Zmluva o Európskych spoločenstvách: Definícia a vývoj

Európske spoločenstvo (ES), pôvodne známe ako Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), predstavovalo hospodárske združenie, ktoré sa postupne transformovalo na nadnárodnú organizáciu. Tento článok sa zameriava na definíciu, vývoj a právny kontext tohto významného zoskupenia.

Vznik a transformácia Európskeho spoločenstva

Európske hospodárske spoločenstvo bolo založené v roku 1957 šiestimi zakladajúcimi štátmi: Belgickom, Francúzskom, Talianskom, Luxemburskom, Holandskom a Nemeckom (NSR). Založenie sa uskutočnilo podpísaním prvej z dvoch Zmlúv v Ríme. Neskôr, Maastrichtská zmluva premenovala EHS na Európske spoločenstvo. Na základe Lisabonskej zmluvy Európske spoločenstvo zaniklo 30. novembra 2009 a 1. decembra 2009 sa stalo súčasťou Európskej únie (EÚ).

Terminologické nejasnosti a vývoj pojmov

Skratka ES môže označovať buď Európske spoločenstvá, alebo Európske spoločenstvo. V minulosti, pred rokom 1993, sa Európske spoločenstvá (pôvodne tri) bežne označovali ako Európske spoločenstvo. Po prijatí Maastrichtskej zmluvy v roku 1993 sa pojem Európske spoločenstvo začal používať na označenie bývalého EHS, avšak aj v oficiálnych dokumentoch EÚ sa tieto pojmy používali na označenie všetkých troch zakladajúcich spoločenstiev.

Od roku 1993 sa najčastejšie používal pojem „Európska únia“, ktorý sa používal tak v presnom zmysle (bývalé tri piliere), ako aj nepresne na označenie EHS, Európskeho spoločenstva alebo všetkých zakladajúcich spoločenstiev. V bežnej komunikácii boli teda pojmy Európske spoločenstvo či Európske spoločenstvá vytlačené pojmom Európska únia.

V súčasnosti existuje len jedna Európska únia, ktorá je právnym nástupcom zrušeného Európskeho spoločenstva, a popri Únii existuje formálne samostatné Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Právo Európskych spoločenstiev

Právo Európskych spoločenstiev (aquis communautaire) je systém právnych noriem, ktorých tvorba sa na základe spoločne prejavenej vôle členských štátov preniesla z orgánov Európskych spoločenstiev. Ide o právny poriadok sui generis, ktorého normy sú záväzné tak pre členské štáty, ako aj pre fyzické a právnické osoby týchto štátov.

Právo Európskych spoločenstiev upravuje problematiku jednotného vnútorného trhu charakteristického voľným pohybom osôb, tovaru, služieb a kapitálu.

Priamy účinok a priama aplikovateľnosť

Priamy účinok v práve členského štátu spočíva v priznaní práv a ukladaní povinností priamo a samostatne, bez pomoci iného právneho predpisu. Fyzická osoba sa môže následne dovolať konkrétneho právneho aktu Európskych spoločenstiev priamo pred súdom.

Predpokladom priameho účinku je spravidla priama aplikovateľnosť, čo je vlastnosť práva Európskych spoločenstiev, ktorá znamená, že na jeho uplatňovanie zo strany členských štátov nie je prípustné jeho prevzatie vnútroštátnym zákonodarstvom.

Snahy o zjednodušenie európskeho práva

V rámci Konventu o budúcnosti Európskej únie bola vytvorená pracovná skupina, ktorá sa zaoberala zjednodušením neprehľadného systému európskeho práva najmä pre občana. Vyústením bolo prijatie Európskej ústavnej zmluvy, ktorá zlučovala práva Európskej únie a práva Európskych spoločenstiev a mala ambíciu vytvoriť spoločný základ práva modernej Európskej únie 21. storočia.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Európska ústavná zmluva predpokladala aj prijímanie ďalších zákonov Európskej únie, rámcových zákonov Európskej únie a presne pomenovaných druhov rozhodnutí príslušných orgánov Európskej únie namiesto nariadení, smerníc a rôznych druhov v súčasnosti platných rozhodnutí.

Nástroje a programy Európskych spoločenstiev

Programy Európskych spoločenstiev sú súborom aktivít, ktoré prispievajú k spolupráci členských krajín EÚ pri riešení spoločných problémov v oblastiach súvisiacich s politikami Európskych spoločenstiev. Tieto programy sú financované priamo z rozpočtu EÚ, ktorá na vybrané projekty prispieva v rozpätí od 40 - 75 percent. Spravuje ich Európska komisia alebo špecializované agentúry, ktoré Komisia zriadila.

Nariadenia ako nástroj právneho poriadku ES

Nariadenie je nástrojom právneho poriadku ES a patrí medzi legislatívne akty sekundárneho práva. Má všeobecnú platnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a platí priamo v každom členskom štáte. Je súčasťou právneho poriadku každého komunitárneho štátu a nevyžaduje si schválenie alebo inú transformáciu do národného práva, to znamená, že má tzv. priamy účinok.

Autonómia a nadradenosť práva Spoločenstiev

Právo Spoločenstiev je autonómne právo obsiahnuté v zmluvách ES a v aktoch orgánov ES. Je svojbytným právnym systémom, ktorý nemožno prirovnávať ani k medzinárodnému, ani k vnútroštátnym právam. Vnútroštátne právo, ktoré je s právom Spoločenstiev (komunitárnym právom) v rozpore, je nepoužiteľné a vnútroštátny zákonodarca ho musí bezpodmienečne zrušiť.

Aj právo Spoločenstiev, ktoré si vyžaduje transformáciu (predovšetkým smernice), ďalekosiahle zaväzuje vnútroštátneho zákonodarcu tým, že ho núti transformovať ho (previesť do vnútroštátneho práva) aby v budúcnosti umŕtvil vnútroštátne právo, ktoré je s ním v rozpore (blokovanie kompetencií).

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Primárne a sekundárne právo Spoločenstiev

Rozlišuje sa medzi primárnym a sekundárnym právom Spoločenstiev. Ako sekundárne právo Spoločenstiev sa označuje právo, ktoré podľa postupov stanovených v zmluvách prijímajú orgány Spoločenstiev v rámci svojej zmluvne stanovenej právomoci ako svojbytné právo, ku ktorého záväznosti nie je potrebné zvláštne vnútroštátne schvaľovanie alebo uznanie.

Ako konštitučné právo Spoločenstiev je primárne právo zásadne nadradené sekundárnemu právu a slúži ako meradlo, či je sekundárne právo stanovené správne.

K právu Spoločenstiev sa ďalej radí aj zvykové právo platné v ES vrátane nepísaných zásad, ktoré Súdny dvor ES v rámci súdneho rozvíjania práva prevzal z vnútroštátnych právnych poriadkov či zásad medzinárodného práva a ďalej rozvinul.

Lisabonská zmluva a jej dopad

Lisabonskou zmluvou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Touto zmenou sa zlepší schopnosť EÚ konať, najmä vo vonkajších záležitostiach.

Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Od tohto dátumu boli podstatne zmenené dve zmluvy, na ktorých stálo Európske spoločenstvo a Európska únia. Doposiaľ platné zakladajúce zmluvy - Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o Európskej únii- boli Lisabonskou zmluvou novelizované, a to tak, že formálne zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa stala Zmluva o fungovaní Európskej únie. Označenie Zmluvy o Európskej únii zostalo zachované.

Lisabonskou zmluvou zostala nedotknutá Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, takže popri Európskej únii bude existovať jedno samostatné spoločenstvo - Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.

Zmeny vo vzťahu k právnej subjektivite

Do nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy existovalo Európske spoločenstvo s najširšou právnou subjektivitou a Európska únia, ktorá bola akýmsi zoskupením samotných európskych spoločenstiev s politickou nadstavbou. Lisabonská zmluva formálne, ale aj materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, ktorá v plnom rozsahu nahrádza Európske spoločenstvo.

Zrušenie trojpilierovej štruktúry

Integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.

Nové vymedzenie výlučných právomocí

Lisabonská zmluva výslovne priznala Európskej únii päť oblastí, v ktorých môžu konať výlučne orgány Európskej únie. Medzi tieto oblasti patrí okrem iného spoločná obchodná politika.

Zmena rozhodovania v Rade Európskej únie

Lisabonská zmluva obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné. Týmito oblasťami sú dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie.

Označenie legislatívnych aktov

Terminologicky zostávajú základné pramene práva zachované - nariadenia, smernice a rozhodnutia. Minulosťou sa stali rámcové rozhodnutia, ktoré boli vydávané v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Otázky, ktoré boli nimi upravované, budú teraz riešiť smernice.

Lisabonská zmluva rozlišuje medzi legislatívnymi aktmi a nelegislatívnymi aktmi. Rozdiel medzi nimi je v druhu postupu, ktorým budú prijímané. Legislatívne akty budú môcť splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým bude môcť Európska komisia priamo zmeniť alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu - takýto akt bude mať v názve označenie „delegovaná“ alebo „delegované“. Podmienky vykonávania aktov bude môcť na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo Rada Európskej únie.

Zmeny v súdnom systéme Európskej únie

Lisabonská zmluva mení orgány súdneho systému Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie bude tvorený Súdnym dvorom (bez zmeny označenia), Všeobecným súdom (bývalým Súdom prvého stupňa) a osobitnými súdmi (bývalými osobitnými senátmi). Rozšíri sa aj pôsobnosť Súdneho dvora Európskej únie o oblasť policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

Ochrana ľudských práv

Charta základných práv Európskej únie sa stala právne záväzným dokumentom. V dôsledku tejto zmeny bude chrániť základné práva v členských štátoch Európskej únie, okrem vnútroštátnych súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, aj Súdny dvor Európskej únie. Na základe Lisabonskej zmluvy má Európska únia pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

Zahraničná politika

V oblasti zahraničnej politiky síce zostáva vylúčené prijímanie legislatívnych aktov, ale ustanovuje spoločné zásady a ciele pri vykonávaní vonkajšej politiky.

Základné princípy a ciele Európskej únie

Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

Cieľom Únie je presadzovať mier, svoje hodnoty a blaho svojich národov. Únia ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach, azylu, prisťahovalectva a predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou.

Únia vytvára vnútorný trh a usiluje sa o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite, o sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku, ako aj o vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporuje vedecký a technický pokrok a bojuje proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii, podporuje sociálnu spravodlivosť a ochranu, rovnosť medzi ženami a mužmi, solidaritu medzi generáciami a ochranu práv dieťaťa.

Zásady vymedzenia a vykonávania právomocí Únie

Vymedzenie právomocí Únie sa spravuje zásadou prenesenia právomocí. Vykonávanie právomocí Únie sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality. Podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.

Podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.

Podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

Inštitucionálny rámec Únie

Únia má k dispozícii inštitucionálny rámec, ktorého účelom je podporovať jej hodnoty, sledovať jej ciele, slúžiť jej záujmom, záujmom jej občanov a členských štátov, ako aj zabezpečovať konzistentnosť, efektívnosť a kontinuitu jej politík a činností. Medzi hlavné inštitúcie patrí Európsky parlament, Európska rada, Rada, Európska komisia a Súdny dvor Európskej únie.

Revízia zmlúv

Zmluvy sa môžu meniť a dopĺňať v súlade s riadnym revíznym postupom. Vláda každého členského štátu, Európsky parlament alebo Komisia môžu predložiť Rade podnety na revíziu zmlúv. Tieto podnety môžu mať okrem iného za cieľ rozšíriť alebo zúžiť právomoci prenesené na Úniu zmluvami.

Európske právo ako pojem

Slovné spojenie európske právo je mnohoznačné. V najširšom slova zmysle znamená tento pojem právo európskych medzinárodných organizácií. V tomto zmysle zahrňuje právo organizácií s veľmi obmedzeným počtom členov a obmedzeným významom ako je napr. Nordická rada alebo Benelux, rovnako ako európske spoločenstvá , EÚ, NATO a. i. Do tejto kategórie určite stále patrí i právo Rady Európy, hlavne medzinárodné dohovory, ktoré vytvorila.

tags: #Zmluva #o #Európskych #spoločenstvách #definícia