Versaillská Zmluva: Ukončenie Veľkej Vojny a Jeho Dôsledky

Prvá svetová vojna (1914-1918) bola globálnym konfliktom, ktorý zásadne prekreslil politickú mapu sveta, predovšetkým Európy, a priamo či nepriamo zapríčinil zánik viacerých štátnych útvarov. Konflikt, ktorý si vyžiadal milióny životov, sa oficiálne skončil podpisom Versaillskej mierovej zmluvy. Táto zmluva, uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919, vstúpila do platnosti 10. januára 1920 a bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii.

Parížska Mierová Konferencia a Versailleský Systém

Koniec I. Svetovej vojny a vznik tzv. Versailleského systému sa úzko spája s Parížskou mierovou konferenciou, ktorá prebiehala od 18. januára 1919 do 10. augusta 1920. Na konferencii sa zúčastnilo 70 delegátov 27 víťazných dohodových štátov. Medzi nimi boli USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Rozhodujúci vplyv na rokovaní mala tzv. Rada desiatich (predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí týchto štátov). Skutočne najväčší vplyv na dianie konferencie však mala až tzv. „Veľká Trojka“. Rusko, zmietané občianskou vojnou, na konferencii zastúpené nebolo.

Objasnenie Kľúčových Termínov

• Versaillská mierová zmluva: Mierová zmluva, ktorá oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody. Bola podpísaná 28. júna 1919 vo Versailles a vstúpila do platnosti 10. januára 1920. Zmluva obsahovala rozsiahle územné, vojenské a ekonomické obmedzenia pre Nemecko.
• Parížska mierová konferencia: Medzinárodná konferencia, ktorá sa konala od 18. januára 1919 do 10. augusta 1920 v Paríži. Jej cieľom bolo prerokovať mierové podmienky po prvej svetovej vojne a vytvoriť nový povojnový systém medzinárodných vzťahov.
• Veľká Trojka: Neformálne označenie pre troch najvplyvnejších politikov, ktorí dominovali Parížskej mierovej konferencii. Boli to premiér Francúzska Georges Clemenceau, premiér Spojeného kráľovstva David Lloyd George a prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson.

Rozdiely v Postojoch "Veľkej Trojky" k Nemecku

Členovia „Veľkej Trojky“ mali rozdielne predstavy o tom, ako by sa malo s Nemeckom zaobchádzať. Tieto rozdiely pramenili z odlišných národných záujmov a skúseností z vojny.

Georges Clemenceau a Francúzsky Revanschizmus

Georges Clemenceau žiadal pre Francúzsko čo najtvrdšie potrestanie Nemecka. Sústredil sa na budovanie spojeneckého systému Francúzska v strednej Európe proti Nemecku (zmluvami s Poľskom a Česko-Slovenskom). Francúzsko malo počas vojny veľké straty na životoch (okolo 1,24 miliónov vojakov a 40 000 civilistov). Veľká časť vojny prebiehala práve na francúzskom území. Celkovo 750 000 domov a 23 000 tovární bolo zničených a bolo teda potrebné značné množstvo peňazí na ich rekonštrukciu. Clemenceau sa chcel tiež zároveň poistiť proti ďalšiemu možnému útoku Nemecka a požadoval demilitarizáciu Porýnia. Navyše požadoval, aby vojská Dohody kontrolovali more, a teda aby Francúzsko mohlo kontrolovať zámorský obchod Nemecka. Ďalej chcel značné obmedzenie nemeckej armády. Ako súčasť vojnových reparácií požadoval i kontrolu nad množstvom nemeckých tovární. Francúzsko chcelo týmito ťažkými podmienkami nie len vážne zdecimovať Nemecko, ale zároveň aj zachovať svoje veľké impérium a svoje kolónie.

David Lloyd George a Britský Pragmatizmus

Lloyd George zastupujúci Anglicko vymenil počiatočnú myšlienku „odvety“ za myšlienku „uzmierenia“ voči Nemecku. Pred vojnou bolo Nemecko tradičným obchodným partnerom Veľkej Británie a tá ani pôvodne nebola napadnutá a nebojovalo sa na jej území. Preto aj britské požiadavky na reparácie boli oveľa nižšie ako francúzske. Lloyd George sa obával, že pokiaľ všetky tvrdé francúzske podmienky budú splnené, Francúzsko sa stane nesmierne mocným v strednej Európe, čo by viedlo k nerovnováhe síl v Európe, čo si Británia neželala. Lloyd George sa taktiež obával i návrhu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona na právo národov na sebaurčenie, lebo Británia si spolu s Francúzskom chceli zachovať svoje impériá.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Woodrow Wilson a Americký Idealizmus

Woodrow Wilson vychádzal pri zastupovaní záujmov USA zo svojich známych 14 bodov, ktoré publikoval ešte počas vojny v januári 1918. Tie neboli tak tvrdé ako požiadavky Francúzska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie. Wilson presadzoval právo národov na sebaurčenie a vytýčenie hraníc na etnickom princípe. To sa nepáčilo Francúzsku a Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie, lebo to ohrozovalo existenciu ich impérií. Wilson pochopiteľne nemal záujem na tom, aby sa zväčšovala veľkosť Francúzska, Británie či Talianska. Na druhej strane požiadavka práva národov na sebaurčenie bola vítaná podpora pre národy túžiace po samostatnosti. Dôsledkom bolo to, že to prispelo k pádu Rakúska-Uhorska a Osmanskej ríše, spolu s vyhlásením samostatnosti nových štátov v strednej a východnej Európe ako napr. Česko-Slovenska. Wilson chcel vytvoriť Spoločnosť národov. Jej základná myšlienka bola, že ak slabší národ je napadnutý, ostatní by mu zabezpečili ochranu pred útočníkom. Spoločnosť národov mala zároveň slúžiť aj ako akýsi arbitrážny sudca medzi národmi a predchádzať tak vzniku vojen.

Konečné Spoločné Stanovisko

Výsledkom jednaní a týchto protichodných záujmov členov „Veľkej Trojky“ bol napokon „nedobrý kompromis“, keď Clemenceau bol prinútený odsúhlasiť viac-menej anglické stanovisko, takže konečný postoj k Nemecku nebol ani dostatočne tvrdý, aby znemožnil novú nemeckú agresiu, ani dostatočne veľkorysý, aby zmieril porazený národ s jeho novým postavením v Európe. Konečné podmienky Versaillskej zmluvy totiž ochromili nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch počas Povojnovej ekonomickej krízy (1918-1923) a nechali ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch (1929-1933), čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci v Nemecku Adolfom Hitlerom.

Obsah Versaillskej Mierovej Zmluvy

Najdôležitejším výsledkom Parížskej mierovej konferencie bolo uzavretie mierovej zmluvy s Nemeckom 28.júna 1919 na zámku vo Versailles (tzv. Versaillská mierová zmluva). Podmienky Versaillskej zmluvy boli nasledovné:

• Nemecko bolo označené za hlavného vinníka rozpútania vojny a prišlo o všetky svoje africké a tichomorské kolónie. Tie si prerozdelili (formálne ako „mandátne územia“ Spoločnosti národov, no v skutočnosti sa postavenie týchto území neodlišovalo od riadnych kolónii) dohodové mocnosti, predovšetkým Veľká Británia a Francúzsko.
• Ako porazený štát muselo Nemecko anulovať i svoje vpodstate víťazné mierové zmluvy ešte z doby vojny s Ruskom (tzv. Brestlitovský mier) a Rumunskom (tzv. Bukurešťský mier).
• Najdôležitejšie však boli nemecké územné straty v Európe:
  • Nemecké Alsasko-Lotrinsko bolo odovzdané Francúzsku (rozloha 14 522 km² územia s počtom obyvateľov 1 815 000 v roku 1905).
  • Severné Šlesvicko bolo po šlesvickom plebiscite odovzdané Dánsku (3 228 km² územia).
  • Po Veľkom poľskom povstaní pripadla Poľsku väčšina územia provincie Poznaňska. Ďalej Poľsku pripadla väčšina Západného Pruska.

Vojenské Obmedzenia

Nemecká armáda bola obmedzená len na 100 000 mužov. Nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky, žiadne ťažké delostrelectvo a žiaden Nemecký generálny štáb.

Klauzula o Vojnovej Vine a Reparácie

Článok 231 zmluvy (klauzula o vojnovej vine) pripisuje Nemecku a iba Nemecku zodpovednosť za straty a utrpenie štátov Dohody v priebehu vojny. Tento článok potom poskytol základ pre vojnové reparácie, ktorých celková suma bola určená komisiou zastupujúcou štáty Dohody. V januári 1921 boli reparácie vyčíslené na 269 miliárd mariek, čo aj väčšina vtedajších nezávislých ekonómov považovala za veľmi prehnané. Neskôr v tom istom roku bola preto čiastka znížená na 132 miliárd mariek, čo však stále väčšine nemeckých vyjednávačov pripadalo ako astronomická suma.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Ďalšie Mierové Zmluvy

Versaillskú mierovú zmluvu (ako najdôležitejšiu) doplnili mierové zmluvy aj s ďalšími porazenými nástupníckymi štátmi Ústredných mocností, ktoré sú známe i ako tzv. Parížske predmestské mierové zmluvy:

• Mierová zmluva s Rakúskom (Saintgermainská mierová zmluva): Bola podpísaná 10. septembra 1919 na parížskom predmestí v Saint Germain. Rakúsko-Uhorsko sa na jej základe rozpadlo a vznikli jeho tzv. „nástupnícke štáty“ (Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Česko-Slovensko a tzv. „Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov“ roku 1929 premenované na Juhosláviu).
• Mierová zmluva s Bulharskom (Neuillyská mierová zmluva):
• Mierová zmluva s Maďarskom (Trianonská mierová zmluva): Bola podpísaná 4. júna 1920 na predmestí Trianon. Maďarsko ňou muselo uznať samostatnosť a hranice nástupníckych štátov bývalého Rakúska-Uhorska. Z územia bývalého Uhorska zostala Maďarsku len necelá tretina, keď Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Česko-Slovenska, Sedmohradsko a Banát zasa pripadli Rumunsku, a Chorvátsko a Slavonsko boli pripojené k Juhoslávií.
• Mierová zmluva s Tureckom (Sévreská mierová zmluva): Bola podpísaná 10. augusta 1920 na predmestí v Sevres, a ukončila rokovania Parížskej mierovej konferencie (18. január 1919-10. august 1920). Turecko ňou stratilo 4/5 svojho územia: Sýriu Palestínu, Mezopotámiu a časť Arábie si ako „mandátne územia“ Spoločnosti národov prerozdelili Francúzsko a Veľká Británia (Sýria pripadla Francúzsku, zvyšok pripadol Veľkej Británii). Všetky Egejské ostrovy a východná Trácia pripadli Grécku.

Význam Zmlúv pre Česko-Slovensko

Z pohľadu vznikajúceho Česko-Slovenska boli najdôležitejšie dve zmluvy: Saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom a Trianonská mierová zmluva s Maďarskom. Saintgermainská zmluva potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska a uznala Česko-Slovensko ako samostatný štát. Trianonská zmluva určila hranice Maďarska, čím Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Česko-Slovenska.

Následky Versaillskej Zmluvy a Medzinárodné Vzťahy

Versaillská zmluva a s ňou súvisiace dohody mali hlboký dopad na medzinárodné vzťahy v Európe v 20. a 30. rokoch 20. storočia.

Vznik Spoločnosti Národov

Zmluva ustanovila vznik Spoločnosti národov, hlavný cieľ amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Spoločnosť národov mala slúžiť ako arbitrážny sudca medzi národmi a predísť tak vzniku vojen. Táto Spoločnosť národov skutočne roku 1920 v Ženeve aj vznikla (existovala do roku 1939, počet jej členov kolísal, najviac mala 54 členov), no pre odpor Veľkej Británie sa Wilsonovi nepodarilo presadiť (najdôležitejšie a kľúčové právo Spoločnosti národov, bez ktorého nemala v skutočnosti žiadny význam, iba ak symbolický) a to právo jej členov spoločne vojensky zakročiť proti agresorovi, čo malo neskôr osudné následky (využívali to najmä agresívni diktátori ako Hitler, Mussolini či Stalin).

Zmeny na Mape Európy

Koniec Prvej svetovej vojny priniesol veľké zmeny na mape Európy, ktoré potvrdila následne konaná Parížska mierová konferencia. V Nemecku zaniklo cisárstvo, keď nemecký cisár Wilhelmbol po ľudových nepokojoch donútený abdikovať už 9. novembra 1918 (dva dni pred oficiálnou kapituláciou Nemecka 11. novembra 1918). Rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie zaniká následkom vojny aj ďalšie významné európske cisárstvo (popri ruskom cárstve a tureckom sultanáte, ktoré Prvú svetovú vojnu takisto nepretrvali), a na jeho troskách vznikajú nové národné štáty - Rakúska republika, Maďarská republika, Česko-Slovenská republika a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Povojnová Nestabilita

Podmienky Versaillskej zmluvy vyvolali v Nemecku veľké rozhorčenie a čoskoro sa objavila silná túžba zrušiť ju. Konečné podmienky Versaillskej zmluvy totiž ochromili nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch počas Povojnovej ekonomickej krízy (1918-1923) a nechali ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch (1929-1933), čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci v Nemecku Adolfom Hitlerom.

tags: #zmluva #ktorá #ukončila #1. #svetovú #vojnu