
Rozvod alebo rozchod rodičov je náročná životná udalosť, ktorá má dopad na celú rodinu, predovšetkým na deti. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na výchovu detí po rozvode, s dôrazom na právne aspekty, typy starostlivosti, vyživovaciu povinnosť a praktické rady pre rodičov, ktorí sa snažia minimalizovať negatívne dopady rozvodu na svoje deti.
Rada pre práva dieťaťa realizovala naratívny výskum analýzou 1 000 príbehov od detí z celého Slovenska v čase od januára do apríla 2016. Výsledkom sú pravidlá, ktoré vychádzajú z detskej duše a ktoré sú detskou prosbou k rodičom, aby sa po rozpade rodiny správali k nim citlivo. Tieto pravidlá sú vyjadrením podstaty toho, ako by sa mali k sebe a k dieťaťu správať rodičia po stroskotaní svojho vzťahu. Manželstvo/partnerstvo je pominuteľné, ale rodina je večná - žena a muž sa môžu po rozchode odcudziť, ale dieťa zostane dieťaťom obidvoch rodičov naveky.
Rozvodové konanie je zo zákona spojené s konaním o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. V tomto konaní súd rozhoduje, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, a tiež rozhoduje o výške výživného, ktoré bude musieť druhý rodič platiť. Súd v tomto konaní vždy prihliada na záujem maloletého, tzn. že sa súd rozhoduje podľa toho, čo by bolo pre maloletého najlepšie.
Podľa slovenského práva, konkrétne zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, súd v rozhodnutí o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Súd určí, či dieťa zverí do:
Zároveň súd určí, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. V konaní o rozvod nie je možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie pre rodičov
Začiatkom minulého roka (1. januára 2023) bola do nášho právneho poriadku zavedená nová forma osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode alebo rozchode rodičov, a to spoločná osobná starostlivosť. Pred jej zavedením poznal náš právny poriadok iba výlučnú osobnú starostlivosť (dieťa je zverené jednému z rodičov) alebo striedavú osobnú starostlivosť (dieťa je striedavo u jedného a druhého rodiča v intervaloch určených súdom). Ako to vyplýva z dôvodovej správy k novele Zákona o rodine, ktorá tento inštitút zaviedla, cieľom tejto formy starostlivosti o dieťa je zachovať taký režim starostlivosti oň, ktorý rodičia realizujú už v čase pred ich rozchodom alebo rozvodom, pričom majú aj naďalej po ich oficiálnom odlúčení záujem na zachovaní tohto režimu. Cieľom spoločnej osobnej starostlivosti je zachovanie väzieb a vzťahov dieťaťa s oboma rodičmi a vyhnúť sa tomu, aby súd striktne určil, ktorému rodičovi dieťa zverí alebo presne prerozdelil čas starostlivosti medzi oboch rodičov. Ide teda o voľnejšiu formu starostlivosti ako už existujúce formy, ktorá sa spolieha na to, že rodičia sa ohľadom detí budú vedieť dohodnúť.
V porovnaní so striedavou osobnou starostlivosťou je možné spoločnú osobnú starostlivosť určiť iba v prípade, ak s ňou súhlasia obaja rodičia, kým pri striedavej starostlivosti postačuje súhlas jedného rodiča. Pri striedavej starostlivosti súd v rozhodnutí autoritatívne určí intervaly striedania dieťaťa medzi rodičmi, kým pri spoločnej osobnej starostlivosti si ich dohodnú medzi sebou rodičia. Z tohto pohľadu je výhodou spoločnej osobnej starostlivosti určitá voľnosť režimu, avšak v prípade neplnenia dohodnutého režimu nie je možný súdny výkon rozhodnutia (keďže intervaly striedania nie sú pevne stanovené). Spoločná osobná starostlivosť nemôže byť autoritatívne určená súdom, ale môže byť iba výsledkom schválenej dohody rodičov. V prípade uzatvorenia rodičovskej dohody o spoločnej osobnej starostlivosti súd musí skúmať, či je takáto dohoda v súlade so záujmami dieťaťa, či budú zaistené jeho potreby, a či nie je v rozpore so zákonom.
Po roku aplikácie tohto inštitútu v praxi môžeme konštatovať, že súdy v prípade tejto formy osobnej starostlivosti zväčša vydávajú zjednodušené rozsudky bez odôvodnenia, keďže obaja rodičia sa spravidla vzdávajú práva podať odvolanie. Na záver možno konštatovať, že táto forma osobnej starostlivosti umožňuje rodičom plne prevziať zodpovednosť za starostlivosť o svoje dieťa, zachovať vzťahy a väzby dieťaťa s oboma rodičmi a je vhodná v takých prípadoch, v ktorých rodičia dokážu dať bokom svoje nezhody a sústrediť sa na svoju rodičovskú rolu v záujme dieťaťa.
Novela zákona o rodine účinná od 1. júla 2010 zakotvila do slovenského právneho poriadku inštitút striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Podstata striedavej starostlivosti spočíva v tom, že dieťa bude určitý časový úsek žiť s matkou a určitý časový úsek s otcom. Úprava striedavej starostlivosti kladie vysoké nároky najmä na rodičov dieťaťa a ich morálnu a osobnostnú vyspelosť. Títo musia byť schopní spolu slušne komunikovať, mať podobný názor na výchovu dieťaťa a vedieť sa dohodnúť o výchovných praktikách a pravidlách týkajúcich sa dieťaťa.
Pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti súd zohľadňuje záujem maloletého dieťaťa, ako aj sociálne, hygienické, zdravotné a iné podmienky. Dôležitý je aj postoj rodičov k starostlivosti o dieťa.
Prečítajte si tiež: Podmienky príspevku pri PN
Na to, aby mohlo byť dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov, musia byť naplnené tieto podmienky:
Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil, inak je takáto dohoda nevykonateľná. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie neupravuje.
Rodičia sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Súd sleduje predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, ako i životné pomery rodičov, vrátane bytových pomerov a citovej, rozumovej a mravnej výchovy.
Rozvod či rozchod rodičov neznamená automaticky stratu kontaktu dieťaťa s jedným z rodičov. Práve naopak, zákon a súdy často podporujú zachovanie a rozvíjanie vzťahu dieťaťa s oboma rodičmi. Dohoda o styku rodičov s dieťaťom nepotrebuje schválenie súdu. Avšak, bránenie v styku s dieťaťom môže mať za následok zmenu osobnej starostlivosti.
Ak jeden z rodičov bráni druhému rodičovi v styku s maloletým dieťaťom alebo znemožňuje mu kontakt a starostlivosť o dieťa ešte pred rozvodom alebo počas rozvodu, je možné podať na súd návrh na neodkladné opatrenie. Súd môže upraviť styk dieťaťa so súrodencami alebo inými príbuznými. Ak je v záujme dieťaťa, aby sa dieťa stretávalo aj napríklad so starými rodičmi, je potrebné podať návrh.
Prečítajte si tiež: Mestské časti a príspevok pri narodení
Rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Vyživovacia povinnosť je zákonnou povinnosťou rodičov, ktorej neplnenie je trestným činom. Výška výživného závisí od odôvodnených potrieb dieťaťa, jeho schopností, možností a majetkových pomerov, ako aj od príjmu každého z rodičov. Súd prihliada napr. na záujmy a potreby dieťaťa, jeho vek, zdravotný stav, vzdelanie, záujmy a na budúce povolanie. V prípade, že rodičia žijú spolu, prihliadne sa aj na starostlivosť rodičov o spoločnú domácnosť.
V prípade striedavej osobnej starostlivosti súd môže, ale nemusí určiť výživné. Rozhodnutie závisí od konkrétnych okolností prípadu. Ak sú príjmy rodičov porovnateľné a obaja sa o dieťa starajú rovnakým dielom, výživné sa spravidla neurčuje. Ak má jeden z rodičov vyšší príjem a dieťa má u neho vyšší štandard života, súd môže tomuto rodičovi určiť povinnosť hradiť výživné, aby sa životná úroveň dieťaťa vyrovnala v oboch domácnostiach.
V roku 2024 vydalo Ministerstvo spravodlivosti tzv. Metodiku pre výpočet výživného - verejnosti známejšiu ako „tabuľkové výživné“. Ide o odporúčací materiál, ktorý poskytuje súdom orientačné percentuálne sadzby výživného podľa veku dieťaťa a počtu detí, ktoré rodič vyživuje. Táto metodika však nie je záväzná.
Nárok na výživné sa premlčuje najviac 3 roky od podania návrhu na súd. V konaní je možné žiadať nielen určenie výživného, ale aj vymôcť už splatné výživné. V prípade úspešnosti v konaní, trovy právneho zastúpenia kancelárie zaplatí dlžník.
Rozvedený manžel má nárok na tzv. príspevok na výživu rozvedeného manžela, ak nie je schopný sám sa živiť a táto neschopnosť vznikla v dôsledku manželstva alebo v súvislosti s ním. Výška príspevku závisí od schopností, možností a majetkových pomerov oboch manželov. Príspevok sa platí iba po dobu, ktorú určí súd.
Mnohí rodičia žijú v domnienke, že ak majú dieťa v striedavej osobnej starostlivosti, výživné sa automaticky neplatí. Nie je to však celkom tak. Zákon o rodine totiž výslovne hovorí, že ak je dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti, súd môže, ale nemusí výživné určiť. Rozhodnutie vždy závisí od konkrétnych okolností prípadu. Súd teda musí výživné posúdiť, ale nie nevyhnutne určiť. V praxi totiž nie je striedavá starostlivosť vždy úplne „rovnaká“ - rodičia sa síce môžu striedať pri starostlivosti o dieťa, no ich príjmy, možnosti alebo schopnosti môžu byť výrazne odlišné. V takom prípade sa výživné určuje práve preto, aby dieťa malo rovnakú životnú úroveň v oboch domácnostiach. Dieťa má totiž podľa zákona právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov, a to bez ohľadu na to, u ktorého sa aktuálne nachádza.
Súd pri rozhodovaní vyhodnocuje viacero faktorov: výšku príjmov, životnú úroveň rodičov, majetkové pomery rodičov, ich schopnosti a možnosti, ale aj aktuálne náklady na výživu dieťaťa. V prípade, že príjmy rodičov sú porovnateľné a obaja sa o dieťa starajú rovnakým dielom, výživné sa spravidla neurčuje. Každý rodič totiž vtedy zabezpečuje potreby dieťaťa „in natura“, teda tým, že sa oň osobne stará, zabezpečuje mu stravu, oblieka, zabezpečuje jeho voľnočasové aktivity či školskú dochádzku, v čase, kedy sa nachádza v jeho starostlivosti.
Ak sa však ukáže, že jeden z rodičov má vyšší príjem a dieťa má u neho vyšší štandard života, súd môže tomuto rodičovi určiť povinnosť hradiť výživné, aby sa životná úroveň dieťaťa vyrovnala v oboch domácnostiach.
Súd v rámci rozhodovania o striedavej starostlivosti zároveň určí aj to, kde bude mať dieťa trvalý pobyt, kde prechodný pobyt, ktorý z rodičov bude poberateľom rodičovských dávok, a ktorý z rodičov si bude uplatňovať daňový bonus.
V roku 2024 vydalo Ministerstvo spravodlivosti tzv. Metodiku pre výpočet výživného - verejnosti známejšiu ako „tabuľkové výživné“. Ide o odporúčací materiál, ktorý poskytuje súdom orientačné percentuálne sadzby výživného podľa veku dieťaťa a počtu detí, ktoré rodič vyživuje. Napríklad pri jednom dieťati vo veku 6 až 9 rokov by malo výživné predstavovať 20 % z príjmu rodiča, pri dvoch deťoch 14 %, a tak ďalej. Percentá sa zvyšujú s vekom dieťaťa - napríklad vysokoškolákovi vo veku nad 19 rokov prislúcha až 26 % z príjmu rodiča. Táto metodika však nie je záväzná - nejde o zákon, ale o pomôcku, ktorú súd použije len tam, kde sa podmienky dajú považovať za „bežné“.
Rozvod s cudzincom je v dnešnej dobe bežný. V takomto konaní je prítomný tzv. "cudzí prvok" a súd dôkladne skúma svoju právomoc rozhodnúť. Právomoc slovenských súdov rozhodovať o rozvode s cudzincom upravujú rôzne nariadenia a medzinárodné zmluvy. Veľmi dôležité je, kde manželia majú spoločné bydlisko, prípadne ak spolu nežijú, v ktorých krajinách majú bydlisko. Podľa toho sa bude určovať, ktorý právny predpis sa použije.
Ak sú obaja manželia slovenskí štátni príslušníci, slovenský súd má právo rozhodovať o ich rozvode. Často sa bývalí manželia dopúšťajú zbytočných chýb, ktoré ich rozvod s cudzincom neúmerne predlžujú.
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnemu pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestivejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.
Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné.
Skúsenosti rodičov so striedavou starostlivosťou sú rôznorodé. Niektorí rodičia si tento model pochvaľujú, zatiaľ čo iní s ním majú negatívne skúsenosti.
Rozchod rodičov je pre dieťa veľmi stresujúcim a ťažkým obdobím. Rodina, v ktorej dovtedy žilo, pre neho predstavovala stabilitu a útočisko. Je to základný priestor poskytujúci bezpečie, a keď sa táto základná istota rozpadne, pre dieťa je to veľmi náročné. Prináša mu to do života veľa strachu a neistoty. V hlave mu víria otázky o tom, čo bude ďalej, ako bude žiť. Má strach, že stratí oboch rodičov. Každá strata so sebou prináša stres. A rozpad rodiny je veľká strata.
Je dôležité sa s dieťaťom o odlúčení rozprávať pravdivo, ale samozrejme primerane jeho veku. Potrebuje tiež neustále ubezpečovanie o tom, že v kontakte ostanú aj po tom, čo sa jeden z rodičov odsťahuje. Je dôležité vedieť sa s dieťaťom rozprávať správne. Cielene sa zameriavať na jeho prežívanie a pomôcť mu spracovať negatívne pocity. Každé dieťa reaguje na takúto situáciu inak, nedá sa to štandardizovať. Deti v školskom veku však vedia situáciu uchopiť viac racionálne. Vedia pochopiť dôvody a vyhodnotiť situáciu medzi rodičmi.
Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová nemá striedavú starostlivosť v obľube. Je výhodná pre rodičov, nie pre dieťa. Dieťaťu to prináša len ďalšie problémy, okrem tých, ktoré má v spojitosti s rozpadom rodiny. Predstavuje to preň neustále sťahovanie a ‘chodenie s kufríkom‘ raz k jednému, raz k druhému rodičovi. Potrebujeme sa niekde cítiť DOMA, mať svoje útočisko a túto väzbu je ťažké urobiť na dve miesta. Pre dieťa je to zrazu akoby nikam nepatrilo, lebo u každého je len na chvíľku. Oveľa viac sa jej páči, keď je dieťa u jedného z rodičov, ale medzi rodičmi funguje dohoda, kde sviatky a prázdniny dieťa trávi na striedačku raz u jedného, raz u druhého, prípadne operatívne podľa dohody. Ak by sa všetci rodičia vedeli dohodnúť, bol by to ideálny stav a najmä najlepší spôsob, ako dieťaťu pomôcť prekonať ich odlúčenie.