Starostlivosť o hlas: Literatúra a zdroje

Hlas je mocný nástroj. Umožňuje nám komunikovať, vyjadrovať emócie a zdieľať myšlienky. Pre niektorých, ako pre spisovateľa Michala Škombára, je hlas obzvlášť dôležitý, aj keď ho fyzicky nemá v plnej miere k dispozícii. Tento článok sa zaoberá starostlivosťou o hlas, a to nielen v tradičnom zmysle, ale aj v širšom kontexte prekonávania prekážok a hľadania svojho hlasu v živote.

Hlas Michala Škombára: Príbeh prekonávania prekážok

Michal Škombár je autorom štyroch kníh, z toho troch úspešných fantasy románov. Jeho poslednou knihou je prvotina zo slovenského prostredia s názvom Štyria chlapci. Michalov spisovateľský talent sa mohol naplno prejaviť hlavne preto, že má v povahe ohromne silnú vôľu, nadanie a miluje výzvy. Spinálna svalová atrofia (SMA) je príčinou toho, že kvôli oslabeným svalom za Michala dýcha prístroj a môže iba ležať. Svoje knihy teda píše po ležiačky.

Michal sa stal spisovateľom, aj keď nedostal možnosť, aby v poslednom ročníku gymnázia ukončil štúdium maturitou. Dôvodom bol jeho zhoršený zdravotný stav, ale aj nesplniteľné podmienky školy. Hoci mu dýchací prístroj zobral hlas v tradičnom zmysle, paradoxne mu dal silnejší hlas, ktorý vďaka jeho knihám počuje omnoho viac ľudí. Nemôže už ani sedieť a na svet pozerá z ľahu, no oveľa viac ho mrzí, že nemá možnosť lietať lietadlom. Okrem toho by chcel zmeniť prístup spoločnosti k ľuďom so zdravotným postihnutím a k ich potrebám a možnostiam uplatniť sa.

Každodenný život a výzvy

Celý deň je v spoločnosti rodičov, ktorí mu poskytujú starostlivosť a pomáhajú pri všetkom. Aj keď je ležiaci, na svojom špeciálnom vozíku chodí rád von, do spoločnosti a na kultúrne podujatia, napríklad knižné veľtrhy. Navštívil aj Bibliotéku, pretože tam predstavoval svoju novú knihu a bol očarený atmosférou, ktorá tam panuje.

Cestovanie s dýchacím prístrojom nie je úplne jednoduché. Prepravuje sa tak, že leží na zadných sedadlách. Musí mať so sebou odsávačku na odsávanie hlienov, lebo sa mu nedá samému odkašľať a bez odsávačky by sa zadusil. Keďže Michal môže iba ležať, potrebuje špeciálny vozík, ktorý pripomína skôr menšiu posteľ na kolieskach a nevyzerá podľa jeho slov, veľmi pôvabne. Na Slovensku však pre ležiacich ľudí iná ponuka nie je. Čo však Michala veľmi mrzí, je postoj zdravotnej poisťovne, ktorá nechce preplatiť plnú sumu vozíka, čím mu vzniká vysoký finančný doplatok. „Je to absurdné, pretože za niektoré oveľa drahšie vozíky poisťovne hradia plnú sumu“ myslí si. Paradoxne, tie plne hradené vozíky Michalovi nevyhovujú.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Sebakritika ako odsudzujúci vnútorný hlas

Keď sa povie “sebakritika” väčšina z nás si ju predstaví ako niečo pozitívne, niečo čo nás ženie dopredu a dynamizuje k lepšiemu výkonu či správaniu. Ak je miera sebakritiky u človeka optimálna, skutočne môže pôsobiť konštruktívne a to napríklad tak, že nám nastavuje zrkadlo v čom ešte musíme pridať, aby sme dosiahli cieľ, po ktorom túžime. Okrem toho na nás môže sebakritika pôsobiť motivačne a podnecujúco keď sa túžime v niečom zlepšiť. Mať vlastnú sebakritiku pod kontrolou inými slovami znamená, že v prípade negatívnej skúsenosti spôsobenej napríklad zlyhaním, neupadne človek do sklamania a beznádeje, ale vlastnú sebakritiku využije k zlepšeniu a osobnému rastu v budúcnosti.

Čo sa ale stane, ak vlastnú sebakritiku nemáme pod kontrolou? Ak je náš vnútorný kritik príliš silný, prehovára k nám často veľmi direktívne, napádajúco a odsudzujúco. Takáto forma vnútorného monológu potom na človeka pôsobí veľmi ubíjajúco až devastačne, pretože je veľmi zraňujúca a ponižujúca. Ak nastúpia takto silné negatívne emócie, pri ktorých je ale naše vlastné ja úplne bezbranné a podriadené kritikovi, výsledkom nie je motivácia, ale pocity beznádeje, nekompetencie, zbytočnosti či viny a hanby. Z vedeckých výskumov vyplýva, že sebakritika je proces založený predovšetkým na pocitoch hanby a nedostatočnosti. Okrem toho sa vysoká sebakritika často prejavuje aj vo forme nízkej seba-identity, pričom jej hlavnou úlohou je predísť možným chybám a zlyhaniam, aby sme zlepšili samých seba. Práve kvôli týmto silným negatívnym aspektom stojí sebakritika často na pozadí viacerých duševných porúch ako napríklad úzkosť, depresia, poruchy príjmu potravy či sebapoškodzovanie.

Ako vzniká sebakritika?

Ako je možné, že niektorí ľudia dokážu vlastnú sebakritiku využiť vo svoj prospech a vďaka nej rásť a iní s ňou nedokážu bojovať a spôsobuje im duševné (a v mnohých prípadoch aj telesné) ťažkosti? Výskumy realizované v tejto oblasti naznačujú, že formovanie sebakritiky prebieha už v rannom detstve, pričom ide o kombináciu udalostí. Ak sa napríklad rodičia správajú ku dieťaťu chladne a sú zameraní predovšetkým na výkon, potom sa takéto dieťa môže naučiť, že nie je dosť dobré a musí neustále usilovať o potvrdenie a lásku, ktoré sa dejú prostredníctvom výkonu (dobré známky, poslušnosť a pod.). Okrem toho si dieťa osvojí presvedčenie, že ak nespĺňa očakávania nemá žiadnu hodnotu, je bezcenné a nehodné lásky. Tieto tendencie sa neskôr prenášajú do dospelosti. Tomuto faktu nasvedčuje aj skutočnosť, že ľudia zvyčajne pri reflektovaní svojej vlastnej sebakritiky hovoria, že ich vnútorný sebakritický hlas sa podobá hlasu otca alebo matky, prípadne ich vnútorný kritik vyzerá ako jeden z rodičov.

Ak sme ako deti nedostávali dostatok lásky, podpory a prijatia, je pre nás zložité si ich poskytnúť z vlastných zdrojov, a to najmä v situácii zlyhania. Všetky tieto tendencie súvisia s vytváraním tzv. afiliatívnych spomienok. Ide o spomienky vrúcnej lásky a bezpečia, ktoré si osvojujeme už v prvom roku života, pričom sú ich zdrojom najmä rodičia, prípadne iné osoby poskytujúce dieťaťu pravidelnú starostlivosť. Prítomnosť a formovanie týchto spomienok majú potom priamy vplyv na našu psychickú pohodu, prežívanie a dôveru v ľudí v budúcnosti. Čím menej týchto zážitkov máme, tým ťažšie bude pre nás veriť ostatným a byť v psychickej pohode. Mendes, Canavarro a Ferreira pri výskume adolescentov zistili, že naše rané spomienky priamo súvisia s psychickou pohodou a na tento vzťah má vplyv aj hanba a sebakritické tendencie.

Ako prekonať sebakritiku?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ak korene sebakritiky siahajú tak ďaleko ako sú prvé roky nášho života, nebude sa s tým dať nič urobiť. Opak je však pravdou. Sebakritické tendencie je možné si uvedomiť, následne ich opraviť a premeniť na osobnostný rast. Aj keď má naša sebakritika pôvod mimo nás, len my máme možnosti a nástroje zmeniť ju zo zraňujúcej na konštruktívnu.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Starostlivosť o hlas: Viac než len hlasivky

Starostlivosť o hlas nie je len o správnej technike reči a ochrane hlasiviek. Je to aj o starostlivosti o seba, o svoje mentálne zdravie a o prekonávaní prekážok, ktoré nám bránia vyjadriť sa. Michal Škombár je inšpiráciou pre všetkých, ktorí hľadajú svoj hlas, bez ohľadu na to, aké prekážky im stoja v ceste. Jeho príbeh nám pripomína, že aj keď nám osud zoberie niečo cenné, môžeme nájsť silu a spôsob, ako svoj hlas posilniť a dosiahnuť svoje ciele.

Literatúra a zdroje

• Osobný príbeh Michala Škombára, spisovateľa s spinálnou svalovou atrofiou.
• Výskumy o sebakritike a jej vplyve na duševné zdravie.
• Štúdie o vplyve raných spomienok na psychickú pohodu.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

tags: #starostlivosť #o #hlas #literatúra #zdroje