Určovacie žaloby o neplatnosť právneho úkonu v Civilnom sporovom poriadku

V súčasnom slovenskom civilnom procesnom práve, konkrétne v Civilnom sporovom poriadku (CSP), je otázka prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu predmetom odbornej diskusie a nejednotnej judikatúry. Tento článok sa zaoberá analýzou tejto problematiky, pričom zohľadňuje relevantné ustanovenia CSP, judikatúru Najvyššieho súdu SR a odborné názory.

Úvod do problematiky určovacích žalôb

Určovacie žaloby predstavujú v civilnom procese dôležitý nástroj na dosiahnutie právnej istoty a predchádzanie sporom. Ich cieľom je dosiahnuť súdne rozhodnutie, ktoré záväzne určí existenciu alebo neexistenciu práva alebo právneho vzťahu. V kontexte platnosti právnych úkonov však nastáva otázka, či je možné podať žalobu priamo na určenie neplatnosti právneho úkonu, alebo je potrebné domáhať sa určenia existencie alebo neexistencie práva, ktoré malo na základe tohto úkonu vzniknúť.

Zmeny v úprave určovacích žalôb v CSP

Civilný sporový poriadok (CSP), zákon č. 160/2015 Z. z., priniesol do úpravy určovacích žalôb zmeny, ktoré mali za cieľ obmedziť ich nadužívanie a zefektívniť civilný proces. Dôvodová správa k CSP uvádza, že zámerom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré len vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.

Porovnanie s predchádzajúcou právnou úpravou

Pred účinnosťou CSP upravoval inštitút určovacích žalôb Občiansky súdny poriadok (OSP) v § 80 písm. c). Podľa tohto ustanovenia bolo možné žalovať o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Judikát R 61/2007, vydaný ešte za účinnosti OSP, považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, avšak vo všeobecnosti ju označil za neprípustnú z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu.

Nová koncepcia určovacích žalôb v CSP

CSP rozdelil pôvodné ustanovenie § 80 písm. c) OSP na dve samostatné písmená. Podľa § 137 písm. c) CSP sa možno žalobou domáhať rozhodnutia o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Písmeno d) tohto ustanovenia umožňuje domáhať sa rozhodnutia o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

Prečítajte si tiež: Ochranný príspevok pre poberateľov pomoci v hmotnej núdzi

Táto nová koncepcia rozlišuje klasické určovacie žaloby, ktoré smerujú k určeniu existencie alebo neexistencie práva, a žaloby o určenie právnej skutočnosti. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú prípustné len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon.

Zásadná neprípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov

Na základe uvedeného možno konštatovať, že CSP v zásade neumožňuje podať žalobu priamo na určenie neplatnosti právneho úkonu. Takýto postup je prípustný len v prípadoch, keď to výslovne stanovuje osobitný predpis.

Dôvody pre neprípustnosť

Existuje viacero dôvodov, prečo by sa žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov mali považovať za zásadne neprípustné:

1. Zbytočnosť žaloby: Vo väčšine prípadov je žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu zbytočná, pretože zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu. Napríklad, namiesto žaloby o neplatnosť výpovede z nájomnej zmluvy je možné podať žalobu o určenie existencie nájomného vzťahu.
2. Rozhodujúci stav v čase vykonania úkonu: Pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodujúci stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku.
3. Riziko nepripustenia žalôb na určenie iných právnych skutočností: Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti.

Zhoda s judikatúrou

Záver o zásadnej neprípustnosti žalôb o neplatnosť úkonov je v súlade s judikatúrou slovenských, českých a rakúskych súdov. Český najvyšší súd vo veci 23 Cdo 1379/2007 vyslovil, že ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť. Rakúsky najvyšší súd (OGH) takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa.

Výnimky z neprípustnosti

Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon.

Prečítajte si tiež: Nárok poisťovateľa podľa zákona o PZP

Prípady prípustnosti podľa osobitných predpisov

Medzi osobitné predpisy, ktoré pripúšťajú žalobu o neplatnosť, patria napríklad:

• § 711/6 Občianskeho zákonníka,
• § 77 Zákonníka práce,
• § 131 a § 183 Obchodného zákonníka,
• § 21/2 zákona o dobrovoľných dražbách.

Spoločné pre tieto prípady je, že ide o osobitnú formu (obdobu) uplatnenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Od typickej relatívnej neplatnosti sa líšia tým, že neplatnosti sa treba dovolať podaním žaloby na súde. Neplatnosti sa spravidla môže dovolávať len zákonom určený okruh osôb v zákonom určenej lehote.

Žaloba o neplatnosť ako "výnimočná poistka"

V odbornej literatúre sa objavujú názory, že o prípustnosti žaloby o neplatnosť by bolo možné uvažovať ako o celkom výnimočnej poistke v prípadoch, keď by žalobca nemohol efektívne brániť svoje práva ani žalobou o plnenie, ani žalobou o určenie práva. Takéto výnimočné pripustenie žaloby si však vyžaduje sudcovské dotvorenie práva a presvedčivé zdôvodnenie súdu.

Názor veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vo veci Inagro

Vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) veľký senát Najvyššieho súdu SR obiter dictum vyslovil, že sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého je žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa CSP neprípustná. Nie je však jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb, alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv.

Nekonzistentná judikatúra Najvyššieho súdu SR

Napriek jasnému zneniu zákona a existujúcej judikatúre, Najvyšší súd SR v niektorých rozhodnutiach nerešpektoval závery judikátu R 61/2007 bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vo veci Vodohospodárska výstavba (1 Obdo 35/2020) najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý zamietol žalobu na určenie neplatnosti zmluvy o odškodnení, pričom sa vôbec nezaoberal argumentom krajského súdu o neprípustnosti žaloby na určenie neplatnosti v zmysle § 137 (d) CSP. Podobne vo veci MHOLD (1 Obdo 77/2019) najvyšší súd zrušil rozsudky nižších súdov pre nepreskúmateľnosť, čím opäť de facto uznal prípustnosť takýchto žalôb, bez toho, aby uviedol dôvody pre odklon od judikatúry a znenia zákona.

Prečítajte si tiež: § 34 ods. 8 Zákona o dani z príjmov

Dôsledky nekonzistentnej judikatúry

Nekonzistentný a nesystematický prístup Najvyššieho súdu SR robí posúdenie prípustnosti žalôb o neplatnosť v konkrétnom prípade nepredvídateľným. Tento jav zakladá nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí a podkopáva právnu istotu účastníkov právnych vzťahov.

tags: #137 #pism #d #urcovacia #zaloba #csp