
Článok sa zameriava na zložité vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom v priebehu histórie, pričom sa zameriava na kľúčové zmluvy a dohody, ktoré formovali ich vzájomné interakcie. Od Versaillskej zmluvy po Schengenskú dohodu, článok skúma politické, ekonomické a sociálne dôsledky týchto paktov, ako aj ich vplyv na európsku integráciu.
Versaillská mierová zmluva, podpísaná 28. júna 1919 a vstúpivšia do platnosti 10. januára 1920, bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii. Táto konferencia oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody. Rokovanie na Versaillskej zmluve bolo pokračovaním prímeria, ktoré sa uzavrelo v Compiègnskom lese.Zmluva uvalila na Nemecko ťažké podmienky, vrátane prijatia plnej zodpovednosti za vypuknutie prvej svetovej vojny a zaplatenia značných vojnových reparácií. Ďalej Nemecko stratilo časť svojho územia a všetky svoje kolónie v Afrike. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov. Zmluva ďalej definovala povojnové hranice európskych štátov.
Podmienky zmluvy zahŕňali stratu nemeckých kolónií a stratu nemeckého územia:
Vojenské podmienky Versaillskej zmluvy boli tvrdé. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov a nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky, žiadne ťažké delostrelectvo a žiaden Nemecký generálny štáb. Nemecké loďstvo bolo obmedzené na 15 000 mužov, a mohlo mať iba šesť bitevných lodí, šesť krížnikov a dvanásť torpédoborcov. Ponorky neboli povolené, rovnako ako letectvo.
Článok 231 zmluvy (klauzula o vojnovej vine) pripisuje Nemecku a iba Nemecku zodpovednosť za straty a utrpenie štátov Dohody v priebehu vojny. V januári 1921 boli reparácie vyčíslené na 269 miliárd mariek, čo väčšina ekonómov považovala za prehnané. Neskôr v tom istom roku bola čiastka znížená na 132 miliárd mariek.
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
"Veľká Trojka" pozostávala z premiéra Francúzska Georgesa Clemenceau, premiéra Spojeného kráľovstva Davida Lloyda George a prezidenta Spojených štátov amerických Woodrowa Wilsona. Francúzsko malo počas vojny veľké straty na životoch a bolo v ruinách. Francúzsky premiér George Clemenceau chcel od Nemecka vojnové reparácie na obnovu vojnou zničenej krajiny a demilitarizáciu Porýnia. Požiadavky Spojeného kráľovstva boli o niečo menšie ako požiadavky Francúzska, Briti chceli pomstiť Nemecku a obával sa, že pokiaľ francúzske podmienky budú splnené, Francúzsko sa stane nesmierne mocným v strednej Európe, čo by viedlo k nerovnováhe síl. Americký prezident Woodrow Wilson mal veľmi rozdielny pohľad v otázke ako potrestať Nemecko a chcel vytvoriť Spoločnosť národov.
Nemecko nebolo ani zničené, ani uzmierené. Versaillská zmluva ochromila nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch a nechala ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch, čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci Adolfom Hitlerom. Francúzsky maršál a hrdina prvej svetovej vojny Ferdinand Foch zhrnul podstatu Versaillského diktátu viac než výstižne: „To nie je mier, to je prímerie na dvadsať rokov.“ V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna. Bola dieťaťom Versaillskej konferencie.
Od uzavretia takzvanej Mníchovskej dohody, známej aj ako Mníchovská zrada, uplynulo presne 86 rokov. Zmluva medzi Nemeckom a Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou odstúpila Adolfovi Hitlerovi pohraničné územia Československa.Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko súhlasia s tým, aby sa vypratanie územia uskutočnilo do 10. októbra. Postupné obsadzovanie prevažne nemeckého územia nemeckými jednotkami sa začne 1. októbra. Zvyšné územia s prevažne nemeckým charakterom budú bezodkladne určené vyššie uvedeným medzinárodným výborom a budú obsadené nemeckými jednotkami do 10. októbra.
Vláda Jeho Veličenstva Spojeného kráľovstva a francúzska vláda sa pripojili k vyššie uvedenej dohode na základe toho, že stoja za ponukou obsiahnutou v bode 6 anglo-francúzskych návrhov z 19. septembra.
Na pochopenie vtedajších udalostí nestačí vnímať prístup Nemecka a Sovietskeho zväzu iba z pohľadu ideológií, ktoré tam vtedy vládli. Nemecko malo pred prvou svetovou vojnou, keď napríklad neexistovalo Poľsko, väčší územný rozsah a vplyv. Stalin dobre poznal Hitlerov Mein Kampf a uvedomoval si, že nacistický vodca vidí priestor na rozšírenie Nemecka len smerom na východ. Navyše, za hranicami na druhom konci Sovietskeho zväzu sa rozpínalo nebezpečné Japonsko. Moskva sa uchádzala o ovládnutie takmer identického územia, ktoré pred prvou svetovou vojnou patrilo Rusku. Nádejala sa, že získa pozície v nárazníkovej zóne v páse štátov od Baltského po Čierne more.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Táto zmluva vošla do dejín ako pakt Molotov-Ribbentrop, lebo ju podpísali ministri zahraničných vecí oboch štátov Viačeslav Molotov a Joachim von Ribbentrop. Dôležitý bol tajný protokol o vymedzení sfér vplyvu. O pár dní podpísali aj obchodnú zmluvu. Sovietsky zväz dostal od Nemecka vysoký úver, Nemecko zas získalo prístup k sovietskym surovinám. Bez nich by sa Nemecku ťažko viedli útočné vojny. Osud Poľska, ktoré sa snažilo hrať v stredoeurópskom priestore vlastnú mocenskú politiku, bol spečatený. Jeho napadnutie z dvoch strán tak ostalo iba otázkou krátkeho času.
V tejto nacisticko-sovietskej dohode o neútočení však nešlo len o vzájomnú neutralitu, ako bolo oficiálne deklarované. Pakt Molotov-Ribbentrop obsahoval aj tajný protokol, ktorého cieľom bolo prekresliť mapu Európy. Sovietsky zväz mal na základe dohody s nacistickým Nemeckom anektovať Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu či severné Rumunsko. Do ZSSR mali byť začlenené aj západné časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli predtým súčasťou Poľska. Okupovanie týchto území vyústilo do deportácií a zabitia tisícov ľudí. ZSSR si tým zároveň pripravilo pôdu pre nadvládu vo východnej Európe.
Počiatočné fázy európskej integrácie sa prejavovali predovšetkým realizáciou opatrení ekonomického charakteru. pohybu. policajnými a colnými formalitami. zdržaniam na hraničných priechodoch oboch štátov boli dôvodom uzatvorenia tzv. Schengenskej dohody dňa 13. júna 1984. a osôb. Predmetná myšlienka bola ďalej rozvíjaná aj za účasti prizvaných štátov Beneluxu. tzv. policajnej a justičnej spolupráce a zosúladením potrebnej legislatívy. uzatvorenej v Saarbrückene dňa 13. júla 1984 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou, k záverom prijatým 31. Beneluxu zo dňa 12. decembra 1984, odovzdaného vládam Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky.
Schengenská dohoda bola podpísaná 14. júna 1985. Prvých päť signatárov - Francúzsko, Spolková republika Nemecko a štáty Beneluxu ju uzatvorili v malej luxemburskej dedinke Schengen.
Obsahom Schengenskej dohody bolo vymedzenie krátkodobých a dlhodobých opatrení. rýchlosťou a nebudú zastavované. blízkosti alebo v prípadoch, kde to dovoľujú miestne podmienky. spoločných štátnych hraníc bolo umožnené prekračovať tieto hranice aj mimo povolených priechodov či prevádzkovej doby. látkami, posilniť vzájomnú spoluprácu medzi colnými a policajnými orgánmi, zefektívniť výmenu informácií. členských štátov. v rámci dohôd o medzinárodnej právnej pomoci, zosúladenie vízovej, colnej a daňovej politiky. hraniciach, podpísaná v Schengene 14.júna 1985, označovaný ako Schengenský dohovor.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe
Schengenský priestor je v súčasnosti územie časti Európy a hŕstky zámorských území, v ktorom môžu ľudia voľne prekračovať hranice zmluvných štátov na ktoromkoľvek mieste bez toho, aby museli prejsť hraničnou kontrolou. Funguje tam voľný pohyb osôb a tovaru.
K úplnému zrušeniu hraničných kontrol najskôr medzi siedmimi štátmi Európskej únie (EÚ) - Nemeckom, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom, došlo až 26. marca 1995, keď bol uvedený do činnosti Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS 1), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov.
Súčasťou schengenského priestoru sú aj nečlenské štáty EÚ Nórsko a Island a autonómne časti Dánska - Grónsko a Faerské ostrovy (od roku 2001). Deväť krajín (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Malta), ktoré sa stali súčasťou EÚ v roku 2004, vstúpilo do schengenského priestoru 21. decembra 2007.