
Rozvod je jednou z najťažších životných udalostí, ktorá hlboko zasahuje do životov všetkých členov rodiny, a to najmä detí. Tento článok sa zameriava na to, ako deti rôzneho veku prežívajú rozvod rodičov a ako im môžu rodičia pomôcť minimalizovať negatívne dopady tejto situácie. Psychologička Eva Hargašová, ktorá sa venuje práci s rodinami, zdôrazňuje, že kľúčové je, aby rodičia vedeli, ako túto situáciu zvládnuť a podporiť svoje deti.
Podľa odborníkov, samotný rozvod je často len vyvrcholením dlhodobých problémov vo vzťahu rodičov. Pre deti je najviac zraňujúci práve tento nezdravý vzťah. Dobrý a láskyplný vzťah medzi rodičmi a deťmi je základom pre vytváranie si správneho obrazu o svete. Negatívne vplývajú nielen konflikty a hádky, ale aj situácie, keď sa jeden z rodičov neustále prispôsobuje druhému. Aj hádky môžu byť zdravé, ak sa dieťa naučí, ako zvládať hnev. Traumy vznikajú v nefunkčných vzťahoch, kde sa rodičia nakoniec rozhodnú pre rozvod, čo môže byť najzdravšie riešenie.
Dôvody rozchodu nemusia byť vždy dramatické, ako alkoholizmus alebo násilie. Často ide o nahromadené maličkosti, ktoré vedú k neznesiteľnej bolesti. Pre ženu to môže byť pocit osamelosti, keď muž trávi veľa času v práci, pre muža zasa pocit nepochopenia zo strany unavenej ženy. Táto bolesť môže byť taká silná, že sa rozhodnú obetovať manželstvo a vzťah.
Rozchod rodičov ovplyvní každé dieťa, bez ohľadu na vek. Je to záťažová situácia, s ktorou sa dieťa musí vyrovnať. Staršie deti majú viac mechanizmov na zvládanie záťaže, vedia sa vykričať alebo rodičom vynadať.
Problémy v škole ako signál: Ak sa dieťaťu zhorší prospech alebo viac vyrušuje, môže to súvisieť s problémami v rodine. Vnímaný učiteľ by mal komunikovať s rodičmi a byť vnímavý k deťom. Ak sú rodičia zameraní na výkon, učiteľ môže byť prvý, kto dieťa pochváli a ukáže mu jeho silné stránky.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie pre rodičov
Striedavá starostlivosť môže byť dobrá pre niektoré typy rodičov, ale základom je, aby rodičia vedeli spolu komunikovať a podporovať sa. Ide o to, aby sme druhému partnerovi dovolili vytvoriť si s dieťaťom vzťah a nepliesť sa do toho. Je dobré, ak sa rodičia dohodnú na základných pravidlách a rozvrhu pre dieťa, ktorý by obaja dodržiavali. Deti sa vedia naučiť, že u každého rodiča platia iné pravidlá.
Je v poriadku, ak dieťaťu predstavíte priateľa, ktorý je len priateľ alebo kolega. Iné je, ak je to už človek, s ktorým chcete žiť. Zmeny treba robiť postupne a byť pri deťoch, sprevádzať ich a dovoliť im vyjadriť svoje emócie. Nový partner je cudzí prvok, ktorý spôsobí chaos a prinesie emócie. Dôležité je, aby rodičia boli architekti rodiny a počúvali svoje deti.
Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že potrebujú byť špeciálne citliví na to, aby dieťa medzi seba začleňovali a uisťovali ho o láske, aby sa necítilo vyčlenené. Dieťa sa môže cítiť vyčlenené, aj keď je to jeho biologický súrodenec, lebo zrazu prišiel niekto nový. Pre rodičov je dôležité, aby mohli stráviť kvalitný čas osamote matka s dieťaťom a otec s dieťaťom.
To, ako sa dieťa učí o svete, je ovplyvnené tým, ako sa rodičia správajú sami k sebe a čo naučili dieťa. Nakoľko bolo dieťa zrelé, ako si vysvetľovalo, čo sa dialo, akú malo kapacitu, aké významy si robilo. Napríklad, ak je dieťa ešte príliš malé a má veľkú potrebu byť ešte v maminom náručí, ale už sa narodilo druhé dieťa, staršie dieťa si príliš skoro zažije, že je odložené z maminho náručia.
Podľa psychológa Martina Seligmana, hádky a rozvod rodičov môžu byť príčinou dlhodobých depresií u detí. Tieto deti sú smutnejšie, viac sa hnevajú, sú menej energické a sebaisté, bývajú chorľavejšie a sú ustrašené. Väčšina detí spočiatku prechádza štádiom popierania a verí, že odlúčenie rodičov je dočasné.
Prečítajte si tiež: Podmienky príspevku pri PN
Rozvod rodičov je vždy náročný pre deti v akomkoľvek veku. Aj malé deti dokážu byť prekvapivo všímavé a rozumejú veciam, ktoré by sme nepredpokladali.
Bábätká nasávajú energie okolo seba, preto je dôležité, aby boli mamy pokojné a neprenášali na dieťatko svoje neistoty alebo negatívne pocity. Deti do roka a pol veľmi dobre cítia napätie doma, nerozumejú však prečo. To sa potom prenáša na ich správanie, sú precitlivelé, často plačú a reagujú podráždene.
V tomto období sú deti veľmi naviazané na rodičov a ťažšie prežívajú rozvod. Nevnímajú ešte súvislosti, ale chápu, že prichádzajú o jedného z rodičov. To ovplyvní ich túžbu byť v centre pozornosti, preto rebelujú. Ich vývoj sa môže vrátiť trochu pozadu, nebudú sa chcieť odúčať od plienok, odmietnu samostatne jesť a budú vám komplikovať život.
Vnímavejšie deti majú s rozvodmi rodičov väčšie ťažkosti. Rozumejú tomu, že sa ich mama s otcom rozvádza, ale nevedia prečo. Myslia si, že sú zodpovedné za rozbitie ich vzťahu a obviňujú sa z toho, že urobili niečo zlé.
V školskom veku si už deti uvedomujú, v akom zázemí žili a čo im dávala rodina. Preto keď sa zrazu rodičia rozvádzajú a nebývajú spolu, tak prežívajú veľký strach. Boja sa toho, ako sa zmení ich život a že prichádzajú o otca či matku. Tlak z domácnosti sa prenáša do ich ďalších vzťahov. Môže sa zhoršiť prospech, budú sa hádať so spolužiakmi, biť s kamarátmi. Takisto sa to prejavuje fyzickými zmenami. Keďže sú pod veľkým stresom, pravidelne trpia nevysvetliteľnými bolesťami.
Prečítajte si tiež: Mestské časti a príspevok pri narodení
Rozvod a deti v puberte je náročná kapitola, hoci mnohé deti v tínedžerskom období vás môžu príjemne prekvapiť. Je oveľa pravdepodobnejšie, že tínedžeri pochopia, čo vedie rodičov k rozvodu alebo odlúčeniu a odchodom jedného z rodičov sa im môže dokonca uľaviť. Deti v puberte už majú svojich kamarátov a dôležité je pre ne najmä to, či budú stále vídať svojich priateľov. Možno vás prekvapí ich sebecké správanie, keď vám ako prvé povedia, že sa nechcú a nebudú sťahovať. Aj napriek relatívnej slobode a samostatnosti tínedžerov je dôležité rozprávať sa s nimi a všímať si ich správanie a nálady.
V prípade rozvodu je dôležité dobre odkomunikovať deťom novú situáciu. Treba im venovať dostatok porozumenia, pozornosti a slov uistenia. Tráviť s nimi spoločný čas a uistiť ich o vašej láske a bezpečí. Dôležité je rozprávať sa o svojich pocitoch, o hneve, aj o dôvode, prečo rozvod nastal. Situácii neprospeje, ak jeden z rodičov bude zvaľovať vinu na toho druhého a zaťažovať dušu dieťaťa osočovaním. Komunikácia smerom k deťom by mala obsahovať pochopenie, porozumenie, ale aj dodržiavanie pravidiel.
Niekedy môže byť rozvod žiaduci, napríklad ak dieťa žije v dlhodobo stresujúcom prostredí alebo v psychicky náročnom, či dokonca fyzicky terorizujúcom. Stresujúce pre dieťa však môže byť aj to, ak sa rodičia rozvedú akoby z ničoho nič. Žijú navonok harmonický život, aj sa tak prezentujú na verejnosti, aj dieťa ich tak vníma a zrazu len príde k rozvodu. Podľa uznávaného psychológa Martina Seligmana sú hádky a rozvod rodičov príčinou dlhodobých depresií u detí. Podľa výskumov sú tieto deti smutnejšie, viac v triede hnevajú, sú menej energické a sebaisté, bývajú chorľavejšie a sú ustrašené. Nemožno nikoho súdiť, niekedy je rozvod skutočne jediným možným riešením patologickej situácie.
Väčšina detí spočiatku prechádza štádiom popierania. Veria, že odlúčenie rodičov je dočasné, rodičia sa určite dajú znovu dokopy. Často aj roky po rozvode deti snívajú o tom, že budú opäť všetci spolu. Dovoľte deťom smútiť. Deti nevedia komunikovať smútok rovnakým spôsobom ako dospelí. Nemeňte celý ich život, nerobte zmeny, ktoré nie sú nevyhnutné. Detí emocionálne zraňuje, ak ich rodičia zneužívajú ako špehov, mediátorov alebo udavačov. Dovoľte deťom ľúbiť druhého rodiča aj jeho rodinu. Ony sa so svojou mamou/svojim otcom nerozviedli. Nikdy neklamte. Veku primeraným spôsobom a bez zbytočných detailov hovorte len pravdu. Keď jeden z manželov zhadzuje, kritizuje a naváža sa do svojho manželského partnera, môže to emocionálne narušiť pocit vnímania vlastnej hodnoty u dieťaťa.
Už samotný rozvod je veľmi ťažká situácia, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Je to okrem iného obrovská zmena, ktorú musí dieťa postupne prijať a pochopiť to. Práve predstavenie nového partnera je ten okamih, kedy by rodič mal byť až extrémne citlivý voči dieťaťu. Dieťa by totiž malo najskôr prejsť prvou porozvodovou fázou svojich rodičov, ustáliť sa v bežnom živote, začať si zvykať na nový rytmus a systém života bez jedného rodiča. Až potom by malo byť postavené pred novú situáciu, akou je predstavenie nového partnera. Pre dieťa môže byť táto situácia rovnako ťažká ako samotný rozvod rodičov. Rodičom odporúčam, aby dali svojim deťom čas, aby prijali zmenu, ktorá sa deje v ich živote. Taktiež by rodič mal predstaviť nového partnera až v takom štádiu vzťahu, kedy si je viac-menej istý, že to bude životný partner. Neexistuje teda univerzálny čas, kedy áno a kedy nie. Rodič by mal pozerať na dieťa veľmi citlivo a empaticky. Dieťa by malo byť najvyššou prioritou, aby sa cítilo bezpečne a milované.
Áno, na prvý pohľad je toto tá lepšia situácia, kedy nový partner „zaplní prázdne miesto“ v rodine. Ale to, ako a či prijme nového rodiča, závisí od mnohých faktorov. Napríklad od toho, akým spôsobom rodič predstaví nového partnera. Od toho, aký bol rozvod a porozvodové obdobie, koľko času prešlo odvtedy, ako sa dieťa vysporiadalo s rozvodom, aký vzťah má s oboma rodičmi a v akom veku je dieťa. Každý vek má svoje špecifiká, platí, že najľahšie prijmú deti nového partnera v predškolskom veku a teenageri najťažšie?
Keďže rozvod rodičov je pre dieťa nesmierne ťažký, niekedy sa dokonca hovorí, že je pre dieťa tak emočne silný a ťažký ako úmrtie blízkej osoby, nedá sa odpovedať jednoznačne. Vieme však, že aj napriek individualite každého dieťaťa, deti vysielajú „signály“ o tom, ako v ktorom období prežívajú rozvod rodičov.
Po rozvode sú partneri často citliví a vidia nepriateľské, útočné správanie aj tam, kde nie je. Ak sa takéto správanie nasmeruje aj na nového partnera, dozrel čas na vyhľadanie pomoci. Paradoxne, nesúhlasný postoj rodiča sa nedotkne tak nového partnera ako samotného dieťaťa. Ono sa stane obeťou hnevu dospelých. Ono sa zas a znova nedobrovoľne ocitne v roli, kedy musí rozhodnúť: Kto má vlastne pravdu? Komu na mne záleží a kto je dobrý? Prečo si ho vybrala mama? Rozídu sa? Prečo ho otec /mama nemá rád/rada? Vžite sa do situácie dieťaťa a predstavte si, že po hádkach, sklamaniach, bolesti musíte riešiť nové konflikty. Ako môže takéto dieťa spokojne vyrastať? Ako si môže budovať vieru v druhých ľudí? Preto urobte všetko preto, aby dieťa netrpelo. Dospelí aj napriek všetkému musia ochrániť dieťa.
Ideál je vstúpiť do vzťahu s rodičom a dieťaťom nenútene, prirodzene. Najmä v čase, kedy je matka spokojná a to ťažké akútne porozvodové obdobie má za sebou. Ak dieťa vidí, že rodič je spokojný, aj ono je spokojné. Platí, že človek by mal byť autentický a láskavý v každom vzťahu. Vzťah sa buduje a stavia práve vďaka tomu, akí sme. Základom je láska, úcta a dôvera. Taktiež chcem povzbudiť takéto „novovznikajúce“ rodiny, aby mysleli aj na to, že vzťah sa buduje cez zážitky. To je to, čo posilňuje vzťahy - byť účastným v živote dieťaťa. Práve vtedy si ako nový partner dokážete získať a budovať detskú dôveru.
Ak dieťa dáva najavo averziu, treba rozlíšiť, či je to averzia taká krátkodobá, ktorá súvisí viac s novosťou situácie a dieťa si potrebuje zvyknúť. Po čase takéto nastavenie pominie. Alebo sa jedná o dlhodobé negatívne prežívanie, ktoré už zasahuje do života dieťaťa a rodiny. Teda rodič by pri prvých náznakoch nefungujúceho vzťahu nový partner - dieťa to mal rozdebatovať s partnerom aj dieťaťom. Rodič by mal sledovať aj školský prospech dieťaťa, symptomatiku dieťaťa (bolesti brucha, nočný plač, pomočovanie, zajakávanie…), zvýšiť pozornosť pri záškoláctve, zmene správania, výskytu klamstva, útekov z domu… Všetko toto sú už vážne signály, kedy dieťa takto prosí o pomoc, ukazuje svoju nespokojnosť a nešťastie. Potrebuje rodičovské pochopenie a prítomnosť. Nie rady a poučenie, čo by malo urobiť, ako by sa malo správať a prijať nového partnera. Tu by mal hľadať odpovede každý dospelý, ktorý také niečo cíti voči dieťaťu - prečo je to tak? Prečo neznášam dieťa? Z čoho to pramení? Pomáha mi vo vzťahu v novej rodine tento môj pohľad na dieťa? Čo môžem urobiť, aby sa to zmenilo? Čo by mi pomohlo zmeniť tento môj vzťah k dieťaťu? Čiže hľadať sám v sebe možnosti riešenia tejto situácie. Dospelí máme oveľa viac vnútornej sily, sociálnych zručností a vnútorných mechanizmov pre riešenie averzie alebo nesympatie voči dieťaťu.