Zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o priateľstve, spolupráci a partnerstve: Analýza a kontext

Úvod

Zmluva o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou z roku 1997 bola významným dokumentom, ktorý mal definovať vzájomné vzťahy medzi oboma krajinami po rozpade Sovietskeho zväzu. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto zmluvu, jej ustanovenia a kontext, v ktorom bola podpísaná, ako aj jej neskoršie dôsledky.

Historický kontext

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 znamenal vznik nových nezávislých štátov, vrátane Ruska a Ukrajiny. Vzájomné vzťahy týchto dvoch krajín boli od začiatku komplikované, a to z dôvodu historických väzieb, ekonomickej závislosti a geopolitických záujmov. Podpísanie Zmluvy o priateľstve, spolupráci a partnerstve v roku 1997 malo byť krokom k stabilizácii týchto vzťahov a k vytvoreniu základu pre budúcu spoluprácu.

Kľúčové ustanovenia zmluvy

Zmluva obsahovala niekoľko dôležitých ustanovení, ktoré definovali vzájomné vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou. Medzi najvýznamnejšie patrili:

• Uznanie hraníc: Obe strany sa zaviazali rešpektovať existujúce hranice a územnú celistvosť druhej strany.
• Zdržanie sa ohrozovania bezpečnosti: Zmluva obsahovala klauzulu, v ktorej sa obe strany zaviazali "zdržať sa účasti alebo podpory akýchkoľvek akcií, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť druhej strany."
• Spolupráca v rôznych oblastiach: Zmluva predpokladala rozsiahlu spoluprácu v oblastiach ako ekonomika, veda, kultúra a bezpečnosť.
• Riešenie sporov mierovou cestou: Obe strany sa zaviazali riešiť všetky spory a nezhody mierovou cestou, prostredníctvom rokovaní a konzultácií.

Ruské vnímanie rozširovania NATO a jeho vplyv na Zmluvu

Dôležitým aspektom, ktorý ovplyvňoval vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, bolo rozširovanie Severoatlantickej aliancie (NATO) smerom na východ. Ruská federácia vnímala toto rozširovanie ako potenciálnu vojenskú hrozbu. Minister zahraničných vecí Ruska Lavrov zdôraznil, že Rusko sa musí pozerať na pokračujúce rozširovanie NATO smerom na východ, najmä na Ukrajinu a do Gruzínska, ako na potenciálnu vojenskú hrozbu. Aj keď Rusko mohlo veriť vyhláseniam Západu, že NATO nie je namierené proti Rusku, tak pri pohľade na nedávne vojenské aktivity v krajinách NATO (zriadenie predsunutých operačných miest USA, atď.) sa tieto aktivity museli vyhodnotiť nie podľa deklarovaných zámerov, ale podľa potenciálu.

Rusko spochybnilo argumenty, že NATO je vhodným mechanizmom pomoci pri posilňovaní demokratických vlád. Povedal, že Rusko chápe, že NATO hľadá nové poslanie, ale v tejto súvislosti sa čoraz viac prejavuje tendencia nových členov robiť a hovoriť to, čo chcú len preto, že sú pod záštitou NATO.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

V reakcii na otázku týkajúcu sa žiadosti Ukrajiny o akčný plán členstva (MAP) ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že “radikálne nové rozšírenie NATO môže priniesť vážnu politicko-vojenskú zmenu, ktorá nevyhnutne ovplyvní bezpečnostné záujmy Ruska.” Hovorca ďalej zdôraznil, že Rusko s Ukrajinou spájajú bilaterálne záväzky stanovené v Zmluve o priateľstve, spolupráci a partnerstve z roku 1997, v ktorej sa obe strany zaviazali “zdržať sa účasti alebo podpory akýchkoľvek akcií, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť druhej strany.” Hovorca poznamenal, že “pravdepodobná integrácia Ukrajiny do NATO by vážne skomplikovala mnohostrannú rusko-ukrajinskú spoluprácu a Rusko by “muselo prijať primerané opatrenia”.

Ašpirácie Ukrajiny a Gruzínska na členstvo v NATO sa nielenže dotýkajú citlivého miesta Ruska, ale vyvolávajú aj vážne obavy o dôsledky pre stabilitu v regióne. Rusko nielenže vníma obkľúčenie a snahy o oslabenie ruského vplyvu v regióne, ale obáva sa aj nepredvídateľných a nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré by vážne zasiahli ruské bezpečnostné záujmy. Podľa expertov sa Rusko obáva najmä toho, že silné rozpory na Ukrajine v otázke členstva v NATO, kde je veľká časť etnicky ruskej komunity proti členstvu, by mohli viesť k veľkému rozkolu, ktorý by zahŕňal násilie alebo v najhoršom prípade občiansku vojnu.

Odpor Ruska voči členstvu Ukrajiny a Gruzínska v NATO je emocionálny a založený na vnímaných strategických obavách z vplyvu na ruské záujmy v regióne. Je tiež politicky populárne vykresľovať USA a NATO ako protivníkov Ruska a využívať dosah NATO na Ukrajinu a Gruzínsko ako prostriedok na získanie podpory ruských nacionalistov. Zatiaľ čo ruský odpor voči prvému kolu rozširovania NATO v polovici 90. rokov bol silný, Rusko sa teraz cíti schopné reagovať oveľa razantnejšie na to, čo vníma ako konanie v rozpore so svojimi národnými záujmami.

Porušovanie zmluvy a anexia Krymu

Napriek ustanoveniam zmluvy o rešpektovaní hraníc a územnej celistvosti Ukrajiny, Rusko v roku 2014 anektovalo Krymský polostrov. Tento akt bol jednoznačným porušením zmluvy a medzinárodného práva. Následná podpora separatistických skupín v Donbase a vojenská intervencia na východnej Ukrajine boli ďalšími závažnými porušeniami zmluvy.

Zrušenie zmluvy

Po anexii Krymu a pokračujúcej agresii na východnej Ukrajine Ukrajina vypovedala Zmluvu o priateľstve, spolupráci a partnerstve s Ruskom. Formálne zrušenie zmluvy nadobudlo účinnosť 1. apríla 2019.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Dôsledky zrušenia zmluvy

Zrušenie zmluvy malo symbolický aj praktický význam. Symbolicky znamenalo definitívne ukončenie "partnerstva" medzi Ruskom a Ukrajinou a potvrdenie prozápadnej orientácie Ukrajiny. Prakticky zrušenie zmluvy odstránilo akékoľvek právne prekážky pre Ukrajinu v jej snahe o integráciu do európskych a euroatlantických štruktúr.

Slovensko a Európska Únia

V kontexte vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom je dôležité spomenúť aj postoj Slovenska a Európskej únie. Slovenská republika, ako členský štát EÚ, sa aktívne zapájala do procesu prípravy na členstvo v Únii. V období do podpisu predvstupovej dohody dochádzalo k finalizácii jej textu a jej formálnemu schvaľovaniu. Európska komisia vyslovila súhlas so vstupom 10 nových krajín do EÚ. Európsky parlament vyslovil súhlas so vstupom SR do Únie. Návrh Zmluvy o pristúpení bol schválený vo vláde SR. Podpis zmluvy sa uskutočnil 16. apríla 2003 v Aténach.

MZV SR sa aktívne zapojilo do kampane pred referendom o vstupe SR do EÚ, ktoré sa konalo v dňoch 16. - 17. mája 2003. Za vstup hlasovalo 92,46% zúčastnených voličov, proti vstupu bolo 6,2% zúčastnených voličov. Národná rada SR následne schválila Zmluvu o pristúpení a prezident SR R. Schuster ju ratifikoval. Ratifikačná listina bola uložená 9. mája 2003 v Ríme.

Európska komisia pravidelne vydávala monitorovacie správy o pripravenosti pristupujúcich krajín na členstvo v EÚ. Tieto správy sa zameriavali na hodnotenie plnenia politických a ekonomických kritérií, ako aj na implementáciu európskej legislatívy. V porovnaní s predchádzajúcimi pravidelnými správami tak mali monitorovacie správy viac technický charakter. Z hľadiska hodnotenia SR, zo 140 sektorov bolo 99 sektorov hodnotených v prvej kategórii (71%), 37 v druhej kategórii (26%) a 4 v poslednej kategórii (3%).

Slovensko sa aktívne zapájalo aj do Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ (SZBP). SR pokračovala v koordinovanej a zosúladenej svojej zahraničnej politiky so SZBP. SR sa zúčastňovala operácie "European Union Police Mission" v Bosne a Hercegovine. Slovensko politicky podporilo vojenskú operáciu "Artemis" v Konžskej demokratickej republike, aj keď do nej nevyslalo príslušníkov. SR prispelo do monitorovacej misie EÚ v bývalej Juhoslávii.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

tags: #zmluva #medzi #Ruskom #a #Ukrajinou #o