Vzdanie sa slobody a teória spoločenskej zmluvy

Úvod

Teória spoločenskej zmluvy je filozofický koncept, ktorý sa zaoberá legitimitou štátu a politickej moci. Vychádza z predpokladu, že štát vznikol na základe dohody medzi ľuďmi, ktorí sa vzdali časti svojej slobody a práv, aby získali ochranu a bezpečnosť. Tento článok sa zaoberá teóriou spoločenskej zmluvy, jej historickým vývojom a aplikáciou v kontexte slovenskej ústavy.

Na počiatku bol ľud

Myšlienka spoločenskej zmluvy sa objavuje už v dielach starovekých filozofov, no najväčší rozmach zaznamenala v období osvietenstva. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov teórie spoločenskej zmluvy patria Thomas Hobbes, John Locke a Jean-Jacques Rousseau.

• Thomas Hobbes vo svojom diele Leviathan tvrdil, že v prirodzenom stave je život človeka "osamelý, chudobný, nepríjemný, brutálny a krátky". Aby sa ľudia vyhli neustálej vojne všetkých proti všetkým, musia sa vzdať všetkej svojej slobody a podriadiť sa absolútnemu panovníkovi.
• John Locke v Dvoch pojednaniach o vláde argumentoval, že ľudia majú prirodzené práva, ako je právo na život, slobodu a majetok. Štát má chrániť tieto práva a ak to nerobí, ľudia majú právo na odpor. Locke zdôrazňoval, že legitimita štátu vychádza z vôle väčšiny. Štát má zverenú moc užívať k všeobecnému prospechu ľudí, inak majú títo právo na odpor, právo na vzdanie sa príslušnosti k štátu.
• Jean-Jacques Rousseau vo svojom diele O spoločenskej zmluve tvrdil, že ľudia sa musia vzdať svojej individuálnej vôle a podriadiť sa všeobecnej vôli. Všeobecná vôľa je vôľa ľudu ako celku, ktorá smeruje k spoločnému dobru. Rousseau identifikoval podstatu demokracie v dvojakej úlohe ľudí (občanov, obyvateľov) - vládnuť i byť ovládaní.

Spoločným menovateľom týchto filozofických učení je podľa názoru autora ľud. Ľud ako hybná sila, počiatočný dôvod a zároveň prostriedok vzniku štátu. Postavenie ľudu ako suveréna bolo explicitne vyjadrené už vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789.

Demokracia a suverenita ľudu v Ústave Slovenskej republiky

Princíp demokracie spolu s princípom suverenity ľudu nepochybne patria k základným ideovým východiskám nášho ústavného poriadku. Rovnako ako ostatné ústavné princípy aj tieto treba vykladať a aplikovať v kontexte celého ústavného poriadku a nie izolovane.

Pojem demokracia má grécky pôvod a vychádza zo slov demos (ľud) a kratos (vláda) teda vláda ľudu. Ak by sme si mali pomôcť výrokom francúzskeho absolutistického panovníka Ľudovíta XIV.: „Ľ Etat c’est moi“ („Štát som ja“), povedali by sme, že v demokracii je štátom ľud.

Prečítajte si tiež: Ako vyňať lesný pozemok

Práve štátotvorca - personálny substrát, ktorý je vyjadrený aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) v znení: „…my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave…“ je tou príčinou i dôvodom, prečo existuje určitá vysoká forma organizovaného a inštitucionalizovaného ľudského spolužitia v slovenskom jazyku označovaná pojmom „štát“.

To, čo filozofi nazvali spoločenskou zmluvou vidíme my v podmienkach Slovenskej republiky v jej Ústave ako základnom zákone. Ústavu vnímame ako výsledok konsenzu, všeobecnej vôle, ako dohodu na tom, aký štát chceme mať, čo nám má garantovať a ako má fungovať. Ústava je z nášho pohľadu garanciou slobody a rovnako tak legitímnym obmedzením suverenity ľudu cez princíp právneho štátu deklarovaný v Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“.

Priama a zastupiteľská demokracia

Vychádzajúc z teórie kontraktualizmu, občania ako suverén prostredníctvom Čl. 2 ods. 1 v spojení s Čl. 2 ods. 2 Ústavy splnomocňujú štátne orgány na výkon štátnej moci. Uvedené však neznamená, že by sa ľud ako suverén v celom rozsahu vzdával možnosti rozhodovať o verejných záležitostiach aj priamo. Explicitne je táto skutočnosť vyjadrená v Čl. 2 ods. 1 Ústavy za spojkou „alebo“.

Za prostriedok priamej demokracie možno taktiež považovať inštitút miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku, ktorými môžu obyvatelia obcí a vyšších územných celkov uskutočňovať územnú samosprávu priamo, opäť podľa pravidiel a v medziach stanovených Ústavou, resp. zákonmi.

Uvedené by sme mohli s určitou dávkou zjednodušenia zhrnúť tak, že my občania Slovenskej republiky sme sa prostredníctvom svojich zástupcov uzniesli na spoločenskej zmluve, ktorou splnomocňujeme na výkon verejnej moci štátne orgány, čím ale nevylučujeme výkon verejnej moci aj priamo nami - občanmi (Čl. 2 ods. 1 Ústavy za spojkou „alebo“).

Prečítajte si tiež: Dôsledky vzdania sa odvolacieho práva po rozvode

Slovenská republika je zastupiteľskou demokraciou s prvkami priamej demokracie. Za hlavný argument pre zastupiteľskú demokraciu v súčasnosti možno označiť „je to tak praktickejšie“ alebo možno dokonca „iba tak je to realizovateľné“. Asi je naivné myslieť si, odhliadnuc od podmienok v gréckych polis, že by sa ľudia v 21. storočí denne zhromažďovali na námestiach a hlasovali o každej jednej otázke verejného záujmu. Možno by sa mohli „zhromažďovať“ online, avšak vtedy prichádza ďalší argument o súčasnej hypertrofii práva a komplikovanosti otázok verejného záujmu. Zároveň vychádzame z presvedčenia, že zmyslom a účelom nástrojov priamej demokracie v modernom, demokratickom štáte nemá byť len „drahý prieskum verejnej mienky“, ale reálny prostriedok, prostredníctvom ktorého môže ľud vykonávať štátnu (verejnú) moc priamo - nesprostredkovane.

Obmedzenia priamej demokracie a referendum o skrátení volebného obdobia

Výkon štátnej (verejnej) moci priamo občanmi v referende nie je absolútny, naopak, obmedzenie vyplýva z Čl. 1 ods. 1 Ústavy in concreto z princípu právneho štátu v spojení so všetkými tými právnymi normami, ktoré regulujú prostriedky priamej demokracie v Slovenskej republike. Z toho následne vyplýva, že v konaní o súlade predmetu referenda s Ústavou a ústavnými zákonmi sa má Ústavný súd vždy ťažiskovo zameriavať práve na tie právne normy, ktoré explicitne regulujú resp. limitujú predmet referenda.

Tým sa dostávame podľa nášho názoru ku kľúčovému ústavnému obmedzeniu inštitútu referenda, ktoré je vyjadrené v Čl. 93 ods. 3 Ústavy. Explicitná norma regulujúca predmet referenda uvedená v Čl. 93 ods. 3 Ústavy znie: „Referendom nemožno rozhodovať o základných právach a slobodách, daniach, odvodoch a štátnom rozpočte.“. Identifikovať pojmy ako dane, odvody alebo štátny rozpočet nie je až tak náročné, avšak identifikovať fenomén, akým sú základné práva a slobody a ustáliť ich obsah a rozsah, najmä v kontexte inštitútu referenda ako priameho nástroja rozhodovania ľudom je naozaj úloha neľahká. Vo svojej podstate ide o kolíznu normu, ktorá rieši stret princípu demokracie a základných práv a slobôd, pričom dáva odpoveď aj na otázku, čo má prednosť.

Ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí neobmedzil iba na posudzovanie súladu danej referendovej otázky s Ústavou a ústavnými zákonmi, ale „utrúsil“ zopár myšlienok aj k inštitútu referenda ako takému a k jeho miestu v našom ústavnom systéme. Napríklad, v bode 75 odôvodnenia Ústavný súd uviedol: „Občania totiž v referende vykonávajú zákonodarnú právomoc popri národnej rade bezprostredne, teda nie vo forme alebo cestou štátneho orgánu“, s uvedeným sa v zásade stotožňujeme.

Konanie prezieravo iniciovala ako aktívne legitimovaný subjekt prezidentka Slovenskej republiky (ďalej len „Prezidentka“), nakoľko mala odôvodnenú pochybnosť o súlade referendovej otázky v znení: „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky?“ s Ústavou Slovenskej republiky.

Prečítajte si tiež: Vzdanie sa Práva

S poukazom na Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07. 07. 2021, pasívne volebné právo (právo byť volený) patrí k základným politickým právam, ktoré zabezpečuje v zmysle spoločenskej zmluvy jednotlivcom rovnakú možnosť uchádzať sa o verejné funkcie a následne sa osobne zúčastňovať na správe vecí verejných. Ťažiskovo možno vychádzať z Čl. 30 ods. 4 Ústavy: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“. Právo byť volený v sebe významovo obsahuje aj právo na výkon funkcie (účasti na správe vecí verejných).

Možnosť skrátiť funkčné obdobie poslancom NR SR platným výsledkom referenda Ústava neupravuje. Možno preto s plnou vážnosťou povedať, že referendum smerujúce k takémuto cieľu znižuje štandard ochrany práva byť volený a s tým spojeného práva na výkon funkcie, a preto v zmysle Čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s Čl. 93 ods. 3 Ústavy a v spojení s nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07. 07. 2021 nie je prípustné. Uvedené je v súlade s nosnou myšlienkou tohto odborného príspevku - priamy výkon verejnej moci občanmi v súlade so spoločenskou zmluvou.

tags: #vzdanie #sa #slobody #spoločenská #zmluva #teória