Bilaterálne Zmluvy a Ich Priorita Pred Zákonom v Slovenskom Právnom Systéme

Úvod

V slovenskom právnom poriadku existuje komplexný systém vzťahov medzi rôznymi prameňmi práva. Jednou z kľúčových otázok je postavenie medzinárodných zmlúv, najmä bilaterálnych, vo vzťahu k vnútroštátnym zákonom. Tento článok sa zameriava na analýzu prednosti bilaterálnych zmlúv pred zákonmi v Slovenskej republike, ich aplikáciu v praxi a s tým súvisiace právne aspekty.

Právny Rámec a Kompetencie Štátnych Orgánov

Je dôležité zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemá zákonnú kompetenciu podávať právne záväzné výklady právnych predpisov. Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Kompetencie ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy určuje zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (kompetenčný zákon), ktorý oprávnenie podávať právne záväzný výklad nedáva žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy.

Aplikácia Nariadenia Brusel IIa a Bilaterálne Zmluvy

Viaceré slovenské súdy konajúce v rozvodových veciach čelia otázke, ako sa vysporiadať s aplikáciou nariadenia Brusel IIa v prípade, že daná vec súvisí so štátom mimo Európskej únie. Takýto štát môže, ale nemusí mať so Slovenskou republikou uzavretú zmluvu o právnej pomoci v civilných veciach. Nariadenie Brusel IIa je univerzálne aplikovateľné, t.j. ak sú splnené podmienky v čl. 3 a prekážkou konania nie je čl.

Univerzálna aplikovateľnosť nariadení EÚ v oblasti európskeho medzinárodného práva súkromného vyplýva z judikátu Súdneho dvora EÚ vo veci Owusu, kde súd povedal: „Znenie článku 2 Dohovoru (dnes Nariadenia Brusel I) nenaznačuje, že uplatnenie všeobecného pravidla právomoci, ktorý tento článok obsahuje výlučne vo vzťahu k bydlisku žalovaného na území zmluvného štátu, je podmienené existenciou právneho vzťahu týkajúceho sa viacerých zmluvných štátov (bod 24 rozsudku). Všeobecné pravidlo právomoci uvedené v článku 2 Dohovoru sa môže vzťahovať aj na konania a spory týkajúce sa zmluvného štátu a tretieho štátu(bod 26 rozsudku).“

Priorita Bilaterálnych Zmlúv Pred Právom EÚ

Ustanovenia dvojstrannej zmluvy s tretím štátom, ktorá bola uzatvorená pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ (t.j. pred 1.5.2004) má v zmysle čl. 351 Zmluvy o fungovaní EÚ (TU) prednosť pred právnymi aktami EÚ, teda aj nariadením Brusel IIa. V prípadoch, v ktorých sa dvojstranná zmluva neuplatní (na základe skutkových okolností) a teda je potrebné posúdiť právomoc podľa nariadenia Brusel IIa, slovenský súd si môže založiť právomoc na základe čl. 7 nariadenia Brusel IIa (zostatková právomoc). To znamená aplikovať ustanovenia zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej ako „ZMPS“), ale iba iba v prípade, že právomoc na rozvod podľa čl. 3 až 5 nariadenia Brusel IIa nemá súd žiadneho členského štátu EÚ a súčasne za splnenia podmienky uvedenej v čl.

Prečítajte si tiež: Zmluvy medzi Slovenskom a Holandskom

Príklad Aplikácie

Manželka, ktorá chce podať návrh na rozvod, je občianka SR s trvalým pobytom na území SR, avšak obvyklý pobyt má v Taliansku. Jej manžel je Srb, s obvyklým pobytom v Srbsku. V tejto situácií čl. 26 ods. 2 Zmluvy medzi ČSSR a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Belehrad 20. 1. 1964, vyhl. č. 207/1964 Zb.) riešenie neposkytuje, keďže je nepoužiteľný vzhľadom na skutočnosť, že manželka nemá bydlisko na území SR (ak by mala bydlisko na území SR, právomoc by mal na základe Zmluvy jedine srbský súd).

Vzhľadom na obvyklý pobyt manželky, ktorý v tomto prípade vylučuje použitie dvojstrannej zmluvy, sa bude právomoc posudzovať podľa nariadenia Brusel IIa. To znamená, že v tomto prípade by manželka mohla podať návrh na rozvod v Taliansku, za podmienky, že tam bol posledný spoločný pobyt manželov. Pokaľ by nemali manželia posledný spoločný pobyt v členskom štáte EÚ, mohla by manželka podať návrh na rozvod aj v SR podľa čl. 7 nariadenia Brusel IIa, t.j. uplatnilo by sa ustanovenie § 38 ods. 1 ZMPS, pretože občana 3. štátu, ktorý nemá obvyklý pobyt v EÚ, čl. 1.

Obvyklý Pobyt

Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie) (ďalej len „nariadenie“) neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, iba naň odkazuje v čl. 7 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu) a v čl. 9 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa). Z uvedených článkov vyplýva, že právomoc má súd toho členského štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania, resp.

Pojem obvyklý pobyt nie je v nariadení bližšie špecifikovaný, vyvoláva často výkladové problémy. Ani medzinárodné inštitúcie v medzinárodných zmluvách tento pojem úmyselne nedefinujú, hoci sa v medzinárodnom práve súkromnom používa približne od roku 1980. V tejto súvislosti je preto potrebné odkázať na dve relevantné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré bližšie analyzujú tento pojem. Týmito rozhodnutiami sú C - 523/07 z 2. apríla 2009 („A“) a C - 497/10 z 22. decembra 2011 („Mercredi“).

Nariadenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pôsobnosti tohto pojmu, a preto si tento pojem vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii (C - 497/10, bod 45). Ďalej z ustanovenia čl. 7 vyplýva, že obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia konania (princíp perpetuatio fori), pričom podľa čl.

Prečítajte si tiež: Nemecké bilaterálne zmluvy a charita

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa v danom štáte. Pri posudzovaní obvyklého pobytu je potrebné zobrať do úvahy aj vek dieťaťa, nakoľko iné faktory sa zohľadňujú v prípade dojčaťa, ako v prípade dieťaťa v školskom veku alebo v prípade neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdia (C - 497/10, bod 52- 53).

Nakoľko nariadenie neupravuje minimálnu dĺžku pobytu, trvanie pobytu môže slúžiť len ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Na zmenu obvyklého pobytu sa berie do úvahy najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu (C - 497/10, bod 51). Pri zmene obvyklého pobytu však treba rozlišovať situáciu neoprávnenej zmeny pobytu dieťaťa, t. j. pri únose dieťaťa, kedy si podľa čl.

Právna Pomoc v Dedičských Veciach

Vzhľadom na ustanovenie § 161 (konanie o dedičstve) zákona 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej iba „CMP“), v súčinnosti s ustanoveniami nariadení EÚ a medzinárodných zmlúv týkajúcich sa právnej pomoci, je možno konštatovať, že dožiadania o právnu pomoc do cudziny by mal notár vypracovať a zaslať do cudziny bez súčinnosti súdu, ktorý ho poveril (t.j. byť dožadujúcim orgánom). Vzhľadom na uvedené boli notári notifikovaní ako justičné orgány príslušné na vykonanie dôkazov, ako aj na doručovanie písomností, na účely súdneho konania v dedičských veciach (v zmysle čl. 31 ods. 3 nariadenia o vykonávaní dôkazov a čl. 33 ods. 1 nariadenie doručovaní v zmysle čl. 31 ods.

Podľa oboch citovaných nariadení notári môžu žiadať o právnu pomoc z cudziny priamo, bez súčinnosti súdu, ktorý ho na konanie poverí. S ohľadom na uvedené sme toho názoru, že obdobne by mali notári v dedičských veciach nielen v oblasti európskych právnych nástrojov ale aj v oblasti iných medzinárodných zmlúv. Ide o medzinárodné zmluvy, ktoré obsahujú ustanovenia o poskytovaní právnej pomoci z cudziny medzi justičnými orgánmi (napr. Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach, Dohovor o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach, alebo bilaterálne medzinárodné zmluvy) a určujú, že dožadujúcim orgánom môže byť justičný orgán, resp.

Takýmto postupom sa zjednoduší a zrýchli konanie vedené notárom, nakoľko bude vyhotovovať a zasielať dožiadanie bez súčinnosti súdu a zároveň budú súdy „odbremenené“ od vyhotovovania a zasielania týchto dožiadaní. Samozrejme, ak bilaterálna zmluva zavádza tzv.

Prečítajte si tiež: Prehľad bilaterálnej zmluvy

Schvaľovanie Právnych Úkonov Zástupcu Maloletého

V konaniach slovenských súdov sa pravidelne objavuje problém týkajúci sa založenia právomoci slovenského súdu na schválenie právneho úkonu zástupcu o nakladaní s majetkom maloletého (§ 28 OZ). Na tento problém donedávna neexistovalo priamočiare riešenie, avšak účinnosťou Nariadenia Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie) priniesla zmenu.

Je dôležité vychádzať z rozsudku SD EÚ C-404/14 Matoušková, z ktorého vyplýva, že či už určenie kolízneho opatrovníka pre maloletého alebo schválenie právneho úkonu urobeného v mene maloletého nepredstavuje procesnú otázku, naopak ide o vec týkajúca sa statusu maloletého a ochrany jeho práv, tým pádom je na ňu priamo aplikovateľné Nariadenie Brusel IIa, resp. Dôvodom je skutočnosť, že konanie o schválenie právneho úkonu za maloletého je samostatné konanie a nezávisí od toho, či má konajúci súd právomoc v „hlavnej“ (najčastejšie dedičskej) veci. Pokiaľ je schválenie právneho úkonu maloletého potrebné zodpovedať ako predbežnú otázku v rámci konania nepatriaceho do pôsobnosti Nariadenia Brusel IIb, má súd konajúci v tejto veci v zmysle článku 16 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb právomoc rozhodnúť aj o tejto predbežnej otázke. Článok 16 ods.

V prípade, kedy povaha cudzieho prvku neumožňuje aplikáciu Nariadenia Brusel IIb, je potrebné vychádzať z iných právnych nástrojov. V týchto prípadoch má pred vnútroštátnou právnou úpravou (ZMPS) prednosť Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa, 19. október 1996, Haag (ozn. č. 344/2002 Z. z.) ak ide o štát, ktorý je, rovnako ako Slovenská republika, jeho zmluvnou stranou. Pokiaľ je v predmetnom konaní dotknutý štát, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru, no zároveň s ním má Slovenská republika uzavretú dvojstrannú zmluvu obsahujúcu ustanovenia o právomoci či rozhodnom práve, má táto zmluva v súlade s článkom 51 dohovoru pred ním prednosť.

Dohovor vo všeobecnom ustanovení o právomoci v článku 5 považuje za ukazovateľ obvyklý pobyt dieťaťa. Výnimkou sú články 10 a 11, ktoré upravujú odvodenie právomoci od rozvodového konania a právomoc v prípade ochranných opatrení. Dohovor neobsahuje obdobu článku 16 Nariadenia Brusel IIb, jediná výnimka z pravidla určenia právomoci vychádzajúc z obvyklého pobytu alebo určenia podľa článkov 10 a 11 je výhrada uplatnená Slovenskou republikou podľa článku 55 písm. a) dohovoru v nasledovnom znení: „……si Slovenská republika vyhradzuje právomoc svojich orgánov na prijímanie opatrení na ochranu nehnuteľného majetku dieťaťa, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky, a vyhradzuje si právo neuznať rodičovské právo alebo povinnosť, alebo opatrenie v rozsahu, v akom je nezlučiteľné s opatrením prijatým vo vzťahu k takému majetku jej orgánmi.“ Pokiaľ je teda predmetom konania takýto majetok, slovenský súd má v tejto veci na základe výhrady k článku 55 písm. a) výlučnú právomoc založenú na ustanoveniach ZMPS.

Solučné Úschovy

Pokiaľ ide o iný ako nehnuteľný majetok (napr. solučné úschovy upravené do júna 2016 v § 185a OSP sa účinnosťou nového Civilného mimosporového poriadku zverili notárom, ktorí pri vydávaní predmetu solučnej úschovy postupujú podľa ustanovení § 333 a nasl. CMP. Naďalej však platí, že takéto konanie nemá charakter súdneho rozhodovania o právnom vzťahu medzi účastníkmi. Právomoc súdu konať o úschove sa preto odvíja od hmotného práva SR a nie od noriem medzinárodnej právomoci. Jurisdikčné medzinárodnoprávne normy totiž v zásade upravujú právomoc na účely konania o právnych vzťahoch medzi účastníkmi (§ 1 zákona č. 97/1963 Zb.). Úpravu v § 333 a nasl. CMP je nutné z tohto dôvodu vnímať výlučne ako procesné vyjadrenie hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, a teda k uplatneniu procesných ustanovení môže dôjsť len za predpokladu, ak sa záväzok posudzuje podľa slovenského hmotného práva (OZ).

Uznávanie a Výkon Cudzích Rozhodcovských Rozhodnutí

Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike sa spravuje zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien a doplnkov (§ 46 a nasl. zákona). Cudzí rozhodcovský rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok, t.j. rozhodnutie sa „uzná“ vydaním poverenia (neaplikuje sa § 44 ods. Pred podmienkami uznania upravenými v zákone o rozhodcovskom konaní má však vždy prednosť úprava v medzinárodnej zmluve. Takouto medzinárodnou zmluvou je predovšetkým Dohovor o o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York 10.6.1958, vyhl.č. 74/1959 Zb.). Okrem toho vzájomné uznávanie rozhodcovských rozhodnutí upravujú aj niektoré bilaterálne zmluvy.

Doručovanie Písomností do Cudziny

Podľa Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v cudzine (vyhl.č. prostredníctvom diplomatických resp. Táto forma je formou, ktorá je podrobne upravená v dohovore a vzťahujú sa na ňu (na rozdiel od ostatných foriem doručovania) formálne požiadavky dohovoru, t.j. Department of Justice, avšak tento vykonávaním doručovania poveril od 15. januára 2020 (do 31.januára 2025) súkromnú agentúru ABC Legal Services. Primárnym cieľom je zvýšenie efektivity v oblasti poskytovania právnej pomoci zahraničným justičným orgánom. Washington, D.C. Žiadosť treba zaslať na tlačivách predpísaných dohovorom (Žiadosť, Základne údaje o písomnosti a Osvedčenie). ABC Legal Services vybavuje žiadosti o doručenie písomností do 30 pracovných dní od doručenia žiadosti. Za vybavovanie žiadostí sa platí poplatok $95.00, ktorý sa musí zaplatiť pred odoslaním žiadosti do USA.

Podľa článku 8 dohovoru diplomatickí a konzulárni pracovníci SR v USA môžu doručovať písomnosti nielen slovenským občanom, ale akýmkoľvek občanom na území USA. Aj keď Slovenská republika voči tomuto článku uplatnila výhradu, USA takúto výhradu neurobili a vzájomnosť sa neuplatňuje. Na doručovanie písomností diplomaticko…

Zmluvy so Svätou Stolicou

Autorom myšlienky Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou bol Anton Neuwirth, prvý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Ministerstvá zahraničných vecí oboch strán začali rokovania na zmluve v roku 1994. Gestorom sa stalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí, pričom sa koordinovalo trinásť ďalších ministerstiev. Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva, ktorý môže uzatvárať zmluvy.

Myšlienky Antona Neuwirtha boli prevedené do právnej podoby textu a práca na príprave základnej zmluvy bola za ministerstvo zahraničných vecí koordinovaná. Na procese vyjednávania sa okrem zúčastňovali desiatky rôznych expertov a zmiešaná medzinárodná komisia na úrovni členov vlády, ako aj siedmich biskupov, vedených apoštolským nunciom v SR. Zmluvný systém úpravy vzájomných vzťahov cirkví, náboženských spoločností a štátu na Slovensku je príkladom aj pre zahraničie. Za 24 a 22 rokov zmluvy nevyvolali jediný spor, ktorý by riešili súdy alebo ktorý by spôsoboval právne problémy. To znamená, že ich kvalita musí byť mimoriadna.

Po politických zmenách v roku 1989 sa intenzívne rozmýšľalo o usporiadaní vzťahov medzi cirkvami a náboženskými spoločnosťami, najmä Katolíckou cirkvou, Evanjelickou cirkvou a. v. a Židovskou náboženskou obcou, pretože počas totality išlo zo strany štátu najmä o ich kontrolovanie. Po novembri 1989 bolo treba všetky práva a slobody cirkví istým spôsobom konštituovať. Bol prijatý zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností číslo 308 z roku 1991, ktorý určil základné črty prístupu štátu k všetkým cirkvám.

Zmluvy nie sú plošné ako zákon pre všetky cirkvi. Keď sa takéto zmluvy uzatvárajú so solídnym partnerom, ktorým Svätá stolica bez pochýb je, zvyšuje to renomé Slovenskej republiky. Základná zmluva so Svätou stolicou je pre nás výkladnou skriňou toho, že sme kultúrny a civilizovaný štát.

Slovenská republika má uzatvorených viacero bilaterálnych zmlúv o priateľstve a spolupráci so štátmi. Ide iba o technické otázky, ako napríklad, že zmluvnými stranami je Svätá stolica a Slovenská republika, respektíve sú to iné cirkvi a náboženské spoločnosti. Ak niekto povie, že medzinárodná zmluva, teda zmluva so Svätou stolicou, má podľa našej ústavy prednosť pred zákonmi, teda je oveľa vyššie postavená než zmluva s inými cirkvami, lebo tie sú vnútroštátne - tak tento argument nie je správny. Na obidvoch zmluvách je uvedená Slovenská republika, ktorá sa zaväzuje ako štát. To znamená, že keby sa akékoľvek práva vykladali inak pre Katolícku cirkev a inak pre ostatné cirkvi a náboženské spoločnosti, každá z nich sa môže odvolať na ktorúkoľvek z týchto dvoch zmlúv, pretože všetky cirkvi a náboženské spoločnosti sú si rovné. Čiže keď má Katolícka cirkev nejaké právo, nemôže mať iná cirkev toto právo umenšené. Ale aj Katolícka cirkev sa môže obrátiť o svoje práva z hľadiska zmluvy s ostatnými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Preto sú aj zmluvy takmer identické. Hoci je pravda, že medzinárodná zmluva má vyššie postavenie a ústavou ustanovenú prednosť pred zákonmi a druhá zmluva je vnútroštátna, nehrá to žiadnu rolu v aplikačnej rovine.

Zmluva ustanovuje nezávislosť a autonómnosť jednak Slovenskej republiky a jednak Svätej stolice a Katolíckej cirkvi. V preambule základnej zmluvy publikovanej v Zbierke zákonov SR pod číslom 326/2001 sa uvádza, že Slovenská republika vychádza zo svojich ústavných noriem a Svätá stolica z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a kánonického práva. To znamená, že Svätá stolica musí rešpektovať našu ústavu a my musíme rešpektovať kánonické právo. To je veľmi dôležitý moment, lebo právny poriadok dáva obraz o tom, aký vzťah je medzi dvoma zmluvnými subjektmi.

V článku 2 sa uvádza, že Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. Svätá stolica garantuje, že Katolícka cirkev využije všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenska v prospech spoločného dobra podľa princípov katolíckej náuky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Odluka cirkví od štátu bola touto zmluvou dovŕšená, okrem financií. Lebo odluka a finančná odluka sú dve rôzne veci. Základná zmluva nemá vôbec nič spoločné s finančnou odlukou. Článok 20 hovorí len to, že sa uzatvorí osobitná medzinárodná zmluva o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi. Ale aká zmluva to môže byť, sa tam nepíše. Môže to byť zmluva, ktorá bude plne vychádzať zo súčasného zákona o financovaní cirkví a náboženských spoločností a zachová tento dotačný model, ale aj taká zmluva, ktorá úplne zmení platný zákon. V základnej zmluve nie sú presnejšie ustanovenia, ktoré by hovorili, či má ísť o dotačný, separačný alebo iný model.

Z hľadiska všetkých otázok sa zmluvy zakladajú na modeli spolupráce. Ponecháva sa však na obidve strany, aký finančný model sa zvolí. Základná zmluva odsúva štyri oblasti na osobitné zmluvy. Z týchto osobitných oblastí sú dve uzavreté: Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní a Zmluva o duchovnej službe katolíckym veriacim v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR. Ak by sme chceli zmeniť celý systém financovania cirkví, bol by to, samozrejme, prelom a v istom zmysle aj revolúcia, lebo u nás je 120-ročná tradícia dotačného modelu, ktorý vznikol ešte za Rakúsko-Uhorska. Ale zmena je možná, základná zmluva tomu nebráni. V civilizovanej spoločnosti by s tým však mali súhlasiť všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti.

Zdaňovanie Dividend od roku 2017

Od 1.1.2017 sa v zdaňovaní podielov na zisku urobí hrubá čiara. Dňa 23.11.2016 parlament schválil zákon č. 341/2016 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o dani z príjmov") a ktorým sa nastavia nové pravidlá a podmienky zdaňovania. Tie sa budú týkať „nových dividend“, ktoré budú vyplatené zo ziskov vytvorených za účtovné obdobia, ktoré začnú 1.1.2017 a neskôr, ale aj „starých“ dividend, ktoré budú vyplatené zo ziskov vytvorených za účtovné obdobia, ktoré začali do konca roka 2003.

Spôsob zdanenia podielov na zisku (ďalej len „dividendy“) závisí od niekoľkých faktorov, najmä od typu príjemcu dividendy (fyzická osoba alebo právnická osoba), z ktorého štátu dividendy plynú (SR, zahraničie) alebo od daňovej rezidencie príjemcu dividendy (daňový rezident SR, zahraničný daňový rezident). Aby bolo možné správne pochopiť zdaňovanie dividend, je dôležité najskôr si ujasniť niekoľko skutočností. Zároveň upozorňujeme, že článok sa venuje dividendám vyplatených pri rozdelení zisku po zdanení.

Zdaňovanie Dividend u Fyzických Osôb

Pri fyzických osobách je dôležitý vzťah k platiteľovi dividend. Na účely zdanenia je potrebné rozlišovať fyzické osoby podľa toho, akým spôsobom sú zainteresované na obchodnej spoločnosti alebo družstve, ktoré im vypláca dividendu. Inými slovami, je dôležité sledovať právne vzťahy medzi nimi, napríklad či ide o majiteľa alebo konateľa firmy (napr. s.r.o.), člena dozornej rady akciovej spoločnosti, člena družstva alebo zamestnanca, ktorý nemá žiadny obchodno-právny vzťah k obchodnej spoločnosti alebo družstvu.

Fyzické osoby, ktoré majú obchodno-právny vzťah k platiteľovi dividend sú vymedzené § 3 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov a sú nimi:

• fyzické osoby, ktoré sa podieľajú na základnom imaní obchodnej spoločnosti alebo družstva (napr. spoločníci s.r.o., akcionári, členovia v družstve),
• fyzické osoby, ktoré sú členom štatutárneho orgánu (napr. konatelia s.r.o.),
• fyzické osoby, ktoré sú členom dozorného orgánu (napr. členova dozornej rady akciovej spoločnosti).

Podiel na zisku, ktorý sa rozdeľuje členom príslušného štatutárneho orgánu alebo členom príslušného dozorného orgánu a tiež označuje ako tantiéma. Z pohľadu zdanenia sú pojmy podiel na zisku, dividenda či tantiéma rovnocenné. Novela zákona o dani z príjmov výrazne ovplyvní od 1.1.2017 aj skupinu fyzických osôb, ktorou sú zamestnanci bez účasti na základnom imaní obchodnej spoločnosti alebo družstva.

Zákon o dani z príjmov upravuje dva spôsoby zdanenia dividend. Prvým spôsobom je zdanenie zrážkou pri ich výplate, pričom za zrazenie a dovedenie dane bude zodpovedný platiteľ dividend (napr. s.r.o., ktorá bude vyplácať dividendy spoločníkom). Druhým spôsobom je zdanenie v daňovom priznaní, pričom zodpovednosť za zdanenie a odvedenie dane v tomto prípade preberá príjemca dividend (napr. spoločník s.r.o., ktorá mu vyplatila dividendu).

#

tags: #bilateralna #zmluva #prednost #nad #zakonom