Advokát a vysporiadanie BSM v Šamoríne: Skúsenosti a právne aspekty

Tento článok sa zaoberá problematikou vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) s dôrazom na skúsenosti advokáta v Šamoríne. Článok sa tiež dotýka aktuálnych právnych otázok a judikatúry v oblasti pracovného práva, ktoré súvisia s informačnou bezpečnosťou a ochranou údajov v spoločnostiach.

Úvod do problematiky BSM a jeho vysporiadania

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM) je inštitút, ktorý vzniká uzavretím manželstva a zaniká jeho zánikom. Počas trvania manželstva patrí do BSM všetko, čo nadobudol jeden z manželov alebo obaja spoločne, s výnimkou vecí získaných dedičstvom, darom alebo reštitúciou, ako aj vecí, ktoré slúžia osobnej potrebe jedného z manželov. Po zániku manželstva je potrebné BSM vysporiadať.

Spôsoby vysporiadania BSM

Existuje niekoľko spôsobov, ako možno BSM vysporiadať:

1. Dohoda manželov: Najjednoduchší a najrýchlejší spôsob. Manželia sa dohodnú, ako si rozdelia majetok patriaci do BSM. Dohoda musí byť písomná, ak sa týka nehnuteľností.
2. Rozhodnutie súdu: Ak sa manželia nedohodnú, o vysporiadaní BSM rozhodne súd na návrh jedného z manželov. Súd pri rozhodovaní prihliada na hodnotu majetku, potreby maloletých detí a na to, ako sa každý z manželov pričinil o nadobudnutie majetku.
3. Zákonná domnienka: Ak do troch rokov od zániku BSM nedôjde k dohode ani k podaniu návrhu na súd, platí zákonná domnienka, že hnuteľné veci si manželia rozdelili podľa stavu, v akom ich užívajú, a nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve oboch manželov, pričom ich podiely sú rovnaké.

Skúsenosti advokáta v Šamoríne s vysporiadaním BSM

Advokát so skúsenosťami v Šamoríne sa stretáva s rôznymi prípadmi vysporiadania BSM. Často ide o prípady, kde sa manželia nevedia dohodnúť na rozdelení majetku, najmä nehnuteľností. V takýchto prípadoch je dôležité správne posúdiť hodnotu majetku, zohľadniť prínos každého z manželov k nadobudnutiu majetku a zabezpečiť, aby boli chránené záujmy maloletých detí.

Právne úkony a faktické úkony v kontexte pracovného práva

Popri „klasických právnych úkonoch“ sa v pracovnom práve stretávame aj s tzv. „faktickými úkonmi“. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má teda významné následky - neaplikuje sa naň napr. úprava neplatnosti právneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Úloha advokáta ako opatrovníka

Právne úkony patria medzi subjektívne právne skutočnosti, t.j. skutočnosti, s ktorými platné právo spája vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov a ktoré sú determinované správaním ľudí. Subjektívne právne skutočnosti sa vymedzujú oproti objektívnym právnym skutočnostiam alebo okolnostiam, ktoré sú na ľudskom správaní nezávislé a s ľudským správaním nesúvisia.

Platná definícia právnych úkonov vychádza z tzv. širokého konceptu právneho úkonu, zástancom ktorého bol akademik Viktor Knapp. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom.

Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky. Len pre právne úkony totiž platí napr. úprava platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov.

Medzi úkony, ktoré právna veda nezaraďuje medzi právne úkony, patria napr. spomínané faktické konania ako je vytvorenie či zničenie veci alebo diela, spoločenské a priateľské úsluhy a morálne záväzky, rozhodnutia orgánov obchodných spoločností a faktické úkony v pracovnom práve.

Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca, či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času. Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Povinnosti advokáta-opatrovníka

Drápal v komentári k českému Zákonníku práce uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“

Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce definoval právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.

Informačná bezpečnosť firmy a ochrana údajov

Informácie v tom najširšom zmysle slova, ktoré zamestnávateľ získava v nadväznosti na svoju oficiálnu činnosť a spracúva vo svojom informačnom systéme , majú svoju hodnotu. Zamestnávatelia prijímajú proti vonkajším hrozbám rôzne opatrenia od antivírusových programov až po služby súkromných bezpečnostných služieb. A predsa vo väčšine prípadov zabúdajú na najväčšiu hrozbu v podobe vlastných zamestnancov.

Zamestnanci každodenne pracujú s informáciami zamestnávateľa, resp. majú prístup k informáciám zamestnávateľa v informačnom systéme. Najväčšiu hrozbu predstavujú zamestnanci, ktorí sú vo výpovednej dobe alebo nespokojní zamestnanci, ktorí sa cítia neohodnotení, ale aj zamestnanci, pri ktorých sa zanedbáva odborná informovanosť v oblasti bezpečnostnej politiky zamestnávateľa.

V dnešnej dobe je už nepostačujúce mať vypracované len perfektné vnútorné predpisy (hlavne bezpečnostnú smernicu na ochranu osobných údajov , vnútorný predpis o klasifikácií informácií a dát v informačnom systéme ). Vyžadujú sa aj ďalšie kroky a opatrenia zo strany zamestnávateľa, ak chce chrániť svoje informácie v informačnom systéme, ktoré majú svoju hodnotu. Existujú rôzne softvérové riešenia, určené na monitorovanie zamestnancov, ktoré sa kombinujú s účinným riešením proti úniku dát (tzv. DATA LOSS PREVENTION). Vhodné DATA LOSS PREVENTION zohľadňuje skutočné slabé miesta v bezpečnosti.

Prečítajte si tiež: Príjem advokáta v Spišskej Novej Vsi a jeho vplyv na právnu pomoc

Od softvérového monitoringu zamestnancov je nevyhnutné odlišovať monitorovanie a sledovanie zamestnancov podľa § 13 ods. Softvérový monitoring zamestnancov je vnímaný ako jedno z opatrení zamestnávateľa na sledovanie aktivít zamestnancov v informačnom systéme pri realizovaní jeho bezpečnostnej politiky. Tak ako bolo uvedené vyššie, je účinný a efektívny len vtedy, keď je v súlade so zákonom a jeho výstupy sú použiteľné napr. v súdnom konaní.

Hranica medzi softvérovým monitoringom zamestnancov a monitorovaním a sledovaním zamestnancov podľa Zákonníka práce je veľmi citlivá. Najvhodnejšie je ju zviditeľniť na existujúcej judikatúre súdov. Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.8.2012, ktoré sa týka monitorovania internetových stránok.

Prerušenie trestného stíhania a nestrannosť prokurátora

V mediálnom prostredí silno zarezonovalo rozhodnutie samosudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnej veci „Očistec“, keď súd prvého stupňa rozhodol o prerušení trestného stíhania v štádiu preskúmania obžaloby podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci bol podaný návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR o nesúlade § 46 ods. 2 a § 55d ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. Charty základných práv Európskej Únie.

Podľa § 46 ods. 2 zákona o prokuratúre špeciálneho prokurátora vymenúva a odvoláva generálny prokurátor. Podľa § 55d ods. 3 písm. b) zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi.

Prokurátor bagatelizuje vadu právneho poriadku SR v tom, že mechanizmus na zachovanie a zabezpečenie najmä objektívnej nestrannosti v zmysle tzv. teórie zdania, ktorý bol zakotvený pre súdy tým, že v zmysle zákona o súdoch je v prípade napr. odňatia veci Špecializovanému trestnému súdu vecne príslušným Krajský súd v Banskej Bystrici, nebol zákonodarcom zakotvený aj pre prípad možného odňatia veci Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR (napr. z dôvodu zaujatosti všetkých prokurátorov).

Nestrannosť je kľúčovou hodnotou spravodlivosti. Len nestranné rozhodnutie môže byť spravodlivé. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Prostredníctvom nestrannosti aplikantov práva vo verejnom práve v rámci rozhodovania sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť.

Ústavný súd SR v tomto smere nasleduje ESĽP a jeho testovaciu metodológiu. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska a z objektívneho hľadiska. V prípade objektívneho hľadiska platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že aplikant práva v pozícii rozhodujúceho orgánu je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti.

tags: #advokat #vysporiadanie #BSM #skúsenosti #Šamorín