovský majetok.

Ekonomické aktíva a dedičstvo Československa

Počas existencie Československej socialistickej republiky bol vytvorený majetok v hodnote cca 400 miliárd Kčs. Okrem toho, ponovembrový režim prevzal aj rozsiahle kultúrne dedičstvo (pamiatok a ich mobiliára) a armádnej výzbroje. Tento majetok nepredstavoval nijaké fiktívne burzové bubliny, ale reálne stavby, budovy, stroje a zariadenia. Naopak, ponovembrový režim prevzal finančné aktíva vo výške 85 miliárd Kčs, tomu navyše 107 ton menového zlata a devízovú pozíciu štátu aktívnu 23 miliárd Kčs. Podiel súkromného sektora na tvorbe HDP v roku 1989 reprezentovalo asi 0,13 % z ich celkového objemu. Podiel členských štátov Európskej únie na zahraničnom obchode ČSSR predstavoval 9,6% (ČR 10,7 %, SR 7,1%) z hodnoty základného kapitálu.

Historická nevyhnutnosť a úloha jednotlivca

Spoločnosť sa vyvíja podriadeným určitej historickej nevyhnutnosti, nezávislej od vôle a vedomia ľudí. Sociálne zákony sú výsledkom ľudskej činnosti. Ľudská činnosť, boja a cieľavedomá snaha miliónov ľudí. Ľudí sa sama stáva nutnou súčasťou zákonitého napredovania spoločnosti k socializmu. Neodvratnosť socializmu závisí od úrovne uvedomelosti a organizovanosti robotníckej triedy, stupňa vplyvu marxistických strán, politiky socialistických strán, politika kapitalistického štátu a pod. Boja robotníckej triedy a všetkých pracujúcich, že pomáhajú zvyšovať ich uvedomelosť a organizovanosť, urýchľujú zákonitý beh dejín.

Kritika historického materializmu

Kritici marxizmu tvrdia, že historický materializmus zmenšuje alebo popiera akúkoľvek úlohu ideí v dejinách. Odvolávajú sa na tvrdenie, že marxisti považujú duchovný život spoločnosti za odraz jeho materiálneho bytia. Marxizmus absolútne nepopiera význam ideí, spoločenských ideálov, ľudských vášní a túžob, či význam ľudských pohnútok. Idey, ktoré zodpovedajú potrebám spoločnosti ovplyvňujú beh spoločenského vývinu. Revolučné idey nie je možné zničiť. Byť radikálny znamená uchopiť vec u koreňa. Pre kapitalistickú spoločnosti bolo súkromné vlastníctvo výrobných nástrojov a prostriedkov.

tags: #spolocne #vlastnictvo #vyrobnych #prostriedkov #definicia