Citové vyrovnávanie sa po rozvode: Psychologický pohľad

Rozvod predstavuje jednu z najťažších životných udalostí, ktorá má hlboký dopad na všetky zúčastnené strany, najmä na deti. V súčasnosti, keď rozvodovosť narastá, je dôležité pochopiť psychologické účinky rozvodu na deti a hľadať spôsoby, ako zmierniť negatívne dopady na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.

Úvod do problematiky rozvodu a jeho psychologických aspektov

Rozvod je komplexný proces s mnohými aspektmi, vrátane sociálnych, etických, právnych, emocionálnych a psychologických. V súčasnosti už nie je ojedinelým javom, naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín je vysoký. Tento článok sa zameriava na psychologické účinky rozvodu na deti a ponúka rady, ako im pomôcť zvládnuť túto náročnú životnú situáciu. Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.

Fázy rozvratu manželstva

Proces rozvratu manželstva prechádza niekoľkými fázami:

1. Manželský/rodinný nesúlad: Počiatočná fáza, kde sa objavujú prvé problémy a nezhody.
2. Manželský/rodinný rozvrat: Podstatnejšie ovplyvnenie základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej a výchovnej. Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej.
3. Rozvod: Formálne právne ukončenie manželského vzťahu, krajné riešenie v procese rozvratu manželstva. Je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva.

Psychologické účinky rozvodu na deti

Rozvod rodičov je jednou z najväčších životných skúšok, ktorá má hlboký dopad na deti. Máloktoré dieťa zostane rozvodom rodičov nedotknuté. Niektoré deti sa s touto situáciou vyrovnávajú lepšie, iné horšie, a u niektorých môžu pretrvať trvalé následky, ktoré ovplyvnia ich budúci život. Vždy to záleží hlavne od toho, do akej miery bol pre nich rozvod rodičov stresujúci.

Emocionálne problémy

Rozvod môže zvýšiť riziko psychických problémov u detí a dospievajúcich. Bez ohľadu na vek, pohlavie a kultúru majú deti rozvedených rodičov zvýšené psychické problémy. Rozvod môže u detí vyvolať poruchu prispôsobenia sa novej realite, ktorá sa často upraví až v priebehu niekoľkých mesiacov. Môžu trpieť úzkosťou, emocionálnou nestabilitou, neistotou, napätím a môžu mať dispozície k neurotizmu. Často majú problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresivitu a impulzívne správanie.

Prečítajte si tiež: Vplyv lezeckých pomôcok na pohodlie

Problémy so správaním

Deti z rozvedených rodín môžu mať viac problémov aj v oblasti správania. Môžu to byť jednak bežné poruchy správania, ale môže sa u nich prejaviť aj kriminalita. Môžu mať tiež viac konfliktov so svojimi rovesníkmi.

Problémy s učením

V priebehu rozvodu a často aj po ňom prechádzajú deti komplikovaným obdobím. Reakciou na túto záťaž môžu byť okrem rôznych výchovných problémov aj zhoršené známky. Uviedli sme niekoľko faktorov, ktoré vplývajú po rozvode na dieťa.

Smútok a depresia

Po rozchode partnerov sprevádza bolesť nielen dospelých, ale aj deti. Smútok je prirodzenou reakciou na rozvod rodičov. Samozrejme, ustúpiť. Dieťa sa môže cítiť izolované a môže nadobúdať ľahostajný postoj k veciam. Ak u vášho dieťaťa pretrváva alebo sa zhoršuje, môže prerásť až do depresie. Depresia sa môže prejavovať pocitmi menejcennosti, bezmocnosti a beznádeje. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádeje, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…

Strach a úzkosť

Strach z opustenia a obavy z budúcnosti môžu spôsobiť veľa úzkosti. Deti sa často boja, že ich rodičia môžu prestať milovať. Malé deti často nerozumejú tomu, prečo musia žiť v dvoch domovoch. Aj tínedžerov môže poriadne nahnevať rozvod a zmeny, ktoré z neho vyplývajú. Môžu viniť jedného z rodičov za rozbitie manželstva alebo sa môžu hnevať na jedného alebo oboch rodičov v súvislosti s rozpadom rodiny.

Hnev

V súvislosti s rozvodom býva hnev a popieranie situácie. Zlosť je prirodzenou reakciou na bolesť a úzkosti. Deti môžu obviňovať rodičov alebo samých seba. Môžu cítiť hnev na oboch rodičov.

Prečítajte si tiež: Všetko o vyrovnávaní penisu

Pocit viny

Malé deti často nerozumejú tomu, prečo musia žiť v dvoch domovoch. Najčastejšie sa boja, že ich rodičia môžu prestať milovať. Staršie deti sa môžu obávať, že kvôli nim došlo k rozvodu.

Reakcie detí v rôznych vývinových obdobiach

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom-ktorom vývinovom období, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

Predškolský vek

Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.

Mladší školský vek

Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.

Dospievanie

V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Prečítajte si tiež: Ako funguje vyrovnanie pri PN?

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:

Prvá fáza (obranné mechanizmy):

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

Druhá fáza (zlosť):

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

Tretia fáza (vyrovnávanie sa):

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Komunikácia o rozvode

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Popretie reality ako obranný mechanizmus

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr. Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.

Ako pomôcť deťom počas rozvodu

V súvislosti s rozvodom rodičia musia riešiť veľké množstvo situácií a tiež problémov. Takmer všetci však uvádzajú, že najviac premýšľajú a trápia sa nad tým, akým spôsobom ovplyvní rozvod život ich detí. Psychológovia, našťastie, majú pre rodičov aj dobrú správu. Prvý rok po rozvode je najťažší. Vedci zistili, že deti najťažšie situáciu zvládajú počas prvého alebo dvoch rokov po rozvode. Deti v tomto období bojujú so strachom, hnevom, úzkosťou a nedôverou. Ako čas plynie, väčšina detí si postupne zvyká na zmeny a prispôsobuje sa novým rodinným zvykom. Existuje však aj skupina detí, ktorá sa nikdy nevráti do normálu.

Komunikácia a podpora

Dôležité je, aby rodičia s deťmi otvorene komunikovali o celej vzniknutej situácií. Vysvetlite dieťaťu, prečo sa ich rodičia rozvádzajú. Uistite dieťa, že ho obaja rodičia rovnako ľúbite a že to nie je ich vinou. Buďte úprimný a úprimný. Uistite sa, že sa dieťa cíti komfortne a v bezpečí. Dôležité je, aby sa dieťa mohlo spoľahnúť a s čímkoľvek mu pomôžete.

Minimalizácia konfliktov

Ukázalo sa, že intenzívny konflikt medzi rodičmi zvyšuje utrpenie detí. Zjavné nepriateľstvo rodičov, ako je napríklad krik, hádky, bitky a vzájomné vyhrážanie, sa spájalo s problémami správania u detí. Niekedy však už aj mierne napätie môže zvýšiť utrpenie dieťaťa. Nenúťte deti, aby si vyberali, koho z rodičov majú radšej.

Udržiavanie pozitívnych vzťahov

Pozitívna komunikácia, láskavosť rodičov a nízka úroveň konfliktov môžu deťom pomôcť lepšie zvládnuť rozvodové konanie svojich rodičov. Je dôležité, aby dieťa mohlo udržiavať vzťah s oboma rodičmi. Nenúťte deti, aby si vyberali, koho z rodičov majú radšej alebo s ktorým rodičom by chceli bývať, nie je vhodné. Nehovorte o druhom rodičovi rozprávať pred vašim dieťaťom v negatívnom svetle.

Dôsledná disciplína a pozornosť

Ešte pred rozvodom si stanovte jednotné pravidlá, ktoré budete dodržiavať. Dospievajúcim deťom venujte zvýšenú pozornosť. Často sa stáva, že starším deťom rodičia nevenujú až takú pozornosť ako mladším. Po rozvode by to však nemalo platiť.

Práca s emóciami

Počas bežných dní, ale ešte výraznejšie v stresovom období, je dôležité vedieť, že náš život ovládajú emócie. A keď sa chceme dostať do harmónie, je potrebné vedieť rozpoznávať druhy emócií a postupne sa ich učiť aj ovládať a primeraným spôsobom vyjadrovať. Ideálne je, keď to učíme aj deti. Výskumy tiež ukazujú, že mladí ľudia s vysokým EQ dosahujú lepšie známky, viac študujú a rozhodujú sa pozitívnejším spôsobom. Naučte svoje dieťa, že hoci je riešenie rozvodu ťažké, má silu na to, aby to zvládlo. Uistite ho, že všetko sa po čase dostane do lepších koľají. Pomôžte deťom cítiť sa bezpečne.

Hry a zábava

Doprajte deťom dostatok aktivít, ktoré ich bavia. Hry a zábava znižujú stres a úzkosť u detí. Je dôležité rešpektovať aj ich potreby.

Vyhľadanie odbornej pomoci

Ak dieťa zvláda rozvod mimoriadne ťažko, vyhľadajte odbornú pomoc. Začnite rozhovorom s pediatrom vášho dieťaťa. Diskutujte o svojich obavách a informujte sa, či vaše dieťa nepotrebuje odbornú pomoc. Individuálna terapia môže pomôcť vášmu dieťaťu vyriešiť jeho emócie. Existuje veľa možností, ktoré pomáhajú znižovať dopad rozvodu na deti. Môže vám pomôcť množstvo odborníkov. Rodičov učia rodičovským zručnostiam a stratégiám, ktoré pomáhajú deťom vyrovnať sa s náročným obdobím počas rozvodu, ale aj po rozvode. Môžete navštevovať terapie, ktoré vám pomôžu prispôsobiť sa zmenám vo vašej rodine. Nielen rodičia môžu spolupracovať s odborníkmi.

Vplyv rozvodu na vývin osobnosti dieťaťa

Rozvod rodičov nepriaznivo ovplyvňuje vývin osobnosti dieťaťa. Výskumy ukazujú, že u detí rozvedených rodičov sa častejšie vyskytujú problémy v emocionálnej, sociálnej a motivačnej oblasti. Tieto deti môžu trpieť úzkosťou, emocionálnou nestabilitou, neistotou, napätím a môžu mať dispozície k neurotizmu. Často majú problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresivitu a impulzívne správanie.

Výskum zameraný na deti rozvedených rodičov

Výskum porovnával deti rozvedených rodičov (RR) s deťmi z úplných rodín (UR) v sledovaných psychologických parametroch: emocionalita, sociabilita, motivačná úroveň, školská výkonnosť. Zúčastnilo sa ho 126 detí z RR a 78 detí z UR vo veku 8-14 rokov. Výsledky ukázali signifikantné rozdiely u 60% detí z RR. Ako príznačné boli zistené: úzkostnosť, emocionálna instabilita, neistota, napätie, dispozície k neurotizmu, problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresívnosť, impulzívnosť v správaní.

Možno hovoriť o rozvodových poruchách osobnosti. Súčasnosť a spoločenská konštelácia, žiaľ, nie sú žičlivé nerozlučiteľnosti manželstva, kresťanského nevynímajúc. Tolerancia voči rozvodom nesporne ovplyvňuje správanie manželských párov. Rozvodovosť sa hodnotí ako módny prvok, prijateľný už aj pri menších nedorozumeniach. Sporadické napätia, konflikty môžu vyvolať manželskú krízu. Kríza je taká epizóda v živote manželov, keď sa hromadia nežiadúce vonkajšie i vnútorné príčiny vytvárajúce stav ohrozenia. Prameňom krízy sú nereálne predstavy o partnerovi, o láske, manželstve, postupujúce opotrebovanie vzájomného vnímania, boj o moc, nevera, manželská zrada, podozrievavosť, stereotyp deštruktívnych hádok, deľba práce v domácnosti, nedostatok spoločných záujmov, nezhoda názorov na základné problémy, neschopnosť zabezpečiť hmotné záležitosti manželstva, neadekvátna intervencia rodičov manželskej dvojice. Deti citlivo vnímajú pretrvávanie rodičovského konfliktu pred rozvodom i po ňom. Strácajú istotu existencie rodinného zázemia.

#

tags: #citove #vyrovnavanie #po #rozvode #psychologia