Článok 267 ZFEÚ: Mechanizmus prejudiciálneho konania a jeho výnimky

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) zohráva kľúčovú úlohu v systéme práva EÚ. Upravuje inštitút prejudiciálneho konania, ktorý umožňuje vnútroštátnym súdom členských štátov obrátiť sa na Súdny dvor EÚ (SD EÚ) so žiadosťou o výklad práva EÚ. Tento mechanizmus zabezpečuje jednotný výklad a aplikáciu práva EÚ vo všetkých členských štátoch.

Princíp prejudiciálneho konania

Prejudiciálne konanie je upravené v čl. 267 ZFEÚ. Podľa jeho prvého odseku má Súdny dvor právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie.

Článok 267 ods. 2 ZFEÚ hovorí, že každý súd niektorého z členských štátov môže, ak sa domnieva, že rozhodnutie o určitej otázke výkladu je potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, požiadať Súdny dvor, aby o tejto otázke rozhodol.

Čl. 267 odsek 3 ZFEÚ ukladá súdom, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, v prípade ak sa pred nimi prejednáva otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Zo znenia odseku 3 sa môže zdať, že každý súd poslednej inštancie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor vždy, keď sa pred ním rieši otázka platnosti alebo výkladu práva EÚ. Avšak, vo vzťahu k otázkam výkladu judikatúra Súdneho dvora vytvorila niekoľko výnimiek, ktoré umožňujú vnútroštátnemu súdu nepoložiť prejudiciálnu otázku, aj v prípadoch keď sa spor nachádza pred tzv. súdom poslednej inštancie.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Výnimky z povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie

Existenciu týchto výnimiek je potrebné vnímať v kontexte účelu prejudiciálneho konania. Konkrétne znenie výnimiek z povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie bolo špecifikované v rozsudku Súdneho dvora vo veci CILFIT z roku 1982. Ide o situácie, zjednodušene povedané, pokiaľ odpoveď na otázku:

(i) nemá relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu;(ii) možno vyvodiť z existujúcej rozhodovacej praxe Súdneho dvora (tzv. acte éclairé); alebo(iii) o správnej aplikácii práva EÚ neexistujú žiadne pochybnosti (tzv. acte clair).

V každom prípade, doktrína acte clair bola predmetom kritiky zo strany generálnych advokátov, vnútroštátnych súdov, ako aj akademickej obce.

Analýza rozsudkov CILFIT a CIM

Otázky vo veci CILFIT sa týkali posúdenia, či sa čl. 177 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva o EHS) [dnešný čl. 267 ods. 3 ZFEÚ] má vykladať v tom zmysle, že súd poslednej inštancie je povinný položiť prejudiciálnu otázku vždy, keď sa pred ním objaví otázka práva Spoločenstva.

Generálny advokát Capotorti vo svojich návrhoch poukazoval na dvojakú možnosť interpretácie čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS, a to buď ako absolútnu povinnosť položiť prejudiciálnu otázku, alebo ako povinnosť, ktorá pripúšťa výnimky. Generálny advokát preferoval druhú z menovaných možností, pričom zvažoval aj využitie právnej doktríny acte clair, ktorá, zjednodušene povedané, vychádza z predpokladu, že ak je ustanovenie jednoznačné, výklad nie je potrebný.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Táto doktrína má korene vo Francúzsku, kde sa právo interpretácie medzinárodných zmlúv zverilo výkonnej moci (konkrétne Ministerstvu zahraničných vecí), pričom úlohou súdov je ich aplikácia. V danom kontexte, a s cieľom obmedziť vplyv výkonnej moci v súdnictve, vytvorili súdy doktrínu acte clair, čím si ponechali možnosť posúdenia problémov s interpretáciou. Následne francúzska Štátna rada a Kasačný dvor zaujali právny názor, že prostredníctvom acte clair môžu obmedziť povinnosť stanovenú v čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS.

Avšak, Generálny advokát dôvodil, že acte clair neposkytuje vhodné riešenie, pretože, pri zohľadnení pôvodu a funkcie predmetného konceptu je zrejmé, že jeho úlohou bolo adresovať špecifickú situáciu v jednom členskom štáte, a teda nie je vhodná v právnom systéme, ktorý vyžaduje technickú náročnosť z dôvodu počtu jazykov a národných právnych poriadkov, ktorými sa spravuje. Generálny advokát teda zaujal stanovisko, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS neukladá absolútnu povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku.

Súdny dvor už na úvod svojho relatívne krátkeho rozsudku uviedol, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS smeruje najmä k tomu, aby sa zabránilo rozdielnej judikatúre o otázkach práva Spoločenstva. Uvedené však na druhej strane znamená, že rozhodnutie sporu musí závisieť od otázky týkajúcej sa výkladu práva Spoločenstva. Naopak, v prípade potreby použitia práva Spoločenstva na vyriešenie sporu, čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS sa neuplatní.

Prelomová časť rozsudku vo veci CILFIT však spočívala v judikovaní, že správne uplatňovanie práva Spoločenstva sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky. Avšak, pred tým než sa vnútroštátny súd rozhodne prejudiciálnu otázku nepoložiť, musí sa presvedčiť, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov, resp. Súdnemu dvoru.

V nadväznosti na uvedené, Súdny dvor uzavrel, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa pred ním objaví otázka práva Spoločenstva.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Prejudiciálne konanie vo veci CIM bolo zaujímavé hneď z niekoľkých hľadísk. V prvom rade išlo o spor, v ktorom po rozsudku Súdneho dvora jedna zo strán opätovne navrhla položenie nových prejudiciálnych otázok, z dôvodu, že Súdny dvor v prvom rozsudku údajne nezaujal stanovisko k dôležitému (právnemu) aspektu. Consiglio di Stato (Štátna rada v Taliansku) preto opätovne podala návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom okrem otázok týkajúcich sa predmetu sporu, položila Súdnemu dvoru aj otázku, ktorou sa, zjednodušene povedané, pýta či čl. 267 ods. 3 ZFEÚ ukladá vnútroštátnym súdom poslednej inštancie povinnosť predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania za každých okolností, teda aj v prípadoch, keď sú prejudiciálne otázky navrhnuté v neskorších štádiách konania, resp. Opätovnému položeniu otázok po tom, ako už bol v identickej veci vydaný prejudiciálny rozsudok, nič nebráni.

Avšak, Generálny advokát sa rozhodol pokračovať vo svojej analýze, pretože otázku talianskej Štátnej rady vnímal ako otázku, ktorá do určitej miery spochybňuje udržateľnosť súčasného systému prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 ZFEÚ (najmä v súvislosti s povahou a rozsahom povinnosti, resp. Vo veci X vs. Generálny advokát považoval najmä zosúladenie rozsudkov vo veciach X vs.

Účastníci konania nemajú k dispozícií osobitný opravný prostriedok podľa práva EÚ, ktorý by mohli použiť, ak sa domnievajú, že ich právo na predloženie veci Súdnemu dvoru bolo porušené. Ako prostriedky nápravy možno teoreticky vnímať žaloby smerujúce k uplatneniu zodpovednosti voči štátu alebo žaloby pre nesplnenie povinnosti podľa čl. 258 ZFEÚ.

Generálny advokát Bobek preto na položenú otázku navrhol odpovedať v zmysle, že podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ vnútroštátny súd poslednej inštancie nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku, ak sa táto objaví až v neskoršom štádiu konania, a rozhodne o nej už rozhodol Súdny dvor, a to aj v prípade ak sa účastník konania domnieva, že Súdny dvor sa v pôvodnom rozsudku nevyjadril ku všetkým relevantným aspektom.

Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. októbra 2021 v prvom rade zopakoval, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie v členských štátoch.

Vo vzťahu k acte clair Súdny dvor zopakoval, že pred jej uplatnením sa vnútroštátny súd musí presvedčiť, že jednoznačnosť výkladu sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov poslednej inštancie vrátane Súdneho dvora, pričom je nevyhnutné zohľadniť špecifické charakteristiky práva Únie, ako napr. terminológiu, ktorá je vlastná právu Únie, a skutočnosť, že právne pojmy nemusia mať rovnaký obsah v práve Únie a v práve jednotlivých členských štátov.

Prejudiciálne konanie ako prepojenie európskych právnych kultúr

Zo všetkých druhov konaní vedených pred Súdnym dvorom prejudiciálne konanie pravdepodobne najviac reflektuje povahu práva EÚ. Justičná spolupráca Súdneho dvora a vnútroštátnych súdov vedie k správnemu uplatňovaniu práva EÚ, a tým aj k ochrane jednotlivca v súvislosti so všetkými situáciami, v ktorých dochádza k jeho aplikácií vnútroštátnym súdom.

Naviac, podľa názoru niektorých generálnych advokátov a autorov, argumentačná línia Súdneho dvora predstavuje justičnú „zlatú strednú cestu“ medzi kontinentálnym formalizmom a anglo-škandinávskou neformálnosťou. Prejudiciálne konanie teda možno považovať aj za spôsob prepájania a zbližovania európskych právnych kultúr. Niektoré z fundamentálnych princípov uzreli svetlo sveta práve prostredníctvom inštitútu prejudiciálneho konania, ako napr. priamy účinok alebo prednosť práva EÚ.

Reakcie na rozhodnutie Ferreira da Silva a X

SDEÚ prostredníctvom Ferreira da Silva odkázal národným súdom, že pri riešení otázky položiť alebo nepoložiť prejudiciálku má doktrína acte clair svoje limity a presvedčenie súdu o tom, že otázka je dostatočne zrejmá, nie je postačujúce, ak aplikácia danej normy nie je zrejmá naprieč členskými štátmi.

Nemožno však povedať, že týmto rozhodnutím súdy stratili možnosť sa jednoducho odvolať na acte clair, ak prejudiciálku položiť nechcú (samozrejme po splnení ostatných podmienok, ku ktorým SDEÚ dospel vo veci Cilfit a ostatných). SDEÚ totiž v ten istý deň, ako rozhodol vo veci Ferreira da Silva, rozhodol aj v spojenej veci C-72/14 a C-197/14 X.

Vo veci X rozhodol luxemburský súd tak, že holandský najvyšší súd nebol povinný položiť prejudiciálku, keďže bolo len na ňom, aby posúdil, či aplikácia danej normy je tak jednoznačná, že neexistuje priestor na nijaké rozumné pochybnosti, hoci holandský súd nižšieho stupňa položil v podobnej veci týkajúcej sa úplne rovnakej problematiky SDEÚ prejudiciálnu otázku (najvyšší súd nebol povinný na odpoveď SDEÚ na otázku nižšieho stupňa ani počkať).

Z daných rozhodnutí teda sa dá prečítať asi len to, že testom pre posúdenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v týchto prípadoch bude, či nejednoznačnosť existuje na úrovni jedného alebo sa nejednoznačnosť danej otázky rieši na úrovni viacerých členských štátov.

V konečnom dôsledku, právni zástupcovia môžu rozhodnutie vo veci Ferreira da Silva len privítať, SDEÚ bude mať možno viac roboty a na národné súdy budú asi kladené väčšie nároky, keďže okrem zodpovednosti za škodu, ako spomínal Juraj, môže svojvoľné nepoloženie prejudiciálnej otázky znamenať aj odňatie práva na zákonného sudcu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepredložením prejudiciálnej otázky

SDEÚ prostredníctvom Ferreira da Silva odkázal národným súdom, že pri riešení otázky položiť alebo nepoložiť prejudiciálku má doktrína acte clair svoje limity a presvedčenie súdu o tom, že otázka je dostatočne zrejmá, nie je postačujúce, ak aplikácia danej normy nie je zrejmá naprieč členskými štátmi.

Je treba upozorniť na nedávne rozhodnutie, ktorým Súdny dvor EÚ potvrdil, že doktrína zodpovednosti členských štátov za porušenie povinnosti vyplývajúcej z práva EÚ sa aplikuje aj v prípade nepredloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ. Zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením EÚ vyplýva z ustálenej judikatúry SDEÚ. Korene tejto doktríny siahajú do 60-tych rokov (vec 6/60 Humblet, neskôr vec 60/75 AIMA). V učebniciach sa ako základný kameň zväčša uvádza rozhodnutie Francovich (C-6/90 a C-9/90) a neskôr Brasserie du Pecheur (C-46/93 a C-48/93). Taktiež bolo opakovane judikované, že zodpovednosť zakladá aj porušenie práva EÚ zo strany vnútroštátnych súdov (vec C-224/01 Köbler a vec C-173/03 Traghetti).

Vyvodzovanie následkov z porušenia európskeho práva súdmi je však vzhľadom na súdnu nezávislosť pomerne citlivé (preto aj Komisia v týchto prípadoch nerada iniciuje infringement konanie, aj keď aspoň jedna lastovička podľa mojich vedomostí už bola). Týchto prípadov tak nie je veľa a na tento nedávny rozsudok som preto chcel upozorniť. Ide o vec C-160/14 João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i./Estado português (tlačová správa tu).

Skutkové pozadie kauzy je nasledovné. Zamestnanci Air Atlantis sa po hromadnom prepustení domáhali opätovného prijatia v spoločnosti TAP na základe údajného prechodu pracovnoprávnych vzťahov z dôvodu prevodu hospodárskej jednotky podľa smernice 2001/23/ES. Podľa portugalských súdov nešlo o prevod hospodárskej jednotky v zmysle uvedenej smernice a žalobu preto zamietli. Supremo Tribunal de Justica pritom nepovažoval za potrebné predložiť prejudiciálnu otázku, pretože o výklade smernice nemal žiadne pochybnosti. Neúspešní zamestnanci sa tak vydali na ďalšiu odyseu a pred portugalskými súdmi žalovali náhradu škody spôsobenej nepredložením prejudiciálnej otázky v primárnom konaní. V rámci tohto konania prvostupňový súd predložil prejudiciálnu otázku a SDEÚ rozhodol, že Supreme Tribunal sa nielen mýlil vo výklade smernice, ale okrem toho porušil povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ a Portugalsko je tak povinné nahradiť zamestnancom vzniknutú škodu. SDEÚ tiež dodal, že vo svetle práva EÚ nemožno aplikovať pravidlo portugalského práva, podľa ktorého by nárok na náhradu škody mohol vzniknúť len v prípade zrušenia chybného rozhodnutia, keďže to je v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu prakticky vylúčené.

Eurokonformný výklad ako súčasť čl. 46 Ústavy SR

Základné právo účastníka konania na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa nielen povinnosť ústavne súladnej interpretácie použitej právnej úpravy, ale v prípade prieniku s únijným právom, aj povinnosť eurokonformného výkladu.

tags: #zmluva #o #fungovani #eu #clanok #267