
Tento článok sa zaoberá cieľmi spolupráce v trestných veciach v rámci Európskej únie (EÚ) a podmienkami, ktoré túto spoluprácu upravujú, s osobitným zameraním na zmluvu o EÚ a jej vývoj.
Spolupráca v trestných veciach je kľúčová pre boj proti cezhraničnej kriminalite a zaisťovanie bezpečnosti v rámci EÚ. Tento článok analyzuje vývoj právnych nástrojov a rámcov, ktoré upravujú túto spoluprácu, s dôrazom na Lisabonskú zmluvu a jej dopad na oblasť justičnej spolupráce v trestných veciach.
Integrácia v Európe začala hospodárskou spoluprácou, ktorá sa postupne rozširovala aj na ďalšie oblasti. Parížska zmluva z roku 1951 založila Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), ktoré položilo základy pre ďalšiu integráciu. Rímske zmluvy z roku 1957 vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM). Až Maastrichtská zmluva, ktorá nadobudla platnosť v roku 1993, sa prvýkrát zmienila o spolupráci v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, čím sa začalo európske právo deliť na komunitárne a úniové.
Amsterdamská zmluva z roku 1997, ktorá nadobudla platnosť v roku 1999, priniesla zmeny v oblasti slobody, bezpečnosti a práva, vrátane spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Táto zmluva posilnila zásady, na ktorých je Únia založená, ako sú sloboda, demokracia, dodržiavanie ľudských práv a právny štát. Amsterdamská zmluva prevzala niektoré oblasti spolupráce zo zmluvy o Európskej únii do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, čím sa medzivládny charakter spolupráce zmenil na spoluprácu na supranacionálnom princípe. Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach však ostala súčasťou Zmluvy o Európskej únii.
Nicejská zmluva s účinnosťou od 1. 2. 2003 zvýraznila úlohu Eurojustu ako orgánu Európskej únie pre súdnu spoluprácu.
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009 a priniesla podstatné zmeny do fungovania Európskej únie. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa zmenila na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a Európska únia získala právnu subjektivitu.
Lisabonská zmluva formálne, ale aj materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, ktorá v plnom rozsahu nahrádza Európske spoločenstvo.
Lisabonská zmluva zrušila trojpilierovú štruktúru Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.
Lisabonská zmluva výslovne priznala Európskej únii päť oblastí, v ktorých môžu konať výlučne orgány Európskej únie. Týmito oblasťami sú colná únia, pravidlá hospodárskej súťaže potrebné na fungovanie vnútorného trhu, ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva, spoločná obchodná politika a menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro.
Lisabonská zmluva obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné, týmito oblasťami sú: dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Lisabonská zmluva zaviedla rozlišovanie medzi legislatívnymi a nelegislatívnymi aktmi. Legislatívne akty budú môcť splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým bude môcť Európska komisia priamo zmeniť alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu - takýto akt bude mať v názve označenie „delegovaná“ alebo „delegované“. Podmienky vykonávania aktov bude môcť na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo Rada Európskej únie.
Rozšírila sa pôsobnosť Súdneho dvora Európskej únie o oblasť policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.
Charta základných práv Európskej únie sa stala právne záväzným dokumentom.
Cieľom spolupráce v trestných veciach je predovšetkým boj proti cezhraničnej kriminalite, terorizmu a organizovanému zločinu. Európska únia sa snaží zabezpečiť vysoký stupeň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
Medzi hlavné nástroje a mechanizmy spolupráce patria:
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe
Lisabonská zmluva umožnila vytvorenie Európskej prokuratúry, ktorá má za úlohu vyšetrovať a stíhať trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie.
Spolupráca v trestných veciach sa riadi zásadami subsidiarity a proporcionality. Únia koná len vtedy, ak ciele nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov a ak činnosť Únie prinesie lepšie výsledky.
Právne základy spolupráce v trestných veciach sú stanovené v Zmluve o fungovaní Európskej únie, najmä v hlavách IV a V tretej časti.
Spolupráca v trestných veciach musí rešpektovať základné práva a slobody, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie.
Rozsudok ESD z 13. 9. 2005 (C-176/03) má význam precedenčný, ešte nikdy pred tým ESD nerozhodol v oblasti trestného práva tak, že by výslovne priznal Spoločenstvu právo prijímať opatrenia v oblasti trestného práva na úseku jednotlivých politík Spoločenstva.
Napriek dosiahnutému pokroku existujú stále výzvy v oblasti spolupráce v trestných veciach. Medzi ne patrí rozdielnosť právnych systémov členských štátov, otázky ochrany osobných údajov a zabezpečenie účinného presadzovania práva.
Budúci vývoj v oblasti spolupráce v trestných veciach bude zameraný na posilnenie existujúcich nástrojov a mechanizmov, zlepšenie výmeny informácií a zabezpečenie účinnejšieho boja proti cezhraničnej kriminalite.