Všetko, čo nie je zakázané, je dovolené: Význam a obmedzenia v slovenskom práve

Úvod

V spoločnosti sa často stretávame s frázou "čo nie je zakázané, je dovolené". Na prvý pohľad jednoduchá veta v sebe skrýva hlboké právne a filozofické úvahy o slobode jednotlivca a o hraniciach, ktoré mu stanovuje štát. Tento článok sa zameriava na rozbor tohto princípu v kontexte slovenského právneho systému, pričom sa opiera o Ústavu Slovenskej republiky, zákony a judikatúru. Cieľom je objasniť, ako tento princíp funguje v praxi, aké sú jeho obmedzenia a ako ho môžu občania využiť vo svoj prospech.

Základný rámec: Ústava a zákony

Základom právneho štátu je princíp legality, ktorý je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky. Konkrétne, článok 2 ods. 2 hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Znamená to, že pre štátne orgány platí zásada "čo nie je dovolené, je zakázané". Naopak, pre občanov platí zásada "čo nie je zakázané, je dovolené".

Vo všeobecnosti ústava a zákony nerozlišujú „dovolené“ vs. „zakázané“. Zákony riešia iba zakázané a všetko ostatné.

Človek sa narodí síce slobodný, ale narodením sa do spoločnosti (štátu - tu Slovenskej republiky) je naň uvrhnutý záväzok. Je občanom. A to znamená, že sa naň vzťahujú miestne zákony. Občan SR tento záväzok utvrdí v 15tich rokoch - štát mu dá „Občiansky preukaz“. V 18tich sa stáva plne autonomnou entitou a môže sa „slobodne“ rozhodovať a za tieto rozhodnutia už je aj plne zodpovedný. Je slobodný robiť veci a činy v medziach zákonov.

Rovina zákonov: zákonnosť vs. morálka

Pri zákonoch si treba uvedomiť základnú podstatu: zákon nerozlišuje dobro či zlo, nerozlišuje správne či nesprávne alebo morálku a etiku. Zákon má jedinú rovinu - čin je zákonný alebo nezákonný. A podobne rozlišuje aj ľudí - na tých, ktorí dodržiavajú zákony a tých, ktorí ich porušujú. Morálku, etiku, dobrosť či správnosť môže posúdiť vo vzťahu k zákonu každý ale paradoxne práve sudca nie. Úloha sudcu je viac-menej obmedzená iba na posúdenie - dodržal sa zákon, alebo nie.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad ŤZP

Každý z nás robíme rôzne veci a pritom sa málokedy zamýšľame či to nemáme zákonom zakázané. Neriešime či s našou činnosťou nám nie sú prikázané nejaké povinnosti. A pritom sú skutočne v zákonoch veci, ktoré musíme robiť a nerobíme ich. Ak niečo chcem robiť - mal by som si zistiť či to nie je zakázané. Na tento účel slúži zbierka zákonov. Dnes už je elektronická, má aktuálne znenie aj so všetkými novelami, dá sa v nej nastaviť aj historický pohľad. Ak chcem niečo robiť, mal by som teda vedieť či mi to nie je zakázané.

Keď je činnosť zakázaná

Ak je činnosť v zákone zakázaná, ešte to však neznamená, že to nemôžem robiť. Ak je vec zakázaná treba si uvedomiť (zistiť, prečítať v zákone), či ma môžu „chytiť“, odhaliť alebo zmerať. Ak ma pri zakázanej činnosti nevedia zmerať, dokázateľne odhaliť, tak je zákaz nevynutiteľný. A teda je to čistá formalita a môžem robiť čo chcem. Ak ma vedia dokázateľne „chytiť“, ešte stále to nič neznamená. V článku 2 ústavy je podľa ods. (2) jasné, že štátny orgán môže konať iba na základe Ústavy a len v medziach zákona, takže ak za odhalenú činnosť nie je v zákone trest, tak nemôže byť taká činnosť potrestaná.

POZOR: zaplatenie (i protiprávnej) pokuty je priznanie sa k nezákonnému činu, kde pokutujúci je v jednej osobe vyšetrovateľ, sudca aj vykonávateľ „rozsudku“. Ak má ktokoľvek pocit, že čin nie je zakázaný a tak potrestateľný, má právo pokutu na mieste odmietnuť a vec „poslať“ inde (napr. na správne konanie). Čin môže byť aj zakázaný, ale nevedia ho dokázať, vtedy sa často pokúsia „udierať“ na slušnosť - ako slušní človek ste porušili zákon, tak prijmite trest („ja vám ako slušnému dám zľavu“) - je to pasca.

Právo na nesúhlas a zodpovednosť

I napriek tomu, že vec je zakázaná, odhaliteľná a je aj definnovaný „trest“, tak stále môže byť dôležitejšie (alebo výhodnejšie) takú činnosť vykonať (vykonávať). A nie je to len o peniazoch, nebyť protestujúcich, tak do dnes nemáme všeobecné volebné právo. Takže robiť protizákonnú činnosť môže byť v niektorých prípadoch dôležitejšie ako je trest, v niektorých prípadoch je „len“ zisk z takej činnosti ďaleko výnosnejší ako pokuta.

Napriek rozšírenému predsudku, štát nie je priateľ alebo dobrý „pastier“.

Prečítajte si tiež: Príručka: Príspevok pri narodení dieťaťa

Dobrá správa a jej princípy

Pojem „dobrá správa“ v slovenskom právnom poriadku nie je jednoznačne definovaný. Môžeme si ho však vysvetľovať ako koncept základných pravidiel postupu a správania sa správneho orgánu hmotnoprávnej a procesnej povahy. Predstavuje tiež súhrn pravidiel, ktoré nezaväzujú správne orgány silou zákona, no majú byť štandardom slušnosti a morálky každého správneho orgánu. Správny orgán dostáva v demokratickej spoločnosti mandát od občanov k tomu, aby hájil ich záujmy, spravoval spoločný majetok, a teda aj verejná správa má byť službou občanom a nie naopak.

V súvislosti s pojmom „dobrá správa“ je najdôležitejšie uviesť, čo je „správny orgán“, ako subjekt, ktorý má „dobre spravovať“ a čo je „dobrá správa“, ako výsledok činnosti správneho orgánu. Pojem správny orgán je definovaný v § 1 ods.

Významným dokumentom, ktorý má vymedziť základný rámec „dobrej správy“ je Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej ako „Odporúčanie“). Odporúčanie obsahuje základné pravidlá a princípy, ktorými by sa mali riadiť správne orgány vo vzťahu k tzv. súkromným osobám. Cieľom je dosiahnuť dobrú správu vecí verejných. Odporúčanie obsahuje tiež samostatné definície tak správneho orgánu, ako aj súkromných osôb, t. j. bežných občanov. Správnym orgánom sa, na účely tohto Odporúčania, rozumie verejnoprávny subjekt akéhokoľvek druhu a na akejkoľvek úrovni (vrátane štátnych, miestnych a autonómnych orgánov), ktorý poskytuje verejnú službu alebo koná vo verejnom záujme. Za správny orgán sa tiež považuje akýkoľvek súkromnoprávny subjekt vykonávajúci výsady verejného orgánu zodpovedného za poskytovanie verejnej služby alebo konajúci vo verejnom záujme. Súkromnými osobami sa naopak rozumejú všetky fyzické a právnické osoby, ktoré sú objektom aktivít orgánu verejnej správy.

Medzi základné princípy dobrej správy patria:

• Zásada rovnosti a zákaz diskriminácie: Správne orgány sú povinné zaobchádzať so súkromnými osobami v rovnakých situáciách rovnakým spôsobom. Nesmie dôjsť k diskriminácii osoby na základe pohlavia, etnickej príslušnosti, náboženstva alebo iného presvedčenia.
• Zásada proporcionality: Správne orgány musia zavádzať opatrenia ovplyvňujúce práva a oprávnené záujmy súkromných osôb iba v prípade, ak je to nevyhnutné a v miere potrebnej na dosiahnutie sledovaného cieľa.
• Zásada spoluúčasti: Má zaručiť súkromným osobám realizáciu práva zúčastniť sa na správe vecí verejných.
• Zásada rešpektovania súkromia.
• Princíp transparentnosti: Správne orgány sú povinné poskytovať informácie o svojej činnosti. Podrobnosti tejto zákonnej povinnosti správnych orgánov upravuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení platných predpisov.
• Princíp právnej istoty: Správne orgány rozhodujú v medziach platných právnych predpisov, pričom na určitú právne relevantnú otázku má byť pri opakovaní v rovnakých podmienkach, daná rovnaká odpoveď.

Garanciou plnenia povinností správnych orgánov sú súdy. V zmysle čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky ten „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre zdravé zuby

V súvislosti s Odporúčaním je potrebné povedať, že nie je záväzné a má iba odporúčací charakter. Má však obrovský význam v aplikačnej a výkladovej praxi. Princípy v ňom zakotvené si postupne osvojujú a na ne prihliadajú aj súdy vo svojej rozhodovacej právomoci, a to tak na úrovni súdov jednotlivých štátov Európskej únie, ako aj na úrovni rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva. I napriek tomu, že Odporúčanie nie je záväzné, väčšina z uvedených základných zásad „dobrej správy“ nie je cudzia ani slovenskému právnemu poriadku.

Najdôležitejšími dokumentami, ktoré podporujú presadzovanie princípov „dobrej správy“ silou záväzných právnych predpisov je Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd (ďalej aj ako „Listina“), či Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“). Správny orgán musí v rámci svojej pôsobnosti brať zreteľ primárne na ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ľudskou rečou to znamená, že pre správny orgán je „zakázané všetko, čo mu nie je zákonom dovolené“, kým pre bežného občana platí „čo nie je zakázané, je dovolené“. V súvislosti s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné spomenúť aj čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ V uvedených ustanoveniach je inkorporovaná zásada zákonnosti a zásada proporcionality. Zásada zákonnosti je obsahom aj čl. 1 ods.

Ústava Slovenskej republiky, Listina a Dohovor obsahujú aj ďalšie ustanovenia, ktoré inkorporujú vyššie uvedené zásady „dobrej správy“ presadzované Odporúčaním. Princíp rovnosti a zákaz diskriminácie je obsahom čl. 12 ako aj čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Princíp nestrannosti je zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého musia zamestnanci správneho orgánu konať nestranne, bez ohľadu na náboženstvo a ideológiu. Princíp proporcionality zase vyplýva z čl. 1 ods. 1 a tiež z čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Princíp spoluúčasti je obsahom čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 21 Listiny. Princíp rešpektovania súkromia vychádza z čl. 7 Listiny a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky. Prelomovým v oblasti ochrany súkromia je aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, premietnuté do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení platných predpisov. Veľmi dôležitým (a v súčasnosti často skloňovaným) je princíp transparentnosti, ktorého základnými piliermi sú čl. 17 Listiny a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých sú správne orgány povinné poskytovať …

Kolúzna väzba: obmedzenie osobnej slobody

Kolúzna väzba je v ostatnom období pertraktovanou témou tak odbornej, ako i laickej verejnosti. Vzatiu do väzby má predchádzať starostlivé zváženie, keďže okrem trestu odňatia slobody práve tento druh väzby najintenzívnejšie zasahuje do osobnej slobody jednotlivca garantovanej tak Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi. Osobná sloboda jednotlivca zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd, popredné miesto v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít nielen na národnej úrovni, ale aj pri rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve pri rozhodovaní o kolúznej väzbe sa má najdôraznejšie dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Stíhanie obvineného vo väzbe, kedy nahradenie väzby nie je možné zárukou predpokladanou zákonom, má byť využívané iba výnimočne s akcentom na jeho fakultatívny charakter. Zákonným dôvodom na vzatie obvineného do kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP je, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“.

Môžu nastať situácie, že obvinený po oboznámení s obvinením začne vyhľadávať potenciálnych svedkov, kontaktovať ich. Takúto aktivitu obvineného v niektorých prípadoch vyhodnotili orgány činné v trestnom konaní (napr. Zo spojenia slov obsiahnutých v § 71 ods. 1 písm. b) TP „inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“ vyplýva, že ide o exemplifikatívny výpočet dôvodov, kedy môže byť obvinený vzatý do kolúznej väzby z akéhokoľvek reálneho (nie abstraktného) dôvodu. Zo skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu musí vyplývať nielen objektívna možnosť mariť vyšetrovanie, ale tieto skutočnosti musia subsumovať aj príznaky, že by obvinený skutočne urobil pokusy mariť objasňovanie trestnej veci. Inak povedané, obava musí byť doložená konkrétnym nebezpečenstvom takéhoto konania.

Dôvodné podozrenie je postačujúce pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby (71 ods. 1 a ods. 2 TP), avšak nepostačuje v prípade, ak je v tej istej veci obvinený opätovne vzatý do väzby (§ 71 ods. 3 TP). K opätovnému vzatiu (aj) do kolúznej väzby vyjadril právny názor Čentéš et al. (2021), ktorý uviedol, že zákonným predpokladom aplikácie inštitútu opätovného vzatia do väzby je, aby vznikol (bol už preukázaný) niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až f) (§ 71 ods. 3 TP, pozn.). Z dikcie jednotlivých podmienok rezultuje záver, že nestačí tak ako v § 71 ods. 1 TP dôvodná obava z týchto skutočností. Uvedená konštatácia je vyjadrená rozdielne pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 1 písm. b) TP „bude pôsobiť“ a/alebo „mariť“, kým pri opätovnom vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 3 písm. b) TP je vyjadrená pojmami „pôsobí“ a/alebo „marí“.

Spojením slov „pôsobiť/pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených“ sa rozumie neprípustné priame ovplyvňovanie alebo nepriame ovplyvňovanie prostredníctvom tretích osôb na zákonom predpokladané osoby. Nežiaduce ovplyvňovanie môže spočívať príkladmo v ovplyvňovaní svedkov, aby vypovedali nepravdivo, prípadne sa dohodli o výpovedi, ktorá bude v rozpore so skutočnosťou, následkom čoho bude nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Zákonom neprípustné konanie môže mať taktiež rôzne formy korupčného správania. „Iným marením objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie“ sa rozumie príkladmo pozmeňovanie, falšovanie, ničenie alebo ukrývanie listinných alebo vecných dôkazov dôležitých pre trestné stíhanie obvineného. Na druhej strane, nesplnenie povinnosti obvineného vydať vec (§ 89a ods. 1 TP), nepodrobenie sa prehliadke tela (§ 155 ods. 1 TP), odmietnutie podrobiť sa skúške krvi alebo inému obdobnému úkonu obvineným, nie je možné kvalifikovať ako marenie v zmysle ustanovení upravujúcich kolúzne dôvody väzby. Takéto konanie obvineného je možné sankcionovať poriadkovou pokutou, prípadne využiť zákonom predpokladaný inštitút odňatia veci.

Pokiaľ by bol obvinený vzatý do kolúznej väzby z tu uvedených dôvodov, mala by takáto väzba neprípustný sankčný charakter, a tým by bol popretý fakultatívny charakter (aj) kolúznej väzby. Vo veci Kalašnikov c. Rusko boli hlavnými dôvodmi väzby marenie vyšetrovania odmietaním vydať niektoré dokumenty, údajne pozmeňovať dôkazy a pôsobiť na svedkov. ESĽP pripustil, že zasahovanie do priebehu vyšetrovania s podozrením, že činy spáchal obvinený, mohli pôvodne postačovať k dôvodnosti väzby. Avšak, postupom konania a zhromaždením dôkazov sa tento dôvod stal menej relevantným.

Trestnoprocesné ustanovenia všeobecne upravujúce rozhodovanie o väzbe nachádzajú svoj podklad v článku 17 ods. 5 Ústavy SR: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“. Za účelom ochrany osobnej slobody sa od všeobecných súdov vyžaduje, aby boli rozhodnutia o väzbe v súlade nielen s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj s relevantnými medzinárodnými zmluvami s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy SR, predovšetkým v prípade, ak tieto medzinárodné zmluvy poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Formálnou podmienkou určenou pre fázu aplikácie práva zákonom podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je obmedzenie osobnej slobody rozhodnutím vecne a miestne príslušného všeobecného súdu v súlade s § 72 ods. V prípade kolúznej väzby sa vyžaduje v odôvodnení rozhodnutia podľa § 72 ods. 2 TP uviesť aj konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na zákonom predpokladané osoby, inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal. Tieto skutočnosti musí prokurátor obligatórne uviesť už vo svojom návrhu. Z povahy Trestným poriadkom požadovanej kvality dôvodnosti obavy vyplýva, že táto nemôže byť všeobecná alebo abstraktná (teda nezávislá od skutkových okolností danej veci), ale musí mať svoj pôvod, musí vyplývať alebo byť vyvolaná buď konaním obvineného, alebo ďalšími konkrétnymi skutočnosťami majúcimi vzťah k obvinenému alebo súvisiacimi s konkrétnym trestným stíhaním.

V prípravnom konaní rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného (aj) do kolúznej väzby sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, v konaní pred súdom rozhoduje súd. Taxatívny výpočet rozhodnutí vymedzených v § 72 ods. 1 TP sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Obvinený musí byť pred samotným rozhodnutím (aj) o kolúznej väzbe vypočutý súdom. V ustanovení § 72 ods. 2 vete druhej TP je ustanovené, že „V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok rozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9“, teda či bude v konkrétnom prípade lehota väzby päťmesačná, alebo pôjde o základnú lehotu väzby. Skrátená lehota kolúznej väzby prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak konaním obvineného ešte nedošlo k ovplyvňovaniu osôb menovaných v § 71 ods. 1 písm. b), prípadne k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ustanovenie § 76 ods. 8 TP dôsledne odlišuje prípady kolúznej väzby s pomerne závažnými dôsledkami od situácií, kedy už reálne došlo k priamemu či nepriamemu ovplyvňovaniu osôb, k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, eventuálne od vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin spáchaný organizovanou skupinou, pre trestný čin podľa § 296 TP alebo § 297 TZ, prípadne ak je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, kedy sa lehota piatich mesiacov nepoužije a dôjde k aplikácii ustanovenia § 76 ods. 10 TP. Skrátenie lehoty väzby, zavedené do TP zákonom č. 308/2021 Z. z. ktorým sa menil a dopĺňal TP s účinnosťou od 15.

Pokiaľ nebol obvinený prepustený z kolúznej väzby pred uplynutím päťmesačnej lehoty a zároveň nie je vo väzbe aj z iného dôvodu, musí byť z kolúznej väzby prepustený na slobodu. K prepusteniu na slobodu dôjde písomným odôvodneným príkazom prokurátora v prípravnom konaní a písomným odôvodneným príkazom predsedu senátu, ku ktorému musí dôjsť najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 76 ods. 8 TP. Pokiaľ je však obvinený vo väzbe aj z iného dôvodu ako kolúzneho, musí byť obligatórne najneskôr v posledný deň skrátenej lehoty písomným odôvodneným príkazom prokurátora alebo predsedu senátu rozhodnuté …

Slovenská republika ako právny štát

Slovenská republika, ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, sa riadi princípom, že každý občan môže konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť konať niečo, čo mu zákon neukladá. Tento princíp je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky a je základným pilierom právneho štátu.

Ústava Slovenskej republiky ako základný kameň

Ústava SR, prijatá Slovenskou národnou radou 1. septembra 1992, definuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát. Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné. Štát sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo a umožňuje systém voľnej súťaže politických strán.

Ústava zakotvuje princíp zastupiteľskej demokracie, kde všetka moc v štáte pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú buď prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo.

Slovenská republika rešpektuje zásady, ktoré zabezpečujú slobodu a autonómiu jednotlivca v rámci právneho poriadku. Medzi tieto zásady patrí aj:

• Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané: Táto zásada znamená, že občan má právo slobodne sa rozhodovať a konať v rámci hraníc stanovených zákonom. Ak zákon niečo nezakazuje, je to dovolené.
• Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá: Táto zásada chráni občana pred svojvoľným zasahovaním štátu do jeho života. Štát nemôže nikoho nútiť robiť niečo, čo mu zákon neukladá.
• Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu, a spôsobom, ktorý ustanoví zákon: Táto zásada obmedzuje moc štátu a zabezpečuje, že štátne orgány nemôžu konať svojvoľne, ale iba v súlade so zákonom.

Ľudské práva a slobody

Ľudské práva a slobody sú na území Slovenskej republiky upravené Ústavou SR a zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Bola založená príslušnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (sídlo: Štrasburg) aj pre našu republiku. Sféra slobody jednotlivca je prvotná. Svedomie a presvedčenie, svetonázor, morálka a náboženstvo sú vyňaté z kompetencie štátu. Sú výlučne v individuálnej dispozícii, vrátane rozhodovania o národnej príslušnosti. Povinnosti občana sú chápané ako určité hranice základných práv a slobôd.

Zákonodarná moc

Zákonodarnú moc zveruje Ústava Slovenskej republiky Národnej rade SR. NR SR je jediným (jednokomorovým) ústavným a zákonodarným orgánom SR. Má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky. Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním. Voľba je založená na princípe pomerného zastúpenia.

Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol 21 rokov veku a má trvalý pobyt na území SR. Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl a príslušníka ozbrojeného zboru. Poslanec sa môže mandátu vzdať, inak zaniká uplynutím volebného obdobia, rozpustením NR SR.

Nezávislosť poslancov umožňuje ústavný princíp poslaneckej imunity (nedotknuteľnosti). Poslanca nemožno stíhať za hlasovanie v NR SR (ani po zániku jeho mandátu), za výroky prednesené v NR SR, poslanec podlieha len disciplinárnej právomoci NR SR.

Činnosť NR SR riadi a organizuje jej predseda a podpredsedovia. NR zriaďuje z poslancov svoje výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány. NR je schopná sa uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov. Na prijatie platného uznesenia sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných. V niektorých prípadoch (prijatie a zmena ústavy, vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou, prijatie uznesenia o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta, podanie obžaloby na prezidenta, vypovedanie vojny inému štátu) sa vyžaduje tzv. kvalifikovaná, tj. Návrhy zákonov môžu podať výbory NR, poslanci a vláda. Najprv sa prerokúva vo výboroch a potom na zasadnutí NR. Zákon podpisuje predseda NR, prezident a predseda vlády. Prezident môže NR vrátiť ústavné zákony a zákony s pripomienkami do 15 dní po ich schválení. NR opätovne zákon prerokúva a schvaľuje aj bez podpisu prezidenta.

Vo vzťahu k vláde majú poslanci tzv. interpelačné právo (žiadajú vládu alebo jej členo aby v rámci svojej pôsobnosti podali vysvetlenie). Prezident môže NR rozpustiť, ak do 6 mesiacov od vymenovania vlády neschválila programové vyhlásenie, neuzniesla sa do 3 mesiacov o vládnom návrhu zákona, ak nebola dlhšie ako 3 mesiace uznášaniaschopná.

tags: #vsetko #je #dobolene #co #nie #je