
Stavebné sporenie bolo v minulosti populárnym spôsobom sporenia, ale jeho popularita klesla. Mnohí ľudia sa preto rozhodujú zrušiť svoje zmluvy o stavebnom sporení. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako požiadať o výpoveď zmluvy o stavebnom sporení, na čo si dať pozor a ako nestratiť nárok na štátny príspevok.
Hlavným cieľom stavebného sporenia je financovanie bytových potrieb alebo potrieb súvisiacich s bývaním. Ide o účelové sporenie, ktoré spočíva v prijímaní vkladov od sporiteľov a poskytovaní úverov sporiteľom zo zdrojov fondu stavebného sporenia na stavebné účely. Fond stavebného sporenia sa skladá z:
Stavebné sporenie poskytujú iba bankové inštitúcie alebo stavebné sporiteľne s bankovým povolením od Národnej banky Slovenska alebo iného bankového regulátora v EÚ.
Stavebné sporenie umožňuje sporiteľovi našetriť si časť finančných prostriedkov na investície do bývania a druhú časť získať vo forme stavebného úveru. Čerpanie stavebného úveru je voliteľné. Po splnení podmienok stavebná sporiteľňa ponúkne sporiteľovi úver.
Poskytnutý úver možno využiť na:
Prečítajte si tiež: Sprievodca zrušením stavebného sporenia PSS
Podmienky zrušenia stavebného sporenia sa môžu líšiť v závislosti od konkrétnej sporiteľne a zmluvných podmienok. Pre zrušenie stavebného sporenia je zvyčajne potrebný iba občiansky preukaz. Nutnosť dokladovania účelu závisí od dátumu uzatvorenia zmluvy a doby sporenia. S výpoveďou zmluvy sa môžu viazať poplatky.
Štátnu prémiu môže získať stavebný sporiteľ (fyzická osoba alebo spoločenstvo vlastníkov). Prémia sa poskytuje každý rok počas trvania sporenia na jednu zmluvu o stavebnom sporení.
Nárok na štátnu prémiu zaniká, ak sporiteľ nedodrží podmienky pre poskytovanie štátnej prémie stanovené zákonom alebo v zmluve o stavebnom sporení.
Štátna prémia sa určuje percentuálnym podielom z celkového ročného vkladu (minimálne 2,5 % a maximálne 15 %). Maximálna suma je 70 € na kalendárny rok.
Na základe zmluvy o úvere, ktorá je uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom, vzniká obchodno-právny záväzkový vzťah. Jeho obsahom je záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka a v jeho prospech poskytnúť dohodnutú sumu peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere vzniká už dohodou strán o jej obsahu, a je teda zmluvou konsenzuálnou, predmetom ktorej môžu byť výlučne len peňažné prostriedky.
Prečítajte si tiež: Ako ukončiť stavebné sporenie v ČSOB
Úverovou zmluvou sa veriteľ zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť peňažnú čiastku, a teda sa zaväzuje mať túto čiastku pripravenú, aby mohol dlžníkovmu požiadaniu vyhovieť. V tomto zmysle je teda potrebné chápať úverovú zmluvu nielen ako poskytnutie peňazí, ale aj ako rezervovanie prostriedkov v dohodnutom objeme. V zákone nie je upravená odmena za rezervovanie prostriedkov. S odmenou za rezervovanie prostriedkov sa ráta, aj keď ju zákon dovoľuje len za predpokladu, že poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Dohoda o týchto častiach zmluvy je nevyhnutná na jej vznik. Okrem podstatných častí zmluvy si zmluvné strany zvyčajne dohodnú aj ostatné časti, tzv.
Zmluvné strany si pri úvere môžu dohodnúť, že peňažné prostriedky sa môžu poskytnúť aj v inej ako slovenskej mene, pokiaľ to nie je v rozpore s devízovými predpismi. Potom ale aj splatenie úveru a úrokov musí byť v tej mene, v akej bol poskytnutý úver, ak sa strany nedohodli inak.
Ak sa úver poskytuje po častiach, poskytnutím úveru sa rozumie poskytnutie prvej časti úveru. Zo súčasného znenia devízového zákona teda pre banky nevyplýva nijaké obmedzenie poskytnúť úver v cudzej mene. Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dohodnúť odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
Toto ustanovenie v Obchodnom zákonníku je jediným kogentným ustanovením v úprave zmluvy o úvere a určuje, že platne možno dohodnúť odplatu za uzavretie úverovej zmluvy len vtedy, ak veriteľ poskytuje úver ako predmet svojho podnikania. Odplata za uzavretie úverovej zmluvy má v zmysle tohto ustanovenia jednorazový charakter a veriteľovi vznikne nárok na jej zaplatenie aj v prípade, keď z dôvodov na strane dlžníka nedôjde k čerpaniu úveru. Dojednanie odplaty upravuje ObchZ ako oprávnenie veriteľa.
Nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov je dlžník oprávnený uplatniť v lehote určenej v zmluve, pričom ak táto lehota nie je zmluvne určená, môže dlžník tento nárok uplatniť, dokiaľ niektorá strana poskytnutie úveru nevypovie. Dlžník má právo požadovať, aby mu veriteľ poskytol dohodnutý objem peňažných prostriedkov a žiadosť dlžníka o reálne poskytnutie prostriedkov považuje za súčasť plnenia záväzkov z uzatvorenej úverovej zmluvy. Na základe žiadosti dlžníka sa povinnosť veriteľa stáva splatnou. Pokiaľ ide o čas plnenia zo strany veriteľa, predpokladá sa plnenie okamžité, bez zbytočného odkladu, okamžite ako bol veriteľ o to požiadaný. V opačnom prípade by sa veriteľ dostal do omeškania aj so zákonnými dôsledkami spojenými s omeškaním dlžníka. Ak je v zmluve určená lehota na požiadanie poskytnutia peňažných prostriedkov, nie je možné žiadať o ne pred touto lehotou ani po jej skončení. Čerpanie úveru možno dohodnúť rôznymi spôsobmi ako napríklad jednorazové, postupné, v tranžiach.
Prečítajte si tiež: Podmienky a suma príspevku pri narodení dieťaťa
Dlžník môže poskytnutie úveru vypovedať s okamžitou účinnosťou, veriteľ ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená dlžníkovi, ak zmluva neurčuje iné výpovedné lehoty. Toto ustanovenie dispozitívne upravuje dĺžku a účinnosť výpovednej lehoty pre dlžníka a veriteľa, ktorá je pre tieto subjekty rôzna. Okamih účinnosti výpovede dlžníkom nastáva jej oznámením (doručením) veriteľovi. Obchodný zákonník výslovne neustanovuje použitie písomnej formy výpovede.
Po účinnosti výpovede nemôže dlžník požadovať, aby mu veriteľ poskytol peňažné prostriedky a veriteľ nemôže za dobu po tejto účinnosti požadovať platenie dojednanej odplaty. Výpoveďou nie je dlžník zbavený záväzku vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré čerpal na požiadanie od veriteľa. Iná dohoda, ktorú zákon pripúšťa, sa môže týkať nielen dĺžky, ale aj počítania lehoty výpovede, ba aj nevypovedateľnosti úverovej zmluvy. Vo vzťahu k výpovedi sa uplatnia všeobecné princípy, ktorým je napríklad, že vypovedať možno záväzky uzatvorené na dobu neurčitú, ale nie záväzky na dobu určitú (ak sa na tom strany nedohodli). Úverová zmluva sa môže uzatvoriť obidvoma spôsobmi. Účinky výpovede pôsobia voči stranám „ex nunc“, tzn.
Výpoveď zmluvy o úvere by nemala existovať po tom, ako sa poskytli peňažné prostriedky v celej výške. V tomto čase už totiž veriteľ splnil svoju povinnosť a dlžník tým, že požiadal, uplatnil svoje právo. Jeho povinnosť vrátiť peniaze spolu s úrokmi bude trvať bez ohľadu na výpoveď. Výpoveď je teda logicky možná iba dovtedy, pokiaľ sa celý úver nevyčerpal a pokiaľ záväzok, ktorý by mal výpoveďou zaniknúť, nezanikol v dôsledku splnenia. Výpoveď možno pripustiť aj v takom prípade, keď napríklad dlžník vyčerpal iba časť úveru a nemieni v čerpaní pokračovať alebo keď veriteľ už nechce poskytnúť ďalšie prostriedky. V takom prípade zaniká nesplnená časť záväzku.
Výpoveď podobne ako odstúpenie sú právne skutočnosti, ktoré spôsobujú zánik záväzkov. Ak teda už raz záväzky zanikli splnením, nemôžu už druhý raz zaniknúť výpoveďou. Pritom je potrebné diferencovať medzi záväzkovým vzťahom ako celkom, ktorý obsahuje väčší počet povinností a každou jednotlivou povinnosťou, ktorá tvorí jeho obsah. Pri týchto úvahách je zrejmé, že poskytnutie peňazí s povinnosťou byť pripravený ich poskytnúť zakotvené v jednej zmluve - úverovej zmluve, môže spôsobiť právne problémy. Konečnou hranicou na poskytnutie úveru je vypovedanie zmluvy, pričom v priebehu výpovednej lehoty je ešte veriteľ povinný na požiadanie prostriedky poskytnúť a táto jeho povinnosť zaniká až uplynutím výpovednej lehoty. Po účinnosti výpovede už dlžník nemôže požadovať poskytnutie úveru.
Ak je veriteľ dlžníkom v súlade s úverovou zmluvou požiadaný, musí mu poskytnúť peňažné prostriedky v čase určenom v požiadavke dlžníka, ak tento čas nie je určený, plní bez zbytočného odkladu. Tým je určená lehota pre splnenie povinností veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky. Dlžník má právo svojím jednostranným právnym úkonom - žiadosťou o čerpanie úveru určiť veriteľovi lehotu, v ktorej majú byť peňažné prostriedky poskytnuté. Vzhľadom k dispozitívnosti tohto ustanovenia môžu strany zmluvy dohodnúť aj o odlišnú úpravu vzťahov, napríklad v tom, že veriteľ poskytne prostriedky do určitej lehoty po požiadaní alebo že veriteľ sám určí túto lehotu. Toto ale musí byť zakotvené v zmluve o úvere. Vzhľadom na to, že čerpanie úveru môže mať rôznu konkrétnu podobu - napr. banka bude povinná uhradiť faktúry v hotovosti alebo prevodom na iný účet, je potrebné podrobnosti zmluvne dohodnúť. Ak ide o úver poskytovaný bankami, dosť často sa používajú aj formulárové zmluvy, ktoré zvyčajne rátajú s alternatívnymi variantmi.
V prípade, že zmluva určí účelové použitie úveru, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov len na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom. Účelové použitie úveru patrí k typickým ustanoveniam úverových zmlúv, a preto aj zákonodarca s tým výslovne počíta v právnej úprave. Ak by strany v zmluve iba určili, že úver je účelovo obmedzený, vzniklo by veriteľovi oprávnenie, aby dlžníkovi nedal peniaze v hotovosti, ale aby za neho iba uhradil záväzky, ktoré mu vzniknú v súvislosti s účelom, ktorý je v zmluve uvedený.
Vyžadovanie účelovosti úveru predstavuje ochranu veriteľa, aby peňažné prostriedky neboli použité na nenávratné projekty. Ak veriteľ neposkytuje prostriedky dlžníkovi v hotovosti, ale prevádza ich na účty dodávateľov jeho dlžníkov, napr. na základe faktúr, stará sa aj o návratnosť svojich peňažných prostriedkov. Ak napríklad podnikateľský subjekt získa úver na nákup strojového zariadenia, znamená pre banku realizácia takého zámeru väčšiu pravdepodobnosť, že zariadenie bude vyrábať a dlžník bude schopný úver splatiť. Ak by sa naopak nesledovala účelovosť a dlžník by spotreboval peňažné prostriedky napr. na nákup luxusného auta, znižuje sa týmto pravdepodobnosť, že úver dlžník splatí. Veriteľ môže zabezpečiť dodržanie účelovosti úveru aj sankciami - napr. zmluvnou pokutou.
Veriteľ účelovo obmedzeného úveru vykonáva voči dlžníkovi určité právo kontroly použitia poskytnutého úveru, ale nepriamo môže pôsobiť i na napr. obchodnú činnosť dlžníka tým, že akceptuje iba faktúry na preplatenie od určitých subjektov. Ak ale účelovosť v úverovej zmluve nie je uvedená, len ťažko možno vyvodiť dôsledky v podobe odstúpenia alebo vypovedania zmluvy následkom nehospodárneho použitia úveru dlžníkom. Preto je vhodné účelovosť v úverových zmluvách uvádzať. Podobne je vhodné zakotviť aj iné kontrolné oprávnenia zo strany veriteľa, ktoré umožňujú účelovosť efektívne kontrolovať, avšak iba v rámci rovnoprávnych zmluvných vzťahov. Nie je možné, aby veriteľ na základe úverovej zmluvy prevzal riadenie podniku dlžníka. Je tiež otázne, či tretie osoby môžu žiadať, aby veriteľ uplatňoval svoje kontrolné oprávnenie voči dlžníkovi, čo je aktuálne najmä v súvislosti s ručením tretích osôb za záväzky dlžníka voči banke. Tu je vhodné tiež zmluvne dohodnúť aj tú skutočnosť, či ručiteľský záväzok bude trvať aj v takom prípade, ak sa úver použije na iný účel než aký bol uvedený v úverovej zmluve. Je nutné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že ručiteľ nemá žiadnu možnosť, aby ovplyvnil správanie dlžníka, s ktorým nie je v záväzkovom vzťahu. Nemôže sa teda požadovať, aby ručiteľ niesol ujmu na svojom majetku tým, že veriteľ nedostatočnou kontrolou (ktorú si v zmluve dohodol) prispeje k nespôsobilosti dlžníka splniť záväzok, ktorý je zabezpečený ručením.
Dlžník je povinný od doby poskytnutia peňažných prostriedkov platiť z nich úroky v dojednanej výške, ak výška dojednaná nie je v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Sú cenou v zmysle zákona o cenách. Dlžník je povinný platiť úroky až od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Počas rezervácie peňažných prostriedkov povinnosť platiť úrok nevzniká a táto povinnosť zásadne netrvá v čase po vrátení peňazí, ak k nemu dôjde pred dohodnutým časom splatnosti úveru. Zákon neustanovuje konkrétnu výšku úroku. Úverová zmluva sa môže uzatvoriť aj bez dohody o výške úroku. Výška úroku nie je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy. Tu je možno aplikovať aj zákon o cenách, ktorý zakazuje predražovanie. Každá takáto dohoda by bola považovaná za odporujúcu dobrým mravom a ako taká neplatná.
Povinnosť platiť úroky v prípade, že nie je sadzba úroku určená v úverovej zmluve, sa prejavuje v záväzku platiť úroky v obvyklej výške. Vzhľadom na skutočnosť, že banky v rôznych oblastiach poskytujú rôzne úroky, zvolil zákonodarca za rozhodujúce sídlo dlžníka a z hľadiska časového dobu uzatvorenia úverovej zmluvy. Úroková sadzba sa v úverovej zmluve určuje rôznym spôsobom. Zvyčajne ide o určenie pevného úroku, úroku indexovaného alebo variabilného. Fixný úrok bude výhodný alebo nevýhodný podľa toto, ako sa bežne požadované úroky budú počas platnosti zmluvy meniť. Banky sa často usilujú určovať úrok takým spôsobom, aby sa menil automaticky, bez novej dohody zmluvných strán. Pokiaľ ide o variabilný úrok, musí sa premenlivý prvok, ktorý určuje úrok, určiť tak, aby nezáležal len na vôli banky. Ak by v úverovej zmluve nebol úrok určený a závisel by len od vôle banky, bolo by také ustanovenie úverovej zmluvy neplatné. Variabilný úrok sa obyčajne dohodne tak, že zmluva obsahuje strop úrokovej sadzby a banka môže určiť nižšiu sadzbu. Zmena tu nie je automatická, takže banka určuje novú výšku úroku, ktorú podľa povahy zmluvy musí dlžníkovi aspoň oznámiť, pokiaľ nie je potrebný jeho súhlas s výškou úroku. Úroková sadzba sa vždy týka ročného obdobia a vyjadruje sa skratkou p.a. - per annum z latinského - ročne. V niektorých prípadoch, najmä pri krátkodobých úveroch to ale môže byť aj inak. Ak by zo zmluvy bolo zrejmé, že strany si úrok dohodli, ale nebolo by jasné, či sa týka ročného obdobia alebo iného časového horizontu, sme toho názoru, že ide o ročný úrok. Ak sa strany chcú vyhnúť rôznemu výkladu o charaktere úroku, musia si to jasne dohodnúť v zmluve. Záväzok platiť úroky je splatný sp…