Bio-psycho-sociálny model potrieb v kontexte psychológie zdravia a pozitívnej psychológie

Psychológia zdravia sa objavila na konci 70. rokov 20. storočia ako nový pohľad na zdravie a chorobu v čase, keď napriek nárastu dostupných liekov pribúdali choroby, najmä civilizačné, na ktoré tradičná medicína nestačila. Ukázalo sa, že biomedicínsky prístup, ktorý uprednostňoval výhradne biologické príčiny chorôb, začal zlyhávať pri hľadaní príčin chorôb, ktoré neboli spôsobené vonkajšími faktormi ani dedičnosťou. To viedlo k vzniku psychológie zdravia, ktorá sa zaoberá psychologickými faktormi pri udržiavaní zdravia, prevenciou chorôb, psychológiou zvládania rôznych ochorení, otázkami uzdravenia a vyrovnávania sa s chronickými chorobami.

Psychológia zdravia sa zameriava na faktory, ktoré podporujú zdravie, ako je zdravý životný štýl, psychohygiena, mechanizmy zvládania záťaže a stresu (coping), osobnostné faktory zdravia a choroby, duševná hygiena a životospráva, autoregulácia, kvalita života a životná spokojnosť. Zároveň sa zameriava aj na rizikové faktory, ktoré ohrozujú zdravie, ako je nezdravý životný štýl, obezita, stres, závislosti a psychika človeka v chorobe.

Psychológia zdravia je systematická aplikácia psychológie do oblasti zdravia, choroby a systému starostlivosti o zdravie. Od začiatku vychádza z holistického prístupu, ktorý rešpektuje bio-psycho-sociálny model zdravia a choroby, vrátane koncepcie multikauzálnej etiológie jednotlivých skupín chorôb. Niektorí autori ju považujú za hraničnú oblasť medzi psychológiou a behaviorálnou medicínou. Psychológia zdravia kladie dôraz na prevenciu a využívanie nových poznatkov v prospech upevňovania zdravia a podnecovania k zodpovednosti za zdravú životosprávu. Zaoberá sa otázkami telesnej aj duševnej hygieny, zdravia a choroby, prevencie a podpory zdravia a odolnosti jedinca.

Vzťah psychológie zdravia a pozitívnej psychológie

Psychológia zdravia sa často chápe ako prevažne "pozitívne orientovaná", čo vedie k úvahám o možnostiach obsahových prienikov s príbuznými psychologickými disciplínami. Napriek rozsiahlej schéme vzťahov psychológie zdravia k príbuzným disciplínam sa pozitívna psychológia, štúdium podmienok a procesov, ktoré prispievajú k rozvoju alebo optimálnemu fungovaniu človeka, skupín a inštitúcií, v týchto prehľadoch nenachádza.

Vznik pozitívnej psychológie súvisel so skutočnosťou, že psychológia sa dlhodobo venovala negatívnym javom súvisiacim so psychickým životom človeka. Ukázalo sa, že psychologické teórie sú silné pri predikcii zlyhaní, naučenej bezmocnosti a zúfalstve, ale sú neúčinné pri vysvetľovaní šťastia, lásky, súcitu, vytrvalosti, tvorivosti a ďalších kvalít, ktoré dodávajú ľudskému životu hodnotu. Pozornosť psychológov sa začala presúvať od patogenetického pohľadu (negatívna paradigma) k pozitívnym kvalitám a vnútorným psychickým zdrojom jednotlivca vzdorovať rizikám a nebezpečenstvu (salutogenetický pohľad). To viedlo k sformovaniu vedeckého prístupu nazvaného pozitívna psychológia, ktorá sa zameriava na štúdium pozitívnych emócií (sebadôvera, nádej, radosť) a pozitívnych vlastností (altruizmus, nezdolnosť, múdrosť, pokora), ako aj na ľudské schopnosti (nadanie, inteligencia).

Prečítajte si tiež: Psychosociálny pohľad na agresiu

Pozitívna psychológia sa orientuje na pozitívne stránky a aspekty fungovania človeka pri zdôraznení, že popri negatívnych psychologických javoch existujú aj pozitívne, salutogenetické a provitálne činitele, ktoré sú zdravie podporujúce, udržujúce a posilňujúce. Okrem optimizmu, nádeje, viery, vďačnosti a odvahy fungujú tieto činitele ako "nárazníky" proti pocitom nešťastia a duševným poruchám a môžu byť kľúčom k vytváraniu psychickej odolnosti. Seligman hovorí o budovaní najlepších kvalít života, pričom dobrý život, úspech a najhlbšia emočná spokojnosť nespočíva v maximalizácii pozitívnych emócií, ale v každodennom využívaní a úspešnom uplatnení našich charakteristických silných stránok, z ktorého plynú pozitívne zážitky a emócie, ktoré zároveň fungujú ako rýchle "rozpúšťače" negatívnych emócií.

Seligman predpokladá, že v tomto storočí sa pozitívnej psychológii podarí odhaliť, pochopiť a podporiť tie činitele, ktoré ľuďom a celej spoločnosti umožnia prekvitať a prosperovať. V rámci klasifikácie predmetu pozitívnej psychológie jej zakladatelia stanovili existenciu 6 základných cností, ktoré zahŕňajú základné pozitívne vlastnosti (silné stránky) človeka, ktoré podporujú takmer všetky náboženské a filozofické smery, a dovedna vytvárajú pojem dobrého charakteru. Podľa Selingmana sú nimi múdrosť a poznanie, odvaha, humánnosť, spravodlivosť, ukáznenosť a transcendencia. Pre účely klasifikácie a merania sa môže každá základná cnosť ďalej členiť na konkrétne silné stránky, napríklad múdrosť na lásku k učeniu, zvedavosť, úsudok, originalitu, sociálnu inteligenciu.

Skúmanie silných stránok a cností človeka patrí od vzniku pozitívnej psychológie ku kľúčovým oblastiam jej záujmu a zároveň sú inšpiráciou pre prieniky pozitívnej psychológie a psychológie zdravia. Seligman upozornil na stúpajúci výskyt depresií vo všetkých vyspelých zemiach. Uvádza, že jej výskyt je desaťkrát rozšírenejší ako bol v roku 1960 a depresia sa začína v oveľa mladšom veku. Paradoxne je tomu tak aj napriek tomu, že každý objektívny ukazovateľ telesnej a duševnej pohody stúpa, avšak všetky ukazovatele subjektívnej pohody klesajú. Vysvetľuje to nadmerným spoliehaním sa ľudí na skratky ku šťastiu. Ďalej sa ukazuje, že depresiám prepadávajú až osemkrát častejšie pesimisti ako optimisti, pričom pesimisti majú horšie výsledky v škole, v práci, v športe, horšie telesné zdravie, kratšiu dobu života a menej harmonické medziľudské vzťahy. Skutočnosť, že optimizmus ako silná stránka osobnosti podporuje zdravie, sa potvrdilo aj na našej domácej výskumnej pôde. Odolnosť voči depresii zvyšuje aj nádej. Dobrá nálada podporuje veľkorysosť, tolerantnosť, konštruktívnosť, nedefenzívnosť a tvorivosť.

Šťastní ľudia majú zdravšie návyky, nižší krvný tlak a výkonnejší imunitný systém a o polovicu menšiu pravdepodobnosť, že umrú alebo sa stanú invalidmi, pričom zároveň bývajú múdrejší v reálnom rozhodovaní. Pozitívne emócie celkovo predpovedajú zdravie a dlhovekosť a chránia aj pred ničivými účinkami starnutia. Pozitívne emócie rozširujú naše trvalé intelektuálne, telesné a sociálne zdroje a vytvárajú rezervy, z ktorých môžeme čerpať, keď sa objaví nejaké ohrozenie. Z vlastností osobnosti sa so životnou spokojnosťou najčastejšie spája extraverzia (prináša pozitívne emócie) a neurotizmus (negatívne). Najvýznamnejší vplyv na znižovanie negatívnych emócií hrala múdrosť, odvaha, humánnosť, spravodlivosť a transcendencia a najsilnejšou bariérou prejavu silných stránok boli negatívne očakávania a iracionálna bezmocnosť. Extroverti sú šťastnejší ako introverti, majú vyššiu mieru pozitívnych emócií a cítia sa komfortnejšie v sociálnych situáciách. Extroverti a stabilné osoby sú spokojnejšie a majú tiež vyššie sebahodnotenie. Sebaúcta ako silná stránka osobnosti sa ukázala základným indikátorom subjektívnej spokojnosti jedinca a používa sa ako index mentálneho zdravia, emočného prispôsobenia a všeobecnej schopnosti vyrovnať sa so životom.

Niektoré výskumy z oblasti psychológie zdravia s priamym presahom do pozitívnej psychológie priniesli viaceré zaujímavé výsledky. Napríklad v rámci výskumu prediktorov hardiness sa zistilo, že s výnimkou pohlavia sa ako pozitívny prediktor hardiness uplatnil tak vek a vzdelanie, ako aj sociálne zdroje osoby, jej pohybová aktivita a subjektívne zdravie. Znížená psychická odolnosť sa javí ako jeden z najrizikovejších spolufaktorov vzniku ochorenia s ischemickou chorobou srdca (ICHS), pričom významnú negatívnu úlohu najmä u žien zohrával aj veľmi negatívne prežívaný existenčný stres, čo má vážny dôsledok v znižovaní biologickej ochrany ženy.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Psychológia zdravia preferuje pozitívny pól kontinua "zdravie - choroba" a venuje sa porozumeniu psychických činiteľov, ktoré ovplyvňujú to, či človek ostane zdravý, prečo neochorie a ako reaguje na to, keď je chorý. Niektoré špecifické okruhy sa dajú považovať za styčné plochy psychológie zdravia a pozitívnej psychológie, ako sú kognitívno-emocionálne patogénne a najmä salutoprotektívne činitele. K pozitívnej psychológii majú najbližšie salutoprotektívne faktory a copingové štýly.

V oblasti stresu a jeho zvládania by sa pozitívna psychológia mohla uplatniť v orientácii na tie činitele a silné stránky, ktoré podporujú efektívne zvládanie stresu a tým zamedzujú prepuknutiu civilizačných ochorení. Analogicky v oblasti psychologických činiteľov kardiovaskulárnych chorôb by mohlo ísť o zameranie sa na špecifické silné stránky osobnosti, ktoré zamedzujú rozvoju negatívneho emočného prežívania a jeho nepriaznivému dopadu na srdcovocievny systém človeka. V oblasti psychoneuroimunológie a psychoonkológie sa ukazuje, že psychologické činitele sú významným faktorom oslabovania/posilňovania imunitného systému človeka, ako aj vulnerability k onkologickým ochoreniam. Psychologický stres, úzkosť, naučená bezmocnosť, depresia pôsobia ako imunosupresor, pričom pozitívne emócie naopak podporujú psychoimunologické reakcie. Nádory sú častejšie u depresívnych ľudí. Negatívne pôsobia aj sklamania, iracionálne presvedčenia, sociálna dezirabilita, strata zmyslu života a uprednostňovanie potrieb iných.

Čo sa týka kognitívno-emocionálnych patogénnych a salutoprotektívnych činiteľov, ide napr. o osobnosť s pocitom zmysluplnosti (sense of coherence), ktorá hovorí o tom, že vonkajšie stimuly dávajú kognitívny zmysel - nie sú chaotické alebo náhodné, ale sú konzistentné a štruktúrované. Niektorí autori nazývajú túto vlastnosť nezdolnosťou (resiliency) alebo húževnatosťou. Hardiness - duševná otužilosť, znamená, že sa na stres reaguje ako na výzvu k osobnostnému rastu a nie ako na hrozbu. Odolní ľudia majú tiež pozitívny sebaobraz, pozitívne sociálne vzťahy a bývajú kooperatívni.

Sociálna posudková činnosť a ľudské práva

Sociálna posudková činnosť je oblasť sociálnej práce, ktorá vyžaduje profesionálne kompetencie odborníka, ktorý okrem teoretických poznatkov a aplikovania základných metód a prístupov sociálnej práce využíva aj znalosti z oblasti základných ľudských práv a slobôd. Znalosť ľudských práv je potrebná najmä pri správnej aplikácii ľudsko-právnych dokumentov, vrátane Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Bez týchto znalostí sociálnu posudkovú činnosť nemožno vykonávať kvalitne.

Ľudské práva sú oprávnenia, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti od narodenia až po smrť. Štát je povinný ľudské práva garantovať a prijať nevyhnutné opatrenia na ich ochranu. Dôležitosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v sociálnej práci má byť samozrejmosťou aj povinnosťou. Štát svoje kompetencie vykonáva prostredníctvom správnych orgánov, pričom v mene správneho orgánu konajú konkrétni zamestnanci, ktorí sú poverení výkonom štátnej správy. Všetky štátne orgány sú povinné implementovať ľudsko-právne princípy a chrániť základné práva a slobody občanov. Každý štátny zamestnanec je povinný dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony ako aj právne záväzné medzinárodné zmluvy a dohovory a zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť jeho nestrannosť. Je potrebné zabezpečiť, aby každý štátny zamestnanec bol oboznámený aj s ľudskými právami, pričom ich povinnosťou je dbať na to, aby nikdy nedošlo k ich porušeniu.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Znalosť ľudských práv má mimoriadny význam v sociálnej práci a rovnako to platí pri sociálnej posudkovej činnosti. Sociálna posudková činnosť je oblasť, kde sociálni pracovníci rozhodujú o potrebách ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Sociálny pracovník sa má riadiť princípmi kresťanského humanizmu, má konať v súlade s etickým kódexom sociálneho pracovníka, hájiť ľudské práva a slobody sociálne slabších jedincov, má konať spravodlivo, v súlade s morálnymi a etickými princípmi.

Spravodlivé posudzovanie má značný vplyv na kvalitu života posudzovanej osoby, preto táto činnosť vyžaduje kvalifikovaného odborníka na posudkovú činnosť. Profesia sociálnej práce úzko súvisí s ľudskými právami, nakoľko uznáva základné hodnoty ako sociálna spravodlivosť, rešpekt, ľudská dôstojnosť a sebaurčenie. Pomocou nich môže každý jednotlivec žiť plnohodnotne a ľudsky dôstojne. Z filozofického hľadiska prácu sociálneho pracovníka môžeme charakterizovať ako lásku k múdrosti a hľadanie pravdy. Sociálny pracovník pri práci s klientom sa stretáva nielen s druhým človekom, jeho problémami a ich riešením ale aj sám so sebou. Reprezentuje spoločnosť a mal by sa usilovať byť morálnou autoritou. Predstavuje prostredníka medzi klientom a spoločnosťou, najdôležitejším prvkom v práci sociálneho pracovníka je však odhaliť v sebe, aj v klientovi človeka hodného úcty, rešpektu a dôvery. Z postoja k sebe samému sa odvíja postoj k druhému človeku ako aj k spoločnosti a celému ľudstvu. Rešpektovanie základných práv a slobôd je základom moderného demokratického a právneho štátu. Dodržiavanie a garancia ľudských práv je záväzkom štátu, ktorý je povinný ľudské práva chrániť, pričom jednotlivec má právo vyžadovať, aby štát jeho právo rešpektoval a chránil.

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 je jeden z najdôležitejších zdrojov hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. V článku 22 uznáva právo na sociálne zabezpečenie, v článku 25 právo na primeranú životnú úroveň. Európska sociálna charta chráni hospodárske, sociálne a kultúrne práva, v článku 12 upravuje právo na sociálne zabezpečenie. Charta je prepojená s Európskym dohovorom ľudských práv, ktorý chráni najmä občianske a politické práva. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré sú upravené v medzinárodných a regionálnych ľudsko-právnych dokumentoch sú právne záväzné. Zmluvné strany, teda štáty majú právny záväzok tieto práva rešpektovať, chrániť a napĺňať. Charta základných práv Európskej únie v článku 34 uznáva a rešpektuje právo na sociálne zabezpečenie a právo na sociálnu pomoc.

Základné práva a slobody sú upravené aj v druhej hlave Ústavy SR. Podľa čl. 12 ods. 1) Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné ľudské práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Princíp rovnakého zaobchádzania je upravený v čl. 12 ods. 2) Ústavy SR kde je uvedené, že práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na rôzne dôvody. Síce dôvod zdravotné postihnutie tam nie je upravené výslovne, z pojmu iné postavenie možno vyvodiť, že tento pojem zahŕňa aj dôvod zdravotného postihnutia.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím bol prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 2006. V roku 2010 bol tento Dohovor ratifikovaný Slovenskou republikou a tým sa stal právne záväzným dokumentom, ktorý má prednosť pred našimi zákonmi. Cieľom Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 1 je „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti“. V článku 5 je upravená rovnosť a nediskriminácia, kde je uvedené, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona. V čl. 5 ods. 2) je uvedené, že je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe zdravotného postihnutia a zaručuje sa účinná právna ochrana pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

Zákaz diskriminácie je upravený aj v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tento zákon priamo ustanovuje diskriminačné dôvody, upravuje rôzne pojmy, ako priamu, nepriamu diskrimináciu a ďalšie. Podľa §2a ods. 2) „priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“ Nepriama diskriminácia je upravená v odseku 3, podľa ktorého nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie alebo pokyn, ktoré znevýhodňuje, alebo môže znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou. Zásada rovného zaobchádzania neznamená len zákaz diskriminácie, ale aj to, že je potrebné dbať na to, aby k diskriminácii nikdy nedošlo, teda vykonať aj preventívne opatrenie na zabránenie diskriminácie. Podľa antidiskriminačného zákona každý má právo aj na ochranu pred diskrimináciou a právo domáhať sa svojich práv na súde.

Medzi základné zásady prístupu k osobe so zdravotným postihnutím patria rešpektovanie autonómie klienta, jeho jedinečnosti, akceptácia, humánnosť, konanie dobra, nehodnotiaci postoj, nepoškodzovanie a spravodlivé zaobchádzanie. Problematika ľudských práv v zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách sa nachádza v prílohe č. 2 zákona, kde sú upravené podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby. Okrem toho celý zákon o sociálnych službách vychádza z ľudsko-právnych záväzkoch. Ľudsko-právne záväzky sú obsiahnuté aj v rôznych medzinárodných dokumentoch, národných programoch ako napríklad aj v dokumente Národné priority rozvoja sociálnych služieb na roky 2021 - 2030. Na samosprávnej úrovni by sme mohli spomenúť dokument koncepciu rozvoja sociálnych služieb vypracované vyššími územnými celkami a komunitné plány na úrovni miest a obcí. Záväzky spočívajú v tom, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli viesť samostatný, nezávislý život a aby bolo zabezpečené ich plné začlenenie do spoločnosti.

Slovenská republika sa zaviazala k ľudsko-právnemu prístupu, má zabezpečiť podmienky pre slobodný, nezávislý život hlavne pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaných na pomoc iných. Nezávislý spôsob života je upravená v článku 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tento článok zaväzuje zmluvné strany k uznaniu rovnakých práv pre všetky osoby so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami na rovnoprávnom základe s ostatnými. Upravuje práva osôb so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie sa a zapojenie sa do spoločnosti. Pri zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nezávislý spôsob života sa prejavuje najmä pri príspevku na osobnú asistenciu, ktorá je základným nástrojom na zabezpečenie nezávislého života.

Každá ľudská bytosť má právo participovať v spoločnosti, byť rovnocenným partnerom, rozhodovať o svojom živote, vyvíjať rôzne aktivity podľa vlastného výberu, nikoho nemožno obmedzovať v tom, kde ako a s kým chce žiť, nakoľko všetci ľudia sú si rovný v dôstojnosti a v právach. Je potrebné im zabezpečiť aj prístup k službám, k potrebným pomôckam a dbať na to, aby nedošlo k ich segregácii a izolácii v spoločnosti.

Najdôležitejším medzinárodným dokumentom, ktorý upravuje integráciu do spoločnosti je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý medzi všeobecné zásady dohovoru v článku 3 uvádza rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, nezávislosti, nediskriminácie ako aj plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti a ďalšie zásady. Následne v článku 19 Dohovoru je upravený nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, ktorý uznáva rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve na rovnoprávnom základe s ostatnými. Okrem medzinárodných dokumentoch ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím a ich integrácia je upravená aj rámci Európskej únii. Charta základných práv Európskej únie z 7. decembra 2000, upravená 12. 12. 2007 pôvodne nemala postavenie primárneho prameňa práva Únie, až Lisabonskou zmluvou došlo k tejto zmene. Integrácia osôb so zdravotným postihnutím je upravená aj v rôznych dokumentoch na národnej úrovni. Jedným z ich je aj Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021 - 2030 a mnohé ďalšie.

Treba však poukazovať na skutočnosť, že integrácia ťažko zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti nebude možné dovtedy, kým štát nezabezpečí vhodné podmienky a prístup k službám, kým nebudú odstránené bariéry, či už fyzické ako aj psychické, ktoré sú v spoločnosti ako aj v ľuďoch, a kým osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nedostanú rovnakú šancu na integráciu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Práve tu hrá dôležitú rolu kompenzácia sociálnych dôsledkov osôb so zdravotným postihnutím, pomocou ktorých aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím sa môžu stať rovnocennými partnermi.

Od medicínskeho k sociálnemu modelu

V minulosti všeobecne a aj v rámci posudkovej činnosti prevládal medicínsky prístup, ktorý na človeka pozeral ako na pacienta, zdravotné postihnutie vnímal ako chorobu, ktorú treba liečiť. V medicínskom modeli prevládali pojmy ako choroba, diagnóza, pacient, liečba, starostlivosť, neschopnosť. Medicínsky model sociálnej práce reprezentuje orientáciu sociálnych pracovníkov na oblasť zdravia v kontexte sociálnej práce. V medicínsky orientovanej sociálnej práci v minulosti sociálny pracovník pracoval s klientom-pacientom a s jeho prostredím, pričom bol chápaný ako súčasť liečebného procesu. Sociálny pracovník sám seba chápal ako toho, kto je povolený nájsť odpovede na problémy vyplývajúce z dysfunkcie sociálneho systému. V klasickom (medicínskom) modeli okrem termínu sociálny prípad, ktorý sa používal na označenie jedinca, alebo rodiny, sme sa stretli s termínom pacient. Medicínsky model zdôrazňoval význam troch základných elementov sociálnej práce, ktorými sú liečba, prevencia, pomáhanie, ale orientoval sa prevažne na dve zložky a to na liečbu a pomáhanie. Termín medicínska sociálna práca je v súčasnosti nahradený termínom biomedicínsky diskurz v sociálnej práci. Zdravie je vnímané ako želateľný stav jednoty psycho-sociálnych faktorov pôsobiacich na jedinca. Biomedicínsky diskurz zdôrazňuje, že na rozdiel od klasického medicínskeho prístupu, súčasnú sociálnu prácu je možné charakterizovať ako sociálnu prácu v službe zdraviu.

Sociálny model sa zameriava hlavne na človeka a až potom na postihnutie. Slová, ktoré sa najčastejšie používajú v sociálnom modeli sú spôsobilosť, potreba, práva, odlišnosť, schopnosť. Moderný prístup k zdravotnému postihnutiu na ľudí sa nahliada tak, že ich postihnutými urobila skôr spoločnosť, než ich telo. Moderný prístup v sociálnej práci vychádza z humanistického prístupu, má ísť o rovnocenný partnerský vzťah a rovnako to platí aj v sociálnej posudkovej činnosti, kde pracujeme primárne s človekom, ktorý má určité znevýhodnenie. Každá ľudská bytosť si zaslúži úctu a uznanie, štát je povinný plniť si záväzky ku ktorým sa zaviazal v rôznych medzinárodných dokumentoch.

Filozofia nezávislého života prináša iný prístup k uspokojovaniu potrieb osôb so zdravotným postihnutím. Vychádza z predpokladu, že k základným potrebám každého človeka patrí túžba po samostatnom a zmysluplnom živote. Nezávislý život vedie k dosiahnutiu rovnoprávnosti. Tak ako ľudia bez zdravotného postihnutia aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím chcú žiť ľudsky dôstojne, chcú mať vlastnú rodinu, domov, potrebujú okolo seba ľudí ku ktorým patria, potrebujú lásku a istotu, uznanie a pokoj, k dosiahnutiu základných životných potrieb však potrebujú aj niečo viac, ako osoby bez zdravotného postihnutia, potrebujú pomoc inej osoby, prípadne ďalšie pomôcky, ktoré im umožnia, aby mohli žiť podobne ako ostatní ľudia. Integrácia do spoločnosti až inklúzia je základným ľudským právom každého človeka. Pri posudzovaní treba vychádzať z holistického ponímania, ktoré človeka vníma ako celistvú bio-psycho-socio-spirituálnu bytosť s individuálnymi potrebami. Je dôležité garantovať rovnako každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, rovnaké príležitosti. Iba postupným odstránením všetkých bariér - fyzických aj psychických, môžeme dosiahnuť plnú participáciu do spoločnosti. Sociálna posudková činnosť je činnosť, ktorej cieľom je podpora sociálneho začlenenia osôb so zdravotným postihnutím, pričom ide o posudzovanie individuálnych predpokladov fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

tags: #bio #psycho #socialny #model #potrieb