
Vlastnícke právo je jedným zo základných práv, garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi. Jeho uznanie a ochrana sú kľúčové pre právnu istotu a hospodársky rozvoj. Tento článok sa zameriava na podmienky uznania vlastníckeho práva v slovenskom právnom poriadku, s dôrazom na rôzne aspekty a judikatúru, ktorá túto oblasť ovplyvňuje.
Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok bolo v moderných dejinách proklamované ako základné prirodzené ľudské právo. Súčasná platná právna úprava nadväzuje na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv podpísanú v New Yorku v roku 1948. Garantuje ho Ústava Slovenskej republiky, ktorá v čl. 20 ods. 1 uvádza, že každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva k veci sú všeobecne upravené v ustanovení § 132 ods. 1 OZ a jedná sa o kúpnu, darovaciu alebo inú zmluvu, dedenie, rozhodnutie štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností stanovených zákonom.
Podľa § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo k hnuteľnej veci sa nadobúda prevzatím veci, ak nie je zákonom alebo dohodou účastníkov určené inak. Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Vydržanie je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je upravený v Občianskom zákonníku. Podmienky vydržania sú:
Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok
Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Dobromyseľnosť držiteľa je kľúčovou podmienkou pre vydržanie. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva sa realizuje prostredníctvom príslušných zákonov, predovšetkým Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník je všeobecným predpisom upravujúcim zákonné podmienky obmedzenia vlastníckeho práva prípadne vyvlastnenia.
Výkon vlastníckeho práva, hoci toto právo patrí medzi základné práva a slobody, nie je absolútny. V zásade existujú dva druhy obmedzenia vlastníckeho práva:
Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti
Významnejší zásah do vlastníckeho práva predstavuje možnosť vyvlastnenia prípadne obmedzenia vlastníckeho práva zadefinovaný v čl. 20 ods. 4 Ústavy, podobne ako aj v čl. 1, druhá veta Dodatkového protokolu k Dohovoru. Uvedené obmedzenia vlastníckeho práva, predovšetkým pod bodom 2, však treba aplikovať s ohľadom na charakter a obsah vlastníckeho práva.
Na to, aby bolo možné dočasne použiť vec iného bez jeho súhlasu (t.j. dočasné obmedzenie vlastníckeho práva, § 128 ods. 1 OZ), zákon stanovuje niekoľko kumulatívnych podmienok:
Trvalé obmedzenie vlastníckeho práva alebo vyvlastnenie je v Občianskom zákonníku upravené podobne ako v ústave, t.j. zákon stanovuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne:
Kataster nehnuteľností je verejný register, ktorý obsahuje údaje o nehnuteľnostiach, vrátane ich vlastníkov. Vklad do katastra nehnuteľností je kľúčový pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe zmluvy.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku
Určovacia žaloba je právny prostriedok, ktorým sa možno domáhať určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Vlastník nehnuteľnosti sa môže domáhať určenia svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou.
Nie je možné z ustanovení § 175y ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 212 Civilného mimosporového poriadku) vyvodiť záver o tom, že by účastníkovi dedičského konania bránilo osvedčenie o dedičstve podať určovaciu žalobu, ktorou sa domáha určenia, že vec, ktorá bola pôvodne zahrnutá do dedičstva, patrila v čase smrti inej osobe. Pokiaľ konajúce všeobecné súdy poukázali na deklaratórnu povahu osvedčenia o dedičstve, vychádzali zo skutočnosti, že dedičstvo sa podľa § 460 Občianskeho zákonníka nadobúda smrťou poručiteľa, preto je možné dediť iba ten majetok, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti.
Ak má mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila.
V praxi sa často vyskytujú spory o vlastnícke právo k pozemkom, ktoré boli v minulosti skonfiškované alebo inak odňaté pôvodným vlastníkom. V týchto prípadoch je potrebné skúmať, či boli splnené podmienky pre navrátenie vlastníctva podľa reštitučných zákonov.
Spor medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností týkajúci sa priebehu hranice evidovanej v katastri nehnuteľnosti s hranicou v teréne sa nedá riešiť správnou cestou (návrhom o oprave chyby v katastrálnom operáte), pretože ide o vlastnícky spor, ktorý je potrebné riešiť určovacou žalobou na všeobecnom súde, ktorý rozhodne o vlastníckom práve k spornému pozemku.
Ak ste kúpili pozemok od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti, kúpili ste pozemok od "oficiálnej" vlastníčky. To, že darca nesúhlasil s tým, aby bol pozemok ďalej predaný nemôže spôsobiť neplatnosť kúpnej zmluvy. Ide o vzťah medzi darcom a obdarovaným. Darca môže požadovať vrátenie darovanej veci v prípade, ak obdarovaným hrubo porušuje dobré mravy. Podľa judikátu R 31/1999 predaj nehnuteľnosti nie je hrubým porušením dobrých mravov.
V rámci predchádzania vzniku nevymožiteľných pohľadávok či predchádzania nedobrovoľného úverovania svojich odberateľov sa čoraz viac v obchodnej praxi využíva inštitút výhrady vlastníckeho práva, ktorý si podnikatelia zahŕňajú do svojich zmlúv resp. obchodných podmienok.
Podľa § 445 Obchodného zákonníka strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Tzv. výhrada vlastníctva predstavuje jednu z možností odchylného dojednania o okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva, a to v závislosti na zaplatení kúpnej ceny.
tags: #uznanie #vlastníckeho #práva #podmienky