Rímska zmluva a jej historický kontext na Slovensku

Rímska zmluva, podpísaná v roku 1957, položila základy pre vznik Európskeho hospodárskeho spoločenstva a neskôr Európskej únie. Hoci sa zmluva priamo netýkala Slovenska v čase jej vzniku, jej princípy a ciele mali neskôr zásadný vplyv na vývoj krajiny. Tento článok sa zameriava na historický kontext Rímskej zmluvy a jej prepojenie so Slovenskom v rôznych obdobiach.

Taliansko a Slovensko v obrodeneckej Európe

V kinosále Slovenskej národnej galérie v Bratislave sa v utorok 14. októbra 2025 uskutočnila taliansko-slovenská vedecká konferencia s názvom "Taliansko a Slovensko v obrodeneckej Európe. Ideály, lídri, spojenia", ktorú zorganizovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Konferenciu otvoril štátny tajomník Ministerstva kultúry SR Tibor Bernaťák, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil význam kultúrneho dedičstva a vedeckého dialógu pri formovaní národnej identity, občianskej spoločnosti a rozvoja kultúrnej ekonomiky.

Talianske Risorgimento a jeho prepojenie na národné hnutia na území Slovenska a Európy

V prvom bloku vystúpili talianski historici prof. Francesco Guida a prof. Francesco Caccamo, ktorí ponúkli komparatívny pohľad na talianske a slovenské emancipačné procesy 19. storočia.

Múzeá národného obrodenia

Druhý blok bol venovaný talianskej sieti múzeí Risorgimenta. Svoje príspevky predniesli Dr. Edith Gabrielli, prof. Alessandro Campi a Dr.

Slovenské národné hnutie a jeho presahy k talianskemu a ďalším európskym hnutiam

V treťom tematickom bloku vystúpili doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD., prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc. a Mgr. et Mgr. Martin Šugár, Ph.D.

Prečítajte si tiež: Rímska zmluva – slovenský pohľad

Múzeum národného obrodenia - zámer, realizácia, predstavenie projektu

Záver konferencie patril štvrtému bloku s témou Múzeum národného obrodenia - zámer, realizácia, predstavenie projektu. Odborné príspevky predstavili Mgr. Michal Zajden, PhD., JUDr. Mgr. Andrej Mongiello, Ph.D. a PhDr. Andrea Predajňová. Prednášajúci predstavili koncepciu a víziu vzniku Múzea národného obrodenia, ktoré bude začlenené do siete múzeí Slovenského národného múzea.

Vojenská intervencia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968

Dňa 21. augusta 2025 si pripomíname 57. výročie tragických dní vojenskej intervencie časti vojsk Varšavskej zmluvy. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Túto vojenskú intervenciu pod nátlakom sovietskeho mocenského vedenia legitimizoval tzv. moskovský protokol. Sovietske vojská svojou prítomnosťou na území Československa vytvárali podmienky pre proces tzv. normalizácie a udržanie sa pri moci Husákovho konzervatívneho mocenského režimu až do novembra 1989. Vojenské aspekty predmetnej historickej udalosti aj dnes predstavujú pomerne veľkú neznámu a často sú laickej verejnosti interpretované skreslene.

Intervencia časti vojsk niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 patrí medzi najväčšie vojenské operácie na európskom kontinente od konca druhej svetovej vojny. Bola však plánovaná a realizovaná predovšetkým za účelom presadenia politických cieľov s predpokladaným najpravdepodobnejším scenárom, že sa ČSĽA brániť nebude. V rámci generických scenárov bol vypracovaný aj extrémny scenár, ktorý sa zvykne označovať ako tzv. divoká karta.

Československá ľudová armáda a príprava na inváziu

Československá ľudová armáda bola dislokovaná prevažne v blízkosti pomyselne deliacej línie mocenských blokov. Desaťročia budovania armády ako frontovej armády v prvom slede vojsk Varšavskej zmluvy sa prejavili niekoľkými negatívnymi dôsledkami. V súvislosti s predmetnou témou treba zvýrazniť minimálne absenciu vlastnej štátnej vojenskej doktríny, podriadenosť dislokácie, organizácie, výzbroje, výcviku blokovým. V súvislosti s tlakom mocenských elít satelitov tzv. východného bloku bola bývalá ČSSR prinútená v konkrétnom historickom období udržiavať na počet obyvateľov najvyšší početný stav armády v rámci tohto bloku.

Z uvedených dôvodov sa ČSĽA ako celok cieľavedome a systematicky pripravovala na jediný generický scenár, a to agresiu NATO z juhozápadného smeru (z územia Bavorska) a prípadne južného smeru (z územia Rakúska). Súčasne sa pripravovala na následnú inváziu západným smerom. Vojenská intervencia sa pripravovala ako jeden z viacerých generických scenárov variantných riešení s paralelne pôsobiacim politickým tlakom. Letné mesiace boli charakteristické stupňovaním a postupným dokončovaním príprav operačných plánov pre jednotlivé vojenské zoskupenia. Časť oficiálnych miest členských štátov NATO považovala v danom období vojenský variant za nepravdepodobný, i keď ho úplne nevylučovala. V terminológii NATO to bol extrémny scenár, ktorý býva v modernej scenáristike označovaný ako tzv. divoká karta, resp. tzv.

Prečítajte si tiež: Rímska zmluva - Írska emisia 2007

Začatie prípravy vojenskej operácie potvrdzuje Nariadenie maršala A. A. Grečka pod číslom GOU/1/87657 zo dňa 8. apríla 1968. V kontexte s vyššie uvedeným si treba uvedomiť, že čs. civilná a vojenská spravodajská komunita nemohla monitorovať a vyhodnocovať indikátory o reálnej hrozbe vojenskej intervencie zo strany koaličných partnerov v rámci tzv. východného bloku. Priority jej zamerania boli výhradne zamerané na ideologického protivníka, ktorým bolo v tomto období NATO. Za prípravu intervenčných vojsk dovtedy zodpovedal maršal I. I. Jakubovskij.

Priebeh invázie a rozmiestnenie vojsk

Politické rozhodnutie pre vojenský variant riešenia tzv. V dňoch 18. 8. - 19. 8. 1968 boli vo východiskových priestoroch na území NDR, Poľska, Maďarska a v západnej časti Ukrajiny koncentrované vojenské zoskupenia intervenčných vojsk. Rozdelené boli na tri armádne skupiny. Vojenská intervencia do bývalej ČSSR bola naplánovaná ako operácia pod krycím názvom „Dunaj”. Definitívne rozhodnutie o vojenskom variante schválilo Predsedníctvo ÚV KSSZ a následne 18.

Armádna skupina A, ktorú tvorili sovietske a poľské jednotky, začala vojenskú intervenciu z priestoru Legnice - Kraków. Postupovala v smere na severnú Moravu a do severozápadných Čiech. Časť jej jednotiek postupovala cez tzv. Moravskú bránu na územie Slovenska do priestoru mesta Žilina. Najsilnejšie vojenské zoskupenie bolo zložené z divízií Severnej skupiny sovietskych vojsk v Poľsku, 2. poľskej armády (3 divízie, z nich 2 tankové), 38. Toto zoskupenie podporovala 4. a 9. letecká armáda. Archívne dokumenty a výskum členov bývalej Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967-1970 prof. V. Mencla odhadovali, že to bolo asi 12 divízií.

Armádna skupina B sovietskych a vyčlenených východonemeckých jednotiek mala podľa pôvodného plánu postupovať z priestoru Gorlitz, Zittau, Dresden v smeroch na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Podľa pôvodného rozkazu zo dňa 28. 7. 1968 sa mali vojenskej intervencie do ČSSR zúčastniť dve východonemecké divízie: 7. td (veliteľstvo v Drážďanoch) a 11. msd (veliteľstvo v Halle). Nakoniec šlo len o symbolickú účasť, a to formou niekoľkých dôstojníkov, ktorí pôsobili v štábe intervenčných vojsk. Ďalej to boli s vysokou pravdepodobnosťou radisti a spravodajskí dôstojníci z 2.

Armádna skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. Jednotky armádnych skupín B a C uvedenými manévrami uzatvorili juhozápadné hranice s Rakúskom a bývalou Nemeckou spolkovou republikou. V zostave armádnej skupiny C pôsobili v nemalom počte i jednotky Maďarskej ľudovej armády. Vyčlenená maďarská 8. msd bola v priamej podriadenosti veliteľa Južnej skupiny vojsk generálplukovníka K. I.

Prečítajte si tiež: 2 Euro minca Nemecko 2007

Teoretické úvahy a analýzy H. Kahna

Vojenská intervencia a následné obsadenie ČSSR bola potvrdením správnosti teoretických úvah a analýz H. Kahna, na základe ktorých vypracoval v 60-tych rokoch minulého storočia šestnásťbodovú „eskalačnú stupnicu“. V rámci nej reálne uvažoval o možnej „demonštrácii sily“ v jednotlivých oblastiach európskych regionálnych geostrategických priestorov. V súčasnosti publikované odborné štúdie dokazujú, že sovietske mocenské kruhy prisudzovali efektívnej vojenskej sile mimoriadne dôležitý význam.

Vojenský historik, teoretik a publicista L. Hart na základe získaných a teoreticky spracovaných praktických skúseností dospel k zaujímavým záverom. V súvislosti s vojenskou intervenciou a následným obsadením ČSSR je dôležité zvýrazniť aspoň jeden z jeho poznatkov. Postup intervenčných vojsk v niekoľkých smeroch orientovaných na najdôležitejšie politické, hospodárske a vojenské centrá jednotlivých regiónov vylúčil uskutočnenie mobilizácie (na základe úspešnej mobilizácie mal dosiahnuť početný stav ČSĽA 655 000 vojakov). V konkrétnych historických podmienkach bol z vo¬jenského hľadiska účinne eliminovaný reálny variant, a to potenciálny vznik samostatných, lokálnych centier odporu. V súlade s teóriou informačnej vojny možno hodnotiť, že bol realizovaný princíp tzv. odseknutia hlavy.

Bojové možnosti Východného vojenského okruhu

Z hľadiska prípadného vojenského odporu disponoval vtedajší Východný vojenský okruh týmito bojovými možnosťami:

• 14. tanková divízia (Prešov): 10. tankový pluk (Martin), 64. tankový pluk (Levice), 55. motostrelecký pluk (Trebišov), 63. motostrelecký pluk (Michalovce), 49. delostrelecký pluk (Brezno), 10. protilietadlový oddiel (Prešov), 220. protitankový pluk (Topoľčany), 6. ženijný pluk (Sereď), 52. pontónový pluk (Komárno), 92. pontónový prápor (Bratislava), 2. prápor pásových samohybných súlodí (Komárno), 42. spojovací prápor (Trenčín), 3. automobilová brigáda (Frenštát pod Radhoštěm), 4. automobilová brigáda (Hlohovec), 6. delostrelecká základňa (Olomouc), 2. tanková základňa (Kroměříž), 5.

Okrem uvedených útvarov boli na území Slovenska aj niektoré vojenské útvary, ktoré nepodliehali veliteľovi Východného vojenského okruhu (VVO). Boli to tieto: 186. protilietadlový raketový pluk v Pezinku (v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu), 63. rádiotechnický prápor a 64. rádiotechnický prápor vo Zvolene (obidva v podriadenosti 7. armády protivzdušnej obrany štátu). Ďalej to bol útvar priamo podriadený Ministerstvu národnej obrany ČSSR: 11. brigáda Pohraničnej stráže (Bratislava). V Žiline bola dislokovaná 11. železničná brigáda (podriadená Ministerstvu dopravy ČSSR). Vojenské útvary na území Slovenska neboli na plných počtoch, mali značné výcvikové a mobilizačné úlohy.

Moskovský protokol a normalizácia

Realita vojenského obsadenia ČSSR bola legalizovaná podpísaním tzv. moskovského protokolu. Predstavitelia ČSSR ho podpísali v nočných hodinách 26. augusta, a to pod nátlakom sovietskeho mocenského centra. S úlohami, ktoré z neho vyplývali pre ČSĽA, boli jej predstavitelia oboznamovaní na služobných zhromaždeniach v dňoch 28. 8. a 1. 10. 1968. Velitelia armád, vojenských okruhov, náčelníci politických správ vojenských okruhov a poprední funkcionári rezortu obrany boli z úrovne ministra národnej obrany M. Dzúra informovaní o získaných a vyhodnotených poznatkoch reagovania armády ako celku na kritické dni vnútropolitického vývoja v období vojenskej intervencie a bezprostredne po nej.

Na konci augusta minister M. Dzúr už prezentoval niekoľkobodovú „líniu postupu“. Jej podstata spočívala v zásadnom obrate voči intervenčným vojskám, a to v presadení trendu ústretovosti. Uvedený obrat prevažnej časti armádnych špičiek na čele s ministrom bol jednoznačne vyjadrený rozkazom č. Jedným z problémov, ktorý muselo armádne velenie vyriešiť a obhájiť tým tzv. novú líniu, bola už spomínaná otázka dislokovania intervenčných vojsk. Minister M. Dzúr poveril vypracovaním projektu návrhu Generálny štáb ČSĽA a v rámci neho operačnú správu.

Uznesením plenárneho zasadania vlády ČSSR zo dňa 28. 8. 1968 bola zriadená „operatívna skupina ústredných orgánov pri Predsedníctve vlády ČSSR“. Na jej čelo bol vymenovaný podpredseda vlády ČSSR F. Za dôležitý zlom v problematike dislokovania kontingentu intervenčných vojsk sa na základe súčasnej úrovne vedeckého poznania považuje rokovanie česko-slovenskej vojenskej delegácie a sovietskej vojenskej delegácie v Mukačeve v dňoch 16. 9. - 17. 9. 1968. Delegácia, ktorú viedol minister národnej obrany M. Dzúr, prezentovala návrh na dislokovanie kontingentu vojsk v maximálnej hranici 70 - 80 000 vojakov i s technikou. (Prvé odhady v projekte operačnej správy kalkulovali s hornou hranicou približujúcou sa k 1/10 celkového kontingentu okupačných vojsk - pozn. autora.). Sovietsky protinávrh rezolútne odmietol návrh delegácie ČSSR. Naopak požadoval zvýšiť hornú hranicu počtu vojakov na nereálnych 100 000. Sovietski vojaci i s príslušnou technikou mali byť dislokovaní v siedmich „divíznych rajónoch“, z toho v dvoch na Slovensku. Ďalej protinávrh obsahoval požiadavku na dislokovanie štábu leteckej armády a 5 leteckých plukov a vyčlenenie 4 až 5 letísk.

Redislokačné opatrenia a finančné náklady

Na základe harmonogramu uvoľňovania objektov sa začali redislokačné opatrenia 23. septembra 1968. Prísne tajným rozkazom ministra národnej obrany bolo nariadené uskutočniť v rámci VVO organizačné a dislokačné zmeny počínajúc dňom 28. 9. 1968. Na základe uvedeného rozkazu ministra vydal veliteľ VVO prísne tajnú vykonávaciu smernicu, v ktorej nariadil uvoľniť stanovené posádky a objekty do 15. 10. 1968. Protokolárne sa sovietskym intervenčným jednotkám mali odovzdať v období od 15. 10. do 20. 10.

V celoštátnom rozsahu sa redislokačné a reorganizačné zmeny bezprostredne vzťahovali na 100 útvarov a zariadení ČSĽA. Celkový rozsah uvedených zmien možno dokumentovať i faktom, že sa muselo uvoľniť 32 posádok, presunúť 1 200 kusov tankov, 1 000 diel a 700 obrnených transportérov. V rámci Východného vojenského okruhu redislokovali 23 vojenských útvarov a zariadení, 8 vojenských útvarov bolo zrušených a ďalších 5 prevedených z podriadenosti veliteľstva VVO k inému veliteľskému stupňu. Dovedna bolo na teritóriu VVO uvoľnených 22 posádok. Do podriadenosti veliteľstva VVO bola prevedená 13.

Generálny štáb ČSĽA a ministerstvo pre národohospodárske plánovanie vyčíslili celkové finančné náklady spojené s redislokáciou v roku 1968 na 1 miliardu až 1 miliardu 500 miliónov korún. Výdavky vyčlenené na redislokáciu útvarov a úpravy objektov podľa požiadaviek veliteľstva sovietskych intervenčných vojsk, vyplývajúce z realizovania zmluvy zo 16. 10. 1968 „o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR…“, boli zahrnuté v rozpočte armády na rok 1969. (Podľa údajov 12. schôdze branno-bezpečnostného výboru Národného zhromaždenia ČSSR zo dňa 3. 12.

Dislokácia sovietskych vojsk a strategický význam

Sovietske intervenčné vojská v celkovom počte 5 divízií boli dislokované v 33 posádkach a na 4 letiskách. Vojenská technika a iný rozličný vojenský materiál boli umiestnené v posádkach, 19 špeciálnych skladoch a v 6 skladoch pohonných hmôt. Podľa informácií veliteľských orgánov, ktoré uvádza J. Prítomnosť intervenčných vojsk zvyšovala napätie najmä v oblastiach ich vysokej koncentrácie. Zaznamenané boli rôzne konflikty s miestnym obyvateľstvom.

Vojenská intervencia do ČSSR a následná dislokácia elitných sovietskych divízií zmenili strategickú situáciu. Strategicko-operačný smer Praha - Dijon a opačne, ale i teritórium ČSSR nadobudli novú strategickú dimenziu. Sovietska mocenská špička už mohla reálne rátať s potenciálnym využitím tohto územia na rozmiestnenie taktických jadrových prostriedkov. Sovietska vojensko-strategická koncepcia prekvapivého začatia raketovej jadrovej vojny rátala s variantom vytvorenia vysoko bojaschopného, mobilného prvého sledu vojsk Varšavskej zmluvy v stredo¬európskom priestore. Jeho úlohou bolo pozemnými operáciami viesť a udržiavať rýchle útočné tempo. K dispozícii boli vyčlenené sovietske vojská dislokované na území NDR, ČSSR a divízie 1. a 4. armády ČSĽA. Dislokovanie časti sovietskych vojsk na územie Slovenska vytváralo optimálne podmienky pre prípadnú vojenskú agresiu priestorom južného strategicko-operačného smeru, t. j.

Odchod vojsk a vytvorenie Strednej skupiny sovietskych vojsk

Odchádzať ako prvé začali divízie tzv. prvého strategického sledu. Tieto sa vracali späť do bývalej Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Maďarska. Ku dňu 4. 11. 1968 odišlo z územia ČSSR 25 sovietskych divízií a ostatné divízie a útvary štátov Varšavskej zmluvy, ktoré sa zúčastnili na vojenskej intervencii proti ČSSR. Na základe Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR (16. 10. 1968) zostalo na území ČSSR 5 divízií pozemného vojska a 1 letecká divízia. Boli to zväzky tzv. druhého strategického sledu. Zmluva umožňovala vytvoriť na území ČSSR operačné zoskupenie v počte 75 000 osôb.

Bola vytvorená Stredná skupina sovietskych vojsk: 15. gardová tanková divízia, 31. tanková divízia, 30. gardová motostrelecká divízia, 18. gardová motostrelecká divízia, 48. motostrelecká divízia a 131. Na území Slovenska bola dislokovaná 30. gardová Irkutsko-Pinská divízia (na území Čiech to boli 4 divízie a Veliteľstvo Strednej skupiny vojsk - pozn. autora). Veliteľstvo divízie bolo v meste Zvolen. Ďalšie miesta dislokácie: Zvolen (vrtuľníkový pluk 31. zmiešanej leteckej divízie - Milovice), Rožňava (126. gardový delostrelecký pluk), Komárno (166. gardový msp.), Jelšava (164. gardový motostrelecký pluk (msp.), Ružomberok (168. gardový msp.), Oremov Laz - VVP Lešť ( 30. tankový pluk, 144. protilietadlový raketový pluk), Riečky - VVP Lešť (75. samostatný tankový prápor, 20. prieskumný prápor), Štúrovo (205. protitankový oddiel, 63. ženijný pluk). Ďalšie menšie vojenské útvary boli dislokované v iných posádkach, ako napríklad: Nové Zámky, Rimavská Sobota, Malacky, Nemšová, Vr…

Snahy o rovnoprávnosť v Európskej únii

Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Článok 119 hovorí: „V priebehu prvej etapy každý členský štát zabezpečí uplatňovanie a ďalšie dodržiavanie zásady rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu.

Až do roku 1976 bol tento princíp považovaný za ekonomický cieľ (a nie sociálny a ľudsko-právny), menovite vyhnúť sa rozdielom v nákladoch na prácu zamestnávaním ženskej pracovnej sily platenej za rovnakú prácu menej ako u muža. V roku 1976 Európsky súdny dvor v prelomovom prípade Defrenne v. Amsterdamská zmluva, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ZES) prijatá 2. októbra 1997, v článku 6, odsek 1 deklaruje, že “Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom.”

Podľa Článku 2 sa rodová rovnosť sa stáva jedným z cieľov EÚ; vo všetkých aktivitách uvedených v článku 1 sa Spoločenstvo zameriava na zamedzenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. a Článok. Lisabonskú zmluvu podpísalo 27 členských štátov Európskej únie 13. decembra 2007. Platnosť nadobudla 1. decembra 2009, keď ju ratifikovali všetky krajiny EÚ v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi. Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ. Okrem toho sa ňou uznávajú práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv a táto charta sa stáva právne záväznou. Zmluva tiež umožňuje pristúpenie EÚ k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

Článok 2: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. HLAVA II, Článok 8 (pôvodný článok 3 ods. „1. „1. 2. 3. 4. 19. „Konferencia súhlasí, že vo svojom všeobecnom úsilí odstrániť nerovnosť medzi ženami a mužmi, sa Únia bude vo svojich rôznych politikách zameriavať na boj proti všetkým formám domáceho násilia. 7. decembra 2000 bola na summite v Nice prijatá Charta základných práv Európskej únie. Chartu základných práv Európskej únie, ktorú 12. decembra 2007 v Štrasburgu vyhlásili Európsky parlament, Rada a Komisia. Podľa článku 6 ods. “1. “Rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť zabezpečená vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania, práce a odmeňovania. EURÓPSKA ÚNIA: KONSOLIDOVANÉ ZNENIE ZMLUVY O EURÓPSKEJ ÚNII A ZMLUVY O FUNGOVANÍ EURÓPSKEJ ÚNIE, CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE. Európska únia, Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, Luxemburg, 2010.

Doba železná a sťahovanie národov

Doba Železná vytvorila nové pomery. Železo zaistilo európskym národom dosiaľ zabudnutým a zaostalým, nesmierne rýchly vzostup. Vyvolala veľký pohyb „morských národov“, ktoré prenikli až do Egypta v dobe, keď sa rúcala chetitská kultúra a rozkladal mezopotámsky poriadok. Kelti opustili dunajské pláne a zaplavili severnú Itáliu a Galiu. Pri druhej expanzii prenikli kmene Galov v 4.storočí pr.K. do Itálie a v 3.storočí pr.K. do Grécka. Zmocnili sa Ríma a Delf. Dostali sa až do Malej Ázie, kde založili Galatiu.

Pád Chetitskej ríše bol bezprostredným dôvodom na rozšírenie technológie výroby železa. Je dosiaľ nevysvetliteľným paradoxom, že železo je vo svojom prírodnom stave po zemi rozšírené oveľa viac ako meď a cín, no napriek tejto skutočnosti ho človek začal všeobecne používať oveľa neskôr. Najstarší zruční taviči železa pochádzali z pobrežia Čierneho mora. Prvé historické zmienky o tejto skutočnosti máme z archívov chetitských kráľov. Po zániku ich ríše sa výroba železa rozšírila do Palestíny, kde bolo z neho vyrobené prvé poľnohospodárske náradie (motyky, radlice pluhov, kosáky). Cez Anatóliu a Sýriu a pravdepodobne následne cez Cyprus sa dostalo železo do Grécka.

Boli to Húni, ktorí vyvolali celkový proces sťahovania národov, ktoré po tom následne zničili západorímsku ríšu. Celý ten besný a prudký nápor Húnov si odniesla západná časť rímskej ríše. Skutočnou a rozhodujúcou udalosťou bol vpád Alarichových Vizigótov do Itálie, ktorý vyvrcholil dobytím Ríma v r. 410 po.Kr. Provincie zbavené riadiaceho centra už nedokázali odolávať čoraz častejším a mnohokrát bleskovým vpádom barbarov.

tags: #2. #rímska #zmluva #Slovensko #história