Život na invalidnom vozíku: Inklúzia, prekonávanie prekážok a rozmanité príbehy

Invalidný vozík nemusí byť prekážkou plnohodnotného života. Práve naopak, môže byť prostriedkom k inklúzii, nezávislosti a prekonávaniu bariér. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty života s invalidným vozíkom, od bežných predsudkov a pravidiel správania sa, cez intímny život a spoločenské aktivity, až po inšpiratívne príbehy ľudí, ktorí sa nevzdali a žijú naplno.

Invalidný vozík ako prostriedok inklúzie

Vďaka invalidnému vozíku môže zdravotne znevýhodnený zažívať inklúziu v každodennom živote. Môže sa zúčastňovať na podujatiach, mať rovnaké príležitosti ako intaktná časť spoločnosti, stretávať sa s rodinou, priateľmi a fungovať bežne, ako zdraví ľudia. Vozičkári môžu robiť veci, ktoré sa kedysi zdali ako nemožné.

Približne 10% svetovej populácie, čo je odhadom 650 miliónov ľudí, má zdravotné znevýhodnenie. Je dôležité si uvedomiť, že invalidný vozík nie je prekážkou, ale prostriedkom, ktorý umožňuje ľuďom so zdravotným znevýhodnením plnohodnotne žiť.

Mýty a predsudky o ľuďoch na invalidnom vozíku

Niekedy sa s ľuďmi na invalidnom vozíku spájajú zbytočné predsudky a opovrhnutia. Používatelia invalidných vozíkov nie sú pripútaní na svoj invalidný vozík. Ide o zariadenie, ktoré im umožňuje dostať sa na rôzne miesta, presúvať sa z bodu A do bodu B. Netreba mať predsudky, že keď sa ľudia postavia na nohy, kamuflujú svoje ochorenie. Existuje mnoho dôvodov, prečo môže niektorý používateľ používať invalidný vozík iba istý čas - chronické bolesti, únava, obmedzenie pohyblivosti, únava a vyčerpanie po operácii a pod. V prípade takej roztrúsenej sklerózy je jeden deň možné zvládnuť bez paličky či vozíka, ale iný zase bez vozíka nedokážu fungovať.

Pravidlá osobného priestoru a rešpektu

Pre väčšinu užívateľov je invalidný vozík predĺžením tela, preto by sme mali na to klásť dôraz, keďže tu hovoríme o pravidlách osobného priestoru. Čo to v praxi znamená? Neopierajte sa oň nohami ani rukami, nepoužívajte ho ako kreslo či odkladací priestor. Nikdy sa nedotýkajte, ani nepohybujte s invalidným vozíkom bez povolenia majiteľa, a to aj v prípade, ak je invalidný vozík práve využívaný. Myslite na to, že invalidný vozík je priamou súčasťou užívateľa, akoby jeho telom, ktoré treba vnímať s rešpektom, dôstojnosťou a úctou.

Prečítajte si tiež: Zmeny v zdravotných odvodoch pre invalidných dôchodcov

Pomoc a empatia

Mnohokrát sa ľuďom pri vnímaní ľudí na invalidnom vozíku vybaví sentiment súvisiaci s pomocou a akousi ľútosťou. Ľudia na invalidnom vozíku často pomoc nepotrebujú, jediné, čo vyžadujú, je prijať a vnímať nie menejcenne. V prípade, ak stretnete človeka na vozíku, ktorý bude vo vašom ponímaní potrebovať pomoc pri presune cez schody, bariéru či v danej situácii, nezabudnite ho najskôr osloviť a spýtať sa, či pomoc potrebuje. Ak však povedia nie, rešpektujte ich a netlačte príliš na pílu, nesnažte sa im prejavovať ľútosť, podceňovanie či zbytočné emočné poznámky, ktoré by ničomu nepomáhali.

Intímny život a sexualita

Sex je prirodzenou ľudskou túžbou, rovnako tak ľudia na invalidnom vozíku nevnímajú a necítia sex inak, než ktokoľvek iný. Napriek tomu, že niektoré zdravotné znevýhodnenia spôsobujú komplikácie súvisiace so sexuálnym životom („tradičným sexom“), mnohí (dokonca aj s poranením miechy), môžu mať plné vnímanie a kontrolu v rámci svojej intimity. Je to však stále tabu téma, o ktorej je nutné rozprávať! Zdravotne znevýhodnení sú súčasťou spoločnosti, a aj ich sa sex bezprostredne týka. Zdravotné a obdobné pomôcky, ako kliny, posuvné stoličky, hojdačky môžu uľahčiť sex. Dokonca aj invalidný vozík môže byť skvelou pomôckou, stačí použiť trochu fantázie. Kde je vôľa, tam je cesta.

Vzťahy a spoločenský život

Možno sa niekedy nazdávate, že zdravotne znevýhodnení nemajú priateľov, partnerov, deti. Často si človeka, ktorý je s vozičkárom, spájame s opatrovateľom, asistentom, ale mnohokrát je to práve partner, manžel, kamarát, dieťa. Nezabúdajme však, že to nie je nutnosť, že s nimi musia byť, ale práve fakt, že s nimi chcú tráviť čas. Nie preto, že sa o nich musia starať. Je skrátka nepríjemné, keď si niekto myslí, že jediným dôvodom, prečo sa s vami niekto stretáva, je to, že musí. Ešte stále niektorí ľudia vnímajú za nezvyčajné, keď vidia vozičkárov v klube, bare alebo na párty - ale prečo by sa vozičkári nemohli baviť a užívať si tanečný parket, keď sa im to zachce? Čo by im malo brániť v tom, aby vytriasli tanečný parket? Tancovať - a ešte ako dobre, sa dá aj na vozíku, a točiť ešte lepšie, ako by ste si mysleli!

Dostupnosť a ohľaduplnosť

Vo všeobecnosti by sme si mali uvedomiť, že dostupné zariadenia, ako sú toalety, parkovacie miesta pre zdravotne znevýhodnených existujú. Je však nutné si uvedomiť a zamyslieť sa nad tým, že sú určené pre túto skupinu ľudí. Takže len preto, že nechcete stáť v rade alebo dlhšie hľadať miesto na parkovisku, nie je ospravedlnenie pre ich použitie.

Šoférovanie a mobilita

V mnohých prípadoch je možné autá upraviť tak, aby umožňovali šoférovať aj človeku na invalidnom vozíku. Nožné pedály sa dajú zdvihnúť, premiestniť, alebo dokonca nahradiť ručne ovládanými zariadeniami. Niektoré vozidlá umožňujú dostať celý vozíček za volant, a to práve vďaka zariadeniu, ktoré ukotví jeho stoličku až priamo k podlahe auta.

Prečítajte si tiež: Práca popri plnom invalidnom dôchodku

Intelekt a schopnosti

Nestalo sa vám, že ste vozičkára hneď zaradili k nesvojprávnym, prípadne podceňovaným a nerovnocenným? Mali by sme si položiť ruku na srdce a zamyslieť sa, prečo to takto súdime. Mnoho vozičkárov nie je vôbec mentálne znevýhodnených, často sú dokonca nadpriemerne inteligentní. A ak by aj boli, nemáme právo niekoho podceňovať, odsudzovať. Skúsme človeka najskôr spoznať, a až tak si vytvárať názor.

Príbehy ľudí, ktorí žijú plnohodnotný život na invalidnom vozíku

• Lucia: Prvým zážitkom Lucky na tomto svete bola operácia. Narodila sa s rázštepom chrbta a ešte hneď v ten deň ju aj operovali. To ale nebolo všetko, lekári následne zistili aj ďalšie diagnózy, ktoré s týmto ochorením súvisia. Nebolo to ľahké a nie je to ľahké ani dnes, keď je z Lucie už stredoškoláčka, čiastočne odkázaná na vozík. Lucke rázštep chrbta poškodil funkcie dolných končatín i močového mechúra. Popri tom je tu ešte ortopedická liečba, s ktorou Lucka začala ako dvojmesačná. Napriek hendikepu a odkázanosti na invalidný vozík sa Lucii podarilo začleniť do bežného života. Po skončení základnej školy začala chodiť na obchodnú akadémiu v Zlatých Moravciach. Má rada umenie - venuje sa spevu a recitovaniu a s maminou pomocou zvládala všetko - školu, kultúrne podujatia i nákupy. Momentálne má Lucia vážne problémy s bedrovým kĺbom, pre ktoré nemôže chodiť ani do školy. Učí sa doma.
• Marcel Nikoli: Marcel Nikoli má 37 rokov a je po úraze chrbtice v horách, mobilný len na invalidnom vozíku. V Demänovej doline spadol chrbtom na strmú kamennú suť. Diagnóza znela: paraplégia - ochrnutie dolných končatín po úraze chrbtice. Následne sa dostal k lyžovaniu na špeciálne upravenej lyži (monoski) pre sediace osoby a začal lyžovať v Handlovej. Dostal sa aj do Slovenskej reprezentácie v lyžovaní telesne postihnutých športovcov v kategórii sediaci muži. Následne začal študovať na Palackého Univerzite v Olomouci - odbor Aplikovaná pohybová aktivita-ATV. Neskôr mu našli krvnú zrazeninu v krčnej chrbtici, ktorá mu spôsobovala tŕpnutie a silné bolesti v krčnej chrbtici. Kvôli tomu musel ukončiť štúdium a aj lyžovanie na monoski. Napriek tomu sa snaží žiť aktívnym rodinným aj spoločenským životom a jeho sen je HANDBIKE - špeciálny bicykel pre ľudí mobilných len na invalidnom vozíku.
• Mária Gazdíková: Život vo vozíku sa Márii Gazdíkovej zásadne zmenil po tom, ako ju rodičia prihlásili do jednej televíznej súťaže. Stretla sa tam s Petrom Vidašičom, riaditeľom košického tanečného klubu, ktorý trénuje aj tanec s vozičkármi. Stala sa totiž „profesionálnou“ tanečníčkou, členkou Tanečného klubu Ellegance v Košiciach, ktorý bol v roku 2016 spoluorganizátorom významného európskeho podujatia. Na Majstrovstvách Európy v tanečnom športe na vozíčku, ktorých dejiskom boli prvý raz Košice, obsadili 2. miesto vo freestyle a 3. miesto v štandardných tancoch.
• Rufino Borrego: Portugalčan Rufino Borrego sa ako trinásťročný, po pretrvávajúcich problémoch s chôdzou, dozvedel, že má svalovú dystrofiu - nevyliečiteľné ochorenie. Po sérii vyšetrení sa zistilo, že Rufino Borrego netrpí nevyliečiteľnou svalovou dystrofiou, ale vyliečiteľnou vrodenou myasténiou, teda svalovú slabosť. Po nasadení liečby a užití prvých liekov začal Rufino už večer nohami hýbať. Zlá diagnóza ho „odsúdila“ na život vo vozíku, ktorý trval rovných 43 rokov.
• Wyatt Banks: Z ich zdravo sa vyvíjajúceho polročného syna Wyatta sa v priebehu jedného dňa stala „handrová bábika“. Svaly mu prestali fungovať, nehýbal sa, mal problémy s dýchaním. Wyatt ochrnul od krku dole. Po nasadení účinnej liečby došlo k zlepšeniu zdravotného stavu chlapca, no naďalej ostal ochrnutý od pása dole. Vyskúšali ho preto posadiť na invalidný vozík, aby sa Wyatt snažil presúvať za hračkami. A s prekvapením zistili, že ročný chlapček túto úlohu veľmi rýchlo zvládol.

Prečítajte si tiež: Uplatnenie daňového bonus na manželku - invalidný dôchodok

tags: #život #na #invalidnom #vozíku