Boh Zmluva Vykúpenia: Teológia, Kontext a Význam

Biblia, rozsiahly súbor 66 kníh napísaných v priebehu tisícročí v rôznych kultúrnych kontextoch, predstavuje pre mnohých ľudí výzvu. Ako sa v tomto komplexnom texte zorientovať? Ako chápať jeho celkové teologické posolstvo a vyhnúť sa nesprávnym interpretáciám? Kľúčom je biblická teológia, ktorá nám poskytuje mapu na pochopenie Písma ako jednotného celku, ktorého ústrednou postavou je Ježiš Kristus.

Biblická teológia ako mapa

Predstavte si, že stojíte na okraji hustého lesa. Chcete sa dostať do cieľa na opačnom konci, ale nemáte mapu. Potrebujete ju, aby ste sa zorientovali. Mapa vám poskytuje pohľad z vtáčej perspektívy a zmenšuje obrovskú plochu, ktorú nedokážete pochopiť z vašej obmedzenej perspektívy.

Rovnako aj biblická teológia nám pomáha zorientovať sa v Biblii. Poskytuje nám celkový pohľad na teologické posolstvo Písma a chráni nás pred nesprávnou aplikáciou textu tým, že poskytuje správny rámec na premýšľanie nad ťažkými interpretačnými otázkami.

Jednota Písma a biblická teológia

Základom nášho prístupu k Písmu je viera, že Biblia je jednotný celok, že Boh prozreteľne navrhol všetkých 66 kníh, aby sa navzájom dopĺňali a objasňovali. V istom zmysle, pravá kresťanská teológia musí byť biblická teológia. Biblická teológia sa zameriava na celkové teologické posolstvo Biblie. Ľudia správne tvrdia, že musíme rozumieť textu v rámci jeho kontextu, ale často sa zamerajú len na bezprostredný kontext. Pritom kontext musí zahŕňať celé biblické zjavenie, celú knihu alebo kapitolu, v ktorej sa daná časť nachádza.

Biblická teológia nám tiež pomáha vyriešiť mnohé interpretačné problémy. Niektoré časti Biblie sú zložité na porozumenie a kresťania s podobným presvedčením o Biblii môžu nesúhlasiť s tým, čo nás učí o niektorých veciach. Biblická teológia nás chráni od nesprávnej aplikácie textu tým, že poskytuje správny rámec, ako premýšľať nad ťažkými interpretačnými otázkami.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Napríklad, ako máme chápať vzťah medzi Izraelom a cirkvou? Biblická teológia nám pomáha skúmať vývoj príbehu Biblie od Starej zmluvy po Novú a vyhľadáva vzájomné súvislosti medzi nimi.

Zmluva vykúpenia: Základ spásy

Teológia zmluvy nám pomáha vidieť rozsiahly priebeh dejín, ako sa odvíjajú v Písme. Môžeme vidieť, ako sa Božie sľuby z večnosti napĺňajú v dejinách.

Pred založením sveta Otec prisahal, že ustanoví Syna za ručiteľa zmluvy pre Boží ľud, prísahou, ktorá urobila Syna kňazom podľa poriadku Melchisedeka (Heb 7, najmä v. 22). Teológovia to nazývajú „zmluvou vykúpenia“. Táto zmluva medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým tvorí základ spásy Božieho ľudu.

V úvodných kapitolách Biblie Boh uzavrel zmluvu s Adamom, keď prikázal jemu a Eve, aby boli plodní, podmanili si zem a naplnili ju Božou slávou. Ďalšie charakteristiky zmluvy sa objavujú v raných rozprávaniach Genezis, ktoré potvrdzujú existenciu tejto zmluvy, vrátane Božieho príkazu, aby nejedli zo stromu, príkazu, ktorý predznamenáva zmluvné uplatňovanie Božieho zákona (Gn 2:16-17; porov. Ex 20:1-17), vzývanie Božieho zmluvného mena (Gn 2:5; porov. Ex 3:14) a hrozba vyhnanstva (smrti) za porušenie Božieho príkazu (Gn 2:16-17; porov. Dt 28-32). Šabat stvorenia tiež poukazuje na Božiu zmluvu s Adamom: Tak ako Boh dokončil svoje dielo a odpočinul si, tak aj Adam mal pracovať a potom vstúpiť do Božieho večného odpočinku (Gn 1:28; porov.

Samozrejme vieme, že Adam porušil Božiu zmluvu. Na rozdiel od zmlúv vykúpenia a skutkov, zmluva milosti zahŕňa všetky Božie milostivé spôsoby zaobchádzania s padlými hriešnikmi. Začína prvým prísľubom spásy v Genezis 3:15, že potomok ženy rozšliape hlavu hada. Každá z týchto zmlúv odhaľuje, že Boží sľub, zakorenený v zmluve o vykúpení, sa naplnil prostredníctvom potomka ženy, potomka Noeho, Abraháma, Izáka, Jákoba, Júdu a Dávida. Dávidov rod má korene vo večnosti, ktoré siahajú do nebies dejín a vrcholia v Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, poslednom Adamovi (Mt 1; Jn 1; 1Kor 15:45). Ježiš začal napĺňať zem nositeľmi obrazu a podmaňovať si zem prostredníctvom evanjelia (Mt 28:18-19; Zj 21-22). Pri druhom príchode Kristus dokonale naplní božské poslanie a vytvorí kozmický chrám, nové nebesia a zem, kde bude Boh plne prebývať s ľudstvom a stvorením.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Ak Adamova zmluva spočívala na jeho poslušnosti, potom zmluva milosti spočíva výlučne na Kristovej poslušnosti a utrpení. Hriešnici vstupujú do tejto zmluvy prostredníctvom daru viery, aby mohli uveriť v Adamovo dielo Ježiša, posledného Adama (Ef 2:8-10).

Ježiš Kristus: Kľúč k pochopeniu Písma

Biblická teológia nám taktiež pomáha s najväčšou interpretačnou výzvou: s osobnou aplikáciou. Aké otázky by sme si mali klásť a zodpovedať predtým, než sa budeme snažiť nájsť odpoveď na: „Čo znamená tento text pre mňa?“ Keď vidíme Písmo v jeho širšom kontexte, pomáha nám to vzdialiť sa od moderného pohľadu, že Biblia je o nás. Biblia sa nás určite týka, vyzýva nás k viere a skutkom, ale v prvom rade je o Bohu a vykúpení skrze Ježiša Krista. Ak máme chápať každú časť Biblie ako súvislý celok, kde začať? Ježiš dáva jasnú odpoveď.

Jeden z hlavných problémov vo výklade Biblie vychádza z neschopnosti interpretovať text v súvislosti s osobou a službou Krista. Ako Božie konečné a úplné zjavenie, Ježiš dáva význam všetkým historickým udalostiam pred ním aj po ňom. Všetky proroctvá sú zavŕšené a naplnené v ňom (Skutky 13:32-33; Hebrejom 1:1-2). Ak je Ježiš hlavnou postavou Starej zmluvy, nemôžeme jej správne rozumieť bez neho. Jednoducho povedané, ak Biblia nie je v prvom rade o nás, ale ukazuje na Ježiša Krista, tak musíme pochopiť každý text v súvislosti s ním.

Keď čítame akúkoľvek časť z Biblie, je nevyhnutné, aby sme si kládli dve otázky predtým, než sa vrhneme na aplikáciu pre nás. Ako jediný mediátor medzi Bohom a človekom, Ježiš je mostom medzi nami a každou časťou Písma.

Hriech a vina v teologickom kontexte

Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie. Vina má naviac aj čiste antropologický zmysel: napr. zodpovednosť za porušenie práva, porušenie platnej normy, ide o pocit viny. V Starom zákone sa ešte nerozlišuje medzi úmyselným, omylným prestúpením normy, a taktiež nie medzi hriechom a trestom alebo následkom, napr. pre národ alebo potomkov.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Hriech a vinu Starý zákon vidí v súvislosti s dejinami Izraela. Hriech a vina sú priebežne chápané teologicky. Sú prestúpením proti vyvoleniu Izraela a proti Božej zmluve, i keď sa konkrétne vzťahuje na ľudí alebo veci. V židovstve sa vytvára presvedčenie, že všetci ľudia hrešia, buď zo zlého vrodeného pudu, ktorý v nich pôsobí od narodenia alebo na základe démonických mocností, ktoré ovládajú tento čas. Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli. Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28). Podľa Pavla moc hriechu u človeka alebo podľa Jána hriech sveta sú činom slobodnej vôle.

Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť. Zásadne sa dá povedať, že grécki cirkevní Otcovia videli hriech a vinu zachytené do ekonómie spásy, t.j. do Božieho večného plánu spásy. Ako hovorí sv.Irenej: Eva sa dala zviesť slovom padlého anjela, aby unikla Bohu a porušila Božie slovo, tak Mária prijala v slovách anjela radostnú zvesť, že bude nosiť Boha, a poslúchla Boha, dala sa prehovoriť k poslušnosti voči Bohu. A tak sa Panna Mária stala zástankyňou panny Evy. Kristus teda všetko od základu obnovil, vypovedal vojnu nášmu nepriateľovi a porazil toho, ktorý nás už na počiatku v Adamovi dostal do zajatia. Rozšliapal mu hlavu, ako je to napísané v Knihe Genezis, kde Boh povedal: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." V tom, ktorý sa mal narodiť zo ženy Panny podľa Adamovej podoby, ohlasuje sa ten, čo bude mieriť hadovi na hlavu. On je to potomstvo, o ktorom hovorí apoštol v Liste Galaťanom: "Zákon skutkov bol daný dovtedy, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje prisľúbenie." Nepriateľ by nebol riadne porazený, keby ho nebol porazil človek narodený zo ženy. Hriech a vina sú nemocou vôle voči Božiemu spasiteľnému pôsobeniu. Jedine tvrdošijná nevera je smrteľný hriech, nakoľko ona sa sama s konečnou platnosťou uzatvára pôsobeniu milosti.

Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Každé slobodné ťažké previnenie voči Bohu a jeho príkazu prináša so sebou smrť a odsúdenie. Scholastika z tohto pohľadu vypracovala rozlíšenie medzi ťažkým a všedným hriechom, to znamená medzi hriechom, ktorý odlučuje od Boha, a hriechom, ktorý spásny vzťah k Bohu ohrozuje alebo oslabuje. Pre západnú teológiu je charakteristická koncentrácia na individuálny vzťah jednotlivcov k Bohu a na stupeň viny. V chápaní hriechu a viny dnes existujú rozdiely medzi katolíkmi, protestantmi a ortodoxnými, čo sa prejavuje v rôznej praxi pokánia. V zásade je evanjeliové učenie o hriechu ešte individualistickejšie než katolícke, nakoľko robí každého človeka zodpovedným za hriech pred Bohom.

Dnešná skutočnosť a poznanie, že to neľudské dostáva svoju hrozivosť predovšetkým a práve v psychosociálnom spojení, ktoré sa jednak objektivizuje v nadindividuálnych štruktúrach, ktoré na druhej strane sa už dopredu štruktúrovalo v hĺbke duše, sa trochu prirýchlo mení v teologické chápanie hriechu a viny. To umožňuje nové pochopenie tajomného a démonického v nich a dovoľuje zachytiť často aj príliš ľudsky vypadajúcu neľudskosť jednotlivca v ich teologickom význame. Lebo predovšetkým tým, že toto príliš ľudské takmer spoluutkáva sieť inidividuálneho neľudského telesného spojenia sa ukáže, že je v rozpore so spásnou vôľou voči Božej láske k luďom. Tým sa však stane jasnejším, že odpustenie a premoženie hriechu a viny je možné len v inom tesnom spojení, totiž v prakticky žitom kresťanskom spoločenstve (cirkvi), ktoré pôsobí zároveň vo svete a ho mení.

Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Anjel to oznamuje Jozefovi, keď mu dáva príkaz "… Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov…" (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia, keď Ježiš hovorí: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Svätý Augustín hovorí: "Boh ktorý ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba". Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, musíme priznať svoje viny. Apoštol Ján vo svojom prvom liste píše: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti" (1 Jn 1, 8-9). Svätý Pavol dodáva, keď hovorí: "Kde sa rozmonžil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť" (Rim 5,20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám "spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána" (Rim 5,21). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, než ju začne liečiť, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dominum et vivificantem hovorí, že obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zhŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: "Prijmite Ducha Svätého!". Tak objavujeme v tomto usvedčení o hriechu "dvojaký dar": dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako "skutok alebo slovo alebo túžba proti večnému zákonu". Hriech je urážka Boha! "Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" (Ž 51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť "ako Boh" (Gn 3,5), teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda "láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom" hovorí vo svojej De civitate Dei svätý Augustín (14, 28).

Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: "A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 19-21). Podobne vypočítava hriechy v liste Rimanom:… pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávostí, zloby, lakomstva, ničomnosti, závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utrhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní (Rim 1,28-32). Ďalšiu špecifikáciu hriechov nájdeme v prvom liste Korinťanom v 6. hlave a veršoch 9 až 10: "Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlípnici, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva". Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Je možné ich rozdeliť aj na hriechy duchovné a telesné, alebo na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním dobrého. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: "Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Hriechy je potrebné hodnotiť podľa ich veľkosti.

V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: "Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Čo sa rozumie vážnou vecou- materia gravis? Vážnosť veci je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudedš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy a vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu, všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Svätý Augustín v exegéze prvého listu svätého Jána apoštola hovorí, že "kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Hriech je osobný čin, ale nesie zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to: keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo. Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. "Štruktúry hriechu" sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. Neresti je možné zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade alebo je možné dať ich do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, ktorá v tomto smere nasledovala svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti.

Zmluva s Abrahámom: Prísľub a viera

V 1M 12 Boh Abrámovi prikázal, aby opustil svoju krajinu a presťahoval sa do krajiny Kanaán - do zasľúbenej zeme. Keď Abrám prišiel do Kanaánu, zjavil sa mu Pán a potvrdil svoj prísľub, že dá krajinu Abrámovým potomkom.

Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu. Abram vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali. A takto odišli, aby šli do krajiny Kanaán, a tak došli do krajiny Kanaán. Abram prešiel krajinou až po miesto Sichem, až k terebintu Moreho. Vtedy boli v krajine Kanaánčania. Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu.“ On tam potom postavil Pánovi, ktorý sa mu zjavil, oltár.

V 17. kapitole Prvej knihy Mojžišovej sa Pán zjavil Abrámovi, aby s ním uzavrel zmluvu. Ak bude Abrám verne slúžiť Bohu a žiť bezúhonným životom, Boh mu dá nespočetné množstvo potomkov.

Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Potom mu povedal: "Ja som Pán.

Liturgia ako súčasť vykúpenia

Kristus Pán uskutočnil dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. Chcel nielen, aby ľudia, ktorí v neho veria, žili jeho životom, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život. Preto sa v deň Turíc, keď sa Cirkev zjavila svetu, dali pokrstiť tí, ktorí prijali Petrovo slovo, a „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 41 - 47).

Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je pod eucharistickými spôsobmi, vo svojom slove, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, a keď sa Cirkev modlí a spieva. Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi. Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.

tags: #boh #zmluva #vykupenia #teológia