Vyživovacia povinnosť voči plnoletým deťom: Podmienky a aspekty

Úvod

Problematika vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je pomerne rozsiahla a dotýka sa mnohých rodín. Hoci je táto téma pomerne rozpracovaná a dostupná, najmä v súvislosti s úpravou práv a povinností rodičov po rozvode, je dôležité zamerať sa aj na špecifické podmienky vyživovacej povinnosti voči plnoletým deťom. Cieľom tohto článku je poskytnúť transparentnejší a praktickejší prehľad v širšom rozpätí, než aké garantujú relevantné právne predpisy, ako aj ponúknuť možné smerovanie de lege ferenda princípov.

Niekoľko faktov k vyživovacej povinnosti

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom podľa Zákona o rodine rozhodne nie je jediným druhom vyživovacej povinnosti, aj keď v rodinnoprávnych veciach predstavuje jedno z najfrekventovanejšie upravovaných práv na čas po rozvode. Toto však platí výlučne v súvislosti s úpravou práv a povinností rodičov maloletého dieťaťa, kedy súd ex offo priamo v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zákon demonštratívne uvádza, že súd najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. V praxi to znamená, že súd v konaní o rozvode manželstva nebude prihliadať na úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré v čase pojednávania už nadobudlo plnoletosť. Súd nebude brať ohľad na navrhovanú úpravu práv a povinností vyjadrenú v petite žaloby navrhovateľa - rodiča, pretože podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine výživné plnoletých detí súd upraví len na návrh. Súčasne si treba uvedomiť, že nadobudnutím plnoletosti dieťaťa zaniká zákonné zastúpenie rodičmi, čo znamená, že plnoleté dieťa (v prípade, že jeho spôsobilosť na právne úkony nebola súdom pozbavená, resp. obmedzená) je plne spôsobilé na právne úkony, čiže úprava vyživovacej povinnosti bude prejednávaná výlučne na základe návrhu v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciuje plnoleté dieťa osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca.

Zákon o rodine v § 62 deklaruje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Hoci ustanovenie používa pojem „dieťa“, nemožno vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov chápať túto povinnosť výlučne voči osobe mladšej ako 18 rokov. V tomto smere neobstojí ani argumentácia, že Dohovor o právach dieťaťa, ktorý z pozície nadradenosti nad vnútroštátnou právnou úpravou v čl. 1 definuje „dieťa“ ako každú ľudskú bytosť do 18 rokov veku, pokiaľ podľa zákona vzťahujúceho sa na dieťa nebola plnoletosť dosiahnutá už skôr. Je to jednak preto, lebo definícia dieťaťa slúži len pre účely Dohovoru o právach dieťaťa, ako interpretačná pomôcka pre účely zmluvy v častiach, ktorá odkazuje na pojem dieťa, a tiež preto, že vyživovacia povinnosť je viazaná na podmienku schopnosti dieťaťa živiť sa samo.

Vyživovacia povinnosť nezaniká okamihom nadobudnutia plnoletosti, ale okamihom, kedy je dieťa objektívne schopné samé sa živiť, pričom treba brať do úvahy jeho vek, zdravotný stav a pod.

Kedy vyživovacia povinnosť trvá aj po plnoletosti

Formulácia ustanovenia, ktoré kladie povinnosť vyživovať svoje deti do času, kým nie sú schopné živiť sa samé vyvoláva častokrát nemalé interpretačné problémy, riešené aj na ústavnej úrovni. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rodič je povinný vyživovať svoje dieťa aj po nadobudnutí plnoletosti v prípade, ak dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole denného štúdia. Táto povinnosť nie je dotknutá ani v prípade, ak si dieťa popri štúdiu privyrába. Občasný príjem dieťaťa (napr. v čase školských prázdnin), ktoré sa inak pripravuje štúdiom na budúce povolanie spravidla neovplyvňuje vyživovaciu povinnosť rodičov.[1]

Prečítajte si tiež: Náhradné výživné pre plnoleté deti

Z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12 vyplýva:

Teleológia § 85 ods. 1 Zákona o rodine (na Slovensku § 62 ods. 1 ZR) je zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia". Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho event. pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť.

Český ústavný súd interpretoval ideu zákonodarcu, ktorý zánik vyživovacej povinnosti podmienil objektívnej zodpovednosti dieťaťa starať sa o svoje živobytie po ukončení štúdia strednej alebo vysokej školy. To znamená, že k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak dieťa riadne skončí štúdium na prvej vysokej škole denného štúdia. Tu treba zdôrazniť, že prípadné ďalšie vzdelávanie popri pracovnej činnosti, alebo kontinuálne štúdium na ďalšej vysokej škole, po ukončení prvej vysokej školy, nie je dôvodom na pokračovanie, resp. opätovné začatie vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nezakladá vyživovaciu povinnosť, ak dieťa študuje externou formou bez ohľadu na to, či je zamestnané alebo nie. Do úvahy prichádza len situácia, kedy dieťa po ukončení strednej školy nastúpi do zamestnania, avšak po čase sa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V tomto prípade sa okamihom zápisu dieťaťa na prvú vysokú školu denného štúdia opätovne aktivizuje povinnosť rodičov toto dieťa vyživovať.

Na druhej strane, vyživovacia povinnosť môže právom zaniknúť aj pred nadobudnutím 18. roku dieťaťa, a to v prípade, keď dieťa pred nadobudnutím 18. roku veku uzavrie manželstvo, čím sa de facto stáva plnoletým občanom. Vyživovacia povinnosť rodičov tu zaniká aj preto, že vyživovacia povinnosť manželov predchádza vyživovacej povinnosti rodičov voči ich vydatým alebo ženatým deťom. Rodičia sú povinní túto vyživovaciu povinnosť plniť podporne len vtedy, ak manžel vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti nie je schopný ju plniť vôbec, alebo nie v plnej miere, napr. tým, že študuje na vysokej škole dennou formou štúdia.[2]

Pre úplnosť len dodávam, že zdravotné postihnutie dieťaťa, ktoré poberá od štátu sociálne dávky (invalidný dôchodok, resp. iné príspevky), nezbavuje rodiča povinnosti vyživovať ho. Z vyššie citovaného nálezu ÚS ČR vyplýva, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú.

Prečítajte si tiež: Praktické rady ohľadom výživného

Prečin zanedbania povinnej výživy

Zanedbanie povinnej výživy zo strany rodiča voči deťom, pričom je úplne irelevantné či ide o povinnosť voči maloletým alebo už plnoletým deťom, môže za istých okolností naplniť skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Podľa druhového objektu ide o trestný čin proti rodine a mládeži, ktorý vo vzťahu k jednotlivcovi predstavuje takú hodnotu, ktorú štát vníma ako potrebnú chrániť aj prostriedkami trestnej represie. Paragraf 207 ods. 1 upravuje skutkovú podstatu nasledovne: Kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Zákon teda predpokladá neplnenie si vyživovacej povinnosti najmenej trikrát v intervale dvoch rokov. Čiže, ak rodič nezaplatí výživné za mesiac február, avšak za marec a apríl zaplatí a potom opäť nezaplatí, ak sa naplní zákonná podmienka trikrát v období dvoch rokov, dochádza k naplneniu skutkovej podstate prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1. resp. ods. 2 Trestného zákona. Je však nutné dodať, že samotná skutočnosť neplatenia výživného trikrát v období dvoch rokov ešte neznamená, že rodič bude automaticky braný na zodpovednosť a v súlade so zákonom trestne stíhaný. Trestný zákon funguje na určitých princípoch, ako napr. princíp subsidiarity trestnej represie podmieňujúcom použitie trestného práva len ako prostriedku ultima ratio. Znamená to, že hoci sa formálne naplnila skutková podstata trestného činu, dieťa, resp. rodič by mali zvažovať svoje ďalšie právne kroky postupne. Trestný zákon nemôže byť donucovacím nástrojom tam, kde existujú efektívne inštitúty v réžii občianskeho práva alebo iného právneho odvetvia. V praxi to znamená, že ak rodič neplní svoju povinnosť, musí byť zo strany oprávneného najprv vyzvaný na zaplatenie neformálnou cestou. Nie je to len otázka slušnosti a etiky, orgány činné v trestnom konaní by mali skúmať či boli využité všetky možné spôsoby k dosiahnutiu nápravy. Nie je predsa vhodné bez snahy o zistenie dôvodu hneď sa obracať na exekútora alebo políciu. Treba zistiť, aké príčiny viedli k omeškaniu a snažiť sa o nájdenie kompromisu. Bolo by predsa nevhodné a priveľmi prísne hneď hroziť exekúciou voči rodičovi, ktorý riadne plní svoju povinnosť už niekoľko rokov. Jeho dočasná insolventnosť môže byť zapríčinená mnohými objektívnymi okolnosťami, ktoré vždy treba pri posudzovaní prípadu brať do úvahy. Rozsudok krajského súdu v Žiline vyslovil záver, že samotné zistenie, že osoba si neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, ešte neznamená, že sa dopúšťa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, musí byť preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pri skúmaní zavinenia páchateľa trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, je potrebné vychádzať z jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite zistiť i dôvody, ktoré sa o túto jeho situáciu pričinili. Ak nebude preukázané naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu už v prípravnom konaní, prichádza do úvahy postup podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (teda trestné stíhanie by mohlo byť zastavené).

Tak ako pri všetkých medziľudských vzťahoch, jedným základom je komunikácia medzi ľuďmi. Pochopiteľne, že samotná otázka úpravy výživy je vyústením rozvodu manželov, teda ich vážneho narušenia manželských vzťahov ale nemusí za každých okolností znamenať maximálnu vzájomnú nenávisť a neznášanlivosť. Aj keď súd manželstvo rozviedol pre vskutku vážne dôvody, treba mať na vedomí, že spoločné dieťa vždy bude istým spôsobom týchto ľudí spájať. Bolo by vhodné sa medzi sebou správať aspoň vtedy s rešpektom a primerane vhodným spôsobom, keď sa riešia potreby spoločných detí. Nepovažujem za vhodné ani slušné striehnuť na prvý moment náznaku pochybenia rodiča a využiť nesplnenie povinnosti voči spoločnému dieťaťu na akúsi osobnú pomstu, či už za úmyselné, alebo neúmyselné zavinenie rozvodu, a riešiť vec ihneď prostriedkami exekúcie alebo trestným oznámením.

Každý prípad je vysoko individuálny a takýto prístup aj vyžaduje. Pochopiteľne, že záleží len na rodičovi, ako bude k svojej povinnosti pristupovať, teda subjektívne okolnosti, ako aj objektívne okolnosti, ktoré sa ovplyvniť nedajú, alebo len veľmi ťažko. Situácia sa bude inak posudzovať, ak sa rodič aktívne snaží riešiť svoju platobnú neschopnosť, komunikuje s dieťaťom alebo s exmanželom/kou a žiada o pochopenie vzniknutej situácie. Treba skúmať aké skutočnosti viedli k jeho platobnej neschopnosti a tieto zohľadniť pri eventuálnom vyvodení zodpovednosti.

Ak však dôjde k opačnému extrému a rodič prestane plniť svoju povinnosť bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a nepodá racionálne vysvetlenie prichádza do úvahy pristúpenie k nútenému výkonu povinnosti cez exekútora. Tento krok má význam najmä vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradné výživné podľa zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom.[3]

Ak však dieťa, resp. rodič, ktorému sa dieťa zverilo do starostlivosti nespĺňa podmienky na uplatnenie si nároku o náhradnom výživnom, má k dispozícii poslednú možnosť a to iniciovať trestné oznámenie.

Prečítajte si tiež: Stará Ľubovňa: Náhradné výživné

Podanie trestného oznámenia pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy predstavuje krajné kvázi riešenie bezvýchodiskovej situácie, kedy neexistuje iná efektívna možnosť vymoženia si práva.

Ako už bolo spomenuté, úpravu práv rodičov maloletého dieťaťa súd upraví aj bez návrhu. Daný rozsudok je zároveň aj exekučný titul, resp. pri iniciovaní trestného oznámenia predstavuje dôkazný materiál. Polícia nie je viazaná rozsudkom v občianskom súdnom konaní pri zisťovaní, či bol porušený zákon. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok NS SR: orgány činné v trestnom konaní nie sú pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 213 Tr.zák. (teraz § 207) o trestnom čine zanedbania povinnej výživy viazané rozhodnutím, v ktorom súd v občianskoprávnom konaní stanovil túto povinnosť a výšku výživného.[4] Tu však prichádza do úvahy otázka, čo v prípade, ak plnoleté dieťa nedisponuje rozsudkom v občianskom súdnom konaní. Je možné tvrdiť, že sa rodič dopust…

Vyživovacia povinnosť rodičov: Základný rámec

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je zakotvená v § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Táto povinnosť vyplýva zo zákonom upraveného práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Kľúčové je, že táto povinnosť trvá až do momentu, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, teda úplne a trvale uspokojovať svoje životné potreby.

Dôležité je zdôrazniť, že pre naplnenie tejto povinnosti nestačí jednorazový alebo nepravidelný príjem dieťaťa, napríklad zo študentskej brigády. Príjem musí byť trvalý a postačujúci na pokrytie všetkých relevantných životných potrieb.

Obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti

Vyživovacia povinnosť má tzv. obnoviteľný charakter. Bežná je situácia, keď sa dieťa po strednej škole nedostane na vysokú školu a dočasne pracuje. Hoci má príjem a je schopné sa živiť, po prijatí na vysokú školu sa vyživovacia povinnosť rodičov obnovuje.

Vzdelanie ako priorita

Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania. Počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá. Za ukončenie prípravy na budúce povolanie sa v praxi považuje ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe.

Osobitné formy vzdelávania a sebarealizácia

V súčasnosti existuje množstvo osobitných foriem vzdelávania, ako rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium či zahraničné stáže, ktoré sú často nevyhnutné pre sebarealizáciu. V týchto prípadoch je ťažké určiť, či je dieťa schopné sa samo živiť. Treba zohľadniť schopnosti a nadanie dieťaťa, ale zároveň zabrániť zneužívaniu vyživovacej povinnosti snahou vyhnúť sa pracovným povinnostiam.

Vek nie je rozhodujúci

Vyživovacia povinnosť nezaniká automaticky dosiahnutím plnoletosti (18 rokov) ani veku 26 rokov. Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie rodičovského príspevku, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti. Aj ťažko zdravotne postihnuté deti môžu študovať na vysokej škole, a preto vyživovacia povinnosť trvá.

Zvýšenie výživného pri štúdiu na vysokej škole

So štúdiom na vysokej škole súvisí aj otázka zvýšenia výživného. Potreby dieťaťa sa zvyšujú, ak študuje mimo miesta bydliska. Výživné určené pre stredoškoláka nemusí postačovať pre študenta vysokej školy. Dieťa po nadobudnutí plnoletosti môže podať žalobu na určenie výživného proti rodičom na základe zmeny pomerov. Rodičia môžu vyživovaciu povinnosť plniť aj dobrovoľne, napríklad platením internátu, hradením telefónnych nákladov, poskytovaním stravy atď. Za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku.

Štipendium a výživné

Sociálne štipendium sa považuje za príjem dieťaťa a zohľadňuje sa pri určovaní výšky výživného. Prospechové štipendium, ako jednorazový príjem s motivačným charakterom, sa zohľadňuje menej, najmä pri nižších možnostiach rodiča.

Schopnosť osamostatniť sa: Komplexné hodnotenie

Schopnosť dieťaťa osamostatniť sa sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých premenných, ako vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že u plnoletých detí je potrebné nazerať na vyživovaciu povinnosť odlišne. Plnoletý jedinec by sa mal vedieť postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami. Ak plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa, je namieste sa zaoberať tým, či ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie a či sa dieťa štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou.

Zabezpečenie bývania plnoletému dieťaťu

Môže nastať situácia, kedy je plnoleté dieťa schopné uspokojovať svoje životné potreby len čiastočne, napríklad si dokáže zabezpečiť stravu, ale nie bývanie. Rodičia sú v takom prípade povinní zabezpečiť mu bývanie, kým si ho nebude vedieť zabezpečiť samo. Vyživovacia povinnosť trvá aj počas prípravy dieťaťa na jeho budúce povolanie a nezaniká iba z dôvodu ukončenia štúdia, ak na to nie sú splnené ďalšie zákonné predpoklady. Ak dieťa riadne pokračuje v štúdiu, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani jeho prerušenie z dôvodu nevydarenej skúšky. Na druhej strane, ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje.

Formy platenia výživného

Výživné sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. To neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo, najčastejšie na účet v banke. Takto vie rodič zdokladovať plnenie svojej vyživovacej povinnosti. Zákon stanovuje minimálnu výšku vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho možnosti.

Náhradné výživné

Ak si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť stanovenú súdnym rozhodnutím, má dieťa právo požiadať o tzv. náhradné výživné, ktorým sa zabezpečuje výživa nezaopatrenému dieťaťu. V prípade plnoletého dieťaťa, žiadosť podáva samotné dieťa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej súdom, najviac však vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Po priznaní náhradného výživného je poberateľ povinný informovať úrad o každej zmene skutočnosti, ktorá je rozhodujúca na vyplácanie náhradného výživného.

Zrušenie vyživovacej povinnosti

Ak je dieťa schopné sa samo o seba starať, odporúča sa podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Ak súd preukáže, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas (napr.

Prídavok na dieťa

Prídavok na dieťa je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa a na čiastočnú úhradu školských potrieb. Vypláca sa mesačne, najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku dieťaťa, ak spĺňa podmienku nezaopatrenosti.

Nárok na prídavok na dieťa zaniká, ak dieťa už získalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vyplatí prídavok oprávnenej osobe, ktorá si naň uplatní nárok a spĺňa podmienky nároku.

Striedavá osobná starostlivosť

Striedavá starostlivosť je inštitút, ktorý bol zavedený novelou zákona o rodine v roku 2010. Ide o situáciu, keď rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti, a preto dieťa žije striedavo s jedným a druhým rodičom v pravidelných časových úsekoch. Frekvencia osobnej starostlivosti môže byť rôzna, všetko závisí na dohode rodičov.

Súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Nie je prekážkou nariadenia striedavej starostlivosti, ak jeden z rodičov s ňou nesúhlasí. Vždy je však povinnosťou súdu skúmať záujem maloletého dieťaťa. Ak dieťa so striedavou starostlivosťou nesúhlasí, je potrebné, aby súd skúmal dôvody takéhoto postoja.

Striedavú starostlivosť nemožno chápať ako prostriedok na vyhýbanie sa plateniu výživného. Vo väčšine prípadov však súd pri nariadení striedavej starostlivosti výživné neurčí, najmä ak rodičia trávia s deťmi rovnakú časť mesiaca.

Problémy s plnoletým dieťaťom: Násilie a možnosti riešenia

V praxi sa vyskytujú aj prípady, kedy plnoleté dieťa terorizuje svojho rodiča. V takýchto situáciách je dôležité chrániť seba a svoje zdravie. Hoci trvalý pobyt dieťaťa v byte nezakladá nijaké právo osoby k nehnuteľnosti, rodič nie je povinný dať synovi kľúče od bytu.

Zákon o rodine stanovuje súbor rodičovských práv a povinností, ktorými sú predovšetkým sústavná a dôsledná osobná starostlivosť o výchovu, vývoj, výživu a zdravie dieťaťa, zastupovanie dieťaťa, správa majetku dieťaťa. Tieto povinnosti však trvajú len do nadobudnutia plnoletosti dieťaťa.

tags: #vyživovacia #povinnosť #voči #plnoletým #deťom #podmienky