História Zmluvy o obmedzení zbraní stredného doletu

Počas studenej vojny dominoval svetu bipolárny model, kde Spojené štáty americké a Sovietsky zväz, reprezentujúce Západ a Východ, súperili v pretekoch v zbrojení a vzájomnej izolácii. Jadrový potenciál oboch mocností bol hlavnou silou, ktorá ich držala od priameho konfliktu, a súperenie sa presúvalo na iné územia ako Kórea, Vietnam a Afganistan.

Počiatky kontroly jadrového zbrojenia

Kontrola jadrového zbrojenia sa začala v 70. rokoch 20. storočia. Po kubánskej kríze si USA a ZSSR uvedomili, že jadrové riziko nemožno zvládnuť bez vzájomných rokovaní. Okrem toho bolo nutné obmedziť astronomické výdavky na zbrojenie a udržať vyvážený dvojmonopol atómových zbraní.

Prvým krokom v tomto smere bolo stretnutie amerického prezidenta Richarda Nixona a generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva. V Moskve 26. mája 1972 podpísali Dočasnú dohodu o niektorých opatreniach v oblasti obmedzenia strategických útočných zbraní (SALT-1) a Dohodu o obmedzení systémov protiraketovej obrany (ABM). Obe dohody vstúpili do platnosti 3. októbra 1972. Dohoda ABM mala neobmedzenú platnosť, ale USA od nej odstúpili v júni 2002.

Podpisom SALT-1 sa mocnosti zaviazali nezačínať s vývojom nových medzikontinentálnych balistických rakiet, nezvyšovať počty raketových ponoriek a nosičov medzikontinentálnych balistických rakiet. Dohoda o obmedzení systémov protiraketovej obrany umožňovala každej strane dva systémy protiraketovej obrany pokrývajúce hlavné mesto a základňu s medzikontinentálnymi raketami. V roku 1974 bol podpísaný protokol, ktorý obmedzil množstvo dovolených systémov na jeden.

Viedeň hostila 18. júna oslavy 40. výročia podpisu zmluvy SALT II (Strategic Arms Limitation Talks; Rozhovory o obmedzení strategických zbraní). História odzbrojovacích dohôd medzi USA a ZSSR siaha do 60. rokov 20. storočia, keď nastal zlom v podobe karibskej krízy a svet stál v roku 1962 po prvý raz na prahu jadrovej katastrofy. Vzájomné vzťahy medzi Washingtonom a Moskvou sa posunuli po karibskej kríze, už ich necharakterizuje horúčkovité zbrojenie a eskalácia napätia, ale skôr snaha udržať existujúce status quo. Séria rozhovorov medzi USA a ZSSR o obmedzení strategických zbraní (SALT) sa začala v roku 1969 a vyústila v roku 1972 do podpísania zmluvy SALT I. Prakticky hneď po podpísaní zmluvy SALT I sa začali rokovania o Zmluve SALT II. Dohodu napokon parafovali 18. júna 1979 vo Viedni vtedajší prezident USA Jimmy Carter a v tom čase najvyšší predstaviteľ ZSSR Leonid Iľjič Brežnev. Jej podstatou bolo obmedzenie alebo zakázanie vývoja niektorých druhov balistických rakiet s jadrovými hlavicami. Napríklad limitovala počet nosičov na obidvoch stranách na 2400 (od roku 1981 len na 2250), každá strana mohla mať len 1320 rakiet vybavených samostatne manévrujúcimi hlavicami a zmluva na maximálne 28 limitovala počet striel s plochou dráhou letu v jednom strategickom bombardéri. Ďalšie napĺňanie Zmluvy SALT II, ktorá nastolila rovnováhu v oblasti strategických zbraní, sa však skomplikovalo, keď 26. decembra 1979 začal Sovietsky zväz intervenciu v Afganistane. Americký prezident Ronald Reagan, ktorý nastúpil do úradu 20. januára 1981, zaujal spočiatku odmietavý postoj k novým rozhovorom so Sovietskym zväzom. Lídrom oboch veľmocí Ronaldovi Reaganovi a Michailovi Gorbačovovi sa 8. decembera 1987 podarilo uzavrieť Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF). Proces uplatňovania a verifikácie zmluvy bol v časoch jej podpisu najzložitejší a najdôkladnejší v celej dovtedajšej histórii kontroly jadrových zbraní. Zmluva zakazuje obom štátom vlastniť, vyrábať a testovať rakety odpaľované zo zeme s doletom od 500 do 5500 kilometrov. Oficiálne vstúpila do platnosti po tom, ako ju ratifikoval americký Senát a ako si 1. júna 1988 vymenili Gorbačov a Reagan ratifikačné listiny.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

SALT-1 a SALT-2

SALT-1 (podpísaná 26. mája 1972): Obe krajiny sa v nej zaviazali na určité limity strategických zbraní a na presné vymedzenie prostriedkov protiraketovej obrany. SALT-2 (podpísaná 18. júna 1979): Nová zmluva nastolila faktickú rovnováhu v oblasti strategických zbraní. Zmluva SALT-2 bola pre ZSSR veľkým diplomatickým úspechom a zodpovedala koncepcii vojenského velenia ZSSR.

Neúspech SALT-2 a obnova pretekov v zbrojení

Druhá etapa rokovaní hláv veľmocí sa v roku 1979 skončila neúspešne. Prezident USA Jimmy Carter a Leonid Brežnev síce dohodu SALT-2, na základe ktorej mal byť počet nosičov balistických rakiet obmedzený na 2 250, podpísali, americký Kongres ju na protest proti sovietskej invázii do Afganistanu odmietol ratifikovať. Ochladenie vzťahov medzi Východom a Západom na rozhraní 70. a 80. rokov obnovilo preteky v zbrojení.

Dohoda o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF)

Osemdesiate roky boli svedkom pozoruhodných dohôd o odzbrojení. Michail Gorbačov, ktorý si uvedomoval nutnosť znížiť vojenské náklady a prezident USA Ronald Reagan podpísali v roku 1987 dohodu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Predpokladala zničenie všetkých balistických a okrídlených rakiet s doletom od 500 do 5 500 km. Dokument nadobudol platnosť v júni 1988, ich likvidácia sa zavŕšila v roku 1991.

Táto zmluva zakazuje obom štátom vlastniť, vyrábať a testovať rakety odpaľované zo zeme s doletom od 500 do 5500 kilometrov. Oficiálne vstúpila do platnosti po ratifikácii americkým Senátom a výmene ratifikačných listín medzi Gorbačovom a Reaganom 1. júna 1988.

Rozpor nedávno vyvolal nový ruský raketový systém označovaný ako Novator 9M729, ktorý podľa Američanov zmluvu porušuje. Preto americký prezident Donald Trump vo februári 2019 vyhlásil, že Washington začne proces odstúpenia od tejto zmluvy, ktorý sa zavŕši do šiestich mesiacov. Následne ruský prezident Vladimir Putin pozastavil od 1. marca 2019 aj účasť Ruska na tejto kľúčovej zmluve. Moskva popiera, že by zmluvu nedodržiavala. Naopak, tvrdí, že zmluvu porušili USA, a to nasadením zariadení protiraketovej obrany vo východnej Európe, ktoré by mohli namiesto protibalistických rakiet vystreľovať riadené strely. Bývalý sovietsky vodca Michail Gorbačov kritizoval Spojené štáty za zámer odstúpiť od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF).

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Zmluva START-1 a jej význam

Dohoda START-1 z roku 1991 zaviazala zúčastnené strany na prvé skutočné zníženie stavu strategických jadrových arzenálov. Vyžadovala zhruba tretinové zníženie počtu jadrových hlavíc v priebehu siedmich rokov po vstupe zmluvy do platnosti. Po rozpade ZSSR sa postsovietske krajiny zaviazali, že všetky strategické jadrové rakety presunú na územie Ruska. START-1 vstúpila do platnosti v roku 1994.

START (Strategic Arms Reduction Talks): Prvý návrh zmluvy START predložil prezident USA Ronald Reagan v Ženeve 29. júna 1982. Navrhol dramatické zníženie strategických síl v dvoch fázach. START-1 (podpísaná 31. júla 1991, platná do 5. decembra 2009): Zmluva stanovila, že ani jedna zo strán nesmela rozmiestniť viac než 6000 jadrových hlavíc a viac ako 1600 strategických nosičov vrátane medzikontinentálnych balistických striel, ponoriek a bombardérov. START-2 (nebola v platnosti): Následná zmluva START-2, ktorá by obmedzila počet samostatných bojových hlavíc určených na pripevnenie na balistické rakety, nikdy nevstúpila do platnosti.

Ďalšie obmedzovanie jadrových zbraní

V období medzi tým sa záväzky vyplávajúce z prvej zmluvy START prehĺbili. Obmedzovanie počtu strategických jadrových zbraní sa urýchlilo zmluvou START-2, ktorá nadväzovala na predchádzajúce. Podľa nej by Rusko ani USA nemali mať do roku 2008 viac ako 3 500 hlavíc, polovica z nich môže byť rozmiestnená na ponorkách. Už v marci 1997 sa prezidenti Boris Jeľcin a Bill Clinton v Helsinkách dohodli, že začnú rokovať o zmluve START-3, ktorá dovolí ešte znížiť úroveň jadrových arzenálov oboch mocností. Bezúspešne.

Nová dohoda o odzbrojení

Jadrové veľmoci Rusko a USA podpísali novú dohodu o odzbrojení. Podľa Dohody o znížení strategických útočných potenciálov zredukujú obidve krajiny počet jadrových rakiet dlhého doletu v priebehu desiatich rokov o dve tretiny. Do roku 2012 by mala každá krajina vlastniť len 1 700 - 2 200 jadrových hlavíc. Súčasný stav je 5 000 - 6 000. Dokument je trojstranový. Platnosť zmluvy je desať rokov, aj počas tejto lehoty ju však môže každá zo strán vypovedať. Oznámiť to musí tri mesiace vopred.

SORT - Zmluva o redukcii strategických útočných zbraní: Počet aktívnych bojových hlavíc v arzenáloch oboch krajín je potrebné znížiť aj v súlade so stále platnou Zmluvou o redukcii strategických útočných zbraní (SORT), známej aj ako Moskovská zmluva, ktorá bola podpísaná 24. mája 2002. Nový START (podpísaná 8. apríla 2010): Zmluva zaväzuje Rusko a USA k zníženiu počtu strategických jadrových hlavíc zo súčasného limitu 2200 na 1550.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Nový START

Medvedev podpísal v hlavnom meste Českej republiky novú americko-ruskú Zmluvu o obmedzení strategických zbraní - nazývanú aj Nový START - spolu s prezidentom USA Barackom Obamom. Podpis novej zmluvy o znížení počtu jadrových zbraní sa oneskoril. Hlavy dvoch najväčších svetových veľmocí totiž meškali kvôli spoločnému rokovaniu. Nový START podpísali približne o pol hodiny neskôr oproti plánovanému termínu v Španielskej sále na Pražskom hrade. Český prezident krátko po 15.00 h SELČ vystúpil pred novinárov s vyhlásením o návšteve prezidentov. "Bola to vec mimoriadna, vec mimoriadne úspešná, do ktorej naša krajina dala mimoriadny príspevok. Som rád, že sa to stalo tu," povedal Klaus. Zmluva START nahrádza zmluvu START I z roku 1991. Nová americko-ruská zmluva START stanovuje nové limity pre počty jadrových hlavíc a ich nosičov. Zmluva svojim obsahom i názvom nadväzuje na zmluvu START I z roku 1991, ktorej platnosť sa skončila vlani. Podľa novej dohody, ktorá začne platiť až po ratifikáciami parlamentmi USA a Ruska, sa má v priebehu siedmich rokov na oboch stranách znížiť počet bojových jadrových hlavíc na 1550 a ich nosičov - strategických bombardérov, jadrových ponoriek a rakiet - na 800. Spojené štáty budú musieť podľa novej dohody START zlikvidovať až 400 "nadbytočných" nosičov, Rusko žiaden. Dohodnutých 1550 bojových hlavíc na každej strane by USA a Rusku stačili na to, aby seba navzájom a celý svet zničili viac ako desaťkrát. Jadrové arzenály Ruska a USA predstavujú až 90 percent svetových jadrových arzenálov.

Americký Senát schválil rusko-americkú zmluvu Nový START 22. decembra 2010. Ruský parlament definitívne schválil novú zmluvu so Spojenými štátmi 26. januára 2011. Rada federácie prijala ratifikačný zákon jednomyseľne. Ruský prezident Dmitrij Medvedev zavŕšil ratifikačný proces 28. januára 2011 svojím podpisom. Zmluva Nový START nadobudla účinnosť 5. februára 2011 a má byť implementovaná do 5. februára 2018. Zmluva expiruje 5.

Súčasná situácia a budúcnosť jadrového odzbrojovania

Ešte pred niekoľkými rokmi to vyzeralo tak, že problém, ktorý predstavujú jadrové zbrane, sa síce nepodarilo vyriešiť, ale šlo ho úspešne manažovať. Zásoby amerických a ruských jadrových zbraní sa od studenej vojny výrazne zmenšili a dohody o kontrole zbrojenia obmedzovali systémy stredného aj dlhého doletu. Lenže minulé leto Spojené štáty vycúvali zo zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu INF z roku 1987. Stalo sa tak po tom, čo došli k záveru, že Rusko podmienky zmluvy porušuje. Zmluva obmedzujúca americké a ruské jadrové zbrane dlhého doletu vyprší v roku 2021 a dnes nie je jasné, či ju zmluvné strany predĺžia alebo nie. Navyše tým, že USA vycúvali aj z jadrovej dohody s Iránom, zvýšili riziko iránskej odvety.

Dohoda uzavretá v roku 2015 nebola ani zďaleka perfektná. Zvlášť dôležité je pripomenúť, že mnohé z najdôležitejších obmedzení by trvali len 10 až 15 rokov a dohoda neobmedzovala vývoj iránskeho systému balistických striel. Ale stanovovala strop pre iránsku jadrovú aktivitu a dovoľovala medzinárodné inšpekcie. No teraz islamská republika začala pomalý, ale stály proces, ktorý ju má oslobodiť od mnohých reštrikcií stanovených dohodou.

Severná Kórea je ďaleko pred Iránom. Už dnes vlastní niekoľko desiatok jadrových zbraní a striel, otestovala strely, ktoré môžu zasiahnuť USA, a vyvíja jadrové zbrane, ktoré by bolo možné odpáliť z ponorky. Predstava, že by táto krajina súhlasila s tým, že sa svojho arzenálu vzdá a denuklearizuje sa, je bizarná.

Akoby toho nebolo dosť, sú tu ešte India a Pakistan, dve krajiny s dlhou históriou vzájomných konfliktov, ktoré sú tiež jadrovými mocnosťami. Tu by jadrové odstrašovanie nemuselo fungovať.

Kontroverzie a Podozrenia

V poslednej dobe sa objavujú podozrenia, že Rusko porušuje moratórium na jadrové skúšky, ktoré platí od roku 1992. Niektorí americkí experti tvrdia, že Rusko sa cielene pripravuje na atómovú vojnu a vyvíja menšie zbrane taktického použitia. Denník The Wall Street Journal poukazuje na dokument tajných služieb, ktorý konštatuje, že Rusi moratórium porušujú. Stephen Blank z think tanku American Foreign Policy Council tvrdí, že Moskva vyvíja 20 až 25 druhov rôznych jadrových zbraní a nemá zábrany ich nasadiť.

Organizácia CTBTO, fungujúca na báze zmluvy o zákaze jadrových skúšok, však nezistila na základe geologického monitoringu nič, čo by svedčilo o ruských jadrových pokusoch.

Predaj Uránu a Plutónia Ruskom do USA

Počas perestrojky ZSSR urobil jednostranné ústupky. Vymenil rakety stredného doletu nielen v Európe, ale aj v Ázii za to, že USA odmietli rozmiestniť rakety rovnakej triedy len v Európe. A potom - rozpad ZSSR v roku 1991. Rusko dostalo podľa dohôd z Alma-Aty všetky jadrové zbrane - 27 tisíc jadrových hlavíc a… 60 miliárd dolárov zahraničného dlhu. Podľa všetkých kánonov biznisu a politiky netradičná myšlienka vyvolala v Jeľcinovom Rusku mnoho nadšených reakcií.

Podľa Americkej federácie vedcov mali USA a bývalý ZSSR celkové zásoby približne 200 ton plutónia určeného na výrobu zbraní. To znamená, že každá strana mala 100 ton. Tie isté mocnosti mali po 500 ton uránu vhodného na výrobu zbraní.

V tom čase mohla byť cena jedného kilogramu uránu vhodného na výrobu zbraní podľa západnej tlače až 100 000 dolárov, zatiaľ čo plutónium vhodné na výrobu zbraní bolo 5 až 10-krát drahšie. (V cenách z roku 1990) Cena jedného kilogramu plutónia určeného na výrobu zbraní by teda bola 100 miliónov dolárov a cena jednej tony plutónia určeného na výrobu zbraní by bola od 500 miliónov do 1 miliardy dolárov.

USA využili rozpad ZSSR a pokračovali v týchto rokovaniach s Jeľcinovou vládou. Na jar 1993 už boli rokovania ukončené a dohodu pripravil a 25. augusta schválil Černomyrdin. Preto USA dali Jeľcinovi „zelenú“, aby Najvyšší soviet Ruskej federácie rozstrieľal a rozpustil. Jeľcin zničil „Biely dom“, vtedajšiu budovu parkamentu rozprášil Najvyšší soviet, rozpútal vojnu v Čečensku, aby odvrátil pozornosť všetkých od tejto hanebnej a zradcovskej dohody a aby za zvuku zbraní odovzdal USA plutónium a urán vhodný na výrobu zbraní. USA sa ponáhľali odzbrojiť Rusko, oslabiť ho a zároveň vytvoriť strategické zásoby jadrového paliva pre svoje jadrové elektrárne. Dohoda sa uskutočnila v tajnosti pred ľuďmi, dokonca aj poslanci Štátnej dumy o nej zbierali informácie postupne. Až v rokoch 1997 - 1998 si dokázali predstaviť rozsah tohto hanebného obchodu.

Podľa niektorých predpokladov Rusko už za vlády V. V. Putina „zháňalo urán“ v zahraničí 15 rokov, do rokov 2013 - 2016. Známy ekonóm Valentin Katasonov sa domnieva, že skutočná hodnota uránu predaného za 11,5 miliardy dolárov je približne 8 biliónov dolárov. (USA tvrdia, že zaplatili 17 miliárd dolárov, čo znamená, že 5 miliárd dolárov uložili niektorí „jeľcinovci“ na západné bankové účty. Dostali sme teda len 0,15 % skutočnej hodnoty. A museli sme zaplatiť aj 60 miliárd dlhu, pretože Západ nás podviedol a neodpísal naše dlhy.

Katasonov označil uránový obchod za „hanebnú odplatu“, ktorou Rusko zaplatilo za prehru v studenej vojne, ktorú podľa môjho názoru ZSSR neprehral. V priebehu rokov sme predali také množstvo energetického uránu, ktoré by bolo dosť ruských jadrových elektrární na 40 rokov práce, aj keď počas tohto obdobia budovali nové jadrové elektrárne.

Iba 19. októbra 2016 štátna Dunamma prijala zákon „o pozastavení Ruskej federácie s americkou medzinárodnou dohodou o likvidácii plutónia“. A už pod Putinom, do roku 2008, takmer rovnaké. Celkovo bolo dodaných 352,3 ton jadrového paliva. Podľa niektorých správ však Rusko dodalo poslednú dávku uránu v rámci takzvanej dohody medzi Černomyrdinom a Gorom v rokoch 2013-2016.

Podľa nedávno zverejnených údajov Rusko a bývalé sovietske republiky naďalej dodávajú urán do Spojených štátov. V roku 2020 predstavoval ich podiel na uráne spotrebovanom v 94 reaktoroch v USA viac ako 40 %. Podiel Ruska predstavuje 19 %, Kazachstanu 18 % a Uzbekistanu 8 %.

Profesor Ostrecov, jadrový vedec, zhodnotil dôsledky tejto dohody takto: „V Spojených štátoch sa približne polovica elektrickej energie vyrába v 112 fungujúcich jadrových elektrárňach. Keby sme im nedali jadrové palivo, už dávno by zo svojich mrakodrapov na Manhattane utekali na toalety a stáli by v rade tri roky dopredu“.

Ruské jadrové palivo odovzdané do USA stálo v cenách roku 1990 8 - 12 biliónov dolárov. Každá desiata žiarovka v USA dnes svieti na základe dodávok uránu z Ruska.

Nepriamym potvrdením skutočnosti, že Rusko dodáva urán do USA aj dnes, je vyhlásenie amerického prezidenta Bidena, ktoré urobil 11. marca 2022, o odmietnutí USA nakupovať ropu a plyn z Ruska. Samostatne zdôraznil, že sankcie nebudú mať vplyv na nákup paliva pre jadrové elektrárne z Ruska.

Rusko predalo do USA 43 ton kovového uránu za 63 miliónov dolárov. Hlavnými odberateľmi ruského uránu v roku 2023 boli USA -702 ton, Južná Kórea -243 ton, Francúzsko-223 ton, Kazachstan -168 ton, Nemecko -30 ton. Brazília 27 ton. Ako vidíme, hlavnými odberateľmi ruského uránu sú „nepriateľské“ krajiny.

tags: #zmluva #o #obmedzeni #zbrani #stredneho #doletu